Akcie

Zaistené cesty Sextenských Dolomitov

Myšlienku zorganizovať zájazd do Dolomitov nám vnukli verní účastníci našich akcií. Povedali sme si - prečo nie? Veď byť vysokohorským turistom a nebyť v Dolomitoch, je podobné ako byť v Paríži a nevidieť Eiffelovku. Vybrali sme sa teda na pár dní do severného Talianska - presnejšie do oblasti Sextenských Dolomitov a k zvyčajnej turistickej výbave sme si pribalili aj "ferratové nádobíčko" - sedacie úväzy, feratové sety, prilby. A takto sme si tam užívali. 

1. deň - Približovací a trénovací V stredu sme sa stretli o zvyčajnom čase - o šiestej ráno, na zvyčajnom mieste. Malý autobus aj prívesný vozík praskali vo švíkoch, ale nalodenie prebehlo bez problémov a vyrazili sme - smer Wien, Graz, Klagenfurt. Takmer 600 km sme zvládli v dobrom čase a už pred treťou sme zakempovali na brehu jazera Weissensee v oblasti Lienzkých Dolomitov. V príjemnej letnej atmosfére sa na brehu jazera organizovali rôzne zoznamovacie večierky, na ktorých sme ochutnali ovocie z domácej záhradky, zaháňali smäd a hlad. Čistučké a pomerne teplé jazero vyprovokovalo niektorých odvážlivcov aj k pohybovým plávacím aktivitám. Večerný brífing sa niesol hlavne v znamení kurzu pohybu po zaistených cestách - Via Ferratách. Pohľad pre nezainteresovaného okoloidúceho na to, ako zopár bláznov v sedákoch a prilbách prekonáva „náročnú stromovo-lavičkovú ferratu“ patril iste k ich menej všedným dovolenkovým zážitkom. Tréning sa ale určite vyplatil, lebo počas ďalších dní nemal nikto s používaním výstroja žiaden problém.

2. deň - Trek okolo Tre Cime di Lavaredo {mosimage}Ráno bolo orosené, hmlisté. Nad jazerom sa vznášal tajomný opar. Atmosféra ako vystrihnutá z holywoodského filmu. My sme však úplne prozaicky zbalili rannou rosou zmáčané stany, navliekli sa do turistického odevu a v perfektnom čase sa opäť „nalodili“ do autobusu. Po rozplynutí rannej hmly a malej nákupnej zastávke v Lienzi sme sa okolo desiatej mohli prvýkrát zhlboka nadýchnuť pravého dolomitského horského vzduchu. Údolím Rienztal sme začali ukrajovať prvé kilometre. Pred nami sa otvárala úžasná skalnatá scenéria a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa neustále približovala. Po prekonaní 1100 výškových metrov sme sa mohli pokochať dychvyrážajúcimi pohľadmi na Tre Cime. Tiež nám dych vyrážali pohľady na množstvo turistov, detí, bagrov, áut... Potom sme zistili, že z druhej strany, od chaty Auronzo (2320 m), je prístup na Chatu Tre Cime (2405 m) úplne o inom. Potvrdil to aj Bendžo, ktorý od chaty Auronzo k nám cvične dobehol a ani sa pri tom veľmi nezadýchal. Podarilo sa mu dostať autobus až k chate, a tak nám nič nebránilo v tom, aby sme absolvovali prvú, „banícku“ feratku. Viedla masívom Paternkofela do sedla Paternsattel. Striedali sa tu vzdušné a tunelové úseky. Čelovky na prilbách, karabíny za pásom - od trpaslíkov dolujúcich zlato v bani sme sa líšili iba tým, že nám chýbali čakany. Zbehnúť k autobusu (ku chladenému pivečku) už bola hračka a boli sme spokojní, že nám autobus ušetril 1,5 hodinový peší zostup do kempu. Začínali sme si zvykať na príjemný pocit vidieť autobus dosť vysoko, až kam mu to asfalt dovolil. Kemp kúsok od jazera Lago Misurina nás už čakal - hlavne zaslúžená sprcha, večera a niekoľkých aj veselá malinovka.

3. deň - Trek v masíve Gruppo del Cristallo {mosimage}Vzhľadom na predpoveď počasia sme sa rozhodli prehodiť dni. Sobota bola piatkom a piatok bol sobotou. To máme ale schopnosti, čo? Ale nie - len sme prehodili sobotný program na piatok a naopak. Autobus nás vyviezol do sedla Passo Tre Croci vo výške 1809 m k údolnej stanici sedačky. Tá nás najskôr vyviezla do výšky 2215 m. Boli sme však veľmi namaškrtení myšlienkou, že dnešná túra bude iba dolu kopcom, a tak sme sa nechali "nahádzať" (doslova) do gondolových dvojmiestnych kabínok, z ktorých nás obsluha "povyťahovala" (opäť doslova) vo výške 2918 m na Chate Rifugio Lorenzi. Kochanie sa výhľadmi na Monte Cristallo nemalo konca kraja. Keď sa nám ukľudnili žalúdky po adrenalínovej jazde lanovkou a zvykli sme si na výšku takmer 3 km nad morom, nastúpili sme na zaujímavú feratku "Sentiero Ivano Dibona", ktorá začínala visutým 27 m dlhým lanovým mostom. Počasie začalo trochu strašiť, ale oblaky ako sa objavovali, tak sa aj strácali. Najvyšším bodom celej trasy bol 3008 metrov vysoký Cristallo d’Ampezzo. Zaistená cesta viedla hore - dolu masívom okolo vojenských príbytkov vybudovaných v čase I. svetovej vojny na obranu územia pred nepriateľmi. Nie je podstatné, kto sa v týchto horách bránil a kto útočil, už iba predstava prežitia na začiatku 20. storočia v týchto podmienkach vyvolávala zimomriavky na tele. Okrem feratky nám adrenalín dvíhali aj suťové polia, občasné hromy blesky, tiež sme sa nechali "pomasírovať" asi 5 minútovým krupobitím. Žiadne katastrofické scenáre sa však nenaplnili a v podstate za super počasia sme celkom rozbití postupne dochádzali k autobusu na Ospitale vo výške 1491 m. Príjemný večer sa niesol v znamení pizzy, vína, piva a neuskutočneného koncertu. Škoda - keby bola čašníčka Jana trochu ochotnejšia a gitarku nám zohnala, mohli sme sa menej vyspať, viac nás mohli bolieť hlavy a mali by sme viac spoločenských zážitkov. :-)

4. deň - Trek v masíve Cadini {mosimage}Ráno známy scenár - zobudiť sa, umyť, zbaliť, najesť. Už sme si zvykli, že nadmorská výška sa najlepšie prekonáva lanovkami a tak sme sa opäť dali vyviesť na chatu Col de Varda v nadmorskej výške 2130 m. Ďalších 200 výškových metrov sme už prekonali po vlastných až priamo k masívu Cadini. Zaistenou cestou "Sentiero Alberto Bonacosa", ktorá viedla krížom krážom cez celý masív sme sa dostali k chate Fonda Savio (2367 m) a ďalej až ku chate Auronzo. K nej (a ani k autobusu, ktorý sme z diaľky videli) sa nám nechcelo zostúpiť, radšej sme sa na celú tú úžasnú scenériu pozerali z neďalekého vrcholu Monte Campadelle (2346 m). Tento trek napokon v autobusovom plebiscite získal najviac hlasov. Zrejme to bolo členitosťou terénu, rozmanitosťou výhľadov. Stále sme mohli obdivovať nejaké iné skalky so záverečným výhľadom na majestátne Tre Cime. A možno to bolo úplne niečím iným. Veď je to vlastne jedno. Cestou od chaty Auronzo sme sa ešte zastavili v kempe po vozík, nakúpili suveníry, sadli do autobusu a ... začalo liať ako z krhly. To sa Dolomity s nami takto s ťažkým srdcom lúčili. Aspoň sa nám ľahšie odchádzalo. Keby gýčovo svietilo slnko, nikomu by sa asi nechcelo opustiť tento raj skál a neskutočnej alpskej kveteny. Prenasledovaní búrkovými mračnami sme sa busom priblížili k domovu - zakempovali sme kúsok od jazera Faaker See. Pohostinnosť domácich bola veľmi príjemná, odpustili sme im aj hodinové čakanie na „šnicľu“.

5. deň - Návrat do reality Búrka, ktorá v noci zúrila v Rakúsku a Taliansku, nás chytila len tak okrajovo. Zopár kvapiek, hromov, bleskov a dosť. Nebolo nám súdené tento zájazd riadne zmoknúť. Bolo to skrátka dobre naplánované. Nedeľných 400 km prebehlo v príjemnej autobusovej atmosfére v spoločnosti českých filmov a popoludní nás už „prefackal“ dusný horúci bratislavský vzduch. Bolo to to pravé uzemnenie a precitnutie do reality, z ktorej sa nám podarilo na 5 dní vypadnúť a stráviť ich v krásnom prostredí hôr. Dolomity neplačte, ešte sa k vám určite vrátime, lebo závislosť na horách sa dá liečiť iba tým, že sa do nich stále vraciame.

Ivka