Marmota

Situácia so snehom sa ani v marci na Slovensku nevyvíja poľa predstáv a neostáva nám nič iné, len sa poobzerať  po lepších podmienkach u našich rakúskych susedov. Tak teda vyrážame medzinárodne družstvo v zložení Klára, Ďuro, Ľubo a ja do Ӧtztalských Álp. Vsádzame na istotu a našim cieľom je zem, pre skialpinistu zasľúbená a to veniec hôr v okolí malebnej dedinky Vent.

Nenechávame nič na náhodu a s Ďurom pri fľaši vína naplánujeme celý prechod a zajednáme ubytovanie. Hlavnými cieľmi sú  rovno dva najvyššie kopce oblasti a aj celého Rakúska – Wildspitze a Weisskugel.

Vyrážame v stredu večer s cieľom ešte v noci pri svetle čeloviek vyšlapať na Breslauer hütte. Do Ventu prichádzame niečo po polnoci, dedinka nás privíta snežením, vyladíme viazanie na Ľubových nových lyžiach a po zjazdovke rýchlo naberáme výškové metre, za medzistanicou opúšťame pistu a po pamäti prekonávame potok, prudký výšvih ( lavínové batohy pripravené na výstrel) a už vidíme stĺpy zásobovacej lanovky, ktorá nas privedie k chate. Breslauer hütte je cez zimu zatvorená, no v luxusnom winterraume nájde príležitostný nocľažník (býva tu často pomerne plno) všetko, čo potrebuje. No vo chvíli, keď si chceme trošku zakúriť a navariť čaj na ráno, zisťujeme, že mladý neskúsený skialpinista (ja) zabudol zápalky a tak sa dobrú chvíľu trasieme v spacákoch, kým sa zohrejeme.

Po výdatnom 4-hodinovom spánku prichádza naša záchrana, českí kamoši zo Söldenu, ktorí nám donesú vytúžený oheň. Dlho sa nezdržujeme a po čerstvo prešliapanej stope smerujeme k sedlu Mitterkarjoch, ľadovec tu je kompaktný a tak nestrácame čas naviazaním sa na lano. Pod sedlom dávame lyže na batoh a zaistenou cestou vystupujeme do sedla. V sedle naspäť na pásy a v ústrety dnešnému cieľu – Wildspitze. Poznačení nedostatkom spánku zvoľňujeme tempo a okolo tretej sme na vrchole. Fotíme, kocháme sa a tešíme sa na zjazd v čerstvom prašane. Je štvrtok a stretávame len pár ľudí, cez víkend tu však bude určite smerovať procesia skialpinistov. Traverzujeme do sedla Brochkogeljoch a čaká nás dlhý zjazd ľadovcom Vernagtferner na rovnomennú chatu. V doline okrem nás nikto a tak si užívame 20 čísel nového snehu, stačí len trošku vrtieť zadkom a ohnúť sa v kolenách. Zanechávame v doline svoje podpisy a pri zapadajúcom slnku dorážame na chatu. Trojchodová večera, dnes tu ešte nie je veľa ľudí, tak  aj s dupľou a za chvíľu doháňame spánkový deficit.

Ráno Ďuro tvrdí, že treba vyrážať ako poslední, veď aj tak všetkých predbehneme. Nemýli sa a cestou na tajný tip doliny Fluchtkogel, predbiehame všetkých okoloidúcich. Na vrchole sa kocháme výhľadmi na Weisskugel a Brandenburgerhaus a aj na včerajšiu Wildspitze. Široký a položený ľadovec dáva priestor každému na vlastnú lajnu, pridáme naše autogramy a už okolo obeda popíjame na terase pivečko. Mladý nadržaný skialpinista ( opäť ja) nevydrží a vyráža osamotený na Mitlere Gusslarspitze, ktorý poskytuje lyžovačku na severne orientovanom svahu pre zmenu v prašane. Pridá sa aj Klára a v rytme samby sa vrátime na chatu. Chata už prekypuje nám podobnými závislákmi, takže dnes bez dupľy.  S chatárom dohadujeme skoršie raňajky, lebo na zajtra sme si naložili vyšlapať 2000 výškových metrov.

V sobotu ráno budík neskúseného skialpinistu (do tretice ja) zapadnutý pod posteľou zobudí celý láger dosť zavčasu. Po rýchlych raňajkách sa prehupneme do susednej doliny, nepríjemnou krustou zlyžujeme na chatu HochjochHospiz, vyložíme nepotrebný proviant a odľahčení šlapeme nekonečným a placatým ľadovcom Hintereisferner. Len veľmi pomaly naberáme výškové metre a Weisskugel, s ľubozvučným talianskym názvom Palla Bianca, nám dá ešte riadne zabrať. Pre chalana odchovaného na krátkych a strmých tatranských žlaboch je toto úplne iný svet. V snahe neurobiť si pred Klárou medzinárodnu hanbu, držím hubu a krok a nechávam stopu šľapať Ľuba a Ďura. Dorazíme do sedla Hinereisjoch, dáme prestávku, pridáme oblečenia a už našťastie strmšie, ukrajujeme posledné výškove metre. Na exponovanom záverečnom hrebienku konečne využijeme aj cepíny, ktoré so sebou celý čas nesieme. Z neskorým návratom sme sa už zmierili a opäť osamotení lyžujeme ľadovcom.

Dávame si ešte posledných sto výškových metrov naspäť ku chate, kde v preplnenom winterraume následne varíme večeru a dopíjame domáce pálené.

Na nedeľu si namiesto zjazdu divokým kaňonom priamo od chaty dávame opäť výšlap na Mittlere Guslarspitze, proti nám lyžuje skupina Slovákov, dáme sa do reči a dozvedáme sa, že na chate Vernagt  bolo tak plno, že otvorili inak zatvorený winterraum. Pri kríži dávame poslednú vrcholovku výletu a rozmäknutým firnom, lyžujeme po štyroch dňoch opäť do Ventu.  Pizza a pivo na slnečnej terase a potom už len návrat do všednej reality. Na záver malé zrhnutie: spali sme na troch chatách, vystúpili na štyri vrcholy, našlapali a zlyžovali 7000 výškových metrov a počas 30 hodín v lyžiarkach prešli 68 km. Najviac však teší skvelá partia a spločné zážitky s ľuďmi naladenými na rovnakej vlnovej dĺžke. Ďakujem a teším sa na ďalší skialp roka!

PS: článok sme si požičali od Lukáša Stanzela, nášho kamaráta.

Štvrtá časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010
(pondelok 26.7.2010)

Kozenka je zjedená, tretia latrína po okraj naplnená. Aj náš čas sa naplnil. Pozajtra odchádzame.

Od posledného mailu sa toho veľa neudialo. Každý deň husto snežilo, výrazne sa ochladilo. Prešli sme z mäsa na strukoviny. Strašné. Kto to má dýchať? Stále padajú lavíny. Pripadáme si ako na vlakovej stanici. Strašný hluk. Len ten jazdný poriadok nie a nie nájsť. Nemajú v tom poriadok.

Pri prvej lepšej predpovedi Maco a ja sme vyrazili na ďalší pokus (predvčerom). Spojili sme sa s 2x Nór a 2x Katalánec (nie Španiel). Za jeden deň sme doslovne vybehli po laviništi do C2. Krásne všetko vysypané, popadané. Šli sme zavčasu ráno, na obed opäť začali “jazdiť vlaky”. Nasledujúcu noc však prišla búrka. Do C3 sme vyrazili a dorazili iba s Macom. Okrem vetra nás tam čakal totálne zničený stan. Páperové veci zamrznuté a pod snehom. Tak nám neostávalo nič iné, ako vzdať sa útoku a zbehnúť do BC. Objektívne aj tak dnes nie je “summit day” (dnes sme mali ísť hore). Je síce teplo, ale hore fučí. Dnešný deň venujeme sušeniu, kúpaniu v ľadovcovom potoku, opaľovaniu. Jadran jak vyšitý. Zajtra balenie a pozajtra cez Gondogoro domov (vybavili sme si dodatočne permit na prechod sedlom).

Čo dodať na záver? Ďakujeme RODINÁM, že nám umožnili zúčastniť sa tohto zájazdu. Ďakujeme BENDŽOVI, šak šicke víte za čo. Boli sme štyria a sme stále štyria (vyzeráme síce ako zarastené hajzlové pavúky). Ale šecko hrá.

Dvaja sa pozreli na vŕšok. Prečo len (až) dvaja? Lebo mali na to. Maco ako som už písal v 7900 m stratil termosku a nechcel hazardovať. A ja som v ten deň bol pomalý. A nechcel som byť na vrchole po 16.00 h. Mali sme vyraziť skôr ako o 2.30 h, ale … nikto nechcel ísť ako prvý. Bolo nutné prešľapávať. Nakoniec sme my vyrazili najsamprvší. Ďalšia skupina nasledovala za cca. hodinu. Ako sme predpokladali do východu slnka nás dobehli a aj predbehli. Bolo tam veľa taktizovania a možno chýbala spolupráca (spolu nás bolo asi 15). Vzhľadom na návrat summiterov do stanov bol štart o 2.30 h. v daných snehových podmienkach pre každého naozaj neskoro. Druhý útok sme plánovali začat o 23.00 h. …

Tak sme aspoň zaútočili na uskladnené dovezené údeniny. Veď poistka obsahuje aj urgentný prevoz vrtuľníkom do nemocnice. Z BP BC JR

Druhá časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010
(sobota 17.7.2010)

Expedícia MARMOTA Broad Peak 2010 dosiahla svoj cieľ. Dvaja členovia výpravy Tomáš a Jano vystúpili na vrchol 12. najvyššej hory sveta Broad Peak (8047 m). Ale poďme pekne po poriadku:

Vo štvrtok 15. júla skoro ráno vyrazila štvorica marmoťákov zo základného tábora z nadmorskej výšky 4860 m na prvý vrcholový útok. Spoločne s nimi zahájili svoje pokusy aj ďalšie výpravy, ktoré však pod kopcom pôsobili dlhšie a každá z nich už mala za sebou minimálne jeden neúspešný pokus. Predpoveď sľubovala periódu štyroch až piatich dní dobrého počasia. V každom z našich výškových táborov C1, C2 a C3 stáli dva dostatočne zásobené stany. Všetko teda bolo už len a len na chalanoch. Bol pred nimi jednoznačne najnáročnejší výstup v ich doterajšej športovej kariére. 

Počas prvého dňa sa našim chlapcom podarilo vystúpiť až do tábora C2, ktorý stojí vo výške 6273 m. Z basecampu teda nastúpali úctyhodných viac ako 1400 výškových metrov. Podľa správy, ktorú poslali po príchode do C2-ky to vraj bola “pekná prechádza”, ťažko však usúdiť, v akom zmysle pekná. Každopádne, počasie “držalo” a nálada v tíme takisto.

V piatok čakal na marmoťákov výstup do tábora C3 do výšky 7008 m, dokonca sa pohrávali aj s myšlienkou, že by potiahli ešte o čosi vyššie a postavili si útočný tábor C4. Viac ako 700 výškových metrov v náročnom teréne im však dalo poriadne zabrať a tak sa po príchode do C3-ky rozhodli nepokračovať, stráviť tam noc a pokúsiť sa čo najviac si oddýchnuť (i keď v tejto výške sa vlastne oddychovať nedá). Rovnako sa rozhodli všetky ostatné výpravy, takže v sobotu ráno sa očakával hromadný útok.

Summit-Day zahájili práve naši chlapci, ktorí ako prví vyrazili z tábora C3. Bola sobota 2:30 ráno. Kombinácia extrémne veľkej nadmorskej výšky a čerstvého neprešľapaného snehu spôsobila, že postupovali len veľmi pomaly. Našťastie asi po troch hodinách ich dobehli a neskôr aj predbehli iné expedície, ktoré zobrali na seba nevďačnú rolu brodenia sa v hlbokom snehu. Približne okolo poludnia sa v nadmorskej výške 7600 m rozhodol pre zostup Juraj. Usúdil, že jeho tempo je pomalé a dostal by sa do časovej tiesne. V tejto výške sa pre návrat rozhodli aj viacerí horolezci z iných výprav. Vo výške 7900 m sa otočil Maco, ktorý zistil že stratil termosku a zostal tak bez tekutín.

Okolo 15.00 hod. lokálneho času dosiahol vrchol Tomáš. Po viac ako 12 hodinách výstupu stál po prvýkrát vo svojom živote vo výške nad 8000 metrov. Nevieme, ako dlho sa na vrchole zdržal, urobil však niekoľko vrcholových fotografií a začal zostupovať. Dve hodiny po ňom, teda približne o 17.00 hod. stál na vrchole aj Jano, ako najstarší Slovák na osemtisícovke. Takisto urobil vrcholový záber a zahájil zostup. Tomáš počas zostupu niekoľkokrát čakal na Jana, po zotmení však nepozoroval žiadne svetlo čelovky. Do C3 sa vrátil pol hodinu pred polnocou. Jano bol nútený na zostupe bivakovať. Noc strávil vo výške 7800 m a do C3-ky dorazil až okolo poludnia nasledujúceho dňa. Všetci štyria boli maximálne vyčerpaní, no inak v poriadku …Bendžo

Prvá časť zápiskov z expedície MARMOTA Broad Peak 2010
(štvrtok 24.6.2010)


Tak sme tu. V kempe Paiju. Výška 3400 m, veget, deň voľna. Máme šancu poprať veci, doliečiť si boľavé nohy. Ale ako sme sa sem dostali?

Jeepy nás doviezli do Askoli (3030 m). Cesta hodná off-roadových špecialistov. Okamžite po dorazení uzavreli za nami dvere. Celý tábor ohradený. Koho chránia a pred kým? To je otázka. Kto je za plotom. My alebo miestni.

Za ohradou za začína zhlukovať miestne mužské osadenstvo (ženy sme ešte nevideli). S narastajúcim počtom si začíname klásť otázku PREČO? Chysta sa demonštrácia, protestné zhromaždenie, alebo? Po zotmení si rozkladajú noclažiská. Že by to bolo vychytené kempingové miesto. No nič. Dnes na to už neprídeme.

Ráno nás čaká prekvapenie. V kempe je polícia. A je to tu. V noci určite objavili v cargu naše chabé zásoby alkoholu! Po otvorení brány však zisťujeme, že polícia tu nie je kvôli nám, ale pre nás. Kempujúce miestne osadenstvo sa začína húfovito tlačiť a dožadovať sa práce nosičov. Až polícia pomocou obuškov dosahuje poriadok.

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

Karavána obsahuje cca. 26 nosičov, 2 kuchárov, 2 pomocníkov, Aliho Kana a styčného dôstojníka. Najdôležitejšia osoba kuchár bez čapice, ale v šiltovke ALI (toto meno hrdo nosí asi polovica osadenstva) nám od prvého momentu predvádza svoje kuchárske umenie. Možno by hygienická kontrola nebola úplne spokojná s jeho kuchyňou, ale na druhej strane jeho schopnosť vykúzliť jedlo z ničoho a v krátkej dobe je obdivuhodná. Tak isto schopnosť dokonalého využitia surovín.

Napríklad sliepky. Ráno znesú vajíčko (máme raňajky), zviažu sa im nohy a zobáky, pridelia sa zodpovedným nosičom pod pazuchu a cestujú s nami. Večer sa ich snaží Ali presvedčiť ešte na jedno vajíčko. Ale nakoľko sliepočky sú faninkami Jamesa Bonda (a hlavne Brosmanna), tak si vzali za svoje heslo “One egg is enough”. Ali však tiež obľubuje Bonda, ale je starší ročník, tak je mu bližšia éra Rogera Moora. On sa teda riadi heslom “Live and Die”. A tak večer pred vystrašeným publikom sliepok najspurnejšiu na výstrahu popraví. A máme večeru a Ali ďalší materiál na nový páperový spacák.

Nakoľko počet sliepok povážlivo klesá, tak si kladieme otázku, čo teraz. Nádej vkladáme do ďalšieho nášho spoločníka – Kozenky. Nie že by sme očakávali, že sa natoľko potvrdí Darwinová teória, že živočích sa prispôsobi prostrediu a kozenka začne znášať vajíčka. Skôr očakávame, že sa v nej prebudia materinské pudy a vysedí nám zopár kuriatok.

Kozenka je mladá prítulná dáma vyberaných mravov. Jej bok zdobí nádherný modrý melír. Náš odhad, že je to prejav jej zmyslu pre módu nám poopravil Ali. Je to jej označenie – Kozenka rodu Slovakia, druhu Broad Peak, čeľade expedičná – skratka je to NAŠA kozenka.

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

Aliho kuchárske umenie si časť nášho osadenstva obľúbila natoľko, že zmenila svoje tráviace návyky. Čo zješ okamžite a bezodkladne vyložíš. A nakoľko nie každý je tak sporovlivý ako Maco a nevyužíva na nakladania a vykladanie totožný otvor, tak vznikol prvý expedičný problém. Toaletný papier. Maco -muž činu sa okamžite podujal navýšiť zásoby v miestnom obchode. Harmasan, harmasan, na vytretie r.te – v Pakistane lacno si nekúp.te. A tak táto mladícka nerozvážnosť pohltila veľkú časť nášho expedičného rozpočtu. Čo teraz?

Iva so svojim enviromentálnym cítením navrhla recykláciu. Tomáš naučený z Orange na šetrenie navrhol obojstrannú tlač so 100% prekrytím. Našťastie ani jeden návrh jednohlasne neprešiel. A tu sa ukázala Janova skúsenosť a rozvaha. Jeho návrh na prídel papiera na výšku vystretého muža sa nám zdal priechodný. Ale aké rozbroje to prinesie sme ani len netušili. Keď si vezmeme do úvahy rozdiel výšky Maca a Jana, tak je to hneď zrejmé.

Maco okrem pravidelného a nadmerného užívania si tejto vymoženosti upútava miestne osadenstvo aj svojim zjavom – účesom. Dredy sa tu moc nenosia. Dokonca aj náš styčný dôstojník sa odhodlal v svojej dôstojníckej ruke poťažkať tento zjav.

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

Styčný dôstojník – Kapitán Fahad sa rozhodol opustiť útulné miestečko v kokpite tanku, aby zažil doteraz nepoznané expedičné dobrodružstvá, a aby si precvičil už aj tak viac ako dokonalú angličtinu (v armáde dôstojníci používajú iba angličtinu). Prvé stretnutie nám dalo jasne najavo, s kým máme česť. Rázne podanie ruky a predstavenie: Captain Fahad. Moja otázka, či Captain je meno alebo priezvisko mu trosku naznačila, že s tréningom angličtiny nebude všetko hrať. Od začiatku sa snaží mať všetko pod kontrolou a na povel. Skrátka vojak.

A prišla družná debata a Juraj mu dal otázku: “Fahad, do you have a permit for Broad Peak?” Nasledujúca reakcia Fahada nás presvedčila, že aj vojak ľudovodemokratickej pakistanskej armády sa vie smiať. A Fahad pochopil, že angličtinu nehrá, ale teraz je v kurze iný jazyk. Ľahšie ako nám objasniť čo znamená “Evryfink is oukej” je pochopiť naše “VŠETKO HRÁ”.

Fahad okrem toho, že dokáže veliť tanku, je mladík výzoru Marlona Branda. Svoj image podporuje každoraňajším holením a pridávaním si cca. pol kg gélu na vlasy. Očakávame, že pot, prach a gél na jeho vlasoch vytvorí základ nového outlooku a aj on dosiahne DREDY. Len čo na to armáda.

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

Po dnešnom dni voľna máme konečne dosiahnuť ľadovec. Vzhľadom na značne množstvo snehu je na mieste otázka – ako kozenka neobdarená outdoorovými schopnosťami splní tento náročný cieľ. A tu sa ukázala láska miestneho obyvateľstva k zvieratám. Nie len že nosia sliepky, ale ponesú aj kozenku. Sloboda zvierat – UČ SA! Ale zámer je jedna vec a vládne nariadenie druhá. Nosič môže niesť maximálne 25 kg. A kozenka je trochu nad. Tak kuchár Ali našiel riešenie: “Hlavu necháme v kempe …” A aj vlk bude sýty aj kozenka skoro celá. A obetavý nosič? Tomu ostane materiál na slušivú huňatú vestičku. Skrátka VŠETKO HRÁ.

Z Pakistanu

JR, expedícia MARMOTA Broad Peak 2010

PS: Sú tu aj hory
PPS: Ďakujeme Bendžovi za preklad slova podprsenka do Estónčiny
PPPS: Všetko hrá a sme OK

Druhý májový víkend sa niesol v znamení prvých dvoch oficiálnych zájazdov cestovnej kancelárie MARMOTA hiking. Našim cieľom bola náhorná plošina Hohe Wand s malou zastávkou v jaskyni Seegrotte. Počas oboch dní nás sprevádzalo super počasie a s ním spojená skvelá nálada. Pripravený program zvládli všetci účastníci bez problémov a pevne veríme, že sa z rakúskych Álp vrátili s množstvom nových pekných zážitkov.

Zájazdom na Hohe Wand a do jaskyne Seegrotte zahájila cestovná kancelária MARMOTA hiking svoju činnosť. A pravdu povediac – lepší začiatok sme si hádam ani nemohli želať. V sobotu i v nedeľu bol autobus zaplnený do posledného miestečka. Doobeda sme najskôr navštívili jaskyňu Seegrotte v malej dolnorakúskej dedinke Hinterbrühl. Aj keď sa nejednalo o klasickú prírodnú jaskyňu, ale skôr o zatopenú sádrovcovú baňu, bolo veľmi zaujímavé prejsť sa útrobami vápencového masívu pohoria Guttensteinskych Álp. A nielen prejsť, ale aj odviezť sa loďkou po hladine najväčšieho podzemného jazera v Európe. Pri konštantnej teplote 9°C to bolo veľmi príjemne osvieženie v teplom slnečnom májovom počasí.

Okolo jedenástej hodiny sme sa presunuli k skalnému masívu Hohe Wandu. Výstup zaistenými cestami Völlerin a Frauenlucke isto poriadne zdvihol hladinu adrenalínu v krvi nejedného z účastníkov. Po prekonaní všetkých nástrah tohoto kolmého asi 35 metrov vysokého skalného úseku čakala na nás odmena v podobe krásneho výhľadu z vrchola náhornej plošiny, konkrétne z atrakcie číslo jeden – tzv. Skywalku a zaslúžené občerstvenie na chate Kohlröserlhaus. Zostupová cesta Hanselsteig v ničom nezaostala za cestou výstupovou. Opäť sme si do sýta užili rebríkov, kramlí a fixných lán. Túru sme ukončili okolo piatej hodiny a s pocitom dobre vykonanej práce sme sa spokojne odviezli späť do Bratislavy.

Možno ani neviete o tom, že len 80 km od Bratislavy sa nachádza unikátna prírodna zaujímavosť európskeho významu. Hinterbrühlská jaskyňa Seegrotte skrýva totiž vo svojich útrobách najväčšie podzemné jazero Európy. V roku 1912 sa prepadol strop vtedajšej sádrovcovej bane, ktorú následne zalialo viac ako 20 miliónov litrov vody. Počas II.svetovej vojny jaskyňu obsadila nemecká armáda, jej časť “vysušila” a zriadila tu obrovskú podzemnú továreň na výrobu bojových lietadiel. V roku 1944 tu pracovalo až 2000 robotníkov, predovšetkým vojnových zajatcov a politických väzňov. Okrem iných tu bolo vyrobené aj prvé tryskové lietadlo na svete – Heinkel HE 162, takzvaný “Salamander”. Jeho model, ako aj komponenty niektorých ďalších tu vyrábaných lietadiel sú vystavené v jaskyni. Časť  prehliadky absolvujeme motorovou loďkou.

Turistický program zájazdu je naplánovaný v skalnom masíve Hohe Wandu, ktorý sme už raz navštívili (verejná akcia v roku 2005). Tentokrát sme za výstupovú trasu z dedinky Maiersdorf zvolili veľmi peknú a miestami dosť odvážne vedenú zaistenú cestu Völlerin. Je to technicky nenáročný výstup v takmer kolmej stene, zaistený množstvom rebríkov a umelých stupov. “Zlatým klincom” tejto obľúbenej trasy je výstup po rebríku takmer 20 metrov vysokým kolmým skalným komínom – nič pre turistov trpiacich klaustrofóbiou. Výstup končí priamo pri najväčšej atrakcii celého Hohe Wandu – tzv. Skywalku. Je to oceľová lávka vysunutá zo skaly do priestoru nad 400 metrov hlboku priepasť. Prechádzka po nej si vyžaduje dostatočnú odolnosť voči závratu. Neďaleko sa nachádza aj typická alpská horská chata Postl Wirtshaus, kde sa budeme môcť po náročnom výstupe patrične občerstviť.

Po asi hodinovej “prechádzke” náhornou plošinou Hohe Wand sa dostaneme k ďalšej zaujímavosti – tzv. Felsenpfadu. Je to oceľové schodište spustené do hĺbky takmer 30 metrov v kolmej stene. Na jeho najnižešej časti je malá jaskynka, do ktorej budeme môcť aj nakuknúť. Tu sa zíde aj čelovka. Zostup z náhornej plošiny povedie ďalšou peknou zaistenou cestou Hanselsteig. Tiež sa jedná o technicky nenáročný chodník, avšak opäť zasadený priamo do kolmej steny masívu. Za použitia približne desiatky rebríkov a stovky umelých stupov zostúpime späť do dedinky Maiersdorf.

13. máj 2007 – nedeľa
07,00 – 09,00 cesta z Bratislavy do Hinterbrühlu
09,30 – 10,30 program v v Hinterbrühle (samotná prehliadka jaskyne trvá cca 30-40 minút)
11,00 – 12,00 presun z Hinterbrühlu do Maiersdorfu
12,30 – 15,00 výstup na Hohe Wand cestou Völlerin
15.00 – 17,00 atrakcie Hohe Wandu (Skywalk, Felsenpfad), krátka prestávka na chate
17,00 – 18,30 zostup zaistenou cestou Hanselsteig
18,30 – 21,00 návrat do Bratislavy

Organizátor: CK MARMOTA hiking 

Termín konania: 13. máj 2007

Cena: 540 Sk

V cene je zahrnuté: doprava klimatizovaným autobusom, sprievodcovia 

V cene nie je zahrnutá: strava, poistenie (na požiadanie sprostredkujeme poistenie v cene 59 Sk / osobu), vstupné do jaskyne Seegrotte 5,50 €

Pokyny:
Odchod autobusu je o 7,00 z Bratislavy z parkoviska pred bývalým lunaparkom (pri štadióne Artmédie Petržalka). Zraz účastníkov 15 minút pred odchodom. Príchod do Hinterbrühlu je naplánovaný približne o 9,00. Prehliadka jaskyne Seegrotte trvá niečo vyše hodiny. Príchod do Maiersdorfu je približne o 12.00 Odchod z Maiersdorfu je okolo 18,30, návrat do Bratislavy o cca. 21,00.

Poviná výbava:
Platný cestovný pas alebo občiansky preukaz !!! Pevná turistická obuv, teplé oblečenie 

UPOZORNENIE !!!   Ide o túru, ktorá si vyžaduje aspoň akú-takú odolnosť voči závratom

Po niekoľkých dňoch strávených v Bulharsku sa našim skialpinistom podarilo nájsť funkčnú internetovú kaviareň a podali nám priebežné správy a niekoľko fotografií z prvej časti ich pôsobenia na južnom Balkáne. Pokúsili sa zdolať najvyššiu horu Pirinu – Vichren (2914 m), no kvôli mimoriadne nepriaznivému počasiu (sneženiu, hmle a silnej víchrici) museli svoj celkom nádejný pokus vo výške približne 2530 m vzdať. Popri tom však dôkladne preskúmali výstupovú trasu na vedľajší vrchol – Todorin vrch (2746 m), ktorý sa pokúsili zdolať (a napokon sa im to aj podarilo) počas druhej časti pobytu.

Na záver sa naši pokúsili ešte raz o výstup na Vichren. Tentokrát ich však z hory vyhnalo zvýšené lavínové nebezpečenstvo, ktoré podľa ich rozprávania nebolo iba planým poplachom, ale skutočnou realitou. I keď hlavný cieľ expedície nebol splnený, záverečné hodnotenie celej akcie vyznelo veľmi pozitívne. Marmoťáci sa teda v bulharských horách nestratili, skôr naopak. Spoznali ďalší nádherný kúsok prírody. A svedčí o tom aj neskutočne bohatá fotogaléria z expedície.

 Všetky obchodné značky sú © ich vlastníkov, všetko ostatné je © VTK Marmota.