Akcie

Ako sme sa dobre mali...aj pri zrusenom telefone

Situácia so snehom sa ani v marci na Slovensku nevyvíja poľa predstáv a neostáva nám nič iné, len sa poobzerať  po lepších podmienkach u našich rakúskych susedov. Tak teda vyrážame medzinárodne družstvo v zložení Klára, Ďuro, Ľubo a ja do Ӧtztalských Álp. Vsádzame na istotu a našim cieľom je zem, pre skialpinistu zasľúbená a to veniec hôr v okolí malebnej dedinky Vent.

Nenechávame nič na náhodu a s Ďurom pri fľaši vína naplánujeme celý prechod a zajednáme ubytovanie. Hlavnými cieľmi sú  rovno dva najvyššie kopce oblasti a aj celého Rakúska - Wildspitze a Weisskugel.

Vyrážame v stredu večer s cieľom ešte v noci pri svetle čeloviek vyšlapať na Breslauer hütte. Do Ventu prichádzame niečo po polnoci, dedinka nás privíta snežením, vyladíme viazanie na Ľubových nových lyžiach a po zjazdovke rýchlo naberáme výškové metre, za medzistanicou opúšťame pistu a po pamäti prekonávame potok, prudký výšvih ( lavínové batohy pripravené na výstrel) a už vidíme stĺpy zásobovacej lanovky, ktorá nas privedie k chate. Breslauer hütte je cez zimu zatvorená, no v luxusnom winterraume nájde príležitostný nocľažník (býva tu často pomerne plno) všetko, čo potrebuje. No vo chvíli, keď si chceme trošku zakúriť a navariť čaj na ráno, zisťujeme, že mladý neskúsený skialpinista (ja) zabudol zápalky a tak sa dobrú chvíľu trasieme v spacákoch, kým sa zohrejeme.

Po výdatnom 4-hodinovom spánku prichádza naša záchrana, českí kamoši zo Söldenu, ktorí nám donesú vytúžený oheň. Dlho sa nezdržujeme a po čerstvo prešliapanej stope smerujeme k sedlu Mitterkarjoch, ľadovec tu je kompaktný a tak nestrácame čas naviazaním sa na lano. Pod sedlom dávame lyže na batoh a zaistenou cestou vystupujeme do sedla. V sedle naspäť na pásy a v ústrety dnešnému cieľu – Wildspitze. Poznačení nedostatkom spánku zvoľňujeme tempo a okolo tretej sme na vrchole. Fotíme, kocháme sa a tešíme sa na zjazd v čerstvom prašane. Je štvrtok a stretávame len pár ľudí, cez víkend tu však bude určite smerovať procesia skialpinistov. Traverzujeme do sedla Brochkogeljoch a čaká nás dlhý zjazd ľadovcom Vernagtferner na rovnomennú chatu. V doline okrem nás nikto a tak si užívame 20 čísel nového snehu, stačí len trošku vrtieť zadkom a ohnúť sa v kolenách. Zanechávame v doline svoje podpisy a pri zapadajúcom slnku dorážame na chatu. Trojchodová večera, dnes tu ešte nie je veľa ľudí, tak  aj s dupľou a za chvíľu doháňame spánkový deficit.

Ráno Ďuro tvrdí, že treba vyrážať ako poslední, veď aj tak všetkých predbehneme. Nemýli sa a cestou na tajný tip doliny Fluchtkogel, predbiehame všetkých okoloidúcich. Na vrchole sa kocháme výhľadmi na Weisskugel a Brandenburgerhaus a aj na včerajšiu Wildspitze. Široký a položený ľadovec dáva priestor každému na vlastnú lajnu, pridáme naše autogramy a už okolo obeda popíjame na terase pivečko. Mladý nadržaný skialpinista ( opäť ja) nevydrží a vyráža osamotený na Mitlere Gusslarspitze, ktorý poskytuje lyžovačku na severne orientovanom svahu pre zmenu v prašane. Pridá sa aj Klára a v rytme samby sa vrátime na chatu. Chata už prekypuje nám podobnými závislákmi, takže dnes bez dupľy.  S chatárom dohadujeme skoršie raňajky, lebo na zajtra sme si naložili vyšlapať 2000 výškových metrov.

V sobotu ráno budík neskúseného skialpinistu (do tretice ja) zapadnutý pod posteľou zobudí celý láger dosť zavčasu. Po rýchlych raňajkách sa prehupneme do susednej doliny, nepríjemnou krustou zlyžujeme na chatu HochjochHospiz, vyložíme nepotrebný proviant a odľahčení šlapeme nekonečným a placatým ľadovcom Hintereisferner. Len veľmi pomaly naberáme výškové metre a Weisskugel, s ľubozvučným talianskym názvom Palla Bianca, nám dá ešte riadne zabrať. Pre chalana odchovaného na krátkych a strmých tatranských žlaboch je toto úplne iný svet. V snahe neurobiť si pred Klárou medzinárodnu hanbu, držím hubu a krok a nechávam stopu šľapať Ľuba a Ďura. Dorazíme do sedla Hinereisjoch, dáme prestávku, pridáme oblečenia a už našťastie strmšie, ukrajujeme posledné výškove metre. Na exponovanom záverečnom hrebienku konečne využijeme aj cepíny, ktoré so sebou celý čas nesieme. Z neskorým návratom sme sa už zmierili a opäť osamotení lyžujeme ľadovcom.

Dávame si ešte posledných sto výškových metrov naspäť ku chate, kde v preplnenom winterraume následne varíme večeru a dopíjame domáce pálené.

Na nedeľu si namiesto zjazdu divokým kaňonom priamo od chaty dávame opäť výšlap na Mittlere Guslarspitze, proti nám lyžuje skupina Slovákov, dáme sa do reči a dozvedáme sa, že na chate Vernagt  bolo tak plno, že otvorili inak zatvorený winterraum. Pri kríži dávame poslednú vrcholovku výletu a rozmäknutým firnom, lyžujeme po štyroch dňoch opäť do Ventu.  Pizza a pivo na slnečnej terase a potom už len návrat do všednej reality. Na záver malé zrhnutie: spali sme na troch chatách, vystúpili na štyri vrcholy, našlapali a zlyžovali 7000 výškových metrov a počas 30 hodín v lyžiarkach prešli 68 km. Najviac však teší skvelá partia a spločné zážitky s ľuďmi naladenými na rovnakej vlnovej dĺžke. Ďakujem a teším sa na ďalší skialp roka!

PS: článok sme si požičali od Lukáša Stanzela, nášho kamaráta.

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Nullam porttitor est ut purus rutrum, ut placerat magna imperdiet. In non nulla scelerisque nisi convallis egestas et eu tortor.

Dlho sa mi nechcelo písať a spätne o krásnom tripe, ktorý sme podnikli od 14.8.do 19.8.2013 v krásnej prírode alpského velikána, Grand Combin (4314m).

Len tak mať v hlave spomienky a pocity, oddychovať z prežitých situácii, slnka, potu....no nakoniec som sa rozhodol a píšem. Možno si to niekto prečíta a bude sa inšpirovať.

Prológ:

Posádka sa dlho formovala a nakoniec to boli členovia z dvoch turistických spolkov, Erratic: Marta, Maťo a ich 22mesačná Hanka a zo spolku Marmota: Majko a ja. Spoločné sme mali dve dôležité vlastnosti: pochádzame (alebo bývame v Považskej) a strašne sme chceli vypadnúť niekam do vysokých hôr vrámci časových možností a s ohľadom na malú Hany. Nakoniec Majko navrhol tzv. TDC (Tour de Combin), Maťo pozrel mapy, naplánoval, čo to sme pokúpili a vyrazili.

Smer Bourg St.Pierre, príprava na trek:

Z Považskej sa pre mňa posádka zastavila ešte v Bratislave, a plne nabalení sme ukusovali z nočnej, nekonečnej, viac ako 12hodinovej cesty,  až sme okolo obeda dorazili do východiska treku, malebného mestečka Bourg St.Pierre, niečo vo výške nad 1600m. Vyspatí sme neboli, teda okrem Hanky, tak sme sa šli najprv poprechádzať po historickom centre mestečka, cez ktoré kedysi prechádzala aj 40 000 armáda Napoleona, pofotili kamenný kostolík s originál rímskym stĺpom, povystierali kosti a vrátili sme sa aj s kvalitnou mapou zakúpenou v miestnom kempe späť k autu. A teraz nás čakala najťažšia úloha: Rozumne sa pobaliť. Všetko so sebou, autonómne, bez žiadnej podpory musíme vziať na chrbát stany, karimatky, spacáky, variče, hrnce, bomby, dojčenskú vodu, nočník, jedlo, oblečenie, lieky, hygienu ale aj pivko a nejakú „chriapku“. A to všetko na 5-6 dní a na vyše 120km s prevýšením vyše 7000m....Nakoniec sme museli tvrdo redukovať aj jedlo, aj oblečenie aj tekutiny. Okolo 14 00 sme mali pobalené, vzájomne sme si museli pomáhať s naložením x kg nákladu na naše kancelárske chrbáty a o cca 14 30 sme vyrazili.

1.poldeň: Bourg Saint Pierre (1632m) po 1.nocľah (cca 1920m), lúčka nad Lac de Toules:

Ako som spomenul, odštartovali sme z parkoviska okolo 14 30, ale opačným smerom, ako chodí väčšina trekerov TDC. Nevadí, my sme sa prispôsobovali malej Hany a nepísaná dohoda bola, že kempuje a spí max. do 2000-2100m.n.m. Takže Maťovmu plánu sme nemali dôvod neveriť. Najprv sme prechádzali asfaltkou, opäť cez Bourg St.Pierre, potom už len cestou s makadanovým povrchom a kúsok za priehradným múrom dali pauzičku a odpili z množstva zásob v batohoch. Potom sa chodník zmenil na poľný a pri prechodoch korýt riek, ktoré vtekali do priehrady sme sa riadne zapotili. Ich profil hore dole hore dole dal pocítiť každému kilečku, neseného na chrbte. Potom sa cesta akotak vyrovnala a plynulým stúpaním po vrstevnici sme sa dostali až za priehradu, kde sme prvýkrát rozložili stany. Počasie bolo celý deň ideálne, trocha chladnejšie. Pochopili sme, že ešte stále treba redukovať z niektorých zásob, až sme sa tým pochopením trošička pripili. Noc bola rel. chladná na polovičku augusta, avšak nadmorská výška už robila svoje. Spánok zaslúžený a kvalitný, pri zurčiacom potôčiku a na čerstvom vzduchu. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

2.deň: 1.nocľah (cca 1920m), lúčka nad Lac de Toules, cez sedlo Grand  Saint-Bernard (2469m) po 2.nocľah (cca 1965m), lúčka v doline Vallon de Menovy:

Ráno sme vstali relatívne vyspatí (aj po tej predchádzajúcej noci v aute), pobalili pakšamety, niečo malé zjedli, uvarili čaj a vyrazili. Vyšliapaným chodníčkom sme sa postupne prepracovali až ku kóte cca 2100m.n.m, kde sme museli prejsť priehradný múr menšieho vodného rezervoáru. Potom turistický chodník začal lemovať aj samotnú motorovú cestu do sedla Grand Saint Bernard. Na niektorých miestach ju dokonca preťal, ale takmer stále viedol po príjemnom trávnatom podloží. V sedle Bernard sme nazreli do miestneho kostolíka, kúpili pohľadnice a poslali blízkym. Takto sme opustili Švajčiarsko a dostali sa plynule do Talianskej zeme. V sedle sme niečo pojedli a začali klesať nad dolinou smerom na Saint Rhemy en Bosses. Ráz chodníka sa menil z kamenného, na udusanú hlinu, na trávnatý, potom sa pridali aj kry, brezy a iné listnáče, ktoré príjemne schladili spotené čelá. Pred Cote de Barrason nás neminulo prudké asi 150m serpentínové stúpanie a zas sme sa ocitli v inom svete. Na horskej lúke s ďalšími nádhernými výhľadmi. Prechádzajúc po zvážniciach v ihličnatom lese som si spomenul na domov. Ako u nás J. Odbočili sme po značke smerom na salaš Barasson a odtiaľ vystúpali do výšky cca 1950m a príjemnou lesnou vrstevnicou až po lúčku v lese, kde sme zastanovali. Nabrali sme vodu z blízkeho vodného zdroja, navarili „čaj zapomnení“, nejakú večeru, vyhnali množstvo pavúkov zo stanov a zas zaslúžene zaspali. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

3.deň: 2.nocľah (cca 1965m), lúčka v doline Vallon de Menovy, cez sedlo Champillon (2708m) po 3.nocľah (cca 2150m), lúčka za usadlosťou By.

Ráno sme vstali opäť vyspatí a bolo podobné tomu predchádzajúcemu, len s tým, že sme si už začali osvojovať nejaké návyky, rýchlejšie sme balili stany, karimatky, varili vodu na to a na to. Proste sme sa už postupne dostali do miestnych reálií a potrebných návykov. Celí sme sa opláchli v ľadovej vode tečúcej z nejakej hadice vodného zdroja a vyrazili, tentokrát smerom nadol, okolo kamenných salašov, cez rieku až k bodu, konkrétne chate Pointier 1807m. Odtiaľ cesta pokračovala po serpentínach v riedkom lesíku, potom už bez lesíka až do výšky cca 2150m. Neskôr sme plynulými stále stúpajúcimi vrstevnicami obišli jeden z hrebeňov Mt.Velanu a postupne sme sa prepracovali až do sedla Champillon (2708m), najvyššieho miesta dňa. Tu sme sa nechali spoločne pofotiť a na oplátku odfotilii švajčiarsku dvojicu. Kúsok pod sedlom sme si spravili relax, oddychujeme, papáme  a nestíhame sa diviť keď z druhej strany v prudkom úseku bicykluje šlachovitý 50tnik, tak ho povzbudzujeme pokrikmi a tlieskaním. Vyšiel až do sedla, zakričal a na znak vďaky zdvihol ruku. Milé. Vedeli sme, že nás čaká už len zostup a dlhá cesta, aby sme sa čo najbližšie dostali k zajtrajšiemu sedlu. Minuli sme chatu Rifugio Champillon a postupne sme sa prepracovali na výšku cca 1950m, tú sme relatívne dlho dodržiavali na vrstevnici, s minimálnymi výškovými rozdielmi. Až neskôr sa cesta zdvihla a my sme zakempovali až vo výške 2150. Opäť rovnaké úkony, opäť čaj zapomnení, večera plus trocha romantiky, fotenie oranžovosfarbeného zapadajúceho slnka na protiľahlom svahu južného hrebeňa Mt.Gele. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

4.deň: 3.nocľah (cca 2150m), lúčka za usadlosťou By, cez sedlo Fenetre de Durand (2797m) s výstupom na Mt.Avril (3346m), cez chatu Chanrion (2462m) po 4.nocľah (cca 1860m), lúčka pod priehradou Mauvoisin

Čo dodať, zas sme sa výborne vyspali, lebo sme museli, čakala nás najdlhšia a najnáročnejšia etapa s výstupom na Mt.Avril 3343m. Ráno sme si aj privstali a pred 7 30 sme už šlapali do sedla Fenetre de Durand (2797m). Príjemne chladné no slnečné počasie nás pred 11tou privítalo v sedle, odkiaľ začala mužská časť osadenstva naľahko (och bože to bola lahoda) stúpať na najvyšší bod celého treku. Keďže bolo Hanke a Marte za Maťom smutno, tak sa poponáhľal  a úsek zo sedla na Mt.Avril a dole (skoro 550m hore a 550m dole)  do sedla zvládol za hodinu...Sa má, keď má take dlhé nožiská J. My sme si to s Majkom ešte o hodinku predĺžili s pivečkom sme oslávili vrchol Mt.Avrilu, pofotili sme majestátny Grand Combin a v kľude zbehli k batohom do sedla. A to sme netušili, že máme za sebou len tretinku etapy. Čakalo nás 600metrové klesanie do údolia La Barme k ľadovcovej rieke Dranse de Bagnes, aby sme zas mohli vystúpať niečo vyše 300m na chatu Cabane de Chanrion 2462m. Tu nás Kurekovci počkali a oddýchli sme si cca necelú hodinku pri miestnom, nie veľmi lacnom plechovkovom pivku. Vedeli sme, že ak chceme splniť náš dnešný cieľ, spať pod priehradou, máme čo robiť. Do cieľa ostávalo cca 10km s nejakým menším stúpaním, no hlavne 800metrovým klesaním. Malíčky som si na chodidlách už necítil, z oboch sa stali dva veľké otlaky. No nakoniec sme sa po veľmi slušnom, zubyzatínajúcom výkone dostali na krásnu lúčku nad dedinkou Mauvoisin (rovnomenne sa volá aj priehrada). Cesta dlho nechcela klesať a my sme sa teda mohli kochať východnými svahmi vrchu Combin de la Tsessette (4141m), tretieho najvyššieho vrcholu Combinu. Taktiež farba ľadovcovej priehrady, resp. jazera Lac de Mauvoisin s obdivuhodným priehradným múrom, bočnými vodopádmi, vysekanými tunelmi a rozmanitými priechodmi nás veru nenechalo pokojnými a všetko sme fotili. Niečo po ôsmej sme už rozkladali stany, naberali vodu a kuchtili pre hrdinu tejto etapy malú Hanku obľúbenú kašu. My sme samozrejme ostali pri čaji zapomení a mixu zvyšných, pomaly sa míňajúcich surovín. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

5.deň: 4.nocľah (cca 1860m), lúčka pod priehradou Mauvoisin, Col de Otanes (2870m), chata Panossiere (2645m), cez cabane Marcel Brunet (2104) až na lúku pri usadlosti Servay (cca 2060m)

Pred spánkom som poprosil ešte Majka, nech mi urobí operáciu a prepichne mi pľuzgiere na malíčkoch. Nemali sme ihlu, tak umelým špáradlom do zubov...Nočnézábavky a Majko, nevlastný synovec Mengeleho spravil, čo mal. Nespalo sa mi dobre, boleli ma oba malíčky a o tretej v noci som si musel dať jeden ibáčik a jeden acylpyrin. Na čas pomohlo, no s predstavou zajtrajšieho prevýšenia to bola veru divočina. Ráno klasika, črtal sa pekný deň. Vyrazili sme pred deviatou a hneď zhurta krátkymi serpentýnami až do kóty asi 2180m, odkiaľ sa zas obchádzal vrstevnicou hrebeň Grand Tavé 3158m až postupne cesta vyústila do sedla Col de Otanes 2870m. Odtiaľ sa nám naskytol nádherný pohľad na samotný Grand Combin ale i na Corbassiersky ľadovec (Glacier de  Corbassiere) tečúci spod Combinu celým údolím. Prudkým klesaním sme sa dostali až ku chate Panossiere, kde sme sa najedli a trocha pooddýchli. Opäť sme museli vyraziť, pretože sme boli asi v tretine cesty a relatívne vysoko.  Cestou z chaty sa ukázalo, akú ničivú silu musí mať rieka vytekajúca z ľadovca. Chodník, ktorým sme prechádzali cez časť Plan Goli bol zničený, svah zosunutý a takisto aj v samotnom dne údola rieky Dyure de Corbassiere sme zaznamenali zvyšky predchádzajúceho mosta. A práve túto silu sa snažia miestni zviazať tak, že hlboko do skaly nainštalujú vodnú turbínu, ktorá spôsobuje, že cca každé 2minúty vytlačí prúd vody z inak tichej skalnej štrbiny o priemere cca meter. Prešli sme teda rozbúrenú rieku a ešte stále klesali až na kôtu cca 2080m, aby sme zas mohôli stúpať a pokračovať po vrstevnici až k visutému železnému mostu nad riekou Dyure de Sery. Odtiaľ pozvoľným stúpaním na chatu Cabane Brunet, kde som sa po dlhom čase tešil na čapované pivko. Pokazil sa im výčap...nieeee. Tak nam pozlieval z plechovkových do krigľa a aspon to vyzeralo ako čapované, aj keď nechutilo ako čapované L. Do posledného nocľahu, na lúčke Servay písali hodinku. Tak sa Kurekovci rozhodli, že zamakajú a ušetria nejaký čas. Rýchlym až veľmi rýchlym tempom sme sa ich snažili s Majkom dobehnúť, no nešlo to. Na danej trase ušetrili cca 3minúty a preto chcem upozorniť, že časy písané na okruhu TDC sú tvrdo „našponované“ a netreba ich podceňovať. Posledné ležovisko bolo mäkké, blízko zurčali potôčiky stekajúce z okolitých svahov 2500metrov vysokých vrchov. Mohli sme si dovoliť dať do hrnca takmer všetko, čo ostalo v batohoch. A veruže to bolo pomlsaníčko. Aj sme dopili všetok alkohol, až na jedno pivečko. Počasie bolo príjemné, ale začali sa zbiehať mraky a tak sme vedeli, že nastane zmena. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

6.poldeň: Lúka pri usadlosti Servay (cca 2060m), cez sedlo Col de Mielle 2473m až späť k autu na parkovisko v Bourg Saint Pierre (1632m)

S plným resp. skôr konečne naplnenými žalúdkami sa nám spalo výborne. Do toho ešte uspávanka ranného mrholenia na plachty stanov. No ničto, bolo potrebné opäť vstať, pobaliť stany, dať suché raňajky, čajík prihotoviť a vyraziť na túru posledného dňa, resp. poldňa. Počasie už bolo iné, slnko nesvietilo, mrholilo, bolo chladnejšie a v sedle Col de Mielle sme museli nasadiť aj vetrovky do dažda. Počasie bolo nestále ako nálada mrzutej ženy na dovolenke. Semtam spŕchlo, sem tam vyšlo slnko, dúha sa nám ukázala, ale postupne sa obloha čistila a my sme mohli vidieť v diaľke vrcholy masívu Mt.Blanc. Fotografi si prišli na svoje, zelené lúky s pasúcimi sa kravami, zasnežené biele vrcholy v diaľke a črtajúca sa modrá obloha. Romantikush. A cestička vedená cez kamenné usadlosti, Le Couer, Boveire d̒en Bas, Creux de Ma nás dojímali a nachvíľu pretrvával pocit, že to nemôže byť posledný deň treku, že ešte chceme a stále napĺňať dušu týmito pocitmi, po ktorých je psyché turistu stále hladné...V diaľke sme už videli obrysy Bourg St.Pierre a parkovisko, kde stálo celých päť dní naše auto. Už sme pri ňom, cesta dokonaná a misia splnená. Vzájomné potriasanie rúk, sprcha v kempe, balenie a zas auto a dlhá cesta späť na Slovensko, samozrejme ešte so zástavkou na jednom kopci ??? a v krásnom mestečku Hallstatt. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

Epilóg:

Osobne, pre mňa jeden z najlepších výletov, aký som kedy podnikol. Aj čo sa krásy prírody, výhľadov, scenérii, celkovej pohody a aj samotnej výkonnosti týka. Len priemet vzdialeností, ktoré sme prešli za týchto celých päť dní je 99km, výškové stúpanie cca 7800m (klesanie detto). A pri tomto, nedá mi nepochváliť výkon ženskej sekcie, maminu a samozrejme 22mesačnú Hanku, ktorá to zvládala na výbornú. Klobúk dole....a to som sa dozvedel, že nemali dosť a po príchode na Slovensko sa šli ešte prevetrať do Tatier...no nezabil by si ich :-)

Veľmi pohodová letno jesenná akcia na alpské štvortisícovky Bishorn a Barre de Ecrins. Krížom cez švajčiarsko až ďaleko do Francúzska a späť. DOPISAT.

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Nullam porttitor est ut purus rutrum, ut placerat magna imperdiet. In non nulla scelerisque nisi convallis egestas et eu tortor.

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Aenean vehicula ultrices massa ut porttitor. Integer euismod justo sit amet neque lacinia molestie. Sed libero enim, tincidunt ut consequat id, tempor vehicula felis. Ut id malesuada diam. Nulla malesuada quam fermentum, varius tortor nec, porttitor ligula. Cras tristique eu lorem pulvinar sagittis. In hac habitasse platea dictumst. Vivamus vulputate lectus quis vulputate cursus. Aliquam ut suscipit lacus. Orci varius natoque penatibus et magnis dis parturient montes, nascetur ridiculus mus. Pellentesque a diam egestas, mattis ipsum id, condimentum turpis. Quisque dolor ligula, rutrum in risus quis, volutpat pellentesque tellus. Sed blandit urna quis turpis aliquam, quis posuere dolor aliquet. Vestibulum faucibus ut massa et euismod. Curabitur velit dolor, porta id justo ut, tincidunt luctus sapien. Pellentesque habitant morbi tristique senectus et netus et malesuada fames ac turpis egestas.

Nullam eu mauris et nibh lobortis porta nec sed erat. Donec velit leo, venenatis ac tristique vel, fringilla et justo. Cras ut orci nisl. Cras congue dignissim tortor. Cras egestas ullamcorper ante, sit amet congue lorem ullamcorper eget. Fusce quis arcu suscipit libero pulvinar dictum. Fusce nibh arcu, scelerisque non iaculis vitae, convallis vitae est. Proin sed volutpat ex, ac porttitor odio. Nam quis orci et leo porttitor feugiat vel ut magna. Aliquam imperdiet dictum euismod. Mauris vitae elementum mi, ut tempus elit.

Maecenas facilisis mauris at augue cursus, a laoreet ex venenatis. Duis ut ligula vel quam cursus iaculis. Suspendisse facilisis quam ut est finibus, eu aliquet nulla dictum. Vivamus euismod erat sed posuere vestibulum. Aenean tempor neque nec est finibus fermentum. Pellentesque habitant morbi tristique senectus et netus et malesuada fames ac turpis egestas. In sagittis elementum ligula. Suspendisse potenti. Phasellus sit amet nunc dolor.

Už po niekoľkýkrát sa marmoťáci chystali na najznámejšie skialpinistické podujatie na svete - na známu Haute Route [ót rút] a už po niekoľkýkrát to z rôznych dôvodov nevyšlo. No štyria naši kamaráti túto náročnú trasu z francúzského Chamonix do švajčiarského Zermatu úspešne absolvovali. Vybrali si tzv. Grand Lui variant, ktorý predstavuje ucelenú trasu bez nutnosti transportu, ale je o čosi dlhšia ako klasický (tzv. Verbiersky) variant. A takto opisuje šesťdňové dobrodružstvo jeden z jeho priamych účastníkov - Maťo Mrug.

Z Bratislavy vyrážame v zostave Lubík, Rasťo, Zajo a Mrudžo. Po 1100 km a 12h jazdy zaparkujeme pri shopingu v mestečku Martigny. Vláčik-zubáčik nás dovezie priamo do Argentiere pri Chamonix. Ešte skontrolujeme miestny bar, veď ráno vstávame až o 7mej...

Deň 1: Argentiere-Trient hut (6,5h; výstup 1140m, zostup 1220m) Začiatok je dobrý, prvý výšľap na Grant Montet zdolávame lanovkou. Vôbec sa nehanbíme, pretože v polhodinovom rade s nami stepuje ďalších asi 100 skialpinistov. V zjazde si zvykáme na 15kilové batohy a klesáme na ľadovec Argentiere. Po 2hodinách sme zdolali sedlo Col de Chardonnet, ktoré sme premenovali na Chardonnay. Po hodinke čakania na zlaňák, sa spúšťame koľko to dá a potom zliezame úzky žľabík. Na pásoch zjazdujeme pod ďalšie sedlo Fenetre du Saleina, a odtiaľ dlhým platóm pod chatu du Trient. Dorážame sa záverečným výšľapom na chatu, ale odmenou je čapované pivko a mega večera s dezertom.

Deň 2: Trient hut - La Fouly (5, 5h; výstup 900m, zostup 2400m) Ráno v tesnom závese za trojicou Švajčiarov zdolávame sedlo Col de Plines. Odtiaľ zjazdíme v tvrdom firne až na ľadovec de Saleina. Po naviazaní, šľapeme nahor do sedla pod Grand Lui - Col du Saleina. Zo sedla nás čaká dlhočizný zjazd do dedinky la Fouly. Sneh mäkne a nohy tvrdnú, už si vieme predstaviť lyžovanie v bahne. Nakoniec zakotvíme na terase nejakej reštaurácie a dávame pár kôl „quatre bier”. Zlepšuje sa nám francúzsky akcent a preto si hneď vyrábame faux pas (po slovensky fó-pa). Síce máme rezerváciu v La Fouly, ale skúšame za pomoci celého personálu reštaurácie zistiť, ako sa dostať priamo do St.Bernard. Pochopíme, až keď francúzsky hovoriaca kamarátka cez mobil vysvetlí neriešiteľnosť situácie. Nakoniec presun vzdávame a zisťujeme, že čistou náhodou sme ubytovaní v hoteli nad reštikou. Z pomsty nás recepčná dáva na mini izbu s 2 Poliakmi a nie s 2 peknými Švajčiarkami.

Deň 3: La Fouly - St.Bernard (6h; výstup 1400m, zostup 550m) Ráno v teniskách cupitáme po asfaltke a neskôr aj zmrznutým lavínišťom. Keď to v teniskách viac nejde, prezúvame sa a na lyžiach vystupujeme dolinou smerom na Col Du Gd St Bernard. Ten na prvýkrát míňame a zlyžujeme príliš nízko. Neostáva nám nič, len znova si prilepiť pásy a zdolať cestu až do kláštora. S mníchom už konverzujeme v nemčine. S elektronickou pokladňou mu to ide veľmi dobre.

Deň 4: St.Bernard-Valsorey (7,5h; výstup 1900m, zostup 800m)+3h zachádzka s 1000m zostupom do talianskeho St.Leonard Skoro ráno (ešte predtým ako vstávajú mnísi) vyrážame z kláštora, pretože nás čaká jedna z najťažších etáp HR. Po zjazde do doliny s hrôzou zisťujeme, že sme zlyžovali do Talianska!!! Šľapať späť sa nám nechce, a preto schádzame až do dedinky St.Leonard, kde si dávame cappucino a nie moc lacným taxíkom sa prevážame na druhú stranu tunela St.Bernard – do švajčiarskeho Bourg-St-Bernard. Dnes nám moc nejde karta a ideme „trošku” mimo trasy a vyšľapeme do sedla v masíve Dents de Prox. Odtiaľ vidíme známych Švajčiarov, ktorí nechápu, kde sa tu berieme. Už je pomerne neskoro a my nie sme ešte ani v polovici plánovanej etapy. Zajo sa radšej rozlúči a my sa púšťame do mierne lavinózneho svahu na Mt.Org. Bez ujmy preliezame aj cez vrcholový prevej a z vrcholu si užívame lyžovačku v jarnom firne do cca 2200m. Už jasne vidíme nekonečný svah s 800 výškovými metrami a cik-cakovitou stopou k chate Valsorey. Slimačím tempom o 18.30 prichádzame na chatu. Chata praská vo švíkoch,ale vďaka rezervácii nás čaká večera aj miesto na spanie.

Deň 5: Valsorey-Vignette (10h 45min; výstup 1900m, zostup 1800m) Meníme stratégiu a snažíme sa odísť ráno ako poslední, aby sme videli kadiaľ ísť. Máme rešpekt pred výšľapom na Col. Du Meitin, ale nakoniec je to brnkačka. Stopy predchádzajúcich skupín nás vedú jasne, rýchlo sa blížime k chate Chanrion. Je len poludnie a preto voláme na chatu Vignette, či majú voľné ubytovanie na dnes. šuboš po 2 telefonátoch ukecal chatárku a zarezervuje nám miesta. Na pôvodne plánovanej chate - Chanrion rušíme rezerváciu a hneď sa s odvahou nič netušiacich púšťame hore nekonečným ľadovcom d'Otemma. Vo vrchnej časti nasledujeme stopu, ale bohužiaľ nesprávnym smerom. Dochádza nám voda, spomaľujeme tempo. Po 200 výškových metroch to otáčame a púšťame sa inou vetvou ľadovca. Metre na GPSku nás približujú k chate veľmi pomaly. Nakoniec zdolávame Col.des Vignettes a pomaličky dopochodujeme do chaty. V chate je asi 100 skialpinistov, hlavne Angličanov (niektorí s výstrojou z požičovne) a domácich Švajčiarov. Väčšina išla variantom cez Verbier a vyzerajú zachovalejšie ako my. Po výdatnej večeri okamžite padáme do postelí po náročnom dni.

Deň 6: Vignette-Zermatt (8h; výstup 1250m, zostup 2500m) Držíme sa osvedčenej stratégie a odchádzame z chaty ako poslední. Stopy jasne ukazujú cestu, aj keď sa viditelnosť zhoršila. GPSko nás posiela iným smerom, ale my radšej nasledujeme skupinu pred nami a bezpečne prechádzame sedlami Col.du M.Brule a Valpeline. Postupne sme predbehli aj ranostajov a začíname posledný zjazd do Zermattu. Prebieha tu práve príprava veľmi populárnych skialpinistických pretekov Patrouille des Glaciers ( http://en.wikipedia.org/wiki/Patrouille_des_Glaciers), takže naša zostupová trasa je nádherne označená zástavkami. Lyžujeme pod Matterhornom medzi serakmi a trhlinami spolu s asi 100kou ďalších ľudí. Vyzerá to ako niekde na zjazdovke. Po niekoľkých traverzoch sa dolina položí a my sa meníme na bežkárov a odpichávame posledné kilometre do Zermattu a tešíme sa na big maca s hranolkami.

Odporúčaná literatúra The Haute Route Chamonix-Zermatt, 1993, Peter Cliff Mapy napr. Carte de Randonnées a ski (1:50 000, ale radšej 1:25 000) Arolla, Mischabel, Martigny

Kontakty Argentiere penzión Gite le Belvedere +33450185066 Trient Hut +41277831438 La Fouly - hotel Glacieres +41277831171 St Bernard Monastery +41277871236 Valsorey Hut +41277871122 Chanrion Hut +41272831322

Pozn: Rezervácie sú nutnosť a ich prípadné zrušenie je slušnosť !!

 

Myšlienku zorganizovať zájazd do Dolomitov nám vnukli verní účastníci našich akcií. Povedali sme si - prečo nie? Veď byť vysokohorským turistom a nebyť v Dolomitoch, je podobné ako byť v Paríži a nevidieť Eiffelovku. Vybrali sme sa teda na pár dní do severného Talianska - presnejšie do oblasti Sextenských Dolomitov a k zvyčajnej turistickej výbave sme si pribalili aj "ferratové nádobíčko" - sedacie úväzy, feratové sety, prilby. A takto sme si tam užívali. 

1. deň - Približovací a trénovací V stredu sme sa stretli o zvyčajnom čase - o šiestej ráno, na zvyčajnom mieste. Malý autobus aj prívesný vozík praskali vo švíkoch, ale nalodenie prebehlo bez problémov a vyrazili sme - smer Wien, Graz, Klagenfurt. Takmer 600 km sme zvládli v dobrom čase a už pred treťou sme zakempovali na brehu jazera Weissensee v oblasti Lienzkých Dolomitov. V príjemnej letnej atmosfére sa na brehu jazera organizovali rôzne zoznamovacie večierky, na ktorých sme ochutnali ovocie z domácej záhradky, zaháňali smäd a hlad. Čistučké a pomerne teplé jazero vyprovokovalo niektorých odvážlivcov aj k pohybovým plávacím aktivitám. Večerný brífing sa niesol hlavne v znamení kurzu pohybu po zaistených cestách - Via Ferratách. Pohľad pre nezainteresovaného okoloidúceho na to, ako zopár bláznov v sedákoch a prilbách prekonáva „náročnú stromovo-lavičkovú ferratu“ patril iste k ich menej všedným dovolenkovým zážitkom. Tréning sa ale určite vyplatil, lebo počas ďalších dní nemal nikto s používaním výstroja žiaden problém.

2. deň - Trek okolo Tre Cime di Lavaredo {mosimage}Ráno bolo orosené, hmlisté. Nad jazerom sa vznášal tajomný opar. Atmosféra ako vystrihnutá z holywoodského filmu. My sme však úplne prozaicky zbalili rannou rosou zmáčané stany, navliekli sa do turistického odevu a v perfektnom čase sa opäť „nalodili“ do autobusu. Po rozplynutí rannej hmly a malej nákupnej zastávke v Lienzi sme sa okolo desiatej mohli prvýkrát zhlboka nadýchnuť pravého dolomitského horského vzduchu. Údolím Rienztal sme začali ukrajovať prvé kilometre. Pred nami sa otvárala úžasná skalnatá scenéria a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa neustále približovala. Po prekonaní 1100 výškových metrov sme sa mohli pokochať dychvyrážajúcimi pohľadmi na Tre Cime. Tiež nám dych vyrážali pohľady na množstvo turistov, detí, bagrov, áut... Potom sme zistili, že z druhej strany, od chaty Auronzo (2320 m), je prístup na Chatu Tre Cime (2405 m) úplne o inom. Potvrdil to aj Bendžo, ktorý od chaty Auronzo k nám cvične dobehol a ani sa pri tom veľmi nezadýchal. Podarilo sa mu dostať autobus až k chate, a tak nám nič nebránilo v tom, aby sme absolvovali prvú, „banícku“ feratku. Viedla masívom Paternkofela do sedla Paternsattel. Striedali sa tu vzdušné a tunelové úseky. Čelovky na prilbách, karabíny za pásom - od trpaslíkov dolujúcich zlato v bani sme sa líšili iba tým, že nám chýbali čakany. Zbehnúť k autobusu (ku chladenému pivečku) už bola hračka a boli sme spokojní, že nám autobus ušetril 1,5 hodinový peší zostup do kempu. Začínali sme si zvykať na príjemný pocit vidieť autobus dosť vysoko, až kam mu to asfalt dovolil. Kemp kúsok od jazera Lago Misurina nás už čakal - hlavne zaslúžená sprcha, večera a niekoľkých aj veselá malinovka.

3. deň - Trek v masíve Gruppo del Cristallo {mosimage}Vzhľadom na predpoveď počasia sme sa rozhodli prehodiť dni. Sobota bola piatkom a piatok bol sobotou. To máme ale schopnosti, čo? Ale nie - len sme prehodili sobotný program na piatok a naopak. Autobus nás vyviezol do sedla Passo Tre Croci vo výške 1809 m k údolnej stanici sedačky. Tá nás najskôr vyviezla do výšky 2215 m. Boli sme však veľmi namaškrtení myšlienkou, že dnešná túra bude iba dolu kopcom, a tak sme sa nechali "nahádzať" (doslova) do gondolových dvojmiestnych kabínok, z ktorých nás obsluha "povyťahovala" (opäť doslova) vo výške 2918 m na Chate Rifugio Lorenzi. Kochanie sa výhľadmi na Monte Cristallo nemalo konca kraja. Keď sa nám ukľudnili žalúdky po adrenalínovej jazde lanovkou a zvykli sme si na výšku takmer 3 km nad morom, nastúpili sme na zaujímavú feratku "Sentiero Ivano Dibona", ktorá začínala visutým 27 m dlhým lanovým mostom. Počasie začalo trochu strašiť, ale oblaky ako sa objavovali, tak sa aj strácali. Najvyšším bodom celej trasy bol 3008 metrov vysoký Cristallo d’Ampezzo. Zaistená cesta viedla hore - dolu masívom okolo vojenských príbytkov vybudovaných v čase I. svetovej vojny na obranu územia pred nepriateľmi. Nie je podstatné, kto sa v týchto horách bránil a kto útočil, už iba predstava prežitia na začiatku 20. storočia v týchto podmienkach vyvolávala zimomriavky na tele. Okrem feratky nám adrenalín dvíhali aj suťové polia, občasné hromy blesky, tiež sme sa nechali "pomasírovať" asi 5 minútovým krupobitím. Žiadne katastrofické scenáre sa však nenaplnili a v podstate za super počasia sme celkom rozbití postupne dochádzali k autobusu na Ospitale vo výške 1491 m. Príjemný večer sa niesol v znamení pizzy, vína, piva a neuskutočneného koncertu. Škoda - keby bola čašníčka Jana trochu ochotnejšia a gitarku nám zohnala, mohli sme sa menej vyspať, viac nás mohli bolieť hlavy a mali by sme viac spoločenských zážitkov. :-)

4. deň - Trek v masíve Cadini {mosimage}Ráno známy scenár - zobudiť sa, umyť, zbaliť, najesť. Už sme si zvykli, že nadmorská výška sa najlepšie prekonáva lanovkami a tak sme sa opäť dali vyviesť na chatu Col de Varda v nadmorskej výške 2130 m. Ďalších 200 výškových metrov sme už prekonali po vlastných až priamo k masívu Cadini. Zaistenou cestou "Sentiero Alberto Bonacosa", ktorá viedla krížom krážom cez celý masív sme sa dostali k chate Fonda Savio (2367 m) a ďalej až ku chate Auronzo. K nej (a ani k autobusu, ktorý sme z diaľky videli) sa nám nechcelo zostúpiť, radšej sme sa na celú tú úžasnú scenériu pozerali z neďalekého vrcholu Monte Campadelle (2346 m). Tento trek napokon v autobusovom plebiscite získal najviac hlasov. Zrejme to bolo členitosťou terénu, rozmanitosťou výhľadov. Stále sme mohli obdivovať nejaké iné skalky so záverečným výhľadom na majestátne Tre Cime. A možno to bolo úplne niečím iným. Veď je to vlastne jedno. Cestou od chaty Auronzo sme sa ešte zastavili v kempe po vozík, nakúpili suveníry, sadli do autobusu a ... začalo liať ako z krhly. To sa Dolomity s nami takto s ťažkým srdcom lúčili. Aspoň sa nám ľahšie odchádzalo. Keby gýčovo svietilo slnko, nikomu by sa asi nechcelo opustiť tento raj skál a neskutočnej alpskej kveteny. Prenasledovaní búrkovými mračnami sme sa busom priblížili k domovu - zakempovali sme kúsok od jazera Faaker See. Pohostinnosť domácich bola veľmi príjemná, odpustili sme im aj hodinové čakanie na „šnicľu“.

5. deň - Návrat do reality Búrka, ktorá v noci zúrila v Rakúsku a Taliansku, nás chytila len tak okrajovo. Zopár kvapiek, hromov, bleskov a dosť. Nebolo nám súdené tento zájazd riadne zmoknúť. Bolo to skrátka dobre naplánované. Nedeľných 400 km prebehlo v príjemnej autobusovej atmosfére v spoločnosti českých filmov a popoludní nás už „prefackal“ dusný horúci bratislavský vzduch. Bolo to to pravé uzemnenie a precitnutie do reality, z ktorej sa nám podarilo na 5 dní vypadnúť a stráviť ich v krásnom prostredí hôr. Dolomity neplačte, ešte sa k vám určite vrátime, lebo závislosť na horách sa dá liečiť iba tým, že sa do nich stále vraciame.

Ivka

Talianske Alpy, národný park Ortler, dolina Val Venezia, chata Rifugio Larcher al Cevedale. Toto bolo naše miesto určenia na prvý predĺžený májový víkend. Cieľ bol viac ako symbolický. Vystúpiť na vrchol nesúci hrdý a nám veľmi blízky názov - CIMA MARMOTTA. A popri tom sme samozrejme chceli zdolať aj najvyšší vrchol celej oblastii Monte Cevedale (3769 m). Predpoveď počasia na víkendové dni bola veľmi priaznivá, a tak sme celí "nažhavení" na ďalšie alpské dobrodružstvo vyrazili v stredu neskoro večer na cestu

Výjazd na Cimu Marmota bol najväčšou "echt" marmoťáckou akciou od expedície "Bernské Alpy 2006". Vekový priemer skupinky siedmych marmoťákov tentokrát trochu vylepšila 14-ročná Monča. V zostave Tomáš, Miňo, Majo, Mika, Bendžo, Martin, Dedo a už spomínaná Monika, sme vo štvrtok ráno okolo pol deviatej dorazili na parkovisko Malga Mare vo výške približne 2000 metrov nad morom. Tu sme si ešte trochu schrúpli v autách a približne o pol desiatej sa začala predvýstupova panika. Pobaliť sa na tri dni strávené mimo civilizácie je vždy zdĺhava záležitosť a ani tentokrát tomu nebolo inak. 

{mosimage}Výstup z parkoviska sme zahájili o 11:00 s vedomím, že sa nemáme kam ponáhľať. Keby nám niekto v tomto momente bol povedal, že na chatu Rifugio Larcher al Cevedale (2608 m) budú niektorí z nás vystupovať namiesto dvoch hodín (uvedených na smerovníku) až osem a pol hodiny, isto by sme ho boli považovali za čistého blázna. Bohužiaľ - realita bola dosť krutá. Zdanlivo jednoduchú túru s prevýšením niečo cez 600 metrov si dokonale "vychutnali" predovšetkým traja "pešiaci" Bendžo, Martin a Dedo. V čerstvom snehu s takmer 30 kilovými báglami to bola neuveriteľná morda. A ani pre skialpinistov to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Na chate, ktorú sme celý čas videli priamo pred sebou, sme sa napokon všetci zišli o pol ôsmej večer. Odmenou za tento namáhavý výstup nám bol útulný winterraum s 10 posteľami.

CIMA MARMOTTA (Mika) Na piatkovú túru sme vyrazili až poobede. Horúčava a únava z predchádzajúceho výstupového dňa však naše tempo dosť spomaľovali. Zhruba po hodinovom výstupe do prvého sedla sa nám naskytla nádherná scenéria výhľadov aj s naším cieľom vysokým 3330 m. Potešením (hlavne ženského osadenstva) bolo zistenie, že cieľ nie je ďaleko a výstup naň sa zdal celkom jednoduchý. Po zhodnotení, že to časovo stíhame sme si všetci svorne povedali: "Poďme do toho!" Po necelých dvoch hodinách svižného tempa sme stáli na vrchole a mohli sme slávnostným prípitkom osláviť úspešnú výpravu s cieľom Marmota na Marmote. Eufóriu z výstupu však zmrazila Miňova poznámka po tom, ako skontroloval výšku na GPS - "TOTO NIE JE MARMOTA", pretože sme o 100 výškových metrov nižšie. Radosť z výstupu sa razom vytratila. Kde tá Marmota vlastne je? Zistenie nebolo veľmi optimistické, pretože náš cieľ bol o dosť vyššie a hlavne o dobrý kus ďalej. Bolo 16 hodín a na váhanie nebolo moc času.

Obuli sme teda lyže a pokračovali sme ďalej. Kúsok sme zlyžovali nadol, nasledoval dlhý traverz, následne strmý výstup úsekom ktorý silne pripomínal rozjazdenú neupravovanú zjazdovku do sedla a zo sedla po zhruba 30 výškových metroch sme o 17-tej dosiahli skutočný vrchol Cima Marmotta (3330 m). Vzhľadom na pokročilý čas sme si NÁŠ vrchol nemohli veľmi užívať, museli sme sa poponáhľať, aby sme sa stihli ešte za svetla vrátiť. Na zlyžovanie čakala najskôr zjazdovka, neskôr nasledoval pomalý presun po traverze, ktorý bol trošku do kopca, neskôr skalný prah na pešo. Počasie sa začalo rapídne kaziť, začali sme bojovať so silným vetrom a sneh, ktorý počas výstupu pripomínal prašan, začal neuveriteľne rýchlo mrznúť. V tom momente sa začal náš boj s ľadovou krustou počas celého zostupu, ktorý sa postaral o nejednu komickú lyžiarsku kreáciu. Ešte že náš kameraman Tomáš mal dosť starostí so svojou pokazenou lyžou a na kamerovanie nemal náladu, lebo inak by sa naše lyžiarske kreácie dostali do relácie: Neváhaj a toč. Po viac ako dvojhodinovom zostupe sme sa mohli o naše zážitky podeliť s pešiakmi, ktorí mali oddychový deň.

{mosimage}V sobotu sa pešiaci vybrali na vrchol Cima Nera (3087 m) a ďalej do sedla Hochferner Joch (3153 m). V gýčovom počasí to doobeda ešte celkom šlo. Nezabárali sme sa do snehu a tak sme napredovali celkom rýchlo. Spočiatku po stopách našich kamarátov skialpinistov, neskôr už svojou vlastnou cestou až na hrebeň - do sedla Hochferner Joch s úžasným výhľadom na jednu stranu na Cima Marmottu a na druhú stranu na trojvŕšie Ortler, Zebru, Konigspitze. Najbližšiemu okoliu však dominoval Cevedale, na ktorý práve v tom čase vystupovala naša skialpinistická sekcia.

MONTE CEVEDALE (Miňo) Výstup na Cevedale (3769 m) mal byť čerešničkou na torte celého nášho pobytu. Samozrejme nikomu sa nechcelo veľmi skoro vstávať po náročnom piatkovom dobytí Cima Marmoty. Tak sme sa predbežne dohodli, že sa pobalíme už večer a ráno nám musí stačiť na prípravu hodina. Budík Majkovi zazvonil pred šiestou. Raňajky, čaj, bežné ranné nacvičené činnosti, no aj tak sa nám nepodarilo odísť pred ôsmou. Predtým, ako sme odštartovali, stihli sme napočítať 27 skialpinistov, ktorí sa údolím valili ako mravčekovia s tým istým cieľom ako my. Počasie bolo nádherné, podmienky priam ideálne. Bolo potrebné prekonať takmer 1200 výškových metrov z nášho winterraumu na vrchol. Najskôr sme prudkým žľabom vystúpili do sedla vo výške 3200 m. Sneh sa miestami dosť lepil na pásy a slniečko nemilosrdne pripekalo. V sedle sme pozorovali našich kamarátov "pešiakov", ktorí práve vystupovali na náprotivný vrch Cima Nera. Tomáš so svojou 14-ročnou dcérkou Monikou to taktiež nevzdal. Podarilo sa mu opraviť ulomené viazanie a tak nasledovali naše stopy s vyše hodinovým meškaním.

{mosimage}Sklon svahu sa nad sedlom zmiernil, pokračovali sme po ľadovci až po posledný výšvih, kde sa svah opäť prudko zdvihol. V tejto pasáži bolo potrebné prekonať takmer 500 výškových metrov, aby sme sa dostali do posledného sedla, odkiaľ sme pokračovali už len hrebienkom na vrchol. Práve v tomto poslednom sedle sa z druhej doliny (od chaty Pizzini) valil dav skialpinistov, medzi ktorými sme začuli aj náš ľubozvučný materinský jazyk. Týmto by sme radi pozdravili skialpinistov z klubu Vertical Bánovce nad Bebravou, s ktorými sme spoločne vystúpili na vrchol Monte Cevedale (3769 m). 

Na kopčeku už sedeli a oddychovali skupinky lyžiarov. My sme sa najedli, pofotili čo to, až kým jedinečné výhľady neprekazili husté mraky. Rozhodli sme sa, že počkáme našich súputníkov Tomáša s Monikou na vrchole, no po dlhšom čakaní sme to v už nepríjemnom vetre a oblačnosti vzdali a vydali sa naspäť. A práve v sedielku, pár metrov pod vrcholom, sme ich stretli a dohodli sa, že sa počkáme. Nakoniec tak aj bolo a zlyžovávať sme začali spolu. Kvalita snehu bola vo vrchným partiách nepríjemná. Hruba ľadová krusta a hlboký sneh nám neumožňovali radovánky z poriadnej lyžovačky. Od "dolného" sedla krusta zmizla a slnkom roztopený sneh nám dovolil poriadne sa vyšantiť v žľabe, ktorým sme ráno vystupovali. Tak sme si od výšky 3200 m poriadne zalyžovali až do údolia pod našu chatu. Na záver už len posledných 50 metrov k chate, kde nás čakal Bendžo so zaslúženým fernetíkom.

Predĺžený víkend uplynul ako voda v rieke. V nedeľu ráno sme opustili winterraum a vydali sme sa na spiatočnú cestu k autám na parkovisko Malga Mare. Na naše veľké prekvapenie (predovšetkým pešej sekcie) sme dole zbehli za necelé dve hodinky a tak sme v relatívne dobrom čase mohli vyraziť na spiatočnú cestu domov na Slovensko. V Ortlerských Alpách sme zažili opäť veľa pekných chvíľ v kruhu našej Marmoty a počas dlhých večerov na chate Larcher sa v našich hlavách zrodili ďalšie plány do budúcna. :-)

31.10.2007  Stalo sa už tradíciou, že počas predĺženého "dušičkového" víkendu sa Marmoťáci sťahujú do hôr. Tentokrát sme si za cieľ vybrali oblasť Ötztalských Álp, konkrétne tretí a šiesty najvyšší vrch Rakúska Palla Biancu (3739 m) a Similaun (3599 m). Počas nasledujúcich štyroch dní sa teda pokúsime obohatiť zbierku našich alpských vrcholov o tieto dva veľmi pekné kopčeky. Držte nám palce, ak nám to situácia dovolí, pošleme nejaké aktuality prostredníctvom komentárov k tomuto článku. Po návrate sa môžete tešiť na reportáž - a ako sa poznáme, tak aj na obsiahlu fotogalériu. :)

1.7.2006 V sobotu predpoludním družstvo v zložení Miňo, Tomáš, Majo, Danca a Juraj vyštartovalo z parkoviska v Gressonney (cca 1800 m.) s cieľom dostať sa čo najvyššie k masívu Mt Rosa. Plánovali sme v najlepšom prípade nocľah na chate Gniffeti (3647) alebo na chate Mantova (3470). Tomáš a Danca sa rozhodli vziať lyže napriek tomu (alebo práve preto), že sa dalo očakávať ich minimálne využitie (s maximálnym pôžitkom). Absolvovali sme skoro 2000 m prevýšenie v príšernej horúčave z prevažnej časti skalným terénom údolím pod Hochlichtom. 

V Mantove nás večer odmietli prichýliť kvôli preľudnenosti na chate. Tak im Miňo aspoň na oplátku podojedal pudingy po stole, vzali sme si svojich pár švestiek (asi po 30 kg na každom chrbte) a zabivakovali sme nad chatou.

{mosimage}2.7.2006   Ráno nás prebudila hra na dáky lesný roh znejúca z chaty Gniffeti (žeby nás lákali dáke sirény v podobe našich kamošov Vlada a Alberta, ktorí tam nocovali?). Slniečko a gýčový pohľad na okolité masívy Mt Rosy nám spríjemnili rybičkové raňajky s čajíkom. Čakal nás výstup s plnou poľnou do sedla Lisjoch (4151). To už si prišli na svoje skialpy, ktoré boli veľkým zvýhodnením pri obchádzaní zástupov naviazaných lanových družstiev. Pod sedlom Tomáš prenasledovaný Dancou zamieril k Balmenhornu (4167). Prvý štvortisícový vrchol s asi 3 m sochou Krista bol na úvod príjemným vzpružením. Mali sme odtiaľ pod drobnohľadom našich kámošov, s ktorými sme sa stretli potom v sedle Lisjoch. Tu sme urobili obhliadku terénu, postavili stany, nechali tam zopár vecí nepotrebných do chaty, občerstvili sme sa symbolickou poživňou a doplnili tekutiny. Po oddychu sme pokračovali na chatu Capana Margerita na Signalkuppe (4556), kde sme mali rezervované ubytovanie a nedočkavo nás tam so slávnostným írečitým slovenským prípitkom očakávali Vlado s Albertom. Skialpinisti dupali pomerne rýchlo, zato však pešia frakcia mala mierne zdravotné aklimatizačné ťažkosti (hlavy, žalúdok). Nečudo, to sme vlastne aj očakávali vzhľadom na potrebný minimálny aklimatizačný čas, ktorý sme nemali. Lenže takú zatiaľ nehrali, aby sa pre trošku nepohody a bolesti marmota vzdala a tak sme sa všetci stretli o pár hodín na najvyššie položenej chate Európy. Pofotili a vychutnali sme si tu západ slnka nad Matterhornom (4478), ktorý bol cca 100 výškových metrov pod nami a každý z nás v kútiku duše sníval o tom, že snáď ho raz marmota dá. Konečne prvý nocľah v úkryte inom ako stan, auto alebo pod širákom s krásnym a vzrušujúcim výhľadom z terasy do 2 km padajúcej doliny s ľadovcom. To by sa dalo zrejme aj spadákovať... Počas noci mali niektorí účastníci zdravotné trampoty s dýchaním, hlavou, žalúdkom, ... odvedľa nás budil dáky romantik riešiaci si svoje žalúdočné problémy z terasy. Ani našu posádku nepohoda celkom neobišla - Miňo v teplote s bolením hlavy, Juraj s Majom všeobecné potiaže prejavujúce sa sfarbením tváre do biela ako stena, ja s Tomášom nič. Všetci sme sa neplánovane zobudili na východ slnka pred piatou hodinou, porobili neskutočné fotky z brieždenia obaleného do inverzie.

{mosimage}3.7.2006   Ráno sme po zmiznutí všetkých nekalých chorobných príznakov plní síl vyštartovali na Zumsteinspitze (4563) - spoločný vrchol expedície v celom zložení 7 účastníkov. Počasie bolo opäť nádherné, prišli si na svoje aj foťáky. Pod vrcholom sme si trošku poliezli, nakoľko je tam skalnatý výšvih a krátky ľadový úsek. Po zlezení sme sa v sedle Col Gniffeti (4454) občerstvili, skialpinistická zostava nasadila lyže, Majo si spomenul na zabudnuté veci na Margerite, tak tento vrchol absolvoval druhý krát. Ostatní sme sa premiestnili pod Parrotspitze. {mosimage}Lyžovačku zo sedla hodnotím ako jednu z najdlhších, najbezpečnejších a najkrajších zo všetkých, čo sme v oblasti Mt Rosy absolvovali. Svedčili o tom aj naše výkriky a prejavy šťastia, ktoré ostatní turisti šlapajúci nahor vnímali zrejme mierne závistlivo (o to bola naša radosť väčšia). Parrotspitze (4432) - nenáročný, v časti hrebeňa exponovaný úsek po ľadovci s výhľadmi do susedných dolín a na okolité štvortisícovky, ktoré sme už mali odfajknuté alebo na ktoré sme sa len tešili. Zliezanie z neho bolo krátkym strmým skalným hrebienkom, v dolnej časti po ľadovci. Počkali sme sa, vytýčili ďalší postup, smer Ludwigshöhe (4341) - vypadala a naozaj to aj bola brnkačka. Akurát som sa zľakla poliakov, ktorí mi skoro stúpili na prsty, keď som vyliezala z jednej strany hrebeňa a oni z druhej. {mosimage}Veľmi krátky a nenáročný výstup po ľadovci. Po zbehnutí do sedla pod vrcholom (Zurbriggen Joch 4279) sme si vyhliadli nasledujúci vrchol, ktorý v nás vzbudzoval mierny rešpekt, najmä svojou asi 30 m vysokou a 45° strmou ľadovcovou stenou. Tomáš zlyžoval do sedla Lisjoch k stanom po lano, ktorého využitie sme počas výstupu na Corno Nero (4322) predpokladali. Profíci to zrejme vybehnú použitím dvoch cepínov, my sme dali prednosť zaisteniu cesty Tomášom pomocou ľadovcových skôb a natiahnutím lana. Bolo nás veľa, tak sa výstup natiahol a čakajúci na vrchole (kde sa zmestilo akurát tak 2 a ½ človeka sediacich obkročmo na skalnom hrebeni) zaregistrovali zmenu počasia. Začali sa zhromažďovať oblaky, trochu zaťahovať obloha, okolité vrcholy sa ponárali do hmly. {mosimage}Neveštilo to rýchlo blížiacu sa búrku alebo niečo podobné, tá bola zrejme niekde ďalej, každopádne je viac než isté, že totálna zmena počasia tu býva dosť rýchla záležitosť. Videli a hlavne počuli sme zopár padajúcich snehovo-kamenných lavín, či už z exponovanej steny vrcholu Pyramide Vincent alebo zo Signalkuppe (alebo tam opäť tak nahlas niekto vracal, že spôsobil lavínu? Hm). Nuž, stačilo, ide sa dole. Počasie sa ustálilo, slnko svietilo naďalej, camelbacky a ploskačky ešte čosi na dne obsahovali, Balmenhorn (4167) lákal. šadovec bol takto poobede už povolený a rozčvachtaný, chodci museli opatrnejšie schádzať, zato skialpinisti si v žľabe smerujúcom pod vrchol opäť náramne zgustli. {mosimage}„Tak, moje zlaté lyže, hodnotne mi vráťte tie 2 km do výšky, čo som vás sem zdola terigala!”. Balmenhorn sme už dvaja poznali z predchádzajúceho dňa, má fixnými lanami a kramlami zaistenú asi 20 m vysokú skalnú stenu až na vrchol. Je to milý kopček, pretože je vhodne umiestnený s rozhľadom na všetky smery. Zaostrili sme aj na neďaleký vrchol Pyramide Vincent (4215), ktorý sa marmota rozhodla podstúpiť až pri odchode z tohto raja Mt Rosy. Vlado a Albert zostali nocovať na bivaku tesne pri vrchole (Felice Giordano al Balmenhorn). Rozlúčili sme sa s nimi, dostali sme do daru domácu super slaninu (ináč jedli sme dosť málo, prevažne veci, ktorým väčšina z nás bežne neholduje – okrem Miňa – ako mastné slaniny a salámy, ktoré tam však neuveriteľne chutia a asi aj dodajú energie). Počasie po návrate do bivaku v Lisjoch nevypadalo celkom optimálne, preto sme urobili zopár preventívnych opatrení pred búrkou (vytýčené územie lyžami plniacimi funkciu imitovaných hromozvodov, mačky a cepíny ďalej od nás, lopatky zaisťujúce stany, ...) a zalezení v spacákoch sme začali hrať spoločenskú hru pod názvom ‘kto prvý zanadáva, varí čaj’. Čajových kuchárov bolo o chvílu nadostač. Rozhodnutie, čo s nasledujúcim dňom, sme ponechali aj vzhľadom k únave na nasledujúce ráno.

{mosimage}4.7.2006   Prebudili sme sa dosť neskoro, čiže aj týmto pádom bolo jasné, že Dufourspitze (4634) si necháme na ďalšiu expedíciu v budúcnosti. Takže v posledný deň pobytu (po stretnutí s našimi kamarátmi z Čiech a zoznámení sa so skupinou slovenských turistov) padla za obeť Pyramide Vincent (4215) - posledná z plánovaných štvortisícoviek masívu. Tí, čo mali na čom, zlyžovali z vrcholu (mňam), pešiaci sa po zdolaní kopca naviazali na lano a započali sme ústup do doliny. Pri poobedňajšom zostupe sa vzhľadom na roztopený ľadovec odohralo zopár zaujímavých príhod, ktoré súviseli s trhlinami. Nikomu sa našťastie nepodarilo prepadnúť hlbšie ako po hlavu, takže bol dotyčný poškodený za výdatnej pomoci ostatných bojovníkov vyprostený bez väčších problémov. Vzhľadom na pokročilú hodinu a nazbieranú vyčerpanosť sme sa zhodli pri zostupe použiť lanovku z Passo di Salati (2936) do Gressonney. Lanovka sa však rozhodla inak a nepočkala nás, preto sme zišli k parkovisku pred zotmením po svojich „čistým štýlom“. Celé to vlastne bolo pekelne čisté! V ten deň sme zostupom klesli okolo 2500 m, pekná štreka počas ktorej sme mali dostatok času na spoločnú rozpravu o tom, čo ďalej. Dospeli sme k záveru, že nám ešte nestačilo (asi nám udrela do hlavy tá výška alebo čo) a zhodli sme sa na tom, že si pôjdeme vyzdvihnúť „zavesené batohy“ na Grossglockner, ktoré sme tam niektorí nechali na jeseň.

{mosimage}5.7.2006   V noci sme sa teda premiestnili do Rakúska bližšie ku kopcu. Vzhľadom na dlhú a nepohodlnú cestu autom (5 poskŕčaných kusov) sme núdzovo prespali zo 3 hodinky dakde pri ceste. Aj to spôsobilo, že sme na túru nastúpili dosť neskoro, až na poludnie. Zvolili sme krásnu feratovú cestu na chatu Erzherzog Johann Hütte 3454 pod Grossglocknerom, kde sme dorazili pred treťou. Grupujúce sa oblaky neveštili až tak ustálené slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo feratou nahor, každopádne sme vyrazili cez ľadovec k vrcholu. Na skalnatom exponovanom hrebeni sa v okolí železných tyčí vytyčujúcich postupovú cestu po hrebeni začali diať rôzne prírodné / fyzikálne úkazy veštiace prichádzajúcu búrku (sršanie a iskrenie tyčí, veľmi rýchle stmievanie, vietor, ...), ktoré spôsobili správne rozhodnutie väčšiny posádky pre návrat späť. Danca a Tomáš boli v tom momente ale už na Kleinglockneri, ktorý logicky okrem samotného o 14 m vyššieho vrcholu Grossglockner vytŕča nad všetky ostatné skalné vyvýšeniny, v tejto chvíli dosť nepríjemná záležitosť. Nepodarilo sa nám zostúpiť s ostatnými bezpečne, pretože železné náradie (mačky, cepíny, karabíny), ktoré sme potrebovali na zostup ľadovcom, sme museli odložiť ďalej od nás. Museli sme prečkať na núdzovej polici v nie úplne bezpečnom teréne zalezení v žďáraku. Búrka so všetkými možnými prejavmi (dážď, krúpy, vietor, krokové napatie, blesky, hromy, ...) našťastie po určitom čase ustúpila, čo nám umožnilo okamžité vzájomné rozhodnutie na rýchly a bezpečný zostup. Pomaly sa začalo stmievať, hmla pretrvávala, viditeľnosť slabla, každopádne sme sa veľmi dobre vedeli kontrolovať podľa rinčiacich železných náradí, ktoré Tomáš ťahal za sebou. Istota je guľomet. Zbehli sme celú trasu v rekordnom čase, na ľadovci sme takmer utekali, bezprostredné nástrahy nečíhali. Neďaleko chaty sme zaregistrovali dve svetielka - Miňo a Majo, chalani nás z chaty pozorovali počas celého zostupu. Na rovinu, toto zvítanie nás všetkých neskutočne potešilo.

{mosimage}6.7.2006   Vzhľadom na zmenu plánu sme prenocovali na chate Erzherzog Johann Hütte a vstali sme včas ráno s jednoznačným cieľom – pokoriť ten prekliaty kopec, ktorý nás už dvakrát vyhnal od seba. A tak aj bolo, predpoludním sme všetci piati dosiahli vrchol Grossglockneru (3798). Neposkytoval nám výhľady, bola hmla, len občas sa kde tu objavil dáky nám známy alebo zdolaný kopec v okolí (Hohe Dock, Wiesbachhorn). Je síce pravda, že by sme už nechceli zažiť podobnú situáciu ako deň predtým, každopádne tam vtedy aspoň neboli ľudia (dosť logicky), ehm. Celá cesta nahor aj nadol bola totiž totálne prepchatá hlavne českými turistami pre nám známu vysokú navštevovanosť najvyššieho kopca Rakúska. Vznikali tak prestoje, čakania, zdržovanie, hlavne v úzkych alebo exponovaných úsekoch (napr. lávka medzi Klein a Grossglocknerom). S výbornými pocitmi zadosťučinenia a povznesenej nálady z dobytia vrcholu sme v príjemnom počasí zliezli v pohode do doliny. Dokonca sme si vychutnali aj zopár snehových žľabov rýchlym adrenalínovým zlyžovaním v topánkach. Asi 5 minút po príchode k autu začala strašne silná búrka sprevádzaná okrem iného aj lietaním helikoptér (zrejme sa nekonali žiadne vyhliadkové lety). Vedeli sme si to celkom dobre teraz hore predstaviť a dosť sme sa potešili, že tam nie sme.

Pozrite si stručnú, ale výstižnú fotogalériu z expedície ...

24.8.2005   Najvážnejším podujatím nášho klubu v roku 2005 je nepochybne expedícia na Mont Blanc. Našim hlavným cieľom je zdolať najvyšší alpský vrchol klasickou cestou. Do západných Álp odchádzame vo štvrtok 25.8.2005. Program prvej fázy expedície je situovaný do švajčiarskych Walliských Alpách, kde máme naplánovanú aklimatizáciu. V rámci nej sa pokúsime zdolať vrcholy Strahlhorn (4190 m), Allalinhorn (4027 m) a Weissmies (4023 m). "Base camp" číslo jedna budeme mať v dedinke Saas Almagel, priamo v lone týchto štvortisícových velikánov. V utorok 30.8.2005 sa potom presunieme do druhého tábora, a to priamo pod severovýchdný hrebeň Mont Blancu. Tu sa klasickou cestou z Les Houches cez Dom du Gouter pokúsime vystúpiť na “top of the Europe“, 4807 metrov vysoký Mont Blanc. Členmi expedície sú Vladimír Beňadik, Milan Dubec, Beata Hazuchová, Vladimír Jakubček, Alena Kokavcová, Martin Mrva, Maroš Rigoci, Tomáš Rigoci, Danca Tóthová a Milena Vladárová. Veríme, že nám v našej snahe o zdolanie Mont Blancu budete držať palce a my sľubujeme, že nesklameme. Počas expedície sa pokúsime informovať Vás o jej priebehu aj prostredníctvom tejto stránky.