Akcie

Ako sme dôstojne oslávili 100.schôdzu klubu u Rigociovcov vo Vysokej nad Kysucou od piatka do nedele.

Sellrain Expres – skialpový prechod snov(w) v okolí Innsbrucku

(Potrebná vsuvka)­

%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%

Od kamaráta Lukáša Stanzela sme si dovolili požičať článok o skialpovej akcii, na ktorej sa zúčastnili aj dvaja chlapci z klubu MARMOTA, Ďurík a Mrudžik. Článok je oficiálne uverejnený na portáli vetroplachmagazin, konkrétne tu: https://skialpinizmus.vetroplachmagazin.sk/sellrain-expres-skialpovy-prechod-snov-w-v-okoli-innsbrucku-2689

To len pre info, že nemáme tendencie kradnúť články z iných stránok, len ho použijeme na svoje klubové účely a pridáme tak ďalšiu kocku lega do našej stavebnice „klubovej kroniky“.

%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%

Po náročnom skialpovom prechode okolo Berniny v roku 2025, kde sa nám podarilo vystúpiť na Piz Palú a 2x nezdolať Piz Berninu, padlo pri pive v novembri 2025 rozhodnutie si v roku 2026 dopriať niečo bližšie, technicky jednoduchšie a lyžiarsky atraktívnejšie.

Z kultového článku Vetroplacha o najkrajších skialpových chatách v Alpách vyberáme pre rok 2026 Neue Pforzheimerhutte v oblasti Sellrain neďaleko (30km) za Innsbruckom. Spoluputovníci o žiadnom pohorí Sellrain nikdy nepočuli a až indície o blízkosti tradičných oblastí ako Stubai a Otztal im dávajú aspoň vzdialenú predstavu, kam sa to za vidinou ideálneho skialpového prechodu ideme vybrať.

Deň prvý - aklimatizačný

Začíname v nedeľu nadránom bezproblémovým presunom z Bratislavy do usadlosti Lusens, kde cesta trvá menej ako 6 hodín čistého času a znesiteľných 600 km. Prichádzame niečo po deviatej a v nadmorskej výške 1636 m zaparkujeme na platenom veľkokapacitnom parkovisku. Dobalíme, prezlečieme do slávnostných skialpových úborov, na chrbát naložíme veľkokapacitné lavínové ruksaky a čerstvo upravenými bežeckými tratiami vyrážame na naše prvé prechodné utočisko chatu Westfalenhaus. Po chvíli opúšťame upravenú stopu a zimným chodníkom popri potoku a popod stĺpy zásobovacej lanovky naberáme rýchlo výškové metre. Na chatu prichádzame v súlade s popisom po necelých 2 hodinách príjemného šliapania. Pivo, polievka, vyložíme nepotrebnosti v Trockenraume a vyrážame na fakultatívny výlet do Zischgenscharte (2936 mnm). Sobotné sneženie prinieslo doline do 20 cm nového snehu, ktorému ani vietor veľmi neublížil. Za slnečného počasia a s poloprázdnymi ruksakmi sa hravo a takmer až do sedla dostávame na lyžiach. Ponúka sa krátky výšlap na 3000-ovku Schontalspitze, ale namiesto skalného výstupu posneženým hrebeňom, volíme lyžovačku južným jemne odmäknutým svahom naspäť ku chate. Po nie práve znamenitej večeri (Brotsalat a cestoviny) sa ukladáme na spánok v privátnom Zimmerlagri.

Deň druhý – prvý vrchol a znamenité lyžovačky severnými expozíciami

Raňajkami si Westfalenhaus u nás celkový dojem vylepšil a takto posilnení mierime do sedla Winnebachjoch, kde sa nám otvárajú výhľady do doliny Winnebachkar, kde budeme pôsobiť 4. deň. Na dnes však máme v pláne vystúpiť na prvý 3000+ kopec – Winnebacher Weisskogel. Ľadovec Weisskoglferner je už značne na ústupe a tak si bezproblémovo a bezstarostne razíme cestu na vrchol. Na lyžiach nás to púšťa až tesne pod vrchol. Krátkym a strmým snehovo-skalným žľabom nás to púšťa na pomerne širokú vrcholovú roveň s pekným oceľovým krížom. Obzeráme prvýkrát vlastným očami ciele na ďalšie dni, ktoré nám (mne) boli doposiaľ známe len z fotiek a máp. Parťákom som síce zaslal gpx údaje každej etapy pred prechodom emailom, no miestopis oblasti s názvami ako Breiter Griesskogl, Gleirschfernerkogl alebo napr. Hoher Seeblaskogl sa im nedarí zapamätať. Po krátkom zjazde, presvedčení sa o prajných snehových podmienkach nestrácame výšku a traverzujeme pod Rosskarscharte, ktorá nám umožní sa zo sedla prehupnúť na ľadovec Gleirschferner s lyžiarsky atraktívnym, rovnomerne nakloneným a severne orientovaným svahom. Fakultatívny výlet úzkym a strmým žliabkom na už spomínaný Gleirschfernerkogl vypúšťame a užívame si lyžovačku nedotknutým prašanom.

Posilnení znamenitou lyžovačkou opäť nalepujeme pásy a stúpame severnými svahmi Sudlichste Sonnenwand za vidinou opakovanej prašanovej hostiny. Náš apetít bol nasýtený a po fajnovom lyžovaní dodatočných 500 výškových metrov už hľadáme optimálny smer k našej nasledujúcej chate Neue Pforzheimerhutte. V doline je na ročné obdobie pomerne málo snehu a namiesto traverzu skalnatých zrázov dobrovoľne strácame výšku a lyžujeme už výrazne miernejšie dnom potoka. Vieme, že nás toto rozhodnutie bude stáť krátky výšlap ku chate ale k 1500 prejdeným výškovým metrom v dnešný deň nás posledných 100 rozhodne nezabije hoci aj pri horšiacom sa počasí. Na chate zase raz polievka a pivo. Čo sa týka večere, tá je tentokrát 4-chodová, veľmi chutná a výdatná. Personál je tiež veľmi príjemný a ochotne s nami zdieľa plánovanú predpoveď na ďalší deň (Scheisse Wetter). Príjemný dojem mierne kazí hádam len hlučná česká partička pri vedľajšom stole. Od bratov Čechov sa aspoň dozvedám podmienky v okolí chaty a ich (ne)súlad s našim plánom na ďalší deň.

Deň tretí – Nízka viditeľnosť, nový sneh a Peťove skúsenosti

Predpoveď sa hneď od rána napĺňa – sneží, fúka mierny vietor a vrcholky okolitých 3000-oviek obopína hustá oblačnosť. Ideme však podľa pôvodného plánu a Walfeskarom pomerne rýchlo naberáme výšku. Nový sneh je na južných svahoch uložený na veľmi tvrdom podklade, takže prvýkrát pri výstupe dostávajú príležitosť sa z batohov vyvetrať aj haršajzne. Pôvodne zamýšľaný výstup na Zwiselbacher Rosskogl zavrhujeme a v cca 3-tisícoh zahajujeme zjazd severnými svahmi pozostatkom po ľadovci Kraspesferner k rovnomennému jazeru. Severné snehy opäť nesklamali a umožnili pár pekných oblúkov v prašane. Pri Kraspessee teda nalepíme pásy a tak trochu do neznáma sa vydáme hľadať prechod a zostup k chate Schweinfurterhutte. Včerajším snežením sa na severných expozíciách vplyvom vetra uložilo do našej výstupovej trasy aj pol metra nového snehu. Pri výstupe dodržiavame zodpovedné rozostupy a snažíme sa správne zorientovať. Vrcholky zakrýva oblačnosť a na pásoch stúpame čoraz prudším svahom. Správne identifikujeme strmý (do 40°) výstupový žľab a keď Peťo kompresným testom potvrdí stabilitu snehovej pokrývky, vydáva sa ešte chvíľu na pásoch a po dvoch otočkách už peši do sedla. Bez problémov sa mu to podarí a mi ho poslušne nasledujeme. Keď sme všetci siedmi v sedle pod vrcholom Kraspesspitze, vôbec neuvažujeme o výstupe ľahkým skalným hrebeňom na vrchol. Naopak tešíme sa, že máme problematický výstup za sebou a už myslíme na zjazd 900 výškových metrov ku chate. Na tvrdom podklade na južnej strane kopca je do 20 cm nového snehu a zjazd miernym svahom nám pohodlne ubieha. V cca 2500 m n. m. svah naberá na sklone, no to už triafame vyšliapanú stopu, ktorá nás popri potoku s jedným krátkym prenášaním lyží dovedie až k chate Schweinfurter hutte. 3€ za 4 minúty teplej sprchy je férová cena a poteší nás aj priestranný Zimmerlager, kde sme len naša 7-členná skupina. Úspešný deň, výborná večera a priaznivá predpoveď nám dodajú optimizmu do ďalších dní.

Deň štvrtý – Slnko, Breiter Griesskogl a najlepší prašan

Modrou oblohou začíname výstup najdlhším údolím prechodu Zwieselbachtalom. Na trase dlhej 7 km naberáme výšku len veľmi postupne o to viac sa môžme pokochať prekrásnym zasneženým ľadovcovým údolím. Výstup do sedla Zwieselbachjoch (2870 m n. m.) nám nakoniec zaberie dve a pol hodiny. Prestávka na posilnenie a pridanie oblečenia padne vhod a v silnejúcom vetre predbiehame skupinky skialpinistov vystupujúcich na vrchol od Winnebachseehutte. Po troch dňoch stretávame na túre prvýkrát väčšie množstvo ľudí. Breiter Griesskogl je takmer najvyšší a ľahko dostupný vrchol v oblasti, kde sa na prechod ľadovcom Griesskolgelferner pri optimálnych podmienkach nevyžaduje naväzovanie na lano. Vietor silnie a pred nami je už len jedna dvojica postupujúcich skialpinistov. Necelých 100 výškových metrov pod vrcholom odkladáme lyže v skidepot a ľahkým snehovým hrebeňom prichádzame na vrchol. Výhľady až na majestátny Wildspitze, Schrankogel a stubaiský ľadovec sú odmenou za dlhý výstup. Vietor nás vyháňa do zjazdu a spočiatku plochým a len na chvíľu strmým ľadovcom dolyžujeme opäť do sedla Zwieselbachjoch. Cieľom je čo najmenej stratiť výšku a priblížiť sa k výstupovej trase na náš druhý dnešný cieľ – Westlicher Seeblaskogl. Odbočujeme z trasy k Winnebachseehuttee a čerstvým nepoškodeným snehom lyžujeme popod Letschhorn. Potešení pekným zjazdom sa ocitáme na výstupovej trase do sedla Winnebachjoch. Chalanom zostáva nás ďalší postup zahalený rúškom tajomstva. Ja mám však pred očami krásny, rovnomerný a severne orientovaný svah, ktorý som videl z výstupu pred 2 dňami. Už výstup na pásoch naznačuje, že nás čaká skvelý zjazd. Skutočne sa oplatilo a z hrebeňa Westlicher Seebaskogl kreslíme najlepšie oblúky (nielen) tohto výletu. Euforicky dorazíme na Winnebachseehutte, kde nás Mrudžo na slnečnej terase pohostí slaninou, ktorú celý čas nosí v batohu. Šetril ju na správny moment – po prejdení 2000 výškových metroch, ukončených skvostným zjazdom si v dychberúcej scenérii okolitých hôr užívame zaslúženú odmenu a čapované pivo. Chata je zo všetkých nami navštívených najmenšia , čo je však vôbec neuberá na kráse. Ubytovaní sme v inak zavretom Winterraume, kde nám ústretový chatár zakúri a viackrát priloží. Pred večerou v presklenej jedálni už tradične hráme žolíka. Po večeri oslavujeme krásny deň fľašou vína a presunieme sa na spánok do nášho domčeka.

Deň piaty – Kaiserwetter, Hoher Seeblaskogl a prašanová rozlúčka

Nádherné počasie pokračuje, kruh sa pomaly uzatvára a nás čaká zaujímavý výstup na dominantný kopec v oblasti – Hoher Seeblaskogl (3235 mnm). Narozdiel od včerajška, dnes nám výškové metre pribúdajú hneď od začiatku. Pri ústi ľadovca Bachfallenferner odbočujeme do ešte strmšieho svahu a uzavretým kotlom sa poľahky dostávame do 3000, kde sa prehupneme cez hrebeň na pozostatky ľadovca Grune Tatzenferner. To už máme na dosah náš dnešný hlavný cieľ. Podobne ako včera necelých 100 výškových metrov pod vrcholom identifikujeme skidepot. Dnes sme však na vrchole jednoznačne prví a v bezvetrí sa kocháme vrcholovými panorámami. Slnko presvedčivo zohrieva južné svahy v smere zostupu a spektakulárnemu zjazdu odpustíme aj, že sa nejedná o včerajší prašan. Čím lyžujeme nižšie orientácia svahu sa mení a kvalita snehu sa zlepšuje. Po piatich dňoch na lyžiach nadšenie dopriať si ešte jeden vrchol nie je také silné a na fakultatívny výlet sa vyberáme už len traja. Presviedča nás čerstvo vyšliapaná osamelá stopa, severná orientácia výstupu a nádherné počasie. Lúčime sa s chalanmi a posilnení vyrážame smerom na Längentaler Weisser Kogl – najfrekventovanejší výstup od chaty Westfalenhaus. Všetky stopy dolinou okrem našej jedinej vedú do sedla Langentaljoch, čo je zárukou, že by nás aj poobede mohol čakať zajzd nedotknutým prašanom. Na posledných 300 výškových metrov sa napájame na vyblískano vyšliapanú stopu na vrchol, ktorý sa nám so svojim vrcholovým krížom na záver výstupu ukazuje v plnej paráde. Na pásoch prekvapivo vystúpime až takmer na vrchol. Túžba po krásnych výhľadoch od vrcholového kríža poráža prichádzajúcu únavu a vyčerpanie. Stojíme na vrchole, kocháme sa okolitou nádherou a pomaly nám dochádza, že sa nám na tomto skialpovom prechode podarilo úplne všetko, čo som si pred pár mesiacmi zaumienil – Objaviť v osvedčenej partii nepoznané krásy rakúskych Álp, dobre si zalyžovať a poriadne si na pohostinných chatách po dlhých dňoch odpočinúť. Kúzelné na tomto prechode bolo, že po väčšine výšlapov nasledoval zjazd nepoznaným svahom s výborným snehom a každý deň sa nám otvárali nové a nové scenérie prekrásnych rakúskych hôr. A tak tomu je aj pri poslednom zjazde. Predtým, než sa napojíme do zostupových stôp v Langentali, zanecháme pár vlastnoručných podpisov na nedotknutom severnom svahu. Dojazd dolinou pri krásnom počasí je skutočne za odmenu a bežkovanie popod masív Lusener Fernerkogl je tou správnou bodkou na záver.

Malé resumé na záver: Počas 5 dní sme v super partií prešli 74 km, nastúpali takmer 8000 výškových a vystúpili na 4 krásne vrcholy v oblasti Sellrain. Vďaka Peťo, Ďuro, Ľubo, Mrudžo, Marek a Maco za skialp desaťročia.

Lukáš Stanzel

Z firemnejj lyžiarskej akcie na súkromný turistický výšľap. Taketo prtave akcie sem nerad davam a hlavne ked je to indivindi akcia, ALE jedna sa o najvyssi vrh Skorusinskych vrchov a hlavne nebol som tam sam...ale v ine dni tam boli aj ini klubisti a preto aspon zmienka :-)

Ako sme v skaredom pocasi do Lucok cestovali aby sme sa zobudili po nocnom punči do krasneho inverzneho slnecneho rana

Keď sme sa s kolegom bavili v práci, odkiaľ pochádza, kde vlastne býva, v akej časti Slovenska, tak mi povedal, že na ďalekom východe, kúsok za Vihorlatom. 😊 Tak som si pozrel mapu a pozerám tento rok by sme mohli vyskúšať prechod Vihorlatských vrchov. No ale ako mi pripomenul, problém môže byť s vojenským obvodom Valaškovce, ktorého územie zasahuje do hlavných a najvyšších partií pohoria. Tu v podstate stále prebiehajú manévre a cvičné streľby a až mesiac pred uskutočnením prechodu budeme vedieť podľa Plánu výcviku na území vojenských obvodov (na stránke ministerstva obrany SR, konkrétne https://www.mod.gov.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/  ), či vôbec a kedy môžeme ísť na samotný prechod.

Keďže sa Vihorlatské pohorie respektíve Vihorlatské vrchy nachádzajú takmer na krajnom východe na hraniciach s Ukrajinou už pri plánovaní neľahkej logistiky som rozmýšľal nad takým rozšíreným variantom, že pôjdeme autom a po ceste túto nemalú vzdialenosť využijeme okrem výstupu na Vihorlat,  aj na návštevu ďalších najvyšších vrchov a vrcholčekov geomorfologických celkov

Zemplínske vrchy: Vrch Rozhľadňa

Východoslovenská rovina: Vrch Tarbucka

Východoslovenská pahorkatina: Vrch Kameň prip. Dúbravka

Beskydské predhorie: Vrch Hôrka, prip. Peprný vrch

Tento „zber“ vyššie spomenutých vrcholčekov máme naplánovaný aj v našom marmoťáckom projekte http://marmota.sk/projekty/?id=12 Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí . Ak by všetko šlo ako po masle, zabralo by nám to maximálne 1 deň navyše. Avšak znamenalo by to, že by sme museli odísť z práce niekedy stredu poobede, musel by sa nájsť obetavý šofér na cca 6hodinovú cestu len tam, atd. Atď...ale stále sme nevedeli koľkí vlastne pôjdeme...

Koncom septembra sme sa dozvedeli dôležitú správu, ktorá oznamovala plán činnosti vo vojenskom obvode Valaškovce: boli voľné len 2 víkendy kedy vojaci nestrieľali. Z nich jeden sme už mali obsadený, čiže ostal jediný 17.-19.10. to však nevyhovovalo bohužiaľ všetkým potenciálnym účastníkom a nechcelo sa nám čakať na úplne krátke dni v novembri a tak postupne, zo „starých prechodových harcovníkov“ odpadli Vladino, Aďo a Martula a tým pádom sme ostali traja veteráni Martin, Ďuri a ja.

Na ostatnej 98.schôdzi klubu sme prebrali oba varianty, to jest vyššie spomenutý rozšírený no i skrátený „vlakový“ variant zameraný čisto na prechod Vihorlatských vrchov.
Keďže sme chceli obohatiť prechod aj o nežný ženský element, prehovárali sme naše dievčatá z klubu, nech sa pridajú. Nakoniec sa jedna poddala, Danca, ale ta mohla chýbať minimum dní aj z rodinných aj pracovných dôvodov, tak sme sa zhodli na krátkom variante. Nočným vlakom zo štvrtka na piatok, turistický prechod Vihorlatu a nočným vlakom z nedele na pondelok späť a hneď do práce...

Krátky variant v konečnom dôsledku nebol vôbec krátkou možnosťou, ale o tom podrobnejšie na ďalších riadkoch.

Samotné pohorie Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu na Slovensku. Poloblúk rozprestierajúci sa na západe až k obci Hudcovce, na východe zasahujúci západnú časť Ukrajiny, na severe hraničiaci s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.

Naplánovať a rozložiť do necelých troch dní pešiu trasu tak, aby sme neboli v nesprávny čas na nesprávnom mieste (VO Valaškovce), aby sme využili a použili blízky prameň vody kvôli vareniu, aby sme si mohli založiť prípadný oheň,  nájsť si relatívne rovné a bezpečné miesto na spanie a hlavne prejsť z pohoria čo najviac km, po hrebeni bez nutnosti zísť do civilizácie, pekne rozložiť etapy podľa výškových metrov...tak to nebolo veru na prvý šup 😊...ale myslím, že sa zadarilo.

Nočný vlak do Bánoviec nad Ondavou a odtiaľ náhradnou autobusovou dopravou do Strážskeho:

Všetko začalo vo štvrtok večer. Okolo 21 30 sme sa stretli na hlavnej stanici v Bratislave, Dancu a mňa doviezol Mirko a onedlho prišli peškom rozosmiati Martin s Ďurim...mali čas, tak si sadli na nejaké pivečká. Všetci sme mali „pekne“ nabalené veľké ťažké batohy...hmotnostne vyčnieval 25kg batoh Ďuriho, ktorý sa rozhodol, že počasie nebude až také ničivé a neberie stan. Prázdne miesto v batohu tak vyplnil 12timi plechovkami Plzne 😊. Našťastie sme mali spacie kupé len pre nás štyroh a tak sme si zrobili pojazdný bar...niečo vypili z „Ďuriho stanu“ a nejakej chriapky a niečo po  01 00 sme zaľahli do postieľok.  Keďže bola výluka na trati, tak sme neprišli vlakom priamo do Strážskeho, ale v Bánovciach nad Ondavou, pred šiestou hodinou rannou nás dežurnyj zobudil, vypili sme kávičku a vystúpili do pripravených autobusov, náhradnou dopravou smerujúcou až do Humenného.

Najprv Michalovce a potom Strážske, vystupujeme po necelých piatich hodinách spánku, pokrčení, smädní, na parkovisku pri ešte zavretej Bille, v rannom šere zahmleného Strážskeho. Naplánovaný prechod na mape sa začína premietať do reality. Začíname, je 6 45 ráno.

1. Etapa:  Strážske - Krivoštianska - Chlm - Porúbka - Zemľanka

(prejdených 19,31 km, nastúpaných 1182 metrov, naklesaných 619 metrov)

Najprv po asfaltke smer priľahlá obec Krivošťany (kto dáva názvy týchto obcí?). Pred mostom cez rieku Laborec sme už boli na zelenej turistickej značke, ktorá nás viedla ďalších cca 6km. V rannom vlhkom vzduchu sa nám šliapalo dobre, až na tie záťaže na chrbtoch. Cesta bola príjemná viedla listnatým lesíkom až k odpočívadlu pod vrchom Krivošťianka. Tu sme si dali raňajky, niektorí aj cigaretku, uvarili kávičku a proste pookriali. Vybehli sme bez batohov na vrch Krivoštianky, odkiaľ bol nádherný výhľad na Humenné a okolie..zrobili sme pár fotiek, pobalili sa a fičali ďalej po zelenej...miestami sme naďabili na úseky, kde bola cesta vykosená nejakým vyžínačom...proste starajú sa turisti z okolitých dedín, klobúk dole. A tak to bolo aj pri pútnickom mieste v lese, pri tzv. Vojtkovom kríži. Celá lúčka pekne pokosená. Potom sme pokračovali smer Ondovo, kde sa nachádza prameň a pripája sa červená TZ. Odtiaľ smer Veľká Dubová, kde zelenú značku na našej trase vystriedala značka modrá. Neskôr sme došli k zaujímavému miestu, Chlmecká skalka, ktorá je prírodnou rezerváciou pretože sa tu nachádzajú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej. Na vrchole Chlmu sme zvažovali, čí sa vydáme pôvodne plánovanou trasou, ktorá vynecháva dedinku Porúbka, alebo sa necháme zlákať vidinou teplého neskoršieho obeda a čapovaného pivka v krčmičke v Porúbke. Tak sme zišli do dediny. V Porúbke, na miestnom úrade sme sa popýtali, kde sa môžeme najesť a odpoveď, že tu nikde až v susednej dedine...hmm, smola. Prechádzajúc dedinou sme zaznamenali aj pálenicu firmy BVD, ktorá robí kvalitné destiláty, ale ani tam nik nebol...tak nám neostávalo nič iné, iba sa prudkým stúpaním za dedinou, pri kríži a súčasne pri pravoslávnej ikone zastaviť a dať si suchý obed a pivko z našich zásob. Pokračovali sme po asfaltovej ceste a stihli ešte nabrať zo studničky „Nad Porúbkou“ plné fľaše čerstvej vody. Po pár desiatkoch metrov sme odbočili zo značkovaného chodníka smerom k vojenskému obvodu Valaškovce. V tejto neznačkovej zóne sme zotrvali až do nasledujúceho poludnia. Cesta však bola jasná a doviedla nás k prvej zemľanke, na hranicu vojenského obvodu. Zemľanka bola útulná, aj posedenie pri nej, dokonca studnička. Chvíľu sme zvažovali, či neostať, ale čas sme mali výborný niečo po 14 00 bolo, tak sme  takmer hodinku posedeli, pojedli čo to a rozhodli sme sa vyraziť ešte cca 2km smerom k zemľanke  č.2, ktorá sa nachádza už vo vojenskom priestore. Rozhodli sme sa aj preto, lebo sme dúfali, že keď od polnoci strielať nebudú (podľa plánu) tak už v týchto miestach nebudú, ale aj preto, aby sme ušetrili čas z druhého dňa, ktorý vyzeral byť o dosť náročný ako tento, piatkový. Nakoniec sme okolo 15 30 dorazili cez Pirnagov vrch, na miesto prvého nocľahu. Čo s načatým večerom resp. popoludním? Hádam nepôjdeme spať tak skoro! Tak sme zrobili oheň, ktorý veru nešiel ľahko zapáliť, drevo bolo relatívne suché, ale navlhnuté chladom. Postavili sme stan, niektorí vybalili len vrecia, nafúkali karimatky, rozbalili spacáky a sedeli pri ohníku vééééľmi dlho, jedli a popíjali a hlavne zmenšovali záťaže v batohoch a menili na odpadky (berieme vždy so sebou!). Pre istotu sme pred spaním zavesili tašky s jedlom a aj vrecko s odpadkami na vysoký strom a zahájili okolo 22 00 zaslúžený spánok.

2. Etapa:  Zemľanka II – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Sninský kameň – Nežabec - Vartáš

(prejdených 27,49 km, nastúpaných 1560 metrov, naklesaných 1332 metrov)

Noc bola kľudná, len nad ránom okolo 04 00  niečo šramotilo. Aj spánok bol podľa hodiniek výživný. Ráno sme začali baliť o 6 30, uvarili sme vodu na čaj, kašu potom sme oné a oné...okolo 7 30 nás už zdravili prví turisti, mladí junáci, smerujúci na Vihorlat.

Poslal som kolegovi sms okolo 8 00, že pomaly vyrážame, smer Vihorlat a mali by sme tam byť cca niečo po 12 00..on už makal s otcom z opačnej strany, zo Zemplínskych Hámrov. Majú náskok cca 1,5hodiny.

Táto túra bola nosná, v zmysle, že prechádza cez najvyššie vrcholy a hlavný hrebeň celého pohoria. Najkrajšími kopečkami s nádhernými  výhľadmi.

Nakoniec sme vyrazili až 8 20. Zahriali sme sa a pofuneli po raňajkách stúpaním na pekný kopček so skalnatým vrškom, Kyjov 821 m n. m., prechádzajúc zaujímavou lokalitou Kyjovský prales, ktorý je Národnou prírodnou rezerváciou chrániacou aj 250-ročné buky a iné listnaté stromy.   Klesajúc z Kyjova sme sa ocitli pri hrobe partizána Ihnata Bielorusova (ako pamiatka na veliteľa partizánskej skupiny pôsobiacej v tejto oblasti počas Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny). Neskôr nás cesta priviedla, resp. troška zviedla na lúčku s fotopasacou a blízkym posedom. Pripadalo mi to ako zvieracie javisko pre poľovníkov v hľadisku. Potom sme nastúpali na zalesnený vrch Rozdielňa 785 m n. m., v zaujímavom hmlistom opare cez ktoré sa snažilo predrať slniečko. Cesta bola krásna, mäkučká, vystlaná lístím, oficiálne neznačená, ale predsalen značená neznámou červeno bielou značkou. Tá nás doviedla k nádhernému skalnatému vrchu resp. dvom, ktorého andezitové bralá sa javili ako vystavané hradby starobylého hradu. Veľký a Malý Peňažník. Na mape je zobrazený len Malý Peňažník 738 m n. m. Odtiaľ sme klesli do sedla, cez ktoré viedla autocesta a odtiaľ  to bolo takmer 380 výškových metrov stúpania na úseku len 2,2 km na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat 1071 m n. m. V mrholení a jemnom daždi, v prudkom predvrcholovom stúpaní sme nakoniec  vyšli  na vrcholovú plošinu a zvítali sa s Komármi. Kolega a otec sa tak volajú a tí nás privítali slivovičkou. A pri fotení pri vrcholovom pylóne začalo dokonca snežiť. Hmm... Komáre a sneží 😊 a my na Vihorlate. Z Vihorlatu sme už v daždi a silnom vetre schádzali do prístrešku, kde sa konečne, po dlhom čase ukázala originál turistická značka. Tu sme sa schovali, najedli a prečkali najsilnejší dážď, pozdravili sa so skupinou turistov a ich detí. Po zelenej značke sme pokračovali cez Tŕstie, sedlo Rozdiel, tu už nepršalo, ale fučať neprestalo 😊 a hlavne sme prešli na červenú turistickú značku. Potom cez vrchol Jedlinky 865 m n. m. až sme sa dostali k travertínovej soche  čertíka dobrodinca v sedle Tri Tably. Troška sme si oddýchli, pokecali s ďalšími turistami a vyrazili do kopca po červenej značke smer Sninský kameň.  Vystúpili sme po železných rebríkoch na oba vrcholy Sninského kameňa, 1006 m n. m. a tie sa nám odvďačili nádhernými výhľadmi na každú svetovú stranu.

Bola pokročilá doba a tak sme kopli do koní a v stálom chladnom vetre sme pokračovali rýchlym tempom po červenej značke  smer Nežabec, Strihovská Poľana, Fedkov až sme došli k starej opustenej a schátranej horárni Vartáš. Zložili batohy, dali zaslúženú chriapku a cigu a poďho na vodu. Studničku sme nakoniec našli, ale plávali tam mloky a jedna žaba...tak sme prevárali a myslím, že aj filtrovali. Medzitým Komáre rozkúrili pred objektom veľký oheň a my sme sa ohrievali, hlavne premočené nohy, opekali slaninku (kým sme ju celú neopiekli) a chlebík, popíjali čo to a príjemne unavení zaliezli do spacákov do zaprášenej izby starej horárne.

3.Etapa:  Vartáš – Strihovské sedlo – Diel – Veľká Vavrová - Podhoroď

(prejdených 14,67 km, nastúpaných 403 metrov, naklesaných 1015 metrov)

Táto túra bola za odmenu, nemali sme sa kam ponáhľať, nočný vlak nám šiel z Bánoviec nad Ondavou po 22 00, ale aj tak ma povinnosti prinútili vstať ráno už o cca 7 00  a potom sme zaťali všetci postupne baliť, variť vodu na kávu, na polievku a čaj. Prví boli hotoví Komárici. Teraz a tu sa naše cesty rozchádzali, oni šli späť do Hámrov (Zemplínskych), kde mali auto a my sme pokračovali do Podhoroďu.  A tak sa lúčime. Po rozlúčke sa nikde neponáhľame, máme čas, veď cesta ukazuje cca 4hodinky...a tak sme vyrazili po jedle až okolo 8 50. Mysleli sme si, že budeme pôvodne len stále a častejšie klesať, no nakoniec sme boli ako na húpačke“ najprv sme prudko .vyklesali do Strihovského sedla, a zas začali stúpať na Jaseňovský vrch a odtiaľ ešte na Diel...potom zarastenými húštinami na Pilníkovú lúku a zas stúpačka na Diel ale iný  😊 a odtiaľ na Veľkú Vavrovú potažmo Pliešku, no a potom rôznymi lúkami s chrastím a konármi k vyschnutej studni na Vavrovej lúke. Potom malá prestávka pri kameni ako oltár a už len nevýrazný vrch Sokolovec, popri studničke Lysá Poľana dole do dediny Podhoroď. Bolo vidieť, že túto časť Vihorlatských vrchov nenavštevuje až tak veľa turistov, cesty neboli vždy v ideálnom stave, aj orientácia bola nevalná, no proste divočina.

Do Podhoroďu sme prišli okolo 13 00, kde nám šiel o 20 minút bus do Sobraniec. Mal som ešte jednu nepeknú výzvu, pokračovať ďalej po červenej značke až na Peprný vrch, hrebeňom do dedinky Koňuš. Skoro ma zabili 😊, ale chápal som...bolesti kolien a bedier, nejaké tie otlaky, už tretí deň v relatívne chladnom počasí, za stáleho severného vetra, bez teplej poriadnej stravy...a ani ten Penzión u Emila v Podhorodi nebol otvorený...Tak sme počkali na bus do Sobraniec, vo vykúrenom buse sme sa viezli celú cestu len my štyria a šoférove dve deti. Za nekresťansky lacný peniaz, 1 euro na hlavu, sme sa dostali až do Sobraniec. Trasa autobusu viedla ešte do okolitých obcí a jednou z nich bol aj Koňuš 😊...tak predsa sme boli v tom Koňuše alebo Koňuši?

V autobuse Danca zaspala a my sme očerveneli z tepla, no v Sobranciach sme drevení vyšli zas do chladu hľadajúc nami a googlom vybratú krčmu...po kilometri sme zistili, že si akurát tento deň vybrali voľno. Zavolali sme si taxi, ktorý nás odviezol cca 400m do otvorenej pizzerie, kde sme sa stretli s civilizáciou: Pivko a teplé jedlo a nabíjanie powerbanky a telefónov., ...no teda pekná civilizácia, čo?!..Pobudli sme tam cca 2hodinky, ale čo s načatým popoludním. Tak sme sa s taxikárom dohodli, nech nás hodí do Michaloviec, do ďalšej krčmičky resp. odporúčanej reštaurácie „u Grolla“.  Tu sme  zas niečo pojedli a pivko nefiltrované dali.a po 3hodinách sme stále mali čas, tak sme sa ešte prešli Michalovcami a navštívili piváreň „u Štefánika“. Potom už čas bol, tak sme sa prešli na železničnú stanicu a náhradnou autobusovou dopravou do  Bánoviec nad Ondavou. Tentokrát sme každý spali v inom kupé, iba Martin s Ďurim spolu ale s cudzími ľuďmi. Ja som spal na najvyššom treťom poschodí a keď som sa vyzul, rozhodol som sa, že si tie topánky zoberiem radšej hore k sebe 😊. Bolo mi neskutočne horko a to som ležal neprikrytý a len v slipoch. Hodinky mi ukázali, že som spal len 2 a pol hodiny (aj to slabým spánkom). Na stanici sme sa rozlúčili a každý šiel svojim smerom. Už som sa stihol doma len osprchovať  a pekne poďho do práce.

Resume:

Pekný športovo hodnotný výletík krásnymi lesmi s bučinami a inými listnáčmi, cestičkami s prijemným jemnučkým podložím v sychravom chladnom ufúkanom neskorom babom lete s výbornou partičkou a to celé na konci sveta.:-)

Ako sme sa tri a pol dna presli po Schladmingských Alpach

Ako sa 29 kuskov preslo po Západných tatrách, konkrétne zo Žiaru až do Zuberca

Z Filipinskeho tripu ako sme si vysli na 4. najvyssi vrch Filipin

Ako sme sa presli...najprv zisli na kolybe, prvitali 8 novych clenov a vyrazili sme cez Cermkovu Luku na Skalnatu az sme nakoniec spali na lucke za nou...

Keď som vyberal destináciu na tohtoročné jesenno-zimné túlačky, veľmi dobre som sa poučil z minulého roka o tom, že prechod nemôže byť tak neskoro v roku a nemôžem nastaviť také dlhé a náročné etapy ako pri prechode Bielych Karpát. ....Skoro sa to podarilo :-)

Vybral som Čergov, domovské pohorie môjho kolegu Vladina. Nie je to rozsiahle územie, avšak zas nie je najbližšie od Bratislavy, čiže aj doprava zaberá aký taký čas. Avšak do priazne sa nám votrel predĺžený víkend dušičkový a tak sme dátum samotného prechodu určili na 1.11--3.11.2024.

Tak som teda naplánoval tri krátke nenáročné etapy, ktoré sa nakoniec nestali úplne takými, ako sme si mysleli pôvodne. Neboli vôbec jednoduché.
Prebehlo klasické oslovenie potenciálnych účastníkov, z ktorých sa nakoniec vykľulo osem statočných, resp. sedem trpaslíkov a Snehulienka. Tohtoročnou novinkou v zozname bola účasť môjho 15 ročného syna. /to ale nebola ta Snehulienka :-)/

Doprava tam:

Bratislava - Kysak - Sabinov - Drienica

Už len "zábava" s kupovaním lístkov na vlak, na lôžkový nočný vlak tam a spiatočný klasický naspäť, zabrala panej pri okienku viac ako polhodinu, ale kúpili sme a pekne v predstihu cca 3 týždne pred dňom "D".

Deň "D" 31.10.2024 o cca 22 10 sme sa, na tretí pokus, dovalili taxíkom na stanicu v zložení Vladino, Matko synátor a ja. Vzápätí prichádza Ďuri a hneď na to Martin. Lepšie by sme to nedokázali naplánovať. Vlak je pristavený, môžeme nastupovať. Lehátkovým vozňom som nešiel veľmi dlho a tak na otázku čo budeme piť na raňajky som bol milo prekvapený. Ranná káva sa hodí...

Rozmýšľame, či ísť spať, či počkať na dvojku, Martulu a Aďa, ktorí nastupujú v Považskej, cca za jeden a pol hodiny. Počkali sme, popíjaním pivečka a iného. Zvítali sme sa a o cca 01 00 sme zaľahli do perín. O cca 04 00 začal pán "dežurnyi" budiť klopaním na dvere a niesol súčasne ranný čaj a kávičku. Pozviechali sme sa, čo to zjedli a vypili a vystúpili v Kysaku.

Onedlho sme nastúpili na vlak smer Sabinov. V Prešove sa pridal posledný mohykán, Vladinov kamarát Lukáš. Boli sme kompletka, ktorá vystúpila pred šiestou, do chladného rána tichého až mŕtveho mesta dušičkového, sviatkového času v Sabinove.

Čo teraz? Niečo nájdeme a dáme si čaj alebo raňajky...nie...nič nikde nikto...všetci spali a sviatkovali...aspoň sme zistili že Oscarom ocenený film Obchod na korze sa natáčal právr v Sabinove. Pri samotnom obchode bola aj informačná ceduľka o tom informujúca...

A ako sa vlastne dostaneme na tú Drienicu?..., stanovený východzí bod celého prechodu...ani taxi nikde, ani nič...až napokon z Prešova mladá sympatická taxikárka, relatívne svieža a zhovorčivá na včasné ráno, na 2x otočila cestu a všetkých ôsmych nás dostala k hotelu Šomka v Drienici. Tu si teda dáme teplé raňajočky a kávičku...nie nedáme...až od 9 00 otvárajú...bolo okolo 7 00. Nevadí, dáme aspoň na červíka a vyrážame po modrej turistickej značke o 7 10.

Deň 1.  Z Drienice --- cez Lysú Horu --- chatu Čergov --- do sedla pod Žobrákom     21,57 km a prevýšenie 1023 m

Počasie bolo slnečné, jasné ale chladné. My nevyspatí, hladní a rozhorúčení pod tiažou batohov. Ideálny stav, môžeme začať. Po 300 metroch sa k modrej pripája aj červená TZ, pri rázcestníku Starý lom. Ideme? Cesta nás zvádza viacerými kovovými rebríkmi, v prudkom stúpaní. Šiesti teda ideme a dvaja pokračujú po modrej TZ. Je to Martin a Ďuri, volajme ich "modrí". My, čo sme sa rozhodli ísť po červenej, máme nad rebríkmi odmenu v podobe vyhliadky. A tak sa kocháme okolím. Z vyhliadky vystúpime po pár metroch na peknú cyklo, bežkársko turistickú cestičku, ktorou pokračujeme smer Lysá. Prvých 85 výškových metrov je za nami...už len necelých 1000 :-). Na rázcestníku "Pod Kopcovou" sa rozhodujeme pre smer Besná. Peknou lesnou cestou postupne stúpame až k novej turistickej chate "Ostravanka" cca 935 m n. m. Tu nás už čakajú modrí, ktorí na chate zaznamenali pohyb, to jest jedného pána, ktorý zametal terasu, a to znamená, že by mohol aj otvoriť :-)...nakoniec otvoril, my sme sa prví na chate napili, dali raňajky, polievočku, niekto pivko niekto radler, niekto len kávičku, pokochali sa výhľadmi. Dobre padlo...aj poživeň aj prvý oddych. Nikde sme sa neponáhľali, čas sme mali dobrý. No pred 10 00 sme vyrazili smer Lysá, prudko, priamo po zjazdovke. Na konci zjazdovky, pod samotným vrcholom je zaparkovaný autobus, slúži v zimnej sezóne ako lyžiarsky bufet, predpokladám. Už cestou na Lysú sme sa spätným pohľadom kochali na vytŕčajúce sa veľhory, Vysoké Tatry. A na samotnom vrchole bola vyhliadka vylepšená ešte ďalšími svetovými stranami. Z Lysej, 1068 m vrchu sme sa pobrali ďalej a o chviľu sme prišli k zaujímavému miestu "Oltár Kameň", názov presne definuje toto miesto, nakoľko sa tu nachádza malá kaplnka s oltárikom a pred ňou výrazný, napol prelomený kameň.

Lesnými cestičkami sme obišli Lysú Horu (nie tú v Čechách :-)), vyšli na Ostrý kameň 1001m, na Črchlu resp. skôr do sedla Črchla až sme zavítali na chatu Čergov. Bude otvorená? Nebude? Bola. Tak sme sa opäť zdržali...bol čas obeda, nasýtili sme sa teda smažákom a tekutinami rôzneho druhu a oddychovali...Zdržali sme sa veru poriadne, takmer 2 hodiny...ale ako som písal. dobre bolo. No načim pokračovať. S plnými silami sme vyšli na vrch Čergov. Pri ňom sa nachádza jediné možné miesto na nabratie vody do konca etapy, len treba zísť viac ako 50 výškových metrov okolo útulne Drina. To sme poniektorí aj spravili. Všetko ok, až na samotný prietok pramienka, v toto ročné obdobie bol veľmi skromný. Tak sme sa opäť zdržali. Z vrcholu Čergova sme odchádzali až okolo 14 30, avšak odvtedy sme sa nezastavili nikde, až v sedle pod Žobrákom, v cieli prvého dňa. Naň sme prichádzali so zapadajúcim slnkom niekedy okolo 16 30 prechádzajúc cez Chochuľku, Priehybky, Bukový vrch, Šoltýsovú Poľanu. Stihli sme sa porozprávať ešte s chlapmi, čo budujú najnovšiu útulňu pre 15 ľudí a ospravedlňovali sa, že na posteliach ešte nie sú matrace :-)...My sme boli radi, že nemusíme vybaľovať stany. Vyšli sme na vyhliadku, odfotili zapadajúce slnko, ožiarené Tatry a inverziu, ktorá sa natláčala do dolín. So západom slnka sa citeľne ochladilo, ale založili sme ohníček v parádnom ohnisku, navarili na varičoch vodu. Spravili kávičku, polievočku a pojedli najťažšie kusy jedla v batohoch a šli na kute. Bolo 19 00!!! Kedy som šiel naposledy spať o 19 00?!!! Neva, všetci sme políhali ja som pre istotu nastavil budík na 06 00...11hodín spánku?! Zaspal som takmer hneď a zobudil sa relatívne vyspatý, 20 30...fuuu, to je ešte čas do 06 00...a takto som sa budil viackrát v noci a viackrát tuho zaspal. O 6 05 zazvonil budík

Deň 2.  Sedlo pod Žobrákom --- Malý Minčol --- Veľký Minčol --- útulňa pod Minčolom 24,95 km a prevýšenie 1242 m 

Po rannom budíku, a hlavne nekonečne dlhej, no zaslúženej noci sme sa pobalili a rozhodli niečo uvariť, ...vodu :-). Tou sme zaliali niektorým kašu, niektorým kávičku a pod. Pekne napapaní sme mohli vyraziť. Kúsok nad samotným sedlom, medzi sedlom a vrchom Žobrák sa nachádza niečo ako improvizovaná kazateľnica s drevenou sochou Krista a panny Márie. Pekné miesto. Niektorí sa ešte vydali na Žobráka, aj keď samotná TZ tam nevedie. V sedle pod Žobrákom sme už len pokračovali po modrej TZ.

Cesta viedla po hrebeni a tak som po cca 500 metroch mohol zbadať v pri koreňoch stromov, cca 10m pod hrebeňom, zadok mohutného jeleňa, ktorý sa kŕmil nejakými rastlinkami. Syn si najprv myslel, že je to medveď :-). Pekný x-torák...chvíľu, cca 30 sekúnd nás nezavetril a ani nevidel. Keď sa priblížila dvojica Vladino a Lukáš, spozornel a chvíľu na to si nás všimol a upaľoval kade ľahšie....ale pekný kúsok to bol.

Postupne sa cesta prudko zvažovala a modrá značka šla direttissimou nadol až k smerovníku "Kríže, chata". Do 700 m n. m. Tu sme sa všetci počkali, napojili a pokračovali po asfaltovej ceste do osady Kríže za jemného mrholenia. Mrholenie sa stupňovalo v jemný dážď a tak sme sa rozhodli v miestnej autobusovej zastávke trocha najesť, prezliecť, dať si "raincovery" na batohy a za ten čas sme sa mohli kochať aj miestnou architektúrou a pánom, ktorý stál celý čas na jednom mieste a čakal na kamaráta. Nakoniec nás aj odfotil, všetkých.

Vyrazili sme, stále po modrej TZ cez kopec do dedinky Livov. Prechádzajúc zmiešaným lesom, so žlto, červeno zeleným sfarbením listov sme sa dopracovali až ku kóte Čierna jedlina odkiaľ sme už len klesali, neskôr popri ceste a Rusínovskom potoku až k prvým domom v dedinke Livov. V nej nieto krčmičky a dokonca ani potravín. :-(. Zas sme sa museli spoľahnúť len na vlastné zásoby...ale taká kávička, dobrý teplý obedík...hmmm. Nema problema, uvaríme vodu vo variči a opäť v závetrí autobusovej zastávky si vychutnáme obed podľa svojej chuti a batohu.

Evidentne sa ochladilo a tak sme začali ukrajovať ďalšie metre z plánovanej etapy. Ešte ma syn prehováral nech si to skrátime cez Livovskú hutu o pár kilometrov a nepôjdeme okľukou na Malý Minčol a ja že nech sa nebojí nebude to o moc viac ako včera. Bolo a o dosť :-(. Sorry.

Takže pôvodný plán nebol zmenený a tak sme na začiatok vystúpali z Livova po nekonečne dlhej modrej značke po kótu "Čekošov", kde sa trasa stočila o dosť stupňov a aj terén sa zmenil na lesný chodníček, ktorý sa miestami strácal v zarastený kriakoch, aby sa objavil na peknej poľnej ceste kopírujúc vrstevnicu. Až keď sme hľadali ďalší smer, sme zistili, že aktuálna trasa nezodpovedá trase na mapy.cz, ale už sa nám to stalo aj na dávnejšie. Treba rešpektovať reálnu trasu a tou sme nakoniec pokračovali až sme sa dopracovali na "Jaseňov", neskôr na rázcestník "Stašková". V diaľke sme videli na opačnej strane hrebeňa veľký kríž a vtedy som vedel, že na Veľký Minčol to ešte nejaký metrík budeme musieť potiahnuť. Slnko zapadlo, citeľne sa ochladzovalo a mala prísť aj chladná noc, ktorá už vystrkovala rožky. Doplnili sme oblečenie na seba, ponapájali sa niekde pod sedlom "Hajduška" a poďho na Malý Minčol.

Treba však spomenúť, že sme sa postupne potrhali, lebo osem kúskov pri sebe ťažko udržíme a nakoniec sa vytvorili dve skupiny: prvá bola "bezstanová úderka" Lukáš, Martin a Ďuri a druhá "stanová úderka" bola päťčlenná a v nej bol zvyšok pochodujúcich. Na Malom Minčole sme už zapli čelovky, nie že by nestačila jedna alebo dve na skupinu, ale tráva na ceste bola vysoká a vlhká a tak sme sa snažili čo najmenej zamočiť a obchádzať ju. No niektorým už v topánke aj voda ločkala.

Poviete si, z Malého Minčola na Minčol, veď to je cca 100m výškových, to už je "co by dup"...hop, chyba lávky, treba ešte klesnúť do sedla "Uhliská" do 950 m n. m. a odtiaľ po červenej TZ poctivých 200 výškových metrov.

Všetci sme toho už mali dosť, ale pomyselné "teplo" konca etapy nás hrialo, na rozdiel od studeného vetra, ktorý dul stále viac a viac. Tesne pod najvyšším vrchom Čergova, Minčolom 1157 m, mi volal Ďuri, že kde sme, tak som mu odpovedal, že už len kúsok a sme na Minčole. Vtedy sme si všimli na oblohe aj družice z Muskovho Starlinku, ako šli resp. leteli veľkou rýchlosťou vedľa seba, cca 10 kusov v rovnomerných vzdialenostiach.

Na vrchole Minčolu sme sa dlho neohriali, a to doslovne. Fúkal silný nárazový vietor, tma a ani sme nedokázali poriadne komunikovať, tak len zopár divokých fotiek, pri ktorých ručičky omŕzali sme stihli spraviť.

Z vrcholu Minčola, k útulni pod ním bolo potrebné zísť na nie dlhom úseku takmer 150 výškových metrov a tak sme sa v prudkom klesaní a zvlhnutej tráve s ťažkými báglami báli, či nás niekde nevystrie :-). Nakoniec sme sa dostali aj k útulni pod Minčolom, bola zavretá. Škoda. Našťastie, chlapcom z prvej skupiny sa podaril založiť oheň a prítomnosť tepla, v chlade a vlhku je na nezaplatenie...

Postupne sme vybaľovali jedlo na lavičky, ohrievali si premočené topánky a niektorí už aj stany stavať začali. Bolo treba ísť pre vodu, našťastie jedna zo studničiek cca 200metrov od útuľne, poskytovala vodičku (aj keď nie silný prameň, ale bol) a to zrovna "Andrejova studnička". Ale Aďovi sa nejak nechcelo, tak sme sa podujali ja s Martulou a zobrali všetky prázdne fľašky.

Zrobili sme teplé jedlá a čaje na ráno, postlali si v stanoch karimatky a spacáky, chvíľu podupávali pri ohni a nakoniec o cca 22 00 zaliezli do stanov. Keď chceme stihnúť vlak zajtra o 16 00 z Prešova, musíme odísť odtiaľto o 6 00 ráno. Logistika nepustí...Takže budík dávam na 4 30, moje nervy...:-)

Deň 3.  útulňa pod Minčolom --- sedlo Ždiare --- Veľká Javorina ---chata Čergov 19,6 km a prevýšenie 837 m 

Ráno som sa zobudil pred budíkom, resp. celú noc som sa budil. Ale potreby biologické ma zobudili do chladného rána a ja som si nemohol obuť topánky. Boli zmrznuté, aj šnúrky...celú noc boli v apside. Aj neminutá voda vo fľaškách vyjavovala svojou ľadovou drťou, že zimička sa zakráda...aj sa teda zakradla. Nakoniec, nakoniec sa podarilo topánky nastoknúť na nohy a začať ďalší turistický deň.

Podľa mapy.cz to malo byť maximálne 700m prevýšenie a okolo tých 19km. Reálne toho zas bolo o niečo viac. Nevadí. Vyrazili sme +- v plánovaném čase, čiže okolo 6 00 a hneď zhurta direttissimou na hrebeň. Opäť "bezstanová" grupa v popredí a my za ňou. Prichádzajúc na hrebeň, na kótu "Lazy" vo výške 1088, akurát vychádzalo slnko a prvé lúče sa smažili zotrieť srieň z namrznutej trávy a vresov. Krásny pohľad. My sme však už boli dostatočne rozmrznutí, teda až na nožičky. Tie sa postupne rozmrazovali prechádzajúc vchom Hýrová a až niekde v sedle "Ždiare" sa aj začali zahrievať.

Príjemný, no chladný deň sa tvoril a stále nehrejivé slnko osvetľovalo lúky pred sedlom Priehyby. Sedlo leží na hranici okresov Bardejov a Sabinov a práve tu sme začuli neznámy zvuk, najprv sme si mysleli, že ohňostroj, potom veľa poľovníkov naraz strieľa...aké však bolo prekvapenie, keď sme zistili, že tento lomoz vychádza z prívesného vozíka, ktorý malo prechádzajúce auto k sebe pripojené. :-)...

V sedle Vladino dopiloval logistiku a dohodol autoodvoz z chaty Čergov o 13 30....to by sme mohli stihnúť. My sme medzitým oddychovali a papali niečo malé.
Zo sedla samozrejme treba stúpať a nie málo, tak sme sa zaťali a takmer 200 metrov nastúpali naraz, pod vrch Hrašovník. Odtiaľ po peknom hrebienku až k Solisku. A práve územie od Hrašovníka po vrch Solisko, je územie, ktoré je pod patronátom lesoochranárskeho združenia VLK. Ako sa píše na ceduli, tu sa nerúbe, nestrieľa, nerobí žiadna lesohospodárska činnosť a necháva sa všetko na prírodu, ktorá si vie poradiť najlepšie.

Z tohto nie úplne malého územia, kde si dušou verný ochranár môže (mohol) kúpiť jeden strom (ako naša Martula) sme prišli až k spomínanému vrchu Solisko. Odtiaľ do sedla Lysina, aby sme si na medziceste na Veľkú Javorinu oddýchli pri peknom drevenom kríži, s vyhliadkou do okolia.

Z Veľkej Javoriny, najvyššom bode tohto dňa, sme sa spustili k rázcestníku Chochuľka, kde sa modrá TZ križuje s červenou TZ, cestou SNP. Tou sme prechádzali 1.deň a týmpádom, sa kruh uzavrel.

Stačilo miernym stúpaním vyjsť opäť (tentokrát z druhej strany) na vrchol Čergova, a odtiaľ s veselým džavotom a radosťou z očakávaného smažáku a pivka dojsť na chatu Čergov. Tu nás čakala už prvá skupina, ktorý nás predbehli takmer o dve hodiny. Nabudúce im hodím asi stan...alebo to bolo v niečom inom? :-)

Doprava späť:

chata Čergov - Tulčík - Prešov - Bratislava (a PB)

Bez použitia pomoci autodopravy rodinných príslušníkov (otca a švagra) kamaráta Vladina, by sme samozrejme vlak v Prešove o 16 00 nemali nádej stihnúť. Za čo samozrejme veľmi pekne ďakujeme a nielen za to, že nás na dvoch autách odviezli do Prešova, ale zastavili sa cestou aj v rodisku Vladinovom, v Tulčíku. Tu nás pekne napojili a pohostili mojim obľúbeným borščom a hlavne mne neznámou Mačankou. Hustou a sýtou polievkou, ktorá sa jedáva na východe a máča sa do nej chlebík. Pozdravujeme tým aj maminu.

Bol čas sa rozlúčiť s Tulčíkom a stihnúť vlak a tak sme sa opäť na dvoch autách, vydali smer hlavná stanica v Prešove, popri zaujímavému okolitému reliéfu dvoch vrchov, Veľkej a Malej Stráže, okolo Kapušianskeho hradu.

Na stanicu sme prišli päť minút pred odchodom vlaku. Problém: nie je tu reštauračný vozeň. Prečo?!! Takú chuť na kávu sme mali....nevadí máme varič a tak sme pod rúškom tmy a závesov varili vodu na kávičku. Okrem toho Martula vybavila s manželom Maťom, že nám na stanicu do Povžskej Bystrice, kde vystupuje spolu s Aďom, Maťo priniesie pizzu a pár piviek. Aké to hody, bez reštauračného vozňa :-)

Do BA sme dorazili s meškaním, zobrali taxík a okolo 23 30 sme boli doma...s vedomím, že zajtra nás čaká práca a syna škola

Resumé:

Čo napísať na záver. Pohorie Čergov je malebné pohorie, s nie úplne malými vrchmi, ktoré sa dá prejsť naťažko za cca 3 dni, s tým, že sa nevynechajú hlavné a nosné časti pohoria. A tak aj bolo. Ešte sme si tam hore vyprosili pekné jesenné počasie, s náznakom blížiacej sa zimy.

Zišla sa výborná partia, ktorá nemala medzi sebou žiadne problémy a vyskúšal som psychiku mladého adolescenta. Za mňa môžem povedať, že takýto kumulatívny pobyt v horách je veľmi ozdravujúci a načerpám veľa síl duševných aj keď tie fyzické som niekedy hľadal. :-)

Prechod pohoria Čergov v čase od 1.11.-3.11.2024, podarilo sa nám prejsť vyše 66km, a nastúpať vyše 3100 metrov, naťažko.

M.