Marmota

Prechod pohoria Tribeč sme chceli uskutočniť ešte minulý rok, kedy nás bolo asi päť, bohužiaľ sme niektorí dostali covid a museli sme teda termín presúvať. Na tohtoročnej schôdzi sme sa rozhodli, že do toho ideme opäť. Termín samotného prechodu nakoniec padol na nami predĺžený víkend z piatka do nedele od 25. do 27. novembra. Avšak s účasťou to bolo poslabšie a vykresali sa len dva kusy: ja a Vlado, kolega z práce.

A aby to nebolo také jednoduché, tak ešte vo štvrtok 24. novembra som oslavoval narodeniny kamarátove v jednej nemenovanej vinárni a šiel som spať o pol tretej ráno s tým že o šiestej vstávam. Do zelena vyspatý som teda zobral takmer 19 kilový batoh na plecia, rozlúčil sa s rodinkou a spojmi sa dostal na novo postavenú autobusovú stanicu Mlynské nivy, čakajúc na kolegu Vlada, ktorý mal lístky a miestenky do busu. Aby ranné napätie bolo dokonané, Vlado prišiel dve minúty pred odchodom autobusu. Ak by sme ho nestihli, dalo by sa povedať, že akciu zabalíme lebo ďalšími spojmi by sme prišli až večer na miesto odkiaľ bol prechod naplánovaný…No ešte jedno prekvapenie sme museli prežiť: prestup na ďalší bus v Žarnovici, na ktorý sme mali len minútu. Šofér to vyšperkoval tak, že si poslednú zastávku pred Žarnovicou, v Novej Bani, dal ešte päťminútovú pauzičku na cigaretku. Nakoniec sme stihli aj tento autobus a s milým šoférom sme sa postupne dopracovali až do osady Penhýbel.

A tu vo výške 635 m n. m. o 11 15 sme začali po červenej značke ukrajovať z nášho prechodu 1. túru smer turistický prístrešok pod zrúcaninou hradu Hrušov. Príjemne chladným premenlivým počasím lesnými cestičkami sme sa dostali až k prameňu pod Sokolcom, tu sme sa napili a pokračovali ďalej po asfaltke avšak mali sme vystúpiť červenou značkou k rázcestníku Krížové cesty. Ten by sme minuli keby som sa neobzrel a videl červenú značku za nami stúpať asfaltkou do kopca no to však bola červená ktorou sme mali práve schádzať z  Krížových ciest . Tak sme si urobili asi pol kilometra navyše zachádzku. Asi už začínalo fungovať  tajomné strácanie v Tribeči. 🙂

Po čase sme sa odpojili z asfaltovej cesty a už sme kráčali len lesnými cestičkami. Míňajúc rôzne obory dostali sme sa až na laz Beresovo alebo Berezovský štál. Na chvíľu zložili batohy, dali si chriapku pokochali sa okolím a opäť šliapali ďalej. Kúsok pred Jedľovými Kostoľanmi mi zavolal kamarát z práce, že treba niečo pracovné ešte vybaviť, no proste do krčmy sme museli tak či tak zájsť. Vybavili sme všetko potrebné, dali si pivko, fernet a najedli sa výborných utopencov. Čas sme mali dobrý, tak sme si ešte  chvíľku oddýchli v krčmičke a za účasti zapadajúceho slnka, blížiaceho šera vyrazili. Posledných cca sedem kilometrov sme došli v rýchlom tempe, za tmy na naplánované miesto pod zrúcaninou hradu Hrušov, do veľkého turistického prístrešku. Vladino z toho pivka a fernetu šiel ako neriadená lokomotíva, niečo ako keď dostal Fantozzi megacloumák na pretekoch cyklistických. 🙂

Ani pod zrúcaninou neprestali tajomstvá Tribeču. V diaľke sme videli svetielko, ktoré sem-tam preblikávalo, no nehýbalo sa. Najprv sme si mysleli, že asi tam niekto stojí a pozerá na nás, no ale stále a stále celý večer?! No nakoniec nevediac, čo to môže byť, sme to nechali tak. Až ráno sme zistili, že je to elektrická sviečka, na malom pomníčku na počesť jedného stavbára, ktorý sa zúčastňoval rekonštrukcie hradu.

Nakoniec sme si večer dali ešte nejaké teplé jedlo, napili sa, postavili stan, vybalili karimatky, spacáky a všetko ostatné a zaľahli sme už o 20 30 na kute. Čo s takou skorou večernou hodinou? Zahráme karty. No ale Vladino si ľahol do spacáku a za päť sekúnd zaspal. Ja asi za desať… a tak sme spali zaslúženým spánkom až do rána… v noci sme počuli len líšky zavýjať v diaľke.

Ak by som zhodnotil prvý deň resp. poldeň, tak za celý deň sme nestretli žiadneho človeka, ak nepočítame ľudí v reštaurácii, len raz sme sa stratili. 🙂 Ale išlo sa nám výborne, čas sme mali tiež dobrý versus tie veľké bágle. A nohy sme rozbehali, ako sme chceli a potrebovali.

1.deň sme prešli 22,32 km, vystúpali 508 výškových metrov a zostúpali 655 výškových metrov.

Druhý deň sme sa zobudili o 6 05, ešte za tmy, relatívne vyspatí. Vonku bolo okolo 0 stupňov, para z úst bola :-). Najedli sme sa, dali si kávičku a s pomalým brieždením sme začínali vidieť kontúry samotnej zrúcaniny a lešenia pri ňom. Vladino šiel pozrieť to spomínané svetlo a ja som skočil na suché WC. Niečo pred pol ôsmou sme vyrazili smer Skýcov.
    Začali sme s neznačenou skratkou, až sme sa dostali na zelenú turistickú značku smerujúcej do Skýcova. V Skýcove sme doplnili zásoby vody, dostali chuť na tresku, tak sme si ju kúpili a s rožkami ju pojedli na peknom námestíčku a vyrazili po zelenej značke až na Veľký Tribeč. Spočiatku po asfaltovej ceste až na rázcestník Prostredný vrch, hranicu okresov Žarnovica a Partizánske. Cestou sme míňali zvyšky ruín starej vápenice a gigantickú  lavičku ako turistickú atrakciu. Počasie sa zahaľovalo do hmly, miestami hustej hmly…hlavný hrebeň Tribeču sa začal rysovať po Tribečsku :-).

Z Prostredného vrchu sme klesli pod vrch Adamíková a prudkým výšľapom sme sa dostali až naň, míňajúc v hmle stádo muflónov.  Za rázcestníkom, kúsok od cesty, pri navŕšených skalách, sa nachádzala pamiatka na SNP a to sklad zbraní z roku 1944-45. A práve vtedy zavolal Lukáš, kolega z práce, že nás príde pozrieť a bude nás sprevádzať až na vrchol Veľkého Tribeču, aby som mu povedal aktuálnu polohu. Tak sme sa obaja potešili ďalšiemu človeku, keďže ani v tento deň sme nikoho nestretli na cestách. Postupne sme sa dostali pod Krásny vrch, sedlo pod Rakytou. Začalo pršať. Natiahli sme si vzájomne plášte na batohy a vyrazili smer Javorový vrch. Narazili sme po pár kilometroch na útuľňu, resp. skôr malý turistický prístrešok s názvom Javorinka. Čas sme mali výborný, počasie mrzké…nebolo teda o čom a dali sme si pauzičku. Uvarili vodu na kávu, čaj a instantné oné, trocha sa usušili a nasávali potrebné teplo. Tu sa druhý krát ozval tajomný Tribeč: Keďže vonku pofukovalo, tak sme si zvnútra privreli dvere na chatke, avšak po chvíli sme počuli jasné kroky, tak sme si mysleli, že kamarát Lukáš prichádza, otvoríme dvere a nikto…hmmm. Asi sa nám to len zdalo, ale obom? 🙂 Tak sme Lukášovi zavolali, a hop…signál sa začal strácať…tak skúsil Vladino a on podobne. Až za cca päť minút sa Lukáš ozval a dohodli sme sa , kde sa asi a kedy stretneme. Po dobrej obednej pauzičke sme pokračovali, okolo jarmočného kríža prešli a dopracovali sme sa na vytúžený Javorový vrch. Kúsok pred vrcholom nás dobehol aj Lukáš, idúci naľahko. A počnúc ním, sme konečne začali stretať ďalších turistov. Nebolo ich zas tak veľa, dokopy cca osem. Stále v relatívne hustej hmle sme popri rôznych oborách pokračovali všetci traja na Mišov vrch, do sedla Trojchotár až k Medvediemu vrchu. Tu sme sa od vracajúceho turistu dozvedeli, že asi neprejdeme, že je tam poľovačka a stojaci poľovník ľudí zavracia z cesty, zo zelenej značky. Tak aj bolo. Nechcelo sa nám hodinu čakať, tak sme zišli s tými ťažkými batohmi o cca 100 výškových metrov nižšie, cez rôzne krkaháje a iné necesty aby sme zas o nejaké 2 km nastúpali zídené metre, kúsok pod Malým Tribečom. Počas “obchádzky” sme opäť videli mufloniu čriedu a hlavne počuli neutíchajúcu streľbu z poľovníckych guľovníc.

Po Malom Tribeči nasledovalo už len sedlo pod Veľkým Tribečom a stúpanie na najvyšší vrch nášho trojdňového treku, na Veľký Tribeč. A aj na ten sme sa dopracovali, za stálej hmly a citeľného ochladenia si pripili, natočili upútavku na tohtoročný vianočný bivak a rozlúčili sa s Lukášom, ktorý sa tu otáčal a smeroval späť k autu, ktoré si nechal v Krnči.

Na Veľký Tribeč sme sa držali v sobotu len zelenej turistickej značky a z neho sa držíme, až do cieľa, len červenej značky. Pravidlá sú jasné. A tak sme vyrazili, smer Kostoľany pod Tribečom, s vidinou vykúrenej útulnej krčmičky a teplej polievočky, ešte cca posledných 7,5km. Klesaním sme sa dostali k rázcestníku Petríková, potom k Babova dolina až k hohárni Jedliny. Tu začala posledná obštrukcia, a to asfaltová cesta, nepriateľ všetkých turistov. Cestou do Kostolian sme míňali ešte rázcestník, z ktorého budeme vyrážať posledný deň, až sme sa napokon dostali do samotnej dediny. A hop, chyba lávky, krčma zavretá, majitelia sú chorí…

Tak sme sadli na lavičku na zástavke autobusu a dumali, už dostatočne unavení, čo s načatým chladným večerom. Najbližšia dedina cca 2km, ale či tam bude krčma otvorená…hmmm…a tak Vladino vymyslel, aby sme si zobrali taxík a šli až do Zlatna, kde bude možno náš kamarát a keď nie, je tam turistická útulňa a aj krčma, asi. A tak aj bolo. Najprv sme šli v Zlatne obzrieť útulňu, ktorá je na futbalovom ihrisku. Bola chladná, ale miesta dosť. A potom sme zamierili na niečo teplé pod zub do pohostinstva “Škôlka”, no nič nebolo, tak len tyčinky a bororo a čaj a káva a bororo a potom už len bororo. Ozvali sme sa kamarátovi, ktorý tu stavia dom, ale nebol v dedine, len jeho brat a že vraj bude asi v “Škôlke”. A za chvíľu nám máva a kecáme s bratom a popíjame a máme už istý spánok v hrubej stavbe domu nášho kamaráta, na parketách s fungujúcou vykurovacou podlahou… Taký prepych?!

Noc bola teplá a chrápajúca…vyspal som sa horšie ako noc pred. Na hodinkách mi “body battery” píše 5 zo 100. Malo by si telo oddýchnuť a neodporúčajú sa väčšie aktivity. 🙂 No ale je tu ešte tretí deň putovania!

2.deň sme prešli 30,99 km, vystúpali 999,5 výškových metrov a zostúpali 1244 výškových metrov.

Tretí deň sme sa zobudili teda v nedokončenom dome, zohriali na variči vodu na kávu a na niečo instantné, hlavne teplé. Pozreli sme blízku kadibúdku, pobalili sa a o 7 30 sme už boli na zastávke v Zlatne prichystaní na odvoz dohovoreným taxíkom, späť do Kostolian pod Tribečom. O 8 00 presne, pri rázcestníku červenej turistickej značky Kostoľany pod Tribečom, sme zahájili štart poslednej etapy.

Na nedeľný deň hlásili pekné počasíčko a to sa zrána aj ukázalo pravdivým tvrdením. Prešli sme popod hrad Gýmeš príjemnou lesnou cestou, potom k rybníku pri Remitáži, neskôr k táborisku a autocampu s rovnakým názvom, do Žíran, kde sme si dopriali malú pauzičku a napili sa vody. Prvých ľudí v ten deň sme stretli až pod Žibricou, boli naľahko, len s nordic walking paličkami…tak som im navrhol výmenu paličiek za naše batohy…nechceli :-). Stále po červenej, stále…k rázcestníku Pod Dlhou skalou, odkiaľ začína dosť prudké, takmer 400-metrové stúpanie na vrchol Žibrice. Aj inak kľudný Vladino si zanadával. Bodaj by nie, šmýkalo sa a značka neviedla serpentínkami ale takmer priamo. Tesne po 11tej hodine sme sa nachádzali “Pod Žibricou”, kde smerovník ukazoval na vrchol ešte 15minút, avšak za 2minútky sme tam boli. A na moje potešenie, tesne pod vrcholom, ma oslovil mojim menom ďalší kolega z práce, ktorý tam bol s deťmi. On sa čudoval mne, ja zas jemu, čo tu robíme. Na vrchole sme sa všetci traja aj s Vladinom pobratali, pokecali. Postupne ľudia prichádzali, odchádzali, no my sme si zložili batohy a dopriali si v krátkom tričku na slnkom ohriatom vzduchu takmer hodinovú, relaxačnú pauzičku. V diaľke sme pozorovali ako sa z Nitrianskej kotliny na Zobor zasúva oblačnosť. Ani sa nám nechcelo, no museli sme sa pobaliť, obliecť a hodiť na seba neľahké bágle a vyrazili smer Zobor. V “Sedle pod Žibricou” sme opäť zakúsili hmlisté Tribečské počasie, a trvalo až kým sme nevystúpili na samotný vrchol Zoboru resp. do sedla pod ním. A tak sme posledné cca 2kilometre po červenej zišli už do obývanej časti mesta Nitra, miestnej časti Zobor, k rázcestníku “Podhájska cesta”. Tu sme oficiálne náš turistický trip ukončili.

Nasledovala už len “Zoborská studnička”, taxík, kaviareň na autobusovej stanici v Nitre, piváreň na Mlynských Nivách a miesto, kde bývame :-).

Akciu hodnotím výborne, naplánoval som podľa mňa maximum potenciálneho hrebeňa, ktoré sa dá z pohoria Tribeč vyťažiť. Krajinársky a turisticky veľmi zaujímavé. A čo sa týka nálady, tribečsko tajomná, relaxačno veselá.

3.deň sme prešli 19,04 km, vystúpali 845,5 výškových metrov a zostúpali 780 výškových metrov.

Miňo

Otcovia s deťmi v horách a ich každoročná výprava s deťmi.

Už je to piaty rok, čo sa otcovia s ich ratolesťami vyberú na dvoj až trojdňovú výpravu do hôr. Ak by ste uvideli skupinu v jednofarebnom tričku, zväčša bez dospelých žien, tak to budeme takmer určite my.

Hashtag Tatačundrov detí by boli tieto slová: batohy, smiech, za každého počasia, otlaky. Hashatag by sa pre otcov rozšíril o slová: „tak čo si dáme?“ Na týchto akciách sa pohybujú deti od tých, čo sa čerstvo naučili napísať svoje meno písaným písmom, až po tie, čo si môžu s otcami pripiť malým pivom.

Asi by sme mohli povedať aj o otcoch, že sú tak trochu deti. Keď sú už (ako to oni hovoria)”spoločensky unavení” a premôže ich otcovské svedomie a prídu nás, deti, skontrolovať. Chichocú sa ako keby boli zas v siedmej triede. Vždy som rozmýšľala nad tým, ako dokážu na druhý deň vôbec chodiť, nieto  prejsť dvadsať kilometrov! Ale mojim zámerom nie je ohovárať otcov, ale trošku vám priblížiť tento ročník tatačundru.

2022

Naše ťažké batohy sme vyhodili z auta na chodník pred Hlavnou stanicou v Bratislave. Zhromaždili sme sa v bufete hneď pri hlavnej stanici. Namiesto vzduchu sme dýchali tabak. Väčšina z nás si radšej sadla na batohy vonku. Najvtipnejšie boli pohľady ľudí, čo chodili okolo nás. Ani sa im nedivím, že  na nás tak zvláštne pozerali, kto by sa nepozeral,  keď naše tričká navrhoval šesť ročný chlapec. Myslím si, že by mal byť na seba pyšný, jeho majstrovské dielo videla celá vlaková stanica a to ešte na štyridsaťdva ľuďoch.

Rada do života: ak uvidíte nastupovať do vlaku skupinu otcov a deti s TATAČUNDER nápisom na tričku, radšej nenastupujte, prosím. Asi by ste museli celú cestu stáť v úzkej chodbičke aj s ostatnými šťastlivcami, čo túto chybu urobili. Vlak zapískal a my sme sa už viezli smerom na Banskú Bystricu. Cestou sa nám pomaly dopĺňala posádka. Ak by ste prežili cestu s nami vlakom, neviem ako by ste si poradili s vystupovaním. Asi by ste museli ísť o zastávku ďalej.

Ľudia čo boli v autobuse, ktorý nás mal odviezť na vlakovú stanicu v Novej Bani asi pochopili, že obsadiť si miesto bude najlepšia stratégia. Niektorí z nás si museli sadnúť do uličky. Čas sme si krátili hraním kartových hier na batohu, rozprávaním sa alebo smiatím sa na ľuďoch, ktorí zaspali v komickej polohe a bolo im detailne vidieť do nosných dier. V strede cesty sme stáli v zápche a v najlepšom čase sa autobus pokazil. No nič, aspoň sme stihli viac kôl kenta¹. Potom sme nastúpili ešte na jeden vlak, v ktorom sme zjedli pravdepodobne polovicu zásob na horšie časy. Ďalší autobus by sa mohol porovnávať so saunou. Odviezol nás na miesto, kde sa mala turistika začať. Prestávka v krčme však vždy padne dobre, hlavne keď sa vonku bojíte, že sa upečiete zaživa. Po pár krokoch cez obec Kordíky sme sa dostali do lesa, ktorý neskôr pokračoval strmým kopcom. Celá cesta bola väčšinou v lese. Keď sme už kráčali smerom k horskémuhotelu Limba na Skalke, neminul nás poriadny dážď.

Spomínaný hotel mal obrovskú jedáleň takmer ako školskú. Ako plus mal aj bar, v ktorom sme strávili veľa času.  Osprchovať sa, prezliecť sa do čistého a dokonca si aj vymeniť ponožky nám mamy nemuseli pripomínať. Byť hore asi do tretej ráno bola samozrejmosť.

Vedieť, že hneď ako sa zobudíte vás čaká dvadsať kilometrov, nie je nič prijemné. Ešte že boli tie raňajky také dobré. Cesta sa začínala pekným lesíkom a hneď potom pokračovala strmým lyžiarskym svahom. Ďalších niekoľko kilometrov si teplá asfaltová cesta užívala dupot osemdesiatich štyroch nôh. Každý tieň pre nás znamenal božie požehnanie, čo dokazoval aj pot na našich nádherných tričkách. Zastavili sme sa v strede Európy, čo bol pre nás pekný zážitok. Obcou Kunešov sme sa napojili na lúku po ktorej prechádzali traktory. Traktoristi si nás premeriavali pohľadmi a neskôr sa k nim pridali aj kravy, okolo ktorých sme prechádzali na lúke plnej kliešťov. Čakal nás ďalší les, ktorý po tom saunovom zážitku padol veľmi dobre. Až na to, že bol nekonečný. A kde je nekonečnosť tam je aj tzv. ,,Miňova skratka“. Ísť po takmer kolmom svahu nie je sranda. Objať niekoľko vetvičiek už vôbec nie. Preliezať cez súkromný pozemok tak trochu vtipné, ale bolo. Niektorých z nás zastavil pán a museli  celý plot prechádzať ďalšiu polhodinu.

Hotel, ktorý stál pred nami sa dal nazvať zázrakom. Panebože, veď on mal aj bazén! Nikdy som viac neocenila dobrú sprchu ako po tejto náročnej túre. Nechcem povedať, že nám v reštaurácii nechutilo, ale z tej zemiakovej kaše sa tak dobre robil snehuliak! Inak sme vyškrabali taniere a vďačne sa vrátili cez všetky tie schody späť na chatku. Večer sme objavili spoločenskú miestnosť, v ktorej sa usporiadali vojny o jediný gauč v okolí šiestich metrov. Zaspávali sme ešte v hluku zabávajúcich sa, otcov.  

Ďalší deň sme využili bazén a z chlóru nám slzili oči. Rozlúčili sme sa a podľa času odviezli v klimatizovanom vlaku.

Renátka Mrugová – 12 rokov

Najlepšie akcie sú také, ktoré sa neplánujú ani veľmi dlho a sú viac-menej spontánne. Taká bola aj akcia sobotňajšia, naplánovala sa asi za pol hodinu v piatok o pol desiatej večer cez whatsup.

Ráno prišli chlapci presne o 9:15 ku mne pred dom a už sme fičali autom smer Kúty. Po ceste si Ďuri ešte kúpil na pumpe v Sekuliach cigaretky a nám nejaké pivečko a šoférovi nealko pivko.  Potom sme to zvrtli do dedinky Unín, kde sme na jej konci zaparkovali pri budove kovovýroby, niečo pred 11tou.

Dali sme si na červíka a vybrali sme sa po poľnej ceste smer rozhľadňa Lipky. Počasie bolo príjemné slnečné, jemne pofukovalo, ale relatívne chladno. Pred samotnou rozhľadňou sa nachádza alej mladých ovocných stromov /mám pocit, že sliviek/, kde má každý strom svoje meno, zrejme podľa sponzora, ktorý sa o daný strom stará. Vyhliadka má výšku asi 11,5 m, je postavená z betónových tvárnic a vnútri je kovové schodisko s dosť prudkými kovovými rebríkmi bez zábradlí. Pokochali sme sa výhľadmi na každú stranu a zišli dole pred vyhliadku na lavičku, kde sme si dali opäť na červíka. Na Zámčisko, najvyšší vrchol geomorfologického celku Chvojnická pahorkatina sme to odtiaľto už veru nemali ďaleko. Po zelenej značke sme sa postupne dopracovali cez rázcestník Borovištie, cez cestné sedlo Zámčisko až a samotný rovnomenný vrchol s výškou 434 m n.m. Z informačnej tabule na vrchole sme sa dozvedeli, že Zámčisko bolo kedysi praveké hradisko z doby bronzovej. Posedeli sme na lavičke, niečo sme pojedli, dali na červíka a postupne sme sa skratkou po lesnej cestičke dopracovali až na začiatok našej túry, do Unína.

Ďalší smer našej túry bol Borský Mikuláš respektíve miesto niekoľko kilometrov za ním, takzvaný Kopec Márie Magdalény s výškou 297 m n.m. Je to najvyšší vrch geomorfologického celku Borská nížina. Zaparkovali sme na no name parkovisku a vystúpali výškových maximálne 40m na dĺžku asi 600m a boli sme na vrchole Kopca Márie Magdalény. Na vrchole je postavená Kaplnka zo 17. storočia, zasvätená Svätej Márii Magdaléne. A zas sme sa pofotili, niečo zjedli, dali na červíka a pobrali sa späť na parkovisko.

V aute sme diskutovali čo ďalej, keďže bol relatívne dobrý čas a ešte sme sa ani trocha nespotili, tak nás napadlo že skúsime ešte jeden vrchol a to Veľký Petrklín nad Sološnicou v Malých Karpatoch. Autom sme zaparkovali takmer pri lome a severnou direttissimou sme sa pobrali na vrchol. Cesta bola označená iba svietiacim sprejom na stromoch, no smer bol jasný. Za pol hodinky sme boli na vrchole rýchlym tempom. Zas sme čo to pofotili, ja som vyšiel na vyhliadkovú vežu, zrobil nejaké videjko, dole pri ohnisku sme sa napili, dojedli zásoby, dali na červíka a zahájili zostup, avšak príjemnejšou, menej strmou cestou. Nasúkali sa do auta a dostali sme veľkú chuť na kávu. Tá dobrá kaviareň, o ktorej sme vedeli v Stupave, zatvárala za 15minút, to by sme nestihli, tak sme to zvrtli do Malaciek, kde sme napokon jednu našli a dali bodku za príjemným výletom.

Vrcholy to neboli bohvieako vysoké, ale do zbierky najvyšších vrcholov sa nám šikli. Pekná sobota to bola.

M.

vsetko najdeme tu

Keď sme plánovali tohtoročný 16. ročník vianočného bivaku, na ostatnej schôdzi sme ešte dobre nevedeli kam pôjdeme a ako dlho bude zas trvať písomné hlasovanie za konkrétny vrch, ako po iné predošlé roky. No nakoniec sme to urýchlili, nehlasovali sme.

Navrhol som priamo Veľký Manín, kedže

1. každoročne sa umiestňuje na vrcholných priečkach hlasovania

2. je to môj liebling, lebo leží nad rodným mestom

Po návrhu, že Veľký Manín, sme sa viacmenej zhodli všetci a hneď.

Vyzerá, že to bol dobrý tip, nakoľko sa daného bivaku zúčastnilo rekordne veľa ľudí a hlavne rekordne veľa detí.

Každý rok sa pred samotným výstupom stretávame v nejakom zariadení: typu krčmička, reštaurácia, koliba a pod., kde sa všetci počkáme a naraz spolu vyrážame.  Tento, ani minulý rok sa nedalo, kvôli situácii aká panuje. Avšak náš klubista Majko sa ponúkol (spolu s priateľkou Jankou), že jeho domček môžeme považovať za dočasné stretávacie zariadenie. A tak pred jeho domom od 17 tej hodiny začali parkovať autá z rôznych kútov Slovenska a z nich vybiehajúci turisti a deti turistov. 29 kusov napočítal, hmm. Musím verejne pochváliť pripravenosť oboch, čo sa obživy a pitia týka. Pre toľkých ľudí zabezpečiť papanie a pitie rôzneho charakteru…klobúk dole! Že by sme sa tu stretli aj nabudúce? ?

Od 18 15 sme začali robiť „odchodovú“ paniku, ale prvá skupina odišla o cca 18 45 smer Podmanín. Podmienky na túru neboli ideálne, všade vlhko, blatko a šmykľavo, tak do Pomanína sa šlo po ceste.

Do cca 19 30 nás zopár počkalo ešte na poslednú posádku z Liptovského Mikuláša. Po krátkom zvítaní s posádkou Majko nakoniec „zavrel krám“ a vyrazili sme. Niektorí si pomohli autami a priblížili sa do spomínaného Podmanína, zvyšok po svojich.

Od Podmanína viedla cesta prudšie na Manínec, na ktorom sme  z diaľky pozorovali svetlušky, to jest deti a prvú skupinu so svietiacimi čelovkami.  

Z Manínca som šiel na Manín už x-krát a vždy sú podmienky iné. Tentokrát bolo v spodnej časti mrznúce blatko, ktoré postupne prechádzalo v stvrdnutý snehový podklad a takmer pod vrcholom už bolo aj cca 5-10 cm snehu. Prejdúc vrchol hrebeňa Veľkého Manína, cca 50 výškových metrov pod ním, sa nachádza lúčka, kde sa dajú postaviť stany, bivakovať a v časoch dávnych, keď som chodieval ako dieťa na každoročný novoročný výstup na Manín, tu stávala partia turistov a vítala 1. januára  príchodzích horúcim čajom z varnice a každý sa mohol ohriať pri ohníčku.

Pripomenulo mi to práve tieto časy dávnominulé, lebo keď som ako „chvostík grupy“ pri aktuálnom bivaku prichádzal na lúčku, aj tentokrát horel ohník, ponúkli ma punčom a inými nápojmi, stavali sa stany a rozbaľovali bivakovacie vrecia…len tentokrát bola noc.

Po postavení všetkých stanov a bivakovacích miest sa sústredila grupa okolo ohňa a začalo každoročné tzv. „podupávanie“. Pri ňom sa vždy preberajú rôzne témy, osudy rôznych ľudí a proste všetko podstatné aj nepodstatné… Skalní vydržali do druhej hodiny nočnej.

Ráno sa niektorí ponáhľajú skôr za svojimi blízkymi a preto vstávajú skoro, a preto ich ostatní už nevidia a ostane po nich len vyležané miesto po stane…Zvyšok postupne balí, pojedá zvyšky koláčikov, dopíja čajíček a tentokrát sme ešte všetci kávychtiví čakali na „kávu“, ktorú mala doniesť ženská equipa spiaca u Katky v Považskej. Ženská equipa prišla, no len s čajom a vodičkou…Ale nevadí, potešili sme sa jej prítomnosti a hlavne malej Katke, ktorá zvládla aj výstup na Manín.

Po spoločnej fotke zvyšku osadenstva sme započali odchod. Napichli sme sa na žltú turistickú značku, plnú serpentín, z ktorej sme sa nakoniec neznačkovanou cestou dostali až pod Manínec. Tu sme si popriali bohatého Ježiska a pokojné Vianoce a rozišli sa, každý ku svojmu autu.

Resumé:  Napriek aktuálnej covidovej situácii sa tohtoročného bivaku zúčastnilo celkovo 33 ľudí, z toho 13 detí, plus na druhý deň ráno ešte prišli s ranným čajom štyri ženy a malá Katka. Bol to bivak zatiaľ na najnižšom kopci /výška 891 m n.m./, ale s prívetivým počasím počas noci…cca -3°.

Tešíme sa na stretnutie v roku 2022 na 17. ročníku Vianočného bivaku.

Miňo