Akcie

Palla Bianca (3739 m) a Finailspitze (3514 m)

Uplynulý víkend absolvovali Marmoťáci krátky štvordňový výjazd do oblasti Ötztalských Álp, kde z talianskej strany (presnejšie zo strediska Kurzras) vystúpili na dva veľmi pekné a hodnotné vrcholy. V piatok na tretí najvyšší vrch Rakúska Palla Biancu / Weisskugel (3739 m) a v sobotu na Finailspitze / Punta di Finale (3514 m). Oba výstupy sa uskutočnili za krásneho slnečného počasia s nezvyčajne dobrou viditeľnosťou a tak o pekné zážitky z ľadovcovej turistiky nebola núdza.

Je štvrtok 16:25 a my nastupujeme do lanovky z Kurzrasu (2011 m) na Grawand (3212 m). Máme za sebou 9-hodinovú cestu z Bratislavy a pred sebou tri dni vo výške 3000 metrov, v krásnej ľadovcovej doline Schnalstal. I keď lanovka väčšinou nepatrí medzi naše obľúbené spôsoby výstupu, tentokrát sme sa rozhodli pre jej využitie predovšetkým z dôvodu pokročilého času a blížiacej sa tmy. Z hornej stanice lanovky sme už len zostúpili za necelú polhodinku k chate Schöne Aussicht Hütte (2842 m) a prvú "ľadovcovú túru" sme mali za sebou. Na naše veľké prekvapenie bola chata v prevádzke a čo nás najviac potešilo, privítal nás slovensky hovoriaci chatár - Peťo z Košíc. Večer sme si postavili malé stanové mestečko hneď za chatou a ako inak - akciu sme išli oficiálne zahájiť do baru.

{mosimage}V piatok ráno sme plánovali vstávať o 5:30, no unaveným z cesty a večerného zoznamovacieho posedenia sa nám to podarilo až o hodinu neskôr. Po krátkej príprave na túru sme okolo 7:40 vyrazili v ústrety tretej najvyššej hore Rakúska Weisskugelu - alebo ako sme si mi zvykli používať jej talianský ekvivalent - Palla Biance. V úvodnej časti nás čakal výstup na 3200 metrov vysoký taliansko-rakúsky hraničný hrebeň. Zvládli sme to v pohode a relatívne rýchlo, no to sme ešte netušili, čo za cestu sme si to vlastne vybrali. Od 8:30 do 12:00 sme sa doslova a dopísmena plahočili po mierne zasneženom, len sčasti prešlapanom hrebeni vo výške medzi 3050 až 3200 metrov. Bolo to veľmi únavné a ubíjajúce, najmä fakt, že počas tejto neplánovanej hrebeňovky sme asi šesťkrát museli vystúpiť a následne aj zostúpiť z nejakého kopca. A vrchol Palla Bianci sa približoval veľmi veľmi pomaly. Počas tejto fázy výstupu to postupne vzdali štyria z nás - Martin, Bendžo, Mika a Boris. Sedem statočných (Tomáš, Majo, Jano, Ivan, Mišo, Karkulka a Miňo) dorazilo presne na poludnie k ľadovcu Hintereisferner a až tu sa začal ten naozajstný výstup na vrchol.

Pred záverečným útokom na vrchol sa utvorili dve skupinky. V prvej boli Majo, Tomáš, Karkulka a Jano a druhá sa skladala z Ivana, Miša a Miňa. Na počudovanie ľadovec nebol vzhľadom na dosť pokročilú hodinu vobec “rozbrečkovatelý“, no nebola to žiadna hračka prešlapávať cestu v hlbokom snehu. Mohli by o tom rozprávať hlavne dvaja “roboti“ Majo a Tomáš. Prvá skupinka mala náskok asi 20 minút a šlapala smerom do sedla Hintereisjoch. Táto cesta naznačoval zdĺhavé, no bezpečné obchádzanie masívu Palla Bianci zľava, popod mohutnú hranu vrcholového ľadovca. Línia sa neskôr pootočila o 180º nad belasú hranu ľadovca a prudkým stúpaním z juhu sa vychádzalo na zasnežené predvrcholové plató. Druhej skupinke sa to zdalo úmorné a tak si zvolila iný - rýchlejší variant, nad ktorým poškuľovala už počas hrebeňovky. Traverznúť ľadovec doprava, priamo popod prudké zrázy východnej steny, a výjsť asi 50º snehovo-ľadovým svahom na predvrcholový snehový hrebienok. Poslednou fázou výstupu bol potom široký snehový hrebeň postupne sa zužujúci do skalného (v našom prípade mixového) dvojkového lezenia so strmými zrázmi po oboch stranách. Po zdolaní tejto poslednej prekážky sme sa okolo 15:00 - 15:30 už mohli vytešovať z pokorenia daľšieho hodnotného vrcholu. Boli z neho neskutočne krásne výhľady.

Keď sme si však zrátali, že cesta na vrchol nám trvala viac ako 7 hodín, ani sme si nechceli predstaviť, kedy sa asi vrátime naspäť na chatu. Zostup po ľadovci bol relatívne rýchly, no pri spätnom prechode skalných hrebeňov sa to opäť výrazne spomalilo. Padla tma a my sme museli byť opatrnejší. Prvá skupina si preto zvolila “pohodlnejšiu skratku” - 800 m zostup z hrebeňa na Rote Kofel, kde narazila na cestu, ktorá ich doviedla po asi 350 m stúpaní na chatu. Druhá skupinka pokračovala po “sto hrboch sto tiav“ - až sa dostala do miesta, odkiaľ sa skalnými serpentýnami už len schádzalo k chate. O 20:59 bolo dobojované. Náročnú, vyše 13-hodinovú túru sme na záver všetci zapili miestnym pivečkom a slastne unavení sme sa tešili na ďalší deň.

Na sobotu sme mali naplánovaný prechod "naťažko" cez ľadovec Hochjochferner na chatu Similaun Hütte, výstup na vrchol Similaun (3599 m) a bivak na ľadovci vo výške nad 3000 metrov. Teplo a rodinná atmosféra chaty Schönne Aussicht Hütte nás však presvedčili o tom, že vhodnejší bude výstup na niektorý z okolitých vrcholov s večerným návratom späť na chatu. A tak sme si po dlhšom štúdiu mapy napokon vybrali pekný skalnatý dvojvrchol týčiaci sa nad lyžiarskym strediskom Schnalstal - Finailspitze. Postupom času sa ukázalo, že to veru nebola zlá voľba.

Výstup začal o 9:00 asi 100-metrovým zostupom k údolnej stanici lyžiarskeho vleku. Potom bolo pred nami 800 metrov súvislého stúpania po ľadovci. Bolo neskutočne teplo a ľadovec bol pokrytý asi 30 cm vrstvou čerstvého snehu, takže sme nemuseli použiť mačky. Približne v strede výstupu sme sa dostali do strmého pásma s množstvom trhlín, no úspešne sa nám podarilo pomedzi ne prekľučkovať. Vo výške okolo 3300 metrov sme sa ocitli na obrovskej ľadovcovej pláni s fantastickými výhľadmi. Na chvíľku sa z nás stali skutoční ľadovcoví labužníci, doslova sme si vychutnávali každý jeden krok. Počasie bolo nádherné, plechová obloha, teplo, bezvetrie. Jedným slovom fantázia.

No prišlo záverečných 100 výškových metrov a s nimi radikálna zmena terénu. Samotný hlavný vrchol Finailspitze (3514 m) bol skalnatý, pokrytý len malým množstvom snehu a dosť zľadovatelý. V tomto náročnom mixovom teréne sme však napokon presne o 13:00 všetci jedenásti zdolali vrchol. O výhľadoch by sa dal napísať jeden celý samostatný článok, bolo to niečo, na čo sa len tak ľahko nezabúda. Videli sme celú skupinu Orlterských Álp, Piz Berninu, Ötztalské Alpy, Stubaiské Alpy a v diaľke dokonca aj Dolomity. Fotografovaniu a natáčaniu nebolo konca kraja. 

Zostup z Finailspitze sme si spestrili adrenalinovým "zošupom" strmého vysneženého žľabu. Na túto mladícku nerozvážnosť napokon takmer doplatil Tomáš. Našťastie do skaly, ktorá sa mu postavila do cesty nenarazil hlavou, ale iba rukou. O niekoľko stoviek metrov nižšie mal zas "na mále" Bendžo, ktorý sa pred očami všetkých svojich spolulezcov ocitol z ničoho nič po prsia v trhline. Ale aj tento incident sa skončil happyendom a tak sme sa všetci v pohode, ešte za svetla vrátili do nášho basecampu. Pred nami bola už len posledná noc na chate a ranný zostup na parkovisko do Kurzrasu. Mohli sme teda skonštatovať, že akcia Palla Bianca / Finailspitze sa naozaj vydarila a my sme zas na pár dni vypadli z hluku veľkomesta do ticha alpských velikánov. "A vo tom to je ..."