Akcie

Cima Marmotta (3330 m) a Monte Cevedale (3769 m)

Talianske Alpy, národný park Ortler, dolina Val Venezia, chata Rifugio Larcher al Cevedale. Toto bolo naše miesto určenia na prvý predĺžený májový víkend. Cieľ bol viac ako symbolický. Vystúpiť na vrchol nesúci hrdý a nám veľmi blízky názov - CIMA MARMOTTA. A popri tom sme samozrejme chceli zdolať aj najvyšší vrchol celej oblastii Monte Cevedale (3769 m). Predpoveď počasia na víkendové dni bola veľmi priaznivá, a tak sme celí "nažhavení" na ďalšie alpské dobrodružstvo vyrazili v stredu neskoro večer na cestu

Výjazd na Cimu Marmota bol najväčšou "echt" marmoťáckou akciou od expedície "Bernské Alpy 2006". Vekový priemer skupinky siedmych marmoťákov tentokrát trochu vylepšila 14-ročná Monča. V zostave Tomáš, Miňo, Majo, Mika, Bendžo, Martin, Dedo a už spomínaná Monika, sme vo štvrtok ráno okolo pol deviatej dorazili na parkovisko Malga Mare vo výške približne 2000 metrov nad morom. Tu sme si ešte trochu schrúpli v autách a približne o pol desiatej sa začala predvýstupova panika. Pobaliť sa na tri dni strávené mimo civilizácie je vždy zdĺhava záležitosť a ani tentokrát tomu nebolo inak. 

{mosimage}Výstup z parkoviska sme zahájili o 11:00 s vedomím, že sa nemáme kam ponáhľať. Keby nám niekto v tomto momente bol povedal, že na chatu Rifugio Larcher al Cevedale (2608 m) budú niektorí z nás vystupovať namiesto dvoch hodín (uvedených na smerovníku) až osem a pol hodiny, isto by sme ho boli považovali za čistého blázna. Bohužiaľ - realita bola dosť krutá. Zdanlivo jednoduchú túru s prevýšením niečo cez 600 metrov si dokonale "vychutnali" predovšetkým traja "pešiaci" Bendžo, Martin a Dedo. V čerstvom snehu s takmer 30 kilovými báglami to bola neuveriteľná morda. A ani pre skialpinistov to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Na chate, ktorú sme celý čas videli priamo pred sebou, sme sa napokon všetci zišli o pol ôsmej večer. Odmenou za tento namáhavý výstup nám bol útulný winterraum s 10 posteľami.

CIMA MARMOTTA (Mika) Na piatkovú túru sme vyrazili až poobede. Horúčava a únava z predchádzajúceho výstupového dňa však naše tempo dosť spomaľovali. Zhruba po hodinovom výstupe do prvého sedla sa nám naskytla nádherná scenéria výhľadov aj s naším cieľom vysokým 3330 m. Potešením (hlavne ženského osadenstva) bolo zistenie, že cieľ nie je ďaleko a výstup naň sa zdal celkom jednoduchý. Po zhodnotení, že to časovo stíhame sme si všetci svorne povedali: "Poďme do toho!" Po necelých dvoch hodinách svižného tempa sme stáli na vrchole a mohli sme slávnostným prípitkom osláviť úspešnú výpravu s cieľom Marmota na Marmote. Eufóriu z výstupu však zmrazila Miňova poznámka po tom, ako skontroloval výšku na GPS - "TOTO NIE JE MARMOTA", pretože sme o 100 výškových metrov nižšie. Radosť z výstupu sa razom vytratila. Kde tá Marmota vlastne je? Zistenie nebolo veľmi optimistické, pretože náš cieľ bol o dosť vyššie a hlavne o dobrý kus ďalej. Bolo 16 hodín a na váhanie nebolo moc času.

Obuli sme teda lyže a pokračovali sme ďalej. Kúsok sme zlyžovali nadol, nasledoval dlhý traverz, následne strmý výstup úsekom ktorý silne pripomínal rozjazdenú neupravovanú zjazdovku do sedla a zo sedla po zhruba 30 výškových metroch sme o 17-tej dosiahli skutočný vrchol Cima Marmotta (3330 m). Vzhľadom na pokročilý čas sme si NÁŠ vrchol nemohli veľmi užívať, museli sme sa poponáhľať, aby sme sa stihli ešte za svetla vrátiť. Na zlyžovanie čakala najskôr zjazdovka, neskôr nasledoval pomalý presun po traverze, ktorý bol trošku do kopca, neskôr skalný prah na pešo. Počasie sa začalo rapídne kaziť, začali sme bojovať so silným vetrom a sneh, ktorý počas výstupu pripomínal prašan, začal neuveriteľne rýchlo mrznúť. V tom momente sa začal náš boj s ľadovou krustou počas celého zostupu, ktorý sa postaral o nejednu komickú lyžiarsku kreáciu. Ešte že náš kameraman Tomáš mal dosť starostí so svojou pokazenou lyžou a na kamerovanie nemal náladu, lebo inak by sa naše lyžiarske kreácie dostali do relácie: Neváhaj a toč. Po viac ako dvojhodinovom zostupe sme sa mohli o naše zážitky podeliť s pešiakmi, ktorí mali oddychový deň.

{mosimage}V sobotu sa pešiaci vybrali na vrchol Cima Nera (3087 m) a ďalej do sedla Hochferner Joch (3153 m). V gýčovom počasí to doobeda ešte celkom šlo. Nezabárali sme sa do snehu a tak sme napredovali celkom rýchlo. Spočiatku po stopách našich kamarátov skialpinistov, neskôr už svojou vlastnou cestou až na hrebeň - do sedla Hochferner Joch s úžasným výhľadom na jednu stranu na Cima Marmottu a na druhú stranu na trojvŕšie Ortler, Zebru, Konigspitze. Najbližšiemu okoliu však dominoval Cevedale, na ktorý práve v tom čase vystupovala naša skialpinistická sekcia.

MONTE CEVEDALE (Miňo) Výstup na Cevedale (3769 m) mal byť čerešničkou na torte celého nášho pobytu. Samozrejme nikomu sa nechcelo veľmi skoro vstávať po náročnom piatkovom dobytí Cima Marmoty. Tak sme sa predbežne dohodli, že sa pobalíme už večer a ráno nám musí stačiť na prípravu hodina. Budík Majkovi zazvonil pred šiestou. Raňajky, čaj, bežné ranné nacvičené činnosti, no aj tak sa nám nepodarilo odísť pred ôsmou. Predtým, ako sme odštartovali, stihli sme napočítať 27 skialpinistov, ktorí sa údolím valili ako mravčekovia s tým istým cieľom ako my. Počasie bolo nádherné, podmienky priam ideálne. Bolo potrebné prekonať takmer 1200 výškových metrov z nášho winterraumu na vrchol. Najskôr sme prudkým žľabom vystúpili do sedla vo výške 3200 m. Sneh sa miestami dosť lepil na pásy a slniečko nemilosrdne pripekalo. V sedle sme pozorovali našich kamarátov "pešiakov", ktorí práve vystupovali na náprotivný vrch Cima Nera. Tomáš so svojou 14-ročnou dcérkou Monikou to taktiež nevzdal. Podarilo sa mu opraviť ulomené viazanie a tak nasledovali naše stopy s vyše hodinovým meškaním.

{mosimage}Sklon svahu sa nad sedlom zmiernil, pokračovali sme po ľadovci až po posledný výšvih, kde sa svah opäť prudko zdvihol. V tejto pasáži bolo potrebné prekonať takmer 500 výškových metrov, aby sme sa dostali do posledného sedla, odkiaľ sme pokračovali už len hrebienkom na vrchol. Práve v tomto poslednom sedle sa z druhej doliny (od chaty Pizzini) valil dav skialpinistov, medzi ktorými sme začuli aj náš ľubozvučný materinský jazyk. Týmto by sme radi pozdravili skialpinistov z klubu Vertical Bánovce nad Bebravou, s ktorými sme spoločne vystúpili na vrchol Monte Cevedale (3769 m). 

Na kopčeku už sedeli a oddychovali skupinky lyžiarov. My sme sa najedli, pofotili čo to, až kým jedinečné výhľady neprekazili husté mraky. Rozhodli sme sa, že počkáme našich súputníkov Tomáša s Monikou na vrchole, no po dlhšom čakaní sme to v už nepríjemnom vetre a oblačnosti vzdali a vydali sa naspäť. A práve v sedielku, pár metrov pod vrcholom, sme ich stretli a dohodli sa, že sa počkáme. Nakoniec tak aj bolo a zlyžovávať sme začali spolu. Kvalita snehu bola vo vrchným partiách nepríjemná. Hruba ľadová krusta a hlboký sneh nám neumožňovali radovánky z poriadnej lyžovačky. Od "dolného" sedla krusta zmizla a slnkom roztopený sneh nám dovolil poriadne sa vyšantiť v žľabe, ktorým sme ráno vystupovali. Tak sme si od výšky 3200 m poriadne zalyžovali až do údolia pod našu chatu. Na záver už len posledných 50 metrov k chate, kde nás čakal Bendžo so zaslúženým fernetíkom.

Predĺžený víkend uplynul ako voda v rieke. V nedeľu ráno sme opustili winterraum a vydali sme sa na spiatočnú cestu k autám na parkovisko Malga Mare. Na naše veľké prekvapenie (predovšetkým pešej sekcie) sme dole zbehli za necelé dve hodinky a tak sme v relatívne dobrom čase mohli vyraziť na spiatočnú cestu domov na Slovensko. V Ortlerských Alpách sme zažili opäť veľa pekných chvíľ v kruhu našej Marmoty a počas dlhých večerov na chate Larcher sa v našich hlavách zrodili ďalšie plány do budúcna. :-)