Akcie

Skialpový prechod Otztalom

Situácia so snehom sa ani v marci na Slovensku nevyvíja poľa predstáv a neostáva nám nič iné, len sa poobzerať  po lepších podmienkach u našich rakúskych susedov. Tak teda vyrážame medzinárodne družstvo v zložení Klára, Ďuro, Ľubo a ja do Ӧtztalských Álp. Vsádzame na istotu a našim cieľom je zem, pre skialpinistu zasľúbená a to veniec hôr v okolí malebnej dedinky Vent.

Nenechávame nič na náhodu a s Ďurom pri fľaši vína naplánujeme celý prechod a zajednáme ubytovanie. Hlavnými cieľmi sú  rovno dva najvyššie kopce oblasti a aj celého Rakúska - Wildspitze a Weisskugel.

Vyrážame v stredu večer s cieľom ešte v noci pri svetle čeloviek vyšlapať na Breslauer hütte. Do Ventu prichádzame niečo po polnoci, dedinka nás privíta snežením, vyladíme viazanie na Ľubových nových lyžiach a po zjazdovke rýchlo naberáme výškové metre, za medzistanicou opúšťame pistu a po pamäti prekonávame potok, prudký výšvih ( lavínové batohy pripravené na výstrel) a už vidíme stĺpy zásobovacej lanovky, ktorá nas privedie k chate. Breslauer hütte je cez zimu zatvorená, no v luxusnom winterraume nájde príležitostný nocľažník (býva tu často pomerne plno) všetko, čo potrebuje. No vo chvíli, keď si chceme trošku zakúriť a navariť čaj na ráno, zisťujeme, že mladý neskúsený skialpinista (ja) zabudol zápalky a tak sa dobrú chvíľu trasieme v spacákoch, kým sa zohrejeme.

Po výdatnom 4-hodinovom spánku prichádza naša záchrana, českí kamoši zo Söldenu, ktorí nám donesú vytúžený oheň. Dlho sa nezdržujeme a po čerstvo prešliapanej stope smerujeme k sedlu Mitterkarjoch, ľadovec tu je kompaktný a tak nestrácame čas naviazaním sa na lano. Pod sedlom dávame lyže na batoh a zaistenou cestou vystupujeme do sedla. V sedle naspäť na pásy a v ústrety dnešnému cieľu – Wildspitze. Poznačení nedostatkom spánku zvoľňujeme tempo a okolo tretej sme na vrchole. Fotíme, kocháme sa a tešíme sa na zjazd v čerstvom prašane. Je štvrtok a stretávame len pár ľudí, cez víkend tu však bude určite smerovať procesia skialpinistov. Traverzujeme do sedla Brochkogeljoch a čaká nás dlhý zjazd ľadovcom Vernagtferner na rovnomennú chatu. V doline okrem nás nikto a tak si užívame 20 čísel nového snehu, stačí len trošku vrtieť zadkom a ohnúť sa v kolenách. Zanechávame v doline svoje podpisy a pri zapadajúcom slnku dorážame na chatu. Trojchodová večera, dnes tu ešte nie je veľa ľudí, tak  aj s dupľou a za chvíľu doháňame spánkový deficit.

Ráno Ďuro tvrdí, že treba vyrážať ako poslední, veď aj tak všetkých predbehneme. Nemýli sa a cestou na tajný tip doliny Fluchtkogel, predbiehame všetkých okoloidúcich. Na vrchole sa kocháme výhľadmi na Weisskugel a Brandenburgerhaus a aj na včerajšiu Wildspitze. Široký a položený ľadovec dáva priestor každému na vlastnú lajnu, pridáme naše autogramy a už okolo obeda popíjame na terase pivečko. Mladý nadržaný skialpinista ( opäť ja) nevydrží a vyráža osamotený na Mitlere Gusslarspitze, ktorý poskytuje lyžovačku na severne orientovanom svahu pre zmenu v prašane. Pridá sa aj Klára a v rytme samby sa vrátime na chatu. Chata už prekypuje nám podobnými závislákmi, takže dnes bez dupľy.  S chatárom dohadujeme skoršie raňajky, lebo na zajtra sme si naložili vyšlapať 2000 výškových metrov.

V sobotu ráno budík neskúseného skialpinistu (do tretice ja) zapadnutý pod posteľou zobudí celý láger dosť zavčasu. Po rýchlych raňajkách sa prehupneme do susednej doliny, nepríjemnou krustou zlyžujeme na chatu HochjochHospiz, vyložíme nepotrebný proviant a odľahčení šlapeme nekonečným a placatým ľadovcom Hintereisferner. Len veľmi pomaly naberáme výškové metre a Weisskugel, s ľubozvučným talianskym názvom Palla Bianca, nám dá ešte riadne zabrať. Pre chalana odchovaného na krátkych a strmých tatranských žlaboch je toto úplne iný svet. V snahe neurobiť si pred Klárou medzinárodnu hanbu, držím hubu a krok a nechávam stopu šľapať Ľuba a Ďura. Dorazíme do sedla Hinereisjoch, dáme prestávku, pridáme oblečenia a už našťastie strmšie, ukrajujeme posledné výškove metre. Na exponovanom záverečnom hrebienku konečne využijeme aj cepíny, ktoré so sebou celý čas nesieme. Z neskorým návratom sme sa už zmierili a opäť osamotení lyžujeme ľadovcom.

Dávame si ešte posledných sto výškových metrov naspäť ku chate, kde v preplnenom winterraume následne varíme večeru a dopíjame domáce pálené.

Na nedeľu si namiesto zjazdu divokým kaňonom priamo od chaty dávame opäť výšlap na Mittlere Guslarspitze, proti nám lyžuje skupina Slovákov, dáme sa do reči a dozvedáme sa, že na chate Vernagt  bolo tak plno, že otvorili inak zatvorený winterraum. Pri kríži dávame poslednú vrcholovku výletu a rozmäknutým firnom, lyžujeme po štyroch dňoch opäť do Ventu.  Pizza a pivo na slnečnej terase a potom už len návrat do všednej reality. Na záver malé zrhnutie: spali sme na troch chatách, vystúpili na štyri vrcholy, našlapali a zlyžovali 7000 výškových metrov a počas 30 hodín v lyžiarkach prešli 68 km. Najviac však teší skvelá partia a spločné zážitky s ľuďmi naladenými na rovnakej vlnovej dĺžke. Ďakujem a teším sa na ďalší skialp roka!

PS: článok sme si požičali od Lukáša Stanzela, nášho kamaráta.