Author: admin
Situácia so snehom sa ani v marci na Slovensku nevyvíja poľa predstáv a neostáva nám nič iné, len sa poobzerať po lepších podmienkach u našich rakúskych susedov. Tak teda vyrážame medzinárodne družstvo v zložení Klára, Ďuro, Ľubo a ja do Ӧtztalských Álp. Vsádzame na istotu a našim cieľom je zem, pre skialpinistu zasľúbená a to veniec hôr v okolí malebnej dedinky Vent.
Nenechávame nič na náhodu a s Ďurom pri fľaši vína naplánujeme celý prechod a zajednáme ubytovanie. Hlavnými cieľmi sú rovno dva najvyššie kopce oblasti a aj celého Rakúska – Wildspitze a Weisskugel.
Vyrážame v stredu večer s cieľom ešte v noci pri svetle čeloviek vyšlapať na Breslauer hütte. Do Ventu prichádzame niečo po polnoci, dedinka nás privíta snežením, vyladíme viazanie na Ľubových nových lyžiach a po zjazdovke rýchlo naberáme výškové metre, za medzistanicou opúšťame pistu a po pamäti prekonávame potok, prudký výšvih ( lavínové batohy pripravené na výstrel) a už vidíme stĺpy zásobovacej lanovky, ktorá nas privedie k chate. Breslauer hütte je cez zimu zatvorená, no v luxusnom winterraume nájde príležitostný nocľažník (býva tu často pomerne plno) všetko, čo potrebuje. No vo chvíli, keď si chceme trošku zakúriť a navariť čaj na ráno, zisťujeme, že mladý neskúsený skialpinista (ja) zabudol zápalky a tak sa dobrú chvíľu trasieme v spacákoch, kým sa zohrejeme.
Po výdatnom 4-hodinovom spánku prichádza naša záchrana, českí kamoši zo Söldenu, ktorí nám donesú vytúžený oheň. Dlho sa nezdržujeme a po čerstvo prešliapanej stope smerujeme k sedlu Mitterkarjoch, ľadovec tu je kompaktný a tak nestrácame čas naviazaním sa na lano. Pod sedlom dávame lyže na batoh a zaistenou cestou vystupujeme do sedla. V sedle naspäť na pásy a v ústrety dnešnému cieľu – Wildspitze. Poznačení nedostatkom spánku zvoľňujeme tempo a okolo tretej sme na vrchole. Fotíme, kocháme sa a tešíme sa na zjazd v čerstvom prašane. Je štvrtok a stretávame len pár ľudí, cez víkend tu však bude určite smerovať procesia skialpinistov. Traverzujeme do sedla Brochkogeljoch a čaká nás dlhý zjazd ľadovcom Vernagtferner na rovnomennú chatu. V doline okrem nás nikto a tak si užívame 20 čísel nového snehu, stačí len trošku vrtieť zadkom a ohnúť sa v kolenách. Zanechávame v doline svoje podpisy a pri zapadajúcom slnku dorážame na chatu. Trojchodová večera, dnes tu ešte nie je veľa ľudí, tak aj s dupľou a za chvíľu doháňame spánkový deficit.
Ráno Ďuro tvrdí, že treba vyrážať ako poslední, veď aj tak všetkých predbehneme. Nemýli sa a cestou na tajný tip doliny Fluchtkogel, predbiehame všetkých okoloidúcich. Na vrchole sa kocháme výhľadmi na Weisskugel a Brandenburgerhaus a aj na včerajšiu Wildspitze. Široký a položený ľadovec dáva priestor každému na vlastnú lajnu, pridáme naše autogramy a už okolo obeda popíjame na terase pivečko. Mladý nadržaný skialpinista ( opäť ja) nevydrží a vyráža osamotený na Mitlere Gusslarspitze, ktorý poskytuje lyžovačku na severne orientovanom svahu pre zmenu v prašane. Pridá sa aj Klára a v rytme samby sa vrátime na chatu. Chata už prekypuje nám podobnými závislákmi, takže dnes bez dupľy. S chatárom dohadujeme skoršie raňajky, lebo na zajtra sme si naložili vyšlapať 2000 výškových metrov.
V sobotu ráno budík neskúseného skialpinistu (do tretice ja) zapadnutý pod posteľou zobudí celý láger dosť zavčasu. Po rýchlych raňajkách sa prehupneme do susednej doliny, nepríjemnou krustou zlyžujeme na chatu HochjochHospiz, vyložíme nepotrebný proviant a odľahčení šlapeme nekonečným a placatým ľadovcom Hintereisferner. Len veľmi pomaly naberáme výškové metre a Weisskugel, s ľubozvučným talianskym názvom Palla Bianca, nám dá ešte riadne zabrať. Pre chalana odchovaného na krátkych a strmých tatranských žlaboch je toto úplne iný svet. V snahe neurobiť si pred Klárou medzinárodnu hanbu, držím hubu a krok a nechávam stopu šľapať Ľuba a Ďura. Dorazíme do sedla Hinereisjoch, dáme prestávku, pridáme oblečenia a už našťastie strmšie, ukrajujeme posledné výškove metre. Na exponovanom záverečnom hrebienku konečne využijeme aj cepíny, ktoré so sebou celý čas nesieme. Z neskorým návratom sme sa už zmierili a opäť osamotení lyžujeme ľadovcom.
Dávame si ešte posledných sto výškových metrov naspäť ku chate, kde v preplnenom winterraume následne varíme večeru a dopíjame domáce pálené.
Na nedeľu si namiesto zjazdu divokým kaňonom priamo od chaty dávame opäť výšlap na Mittlere Guslarspitze, proti nám lyžuje skupina Slovákov, dáme sa do reči a dozvedáme sa, že na chate Vernagt bolo tak plno, že otvorili inak zatvorený winterraum. Pri kríži dávame poslednú vrcholovku výletu a rozmäknutým firnom, lyžujeme po štyroch dňoch opäť do Ventu. Pizza a pivo na slnečnej terase a potom už len návrat do všednej reality. Na záver malé zrhnutie: spali sme na troch chatách, vystúpili na štyri vrcholy, našlapali a zlyžovali 7000 výškových metrov a počas 30 hodín v lyžiarkach prešli 68 km. Najviac však teší skvelá partia a spločné zážitky s ľuďmi naladenými na rovnakej vlnovej dĺžke. Ďakujem a teším sa na ďalší skialp roka!
PS: článok sme si požičali od Lukáša Stanzela, nášho kamaráta.
Štvrtá časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010
(pondelok 26.7.2010)
Kozenka je zjedená, tretia latrína po okraj naplnená. Aj náš čas sa naplnil. Pozajtra odchádzame.
Od posledného mailu sa toho veľa neudialo. Každý deň husto snežilo, výrazne sa ochladilo. Prešli sme z mäsa na strukoviny. Strašné. Kto to má dýchať? Stále padajú lavíny. Pripadáme si ako na vlakovej stanici. Strašný hluk. Len ten jazdný poriadok nie a nie nájsť. Nemajú v tom poriadok.
Pri prvej lepšej predpovedi Maco a ja sme vyrazili na ďalší pokus (predvčerom). Spojili sme sa s 2x Nór a 2x Katalánec (nie Španiel). Za jeden deň sme doslovne vybehli po laviništi do C2. Krásne všetko vysypané, popadané. Šli sme zavčasu ráno, na obed opäť začali “jazdiť vlaky”. Nasledujúcu noc však prišla búrka. Do C3 sme vyrazili a dorazili iba s Macom. Okrem vetra nás tam čakal totálne zničený stan. Páperové veci zamrznuté a pod snehom. Tak nám neostávalo nič iné, ako vzdať sa útoku a zbehnúť do BC. Objektívne aj tak dnes nie je “summit day” (dnes sme mali ísť hore). Je síce teplo, ale hore fučí. Dnešný deň venujeme sušeniu, kúpaniu v ľadovcovom potoku, opaľovaniu. Jadran jak vyšitý. Zajtra balenie a pozajtra cez Gondogoro domov (vybavili sme si dodatočne permit na prechod sedlom).
Čo dodať na záver? Ďakujeme RODINÁM, že nám umožnili zúčastniť sa tohto zájazdu. Ďakujeme BENDŽOVI, šak šicke víte za čo. Boli sme štyria a sme stále štyria (vyzeráme síce ako zarastené hajzlové pavúky). Ale šecko hrá.
Dvaja sa pozreli na vŕšok. Prečo len (až) dvaja? Lebo mali na to. Maco ako som už písal v 7900 m stratil termosku a nechcel hazardovať. A ja som v ten deň bol pomalý. A nechcel som byť na vrchole po 16.00 h. Mali sme vyraziť skôr ako o 2.30 h, ale … nikto nechcel ísť ako prvý. Bolo nutné prešľapávať. Nakoniec sme my vyrazili najsamprvší. Ďalšia skupina nasledovala za cca. hodinu. Ako sme predpokladali do východu slnka nás dobehli a aj predbehli. Bolo tam veľa taktizovania a možno chýbala spolupráca (spolu nás bolo asi 15). Vzhľadom na návrat summiterov do stanov bol štart o 2.30 h. v daných snehových podmienkach pre každého naozaj neskoro. Druhý útok sme plánovali začat o 23.00 h. …
Tak sme aspoň zaútočili na uskladnené dovezené údeniny. Veď poistka obsahuje aj urgentný prevoz vrtuľníkom do nemocnice. Z BP BC JR
| Tretia časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010 (utorok 20.7.2010) Po dlhšej dobe píšem mail. Na pár dní sme si odskočili z BC a nepribalil som si NTB do kufra. Čo sa udialo za tých pár dní? 0.) Opäť sneží. 1.) Máme prestavanú latrínu. Je už na treťom mieste. Čím ďalej, tým je jej stavba dokonalejšia a tvar ergonomickejší. Prístupovú cestu je možné absolvovať aj v inej obuvi ako vo výškových topánkach. 2.) Po návrate nás očakával WC papier miesto doterajšej ružovej farby pekný biely. Je jemný, dokonca až natoľko, že sa prsty stávajú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Na rozdiel od papiera sú prsty recyklovateľné, takže je to OK. 3.) Pri pojedaní nášho zvera sme sa konečne dopracovali k iným partiám ako rebrám, kostiam a šľachám. Začína sa to podobať na stehno. 4.) Jano občas pozabúda, kde je postavený útulný tábor v 7000 m. Tak miesto prívetivej spoločnosti kamarátov volí spánok v sedle 7800 m. Asi sa v ňom prebúdzajú spomienky z mladších čias, keď bol poväčšinou kovbojom (alebo Indišom ???). Musíme konštatovať, že tento spôsob nocovania nemá blahodárny vplyv na plynulosť jeho vyjadrovanie a čistotu jeho mysle. Preto sa dôrazne zasadzujeme za ukončenie tejto jeho záľuby. Alebo keď by mal naďalej záujem prevádzkovať svoju činnosť, tak nech si zaobstará riadne živnostenské oprávnenie na prevádzkovanie ubytovacích zariadení a odvádza miestne dane! 5.) Tomáš sa opäť môže začať venovať dlaždeniu predstania. Podarilo sa mu nájsť zopár úchvatných ploskáčikov. 6.) Vzhľadom na stravovacie možnosti sme trošku pochudli. Ale Ali sa snaží tento hendikep poslať ta tam. 7.) Podobne ako obsah našich žalúdkov sa aj kopec vyprázdnil. V táboroch ostali už len stany zablúdivších (a aj nejaké naše) 8.) Spomenuli sme si, že máme zakopanú slaninu a klobásy. Dnes sa do toho pustíme. Ak nás ponechala hora v relatívne neporušenom stave, tak snáď pokazená slanina urobí konečne svoje. 9.) Spomenuli sme si na Miňa. Keď si on nespomenul na nás, tak … (slanina je od neho, tak odtiaľ tá spojitosť, nie že by sme ho naďalej považovali za kamaráta) 10.) Jano načal svoje zásoby liehovín. KONEČNE 11.) Macove dredy si začínajú žiť vlastným životom. Stávajú sa súčasťou miestnej fauny. 12.) Tomášovi vo výškach neprimerane rýchlo rastú chlpy v ušiach. Voči podaniu tejto správy sa Tomáš dôrazne zasadzuje. Berie to ako sféru intímnu. 13.) A nakoniec “šťasná trináska”. Dvaja upotení amatéri čiste náhodou dorazili až na vrchol Broad Peaku. Občas sa aj takéto veci stávajú. A nám ostavším ostávajú len oči pre plač a miesto pre obdiv. Umastený buff dole. V daných snežných podmienkach to nebola maličkosť. -jr- A čo nás očakáva? ako koho… a aby som nezabudol. VŠETKO HRÁ … z bc bp cca. 20.07.2010 |
Druhá časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010
(sobota 17.7.2010)
Expedícia MARMOTA Broad Peak 2010 dosiahla svoj cieľ. Dvaja členovia výpravy Tomáš a Jano vystúpili na vrchol 12. najvyššej hory sveta Broad Peak (8047 m). Ale poďme pekne po poriadku:
Vo štvrtok 15. júla skoro ráno vyrazila štvorica marmoťákov zo základného tábora z nadmorskej výšky 4860 m na prvý vrcholový útok. Spoločne s nimi zahájili svoje pokusy aj ďalšie výpravy, ktoré však pod kopcom pôsobili dlhšie a každá z nich už mala za sebou minimálne jeden neúspešný pokus. Predpoveď sľubovala periódu štyroch až piatich dní dobrého počasia. V každom z našich výškových táborov C1, C2 a C3 stáli dva dostatočne zásobené stany. Všetko teda bolo už len a len na chalanoch. Bol pred nimi jednoznačne najnáročnejší výstup v ich doterajšej športovej kariére.
Počas prvého dňa sa našim chlapcom podarilo vystúpiť až do tábora C2, ktorý stojí vo výške 6273 m. Z basecampu teda nastúpali úctyhodných viac ako 1400 výškových metrov. Podľa správy, ktorú poslali po príchode do C2-ky to vraj bola “pekná prechádza”, ťažko však usúdiť, v akom zmysle pekná. Každopádne, počasie “držalo” a nálada v tíme takisto.
V piatok čakal na marmoťákov výstup do tábora C3 do výšky 7008 m, dokonca sa pohrávali aj s myšlienkou, že by potiahli ešte o čosi vyššie a postavili si útočný tábor C4. Viac ako 700 výškových metrov v náročnom teréne im však dalo poriadne zabrať a tak sa po príchode do C3-ky rozhodli nepokračovať, stráviť tam noc a pokúsiť sa čo najviac si oddýchnuť (i keď v tejto výške sa vlastne oddychovať nedá). Rovnako sa rozhodli všetky ostatné výpravy, takže v sobotu ráno sa očakával hromadný útok.
Summit-Day zahájili práve naši chlapci, ktorí ako prví vyrazili z tábora C3. Bola sobota 2:30 ráno. Kombinácia extrémne veľkej nadmorskej výšky a čerstvého neprešľapaného snehu spôsobila, že postupovali len veľmi pomaly. Našťastie asi po troch hodinách ich dobehli a neskôr aj predbehli iné expedície, ktoré zobrali na seba nevďačnú rolu brodenia sa v hlbokom snehu. Približne okolo poludnia sa v nadmorskej výške 7600 m rozhodol pre zostup Juraj. Usúdil, že jeho tempo je pomalé a dostal by sa do časovej tiesne. V tejto výške sa pre návrat rozhodli aj viacerí horolezci z iných výprav. Vo výške 7900 m sa otočil Maco, ktorý zistil že stratil termosku a zostal tak bez tekutín.
Okolo 15.00 hod. lokálneho času dosiahol vrchol Tomáš. Po viac ako 12 hodinách výstupu stál po prvýkrát vo svojom živote vo výške nad 8000 metrov. Nevieme, ako dlho sa na vrchole zdržal, urobil však niekoľko vrcholových fotografií a začal zostupovať. Dve hodiny po ňom, teda približne o 17.00 hod. stál na vrchole aj Jano, ako najstarší Slovák na osemtisícovke. Takisto urobil vrcholový záber a zahájil zostup. Tomáš počas zostupu niekoľkokrát čakal na Jana, po zotmení však nepozoroval žiadne svetlo čelovky. Do C3 sa vrátil pol hodinu pred polnocou. Jano bol nútený na zostupe bivakovať. Noc strávil vo výške 7800 m a do C3-ky dorazil až okolo poludnia nasledujúceho dňa. Všetci štyria boli maximálne vyčerpaní, no inak v poriadku …Bendžo
Prvá časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010
(štvrtok 24.6.2010)
Tak sme tu. V kempe Paiju. Výška 3400 m, veget, deň voľna. Máme šancu poprať veci, doliečiť si boľavé nohy. Ale ako sme sa sem dostali?
Jeepy nás doviezli do Askoli (3030 m). Cesta hodná off-roadových špecialistov. Okamžite po dorazení uzavreli za nami dvere. Celý tábor ohradený. Koho chránia a pred kým? To je otázka. Kto je za plotom. My alebo miestni.
Za ohradou za začína zhlukovať miestne mužské osadenstvo (ženy sme ešte nevideli). S narastajúcim počtom si začíname klásť otázku PREČO? Chysta sa demonštrácia, protestné zhromaždenie, alebo? Po zotmení si rozkladajú noclažiská. Že by to bolo vychytené kempingové miesto. No nič. Dnes na to už neprídeme.
Ráno nás čaká prekvapenie. V kempe je polícia. A je to tu. V noci určite objavili v cargu naše chabé zásoby alkoholu! Po otvorení brány však zisťujeme, že polícia tu nie je kvôli nám, ale pre nás. Kempujúce miestne osadenstvo sa začína húfovito tlačiť a dožadovať sa práce nosičov. Až polícia pomocou obuškov dosahuje poriadok.
– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –
Karavána obsahuje cca. 26 nosičov, 2 kuchárov, 2 pomocníkov, Aliho Kana a styčného dôstojníka. Najdôležitejšia osoba kuchár bez čapice, ale v šiltovke ALI (toto meno hrdo nosí asi polovica osadenstva) nám od prvého momentu predvádza svoje kuchárske umenie. Možno by hygienická kontrola nebola úplne spokojná s jeho kuchyňou, ale na druhej strane jeho schopnosť vykúzliť jedlo z ničoho a v krátkej dobe je obdivuhodná. Tak isto schopnosť dokonalého využitia surovín.
Napríklad sliepky. Ráno znesú vajíčko (máme raňajky), zviažu sa im nohy a zobáky, pridelia sa zodpovedným nosičom pod pazuchu a cestujú s nami. Večer sa ich snaží Ali presvedčiť ešte na jedno vajíčko. Ale nakoľko sliepočky sú faninkami Jamesa Bonda (a hlavne Brosmanna), tak si vzali za svoje heslo “One egg is enough”. Ali však tiež obľubuje Bonda, ale je starší ročník, tak je mu bližšia éra Rogera Moora. On sa teda riadi heslom “Live and Die”. A tak večer pred vystrašeným publikom sliepok najspurnejšiu na výstrahu popraví. A máme večeru a Ali ďalší materiál na nový páperový spacák.
Nakoľko počet sliepok povážlivo klesá, tak si kladieme otázku, čo teraz. Nádej vkladáme do ďalšieho nášho spoločníka – Kozenky. Nie že by sme očakávali, že sa natoľko potvrdí Darwinová teória, že živočích sa prispôsobi prostrediu a kozenka začne znášať vajíčka. Skôr očakávame, že sa v nej prebudia materinské pudy a vysedí nám zopár kuriatok.
Kozenka je mladá prítulná dáma vyberaných mravov. Jej bok zdobí nádherný modrý melír. Náš odhad, že je to prejav jej zmyslu pre módu nám poopravil Ali. Je to jej označenie – Kozenka rodu Slovakia, druhu Broad Peak, čeľade expedičná – skratka je to NAŠA kozenka.
– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –
Aliho kuchárske umenie si časť nášho osadenstva obľúbila natoľko, že zmenila svoje tráviace návyky. Čo zješ okamžite a bezodkladne vyložíš. A nakoľko nie každý je tak sporovlivý ako Maco a nevyužíva na nakladania a vykladanie totožný otvor, tak vznikol prvý expedičný problém. Toaletný papier. Maco -muž činu sa okamžite podujal navýšiť zásoby v miestnom obchode. Harmasan, harmasan, na vytretie r.te – v Pakistane lacno si nekúp.te. A tak táto mladícka nerozvážnosť pohltila veľkú časť nášho expedičného rozpočtu. Čo teraz?
Iva so svojim enviromentálnym cítením navrhla recykláciu. Tomáš naučený z Orange na šetrenie navrhol obojstrannú tlač so 100% prekrytím. Našťastie ani jeden návrh jednohlasne neprešiel. A tu sa ukázala Janova skúsenosť a rozvaha. Jeho návrh na prídel papiera na výšku vystretého muža sa nám zdal priechodný. Ale aké rozbroje to prinesie sme ani len netušili. Keď si vezmeme do úvahy rozdiel výšky Maca a Jana, tak je to hneď zrejmé.
Maco okrem pravidelného a nadmerného užívania si tejto vymoženosti upútava miestne osadenstvo aj svojim zjavom – účesom. Dredy sa tu moc nenosia. Dokonca aj náš styčný dôstojník sa odhodlal v svojej dôstojníckej ruke poťažkať tento zjav.
– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –
Styčný dôstojník – Kapitán Fahad sa rozhodol opustiť útulné miestečko v kokpite tanku, aby zažil doteraz nepoznané expedičné dobrodružstvá, a aby si precvičil už aj tak viac ako dokonalú angličtinu (v armáde dôstojníci používajú iba angličtinu). Prvé stretnutie nám dalo jasne najavo, s kým máme česť. Rázne podanie ruky a predstavenie: Captain Fahad. Moja otázka, či Captain je meno alebo priezvisko mu trosku naznačila, že s tréningom angličtiny nebude všetko hrať. Od začiatku sa snaží mať všetko pod kontrolou a na povel. Skrátka vojak.
A prišla družná debata a Juraj mu dal otázku: “Fahad, do you have a permit for Broad Peak?” Nasledujúca reakcia Fahada nás presvedčila, že aj vojak ľudovodemokratickej pakistanskej armády sa vie smiať. A Fahad pochopil, že angličtinu nehrá, ale teraz je v kurze iný jazyk. Ľahšie ako nám objasniť čo znamená “Evryfink is oukej” je pochopiť naše “VŠETKO HRÁ”.
Fahad okrem toho, že dokáže veliť tanku, je mladík výzoru Marlona Branda. Svoj image podporuje každoraňajším holením a pridávaním si cca. pol kg gélu na vlasy. Očakávame, že pot, prach a gél na jeho vlasoch vytvorí základ nového outlooku a aj on dosiahne DREDY. Len čo na to armáda.
– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –
Po dnešnom dni voľna máme konečne dosiahnuť ľadovec. Vzhľadom na značne množstvo snehu je na mieste otázka – ako kozenka neobdarená outdoorovými schopnosťami splní tento náročný cieľ. A tu sa ukázala láska miestneho obyvateľstva k zvieratám. Nie len že nosia sliepky, ale ponesú aj kozenku. Sloboda zvierat – UČ SA! Ale zámer je jedna vec a vládne nariadenie druhá. Nosič môže niesť maximálne 25 kg. A kozenka je trochu nad. Tak kuchár Ali našiel riešenie: “Hlavu necháme v kempe …” A aj vlk bude sýty aj kozenka skoro celá. A obetavý nosič? Tomu ostane materiál na slušivú huňatú vestičku. Skrátka VŠETKO HRÁ.
Z Pakistanu
JR, expedícia MARMOTA Broad Peak 2010
PS: Sú tu aj hory
PPS: Ďakujeme Bendžovi za preklad slova podprsenka do Estónčiny
PPPS: Všetko hrá a sme OK
Druhý májový víkend sa niesol v znamení prvých dvoch oficiálnych zájazdov cestovnej kancelárie MARMOTA hiking. Našim cieľom bola náhorná plošina Hohe Wand s malou zastávkou v jaskyni Seegrotte. Počas oboch dní nás sprevádzalo super počasie a s ním spojená skvelá nálada. Pripravený program zvládli všetci účastníci bez problémov a pevne veríme, že sa z rakúskych Álp vrátili s množstvom nových pekných zážitkov.
Zájazdom na Hohe Wand a do jaskyne Seegrotte zahájila cestovná kancelária MARMOTA hiking svoju činnosť. A pravdu povediac – lepší začiatok sme si hádam ani nemohli želať. V sobotu i v nedeľu bol autobus zaplnený do posledného miestečka. Doobeda sme najskôr navštívili jaskyňu Seegrotte v malej dolnorakúskej dedinke Hinterbrühl. Aj keď sa nejednalo o klasickú prírodnú jaskyňu, ale skôr o zatopenú sádrovcovú baňu, bolo veľmi zaujímavé prejsť sa útrobami vápencového masívu pohoria Guttensteinskych Álp. A nielen prejsť, ale aj odviezť sa loďkou po hladine najväčšieho podzemného jazera v Európe. Pri konštantnej teplote 9°C to bolo veľmi príjemne osvieženie v teplom slnečnom májovom počasí.
Okolo jedenástej hodiny sme sa presunuli k skalnému masívu Hohe Wandu. Výstup zaistenými cestami Völlerin a Frauenlucke isto poriadne zdvihol hladinu adrenalínu v krvi nejedného z účastníkov. Po prekonaní všetkých nástrah tohoto kolmého asi 35 metrov vysokého skalného úseku čakala na nás odmena v podobe krásneho výhľadu z vrchola náhornej plošiny, konkrétne z atrakcie číslo jeden – tzv. Skywalku a zaslúžené občerstvenie na chate Kohlröserlhaus. Zostupová cesta Hanselsteig v ničom nezaostala za cestou výstupovou. Opäť sme si do sýta užili rebríkov, kramlí a fixných lán. Túru sme ukončili okolo piatej hodiny a s pocitom dobre vykonanej práce sme sa spokojne odviezli späť do Bratislavy.
Možno ani neviete o tom, že len 80 km od Bratislavy sa nachádza unikátna prírodna zaujímavosť európskeho významu. Hinterbrühlská jaskyňa Seegrotte skrýva totiž vo svojich útrobách najväčšie podzemné jazero Európy. V roku 1912 sa prepadol strop vtedajšej sádrovcovej bane, ktorú následne zalialo viac ako 20 miliónov litrov vody. Počas II.svetovej vojny jaskyňu obsadila nemecká armáda, jej časť “vysušila” a zriadila tu obrovskú podzemnú továreň na výrobu bojových lietadiel. V roku 1944 tu pracovalo až 2000 robotníkov, predovšetkým vojnových zajatcov a politických väzňov. Okrem iných tu bolo vyrobené aj prvé tryskové lietadlo na svete – Heinkel HE 162, takzvaný “Salamander”. Jeho model, ako aj komponenty niektorých ďalších tu vyrábaných lietadiel sú vystavené v jaskyni. Časť prehliadky absolvujeme motorovou loďkou.
Turistický program zájazdu je naplánovaný v skalnom masíve Hohe Wandu, ktorý sme už raz navštívili (verejná akcia v roku 2005). Tentokrát sme za výstupovú trasu z dedinky Maiersdorf zvolili veľmi peknú a miestami dosť odvážne vedenú zaistenú cestu Völlerin. Je to technicky nenáročný výstup v takmer kolmej stene, zaistený množstvom rebríkov a umelých stupov. “Zlatým klincom” tejto obľúbenej trasy je výstup po rebríku takmer 20 metrov vysokým kolmým skalným komínom – nič pre turistov trpiacich klaustrofóbiou. Výstup končí priamo pri najväčšej atrakcii celého Hohe Wandu – tzv. Skywalku. Je to oceľová lávka vysunutá zo skaly do priestoru nad 400 metrov hlboku priepasť. Prechádzka po nej si vyžaduje dostatočnú odolnosť voči závratu. Neďaleko sa nachádza aj typická alpská horská chata Postl Wirtshaus, kde sa budeme môcť po náročnom výstupe patrične občerstviť.
Po asi hodinovej “prechádzke” náhornou plošinou Hohe Wand sa dostaneme k ďalšej zaujímavosti – tzv. Felsenpfadu. Je to oceľové schodište spustené do hĺbky takmer 30 metrov v kolmej stene. Na jeho najnižešej časti je malá jaskynka, do ktorej budeme môcť aj nakuknúť. Tu sa zíde aj čelovka. Zostup z náhornej plošiny povedie ďalšou peknou zaistenou cestou Hanselsteig. Tiež sa jedná o technicky nenáročný chodník, avšak opäť zasadený priamo do kolmej steny masívu. Za použitia približne desiatky rebríkov a stovky umelých stupov zostúpime späť do dedinky Maiersdorf.
13. máj 2007 – nedeľa
07,00 – 09,00 cesta z Bratislavy do Hinterbrühlu
09,30 – 10,30 program v v Hinterbrühle (samotná prehliadka jaskyne trvá cca 30-40 minút)
11,00 – 12,00 presun z Hinterbrühlu do Maiersdorfu
12,30 – 15,00 výstup na Hohe Wand cestou Völlerin
15.00 – 17,00 atrakcie Hohe Wandu (Skywalk, Felsenpfad), krátka prestávka na chate
17,00 – 18,30 zostup zaistenou cestou Hanselsteig
18,30 – 21,00 návrat do Bratislavy
Organizátor: CK MARMOTA hiking
Termín konania: 13. máj 2007
Cena: 540 Sk
V cene je zahrnuté: doprava klimatizovaným autobusom, sprievodcovia
V cene nie je zahrnutá: strava, poistenie (na požiadanie sprostredkujeme poistenie v cene 59 Sk / osobu), vstupné do jaskyne Seegrotte 5,50 €
Pokyny:
Odchod autobusu je o 7,00 z Bratislavy z parkoviska pred bývalým lunaparkom (pri štadióne Artmédie Petržalka). Zraz účastníkov 15 minút pred odchodom. Príchod do Hinterbrühlu je naplánovaný približne o 9,00. Prehliadka jaskyne Seegrotte trvá niečo vyše hodiny. Príchod do Maiersdorfu je približne o 12.00 Odchod z Maiersdorfu je okolo 18,30, návrat do Bratislavy o cca. 21,00.
Poviná výbava:
Platný cestovný pas alebo občiansky preukaz !!! Pevná turistická obuv, teplé oblečenie
UPOZORNENIE !!! Ide o túru, ktorá si vyžaduje aspoň akú-takú odolnosť voči závratom
Po niekoľkých dňoch strávených v Bulharsku sa našim skialpinistom podarilo nájsť funkčnú internetovú kaviareň a podali nám priebežné správy a niekoľko fotografií z prvej časti ich pôsobenia na južnom Balkáne. Pokúsili sa zdolať najvyššiu horu Pirinu – Vichren (2914 m), no kvôli mimoriadne nepriaznivému počasiu (sneženiu, hmle a silnej víchrici) museli svoj celkom nádejný pokus vo výške približne 2530 m vzdať. Popri tom však dôkladne preskúmali výstupovú trasu na vedľajší vrchol – Todorin vrch (2746 m), ktorý sa pokúsili zdolať (a napokon sa im to aj podarilo) počas druhej časti pobytu.
Na záver sa naši pokúsili ešte raz o výstup na Vichren. Tentokrát ich však z hory vyhnalo zvýšené lavínové nebezpečenstvo, ktoré podľa ich rozprávania nebolo iba planým poplachom, ale skutočnou realitou. I keď hlavný cieľ expedície nebol splnený, záverečné hodnotenie celej akcie vyznelo veľmi pozitívne. Marmoťáci sa teda v bulharských horách nestratili, skôr naopak. Spoznali ďalší nádherný kúsok prírody. A svedčí o tom aj neskutočne bohatá fotogaléria z expedície.
Všetky obchodné značky sú © ich vlastníkov, všetko ostatné je © VTK Marmota.
Sellrain Expres – skialpový prechod snov(w) v okolí Innsbrucku
(Potrebná vsuvka)
%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%
Od kamaráta Lukáša Stanzela sme si dovolili požičať článok o skialpovej akcii, na ktorej sa zúčastnili aj dvaja chlapci z klubu MARMOTA, Ďurík a Mrudžik. Článok je oficiálne uverejnený na portáli vetroplachmagazin, konkrétne tu: https://skialpinizmus.vetroplachmagazin.sk/sellrain-expres-skialpovy-prechod-snov-w-v-okoli-innsbrucku-2689
To len pre info, že nemáme tendencie kradnúť články z iných stránok, len ho použijeme na svoje klubové účely a pridáme tak ďalšiu kocku lega do našej stavebnice „klubovej kroniky“.
%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%
Po náročnom skialpovom prechode okolo Berniny v roku 2025, kde sa nám podarilo vystúpiť na Piz Palú a 2x nezdolať Piz Berninu, padlo pri pive v novembri 2025 rozhodnutie si v roku 2026 dopriať niečo bližšie, technicky jednoduchšie a lyžiarsky atraktívnejšie.
Z kultového článku Vetroplacha o najkrajších skialpových chatách v Alpách vyberáme pre rok 2026 Neue Pforzheimerhutte v oblasti Sellrain neďaleko (30km) za Innsbruckom. Spoluputovníci o žiadnom pohorí Sellrain nikdy nepočuli a až indície o blízkosti tradičných oblastí ako Stubai a Otztal im dávajú aspoň vzdialenú predstavu, kam sa to za vidinou ideálneho skialpového prechodu ideme vybrať.
Deň prvý – aklimatizačný
Začíname v nedeľu nadránom bezproblémovým presunom z Bratislavy do usadlosti Lusens, kde cesta trvá menej ako 6 hodín čistého času a znesiteľných 600 km. Prichádzame niečo po deviatej a v nadmorskej výške 1636 m zaparkujeme na platenom veľkokapacitnom parkovisku. Dobalíme, prezlečieme do slávnostných skialpových úborov, na chrbát naložíme veľkokapacitné lavínové ruksaky a čerstvo upravenými bežeckými tratiami vyrážame na naše prvé prechodné utočisko chatu Westfalenhaus. Po chvíli opúšťame upravenú stopu a zimným chodníkom popri potoku a popod stĺpy zásobovacej lanovky naberáme rýchlo výškové metre. Na chatu prichádzame v súlade s popisom po necelých 2 hodinách príjemného šliapania. Pivo, polievka, vyložíme nepotrebnosti v Trockenraume a vyrážame na fakultatívny výlet do Zischgenscharte (2936 mnm). Sobotné sneženie prinieslo doline do 20 cm nového snehu, ktorému ani vietor veľmi neublížil. Za slnečného počasia a s poloprázdnymi ruksakmi sa hravo a takmer až do sedla dostávame na lyžiach. Ponúka sa krátky výšlap na 3000-ovku Schontalspitze, ale namiesto skalného výstupu posneženým hrebeňom, volíme lyžovačku južným jemne odmäknutým svahom naspäť ku chate. Po nie práve znamenitej večeri (Brotsalat a cestoviny) sa ukladáme na spánok v privátnom Zimmerlagri.
Deň druhý – prvý vrchol a znamenité lyžovačky severnými expozíciami
Raňajkami si Westfalenhaus u nás celkový dojem vylepšil a takto posilnení mierime do sedla Winnebachjoch, kde sa nám otvárajú výhľady do doliny Winnebachkar, kde budeme pôsobiť 4. deň. Na dnes však máme v pláne vystúpiť na prvý 3000+ kopec – Winnebacher Weisskogel. Ľadovec Weisskoglferner je už značne na ústupe a tak si bezproblémovo a bezstarostne razíme cestu na vrchol. Na lyžiach nás to púšťa až tesne pod vrchol. Krátkym a strmým snehovo-skalným žľabom nás to púšťa na pomerne širokú vrcholovú roveň s pekným oceľovým krížom. Obzeráme prvýkrát vlastným očami ciele na ďalšie dni, ktoré nám (mne) boli doposiaľ známe len z fotiek a máp. Parťákom som síce zaslal gpx údaje každej etapy pred prechodom emailom, no miestopis oblasti s názvami ako Breiter Griesskogl, Gleirschfernerkogl alebo napr. Hoher Seeblaskogl sa im nedarí zapamätať. Po krátkom zjazde, presvedčení sa o prajných snehových podmienkach nestrácame výšku a traverzujeme pod Rosskarscharte, ktorá nám umožní sa zo sedla prehupnúť na ľadovec Gleirschferner s lyžiarsky atraktívnym, rovnomerne nakloneným a severne orientovaným svahom. Fakultatívny výlet úzkym a strmým žliabkom na už spomínaný Gleirschfernerkogl vypúšťame a užívame si lyžovačku nedotknutým prašanom.
Posilnení znamenitou lyžovačkou opäť nalepujeme pásy a stúpame severnými svahmi Sudlichste Sonnenwand za vidinou opakovanej prašanovej hostiny. Náš apetít bol nasýtený a po fajnovom lyžovaní dodatočných 500 výškových metrov už hľadáme optimálny smer k našej nasledujúcej chate Neue Pforzheimerhutte. V doline je na ročné obdobie pomerne málo snehu a namiesto traverzu skalnatých zrázov dobrovoľne strácame výšku a lyžujeme už výrazne miernejšie dnom potoka. Vieme, že nás toto rozhodnutie bude stáť krátky výšlap ku chate ale k 1500 prejdeným výškovým metrom v dnešný deň nás posledných 100 rozhodne nezabije hoci aj pri horšiacom sa počasí. Na chate zase raz polievka a pivo. Čo sa týka večere, tá je tentokrát 4-chodová, veľmi chutná a výdatná. Personál je tiež veľmi príjemný a ochotne s nami zdieľa plánovanú predpoveď na ďalší deň (Scheisse Wetter). Príjemný dojem mierne kazí hádam len hlučná česká partička pri vedľajšom stole. Od bratov Čechov sa aspoň dozvedám podmienky v okolí chaty a ich (ne)súlad s našim plánom na ďalší deň.
Deň tretí – Nízka viditeľnosť, nový sneh a Peťove skúsenosti
Predpoveď sa hneď od rána napĺňa – sneží, fúka mierny vietor a vrcholky okolitých 3000-oviek obopína hustá oblačnosť. Ideme však podľa pôvodného plánu a Walfeskarom pomerne rýchlo naberáme výšku. Nový sneh je na južných svahoch uložený na veľmi tvrdom podklade, takže prvýkrát pri výstupe dostávajú príležitosť sa z batohov vyvetrať aj haršajzne. Pôvodne zamýšľaný výstup na Zwiselbacher Rosskogl zavrhujeme a v cca 3-tisícoh zahajujeme zjazd severnými svahmi pozostatkom po ľadovci Kraspesferner k rovnomennému jazeru. Severné snehy opäť nesklamali a umožnili pár pekných oblúkov v prašane. Pri Kraspessee teda nalepíme pásy a tak trochu do neznáma sa vydáme hľadať prechod a zostup k chate Schweinfurterhutte. Včerajším snežením sa na severných expozíciách vplyvom vetra uložilo do našej výstupovej trasy aj pol metra nového snehu. Pri výstupe dodržiavame zodpovedné rozostupy a snažíme sa správne zorientovať. Vrcholky zakrýva oblačnosť a na pásoch stúpame čoraz prudším svahom. Správne identifikujeme strmý (do 40°) výstupový žľab a keď Peťo kompresným testom potvrdí stabilitu snehovej pokrývky, vydáva sa ešte chvíľu na pásoch a po dvoch otočkách už peši do sedla. Bez problémov sa mu to podarí a mi ho poslušne nasledujeme. Keď sme všetci siedmi v sedle pod vrcholom Kraspesspitze, vôbec neuvažujeme o výstupe ľahkým skalným hrebeňom na vrchol. Naopak tešíme sa, že máme problematický výstup za sebou a už myslíme na zjazd 900 výškových metrov ku chate. Na tvrdom podklade na južnej strane kopca je do 20 cm nového snehu a zjazd miernym svahom nám pohodlne ubieha. V cca 2500 m n. m. svah naberá na sklone, no to už triafame vyšliapanú stopu, ktorá nás popri potoku s jedným krátkym prenášaním lyží dovedie až k chate Schweinfurter hutte. 3€ za 4 minúty teplej sprchy je férová cena a poteší nás aj priestranný Zimmerlager, kde sme len naša 7-členná skupina. Úspešný deň, výborná večera a priaznivá predpoveď nám dodajú optimizmu do ďalších dní.
Deň štvrtý – Slnko, Breiter Griesskogl a najlepší prašan
Modrou oblohou začíname výstup najdlhším údolím prechodu Zwieselbachtalom. Na trase dlhej 7 km naberáme výšku len veľmi postupne o to viac sa môžme pokochať prekrásnym zasneženým ľadovcovým údolím. Výstup do sedla Zwieselbachjoch (2870 m n. m.) nám nakoniec zaberie dve a pol hodiny. Prestávka na posilnenie a pridanie oblečenia padne vhod a v silnejúcom vetre predbiehame skupinky skialpinistov vystupujúcich na vrchol od Winnebachseehutte. Po troch dňoch stretávame na túre prvýkrát väčšie množstvo ľudí. Breiter Griesskogl je takmer najvyšší a ľahko dostupný vrchol v oblasti, kde sa na prechod ľadovcom Griesskolgelferner pri optimálnych podmienkach nevyžaduje naväzovanie na lano. Vietor silnie a pred nami je už len jedna dvojica postupujúcich skialpinistov. Necelých 100 výškových metrov pod vrcholom odkladáme lyže v skidepot a ľahkým snehovým hrebeňom prichádzame na vrchol. Výhľady až na majestátny Wildspitze, Schrankogel a stubaiský ľadovec sú odmenou za dlhý výstup. Vietor nás vyháňa do zjazdu a spočiatku plochým a len na chvíľu strmým ľadovcom dolyžujeme opäť do sedla Zwieselbachjoch. Cieľom je čo najmenej stratiť výšku a priblížiť sa k výstupovej trase na náš druhý dnešný cieľ – Westlicher Seeblaskogl. Odbočujeme z trasy k Winnebachseehuttee a čerstvým nepoškodeným snehom lyžujeme popod Letschhorn. Potešení pekným zjazdom sa ocitáme na výstupovej trase do sedla Winnebachjoch. Chalanom zostáva nás ďalší postup zahalený rúškom tajomstva. Ja mám však pred očami krásny, rovnomerný a severne orientovaný svah, ktorý som videl z výstupu pred 2 dňami. Už výstup na pásoch naznačuje, že nás čaká skvelý zjazd. Skutočne sa oplatilo a z hrebeňa Westlicher Seebaskogl kreslíme najlepšie oblúky (nielen) tohto výletu. Euforicky dorazíme na Winnebachseehutte, kde nás Mrudžo na slnečnej terase pohostí slaninou, ktorú celý čas nosí v batohu. Šetril ju na správny moment – po prejdení 2000 výškových metroch, ukončených skvostným zjazdom si v dychberúcej scenérii okolitých hôr užívame zaslúženú odmenu a čapované pivo. Chata je zo všetkých nami navštívených najmenšia , čo je však vôbec neuberá na kráse. Ubytovaní sme v inak zavretom Winterraume, kde nám ústretový chatár zakúri a viackrát priloží. Pred večerou v presklenej jedálni už tradične hráme žolíka. Po večeri oslavujeme krásny deň fľašou vína a presunieme sa na spánok do nášho domčeka.
Deň piaty – Kaiserwetter, Hoher Seeblaskogl a prašanová rozlúčka
Nádherné počasie pokračuje, kruh sa pomaly uzatvára a nás čaká zaujímavý výstup na dominantný kopec v oblasti – Hoher Seeblaskogl (3235 mnm). Narozdiel od včerajška, dnes nám výškové metre pribúdajú hneď od začiatku. Pri ústi ľadovca Bachfallenferner odbočujeme do ešte strmšieho svahu a uzavretým kotlom sa poľahky dostávame do 3000, kde sa prehupneme cez hrebeň na pozostatky ľadovca Grune Tatzenferner. To už máme na dosah náš dnešný hlavný cieľ. Podobne ako včera necelých 100 výškových metrov pod vrcholom identifikujeme skidepot. Dnes sme však na vrchole jednoznačne prví a v bezvetrí sa kocháme vrcholovými panorámami. Slnko presvedčivo zohrieva južné svahy v smere zostupu a spektakulárnemu zjazdu odpustíme aj, že sa nejedná o včerajší prašan. Čím lyžujeme nižšie orientácia svahu sa mení a kvalita snehu sa zlepšuje. Po piatich dňoch na lyžiach nadšenie dopriať si ešte jeden vrchol nie je také silné a na fakultatívny výlet sa vyberáme už len traja. Presviedča nás čerstvo vyšliapaná osamelá stopa, severná orientácia výstupu a nádherné počasie. Lúčime sa s chalanmi a posilnení vyrážame smerom na Längentaler Weisser Kogl – najfrekventovanejší výstup od chaty Westfalenhaus. Všetky stopy dolinou okrem našej jedinej vedú do sedla Langentaljoch, čo je zárukou, že by nás aj poobede mohol čakať zajzd nedotknutým prašanom. Na posledných 300 výškových metrov sa napájame na vyblískano vyšliapanú stopu na vrchol, ktorý sa nám so svojim vrcholovým krížom na záver výstupu ukazuje v plnej paráde. Na pásoch prekvapivo vystúpime až takmer na vrchol. Túžba po krásnych výhľadoch od vrcholového kríža poráža prichádzajúcu únavu a vyčerpanie. Stojíme na vrchole, kocháme sa okolitou nádherou a pomaly nám dochádza, že sa nám na tomto skialpovom prechode podarilo úplne všetko, čo som si pred pár mesiacmi zaumienil – Objaviť v osvedčenej partii nepoznané krásy rakúskych Álp, dobre si zalyžovať a poriadne si na pohostinných chatách po dlhých dňoch odpočinúť. Kúzelné na tomto prechode bolo, že po väčšine výšlapov nasledoval zjazd nepoznaným svahom s výborným snehom a každý deň sa nám otvárali nové a nové scenérie prekrásnych rakúskych hôr. A tak tomu je aj pri poslednom zjazde. Predtým, než sa napojíme do zostupových stôp v Langentali, zanecháme pár vlastnoručných podpisov na nedotknutom severnom svahu. Dojazd dolinou pri krásnom počasí je skutočne za odmenu a bežkovanie popod masív Lusener Fernerkogl je tou správnou bodkou na záver.
Malé resumé na záver: Počas 5 dní sme v super partií prešli 74 km, nastúpali takmer 8000 výškových a vystúpili na 4 krásne vrcholy v oblasti Sellrain. Vďaka Peťo, Ďuro, Ľubo, Mrudžo, Marek a Maco za skialp desaťročia.
Lukáš Stanzel