Otcovia s deťmi v horách a ich každoročná výprava s deťmi.
Už je to piaty rok, čo sa otcovia s ich ratolesťami vyberú na dvoj až trojdňovú výpravu do hôr. Ak by ste uvideli skupinu v jednofarebnom tričku, zväčša bez dospelých žien, tak to budeme takmer určite my.
Hashtag Tatačundrov detí by boli tieto slová: batohy, smiech, za každého počasia, otlaky. Hashatag by sa pre otcov rozšíril o slová: „tak čo si dáme?“ Na týchto akciách sa pohybujú deti od tých, čo sa čerstvo naučili napísať svoje meno písaným písmom, až po tie, čo si môžu s otcami pripiť malým pivom.
Asi by sme mohli povedať aj o otcoch, že sú tak trochu deti. Keď sú už (ako to oni hovoria)”spoločensky unavení” a premôže ich otcovské svedomie a prídu nás, deti, skontrolovať. Chichocú sa ako keby boli zas v siedmej triede. Vždy som rozmýšľala nad tým, ako dokážu na druhý deň vôbec chodiť, nieto prejsť dvadsať kilometrov! Ale mojim zámerom nie je ohovárať otcov, ale trošku vám priblížiť tento ročník tatačundru.
2022
Naše ťažké batohy sme vyhodili z auta na chodník pred Hlavnou stanicou v Bratislave. Zhromaždili sme sa v bufete hneď pri hlavnej stanici. Namiesto vzduchu sme dýchali tabak. Väčšina z nás si radšej sadla na batohy vonku. Najvtipnejšie boli pohľady ľudí, čo chodili okolo nás. Ani sa im nedivím, že na nás tak zvláštne pozerali, kto by sa nepozeral, keď naše tričká navrhoval šesť ročný chlapec. Myslím si, že by mal byť na seba pyšný, jeho majstrovské dielo videla celá vlaková stanica a to ešte na štyridsaťdva ľuďoch.
Rada do života: ak uvidíte nastupovať do vlaku skupinu otcov a deti s TATAČUNDER nápisom na tričku, radšej nenastupujte, prosím. Asi by ste museli celú cestu stáť v úzkej chodbičke aj s ostatnými šťastlivcami, čo túto chybu urobili. Vlak zapískal a my sme sa už viezli smerom na Banskú Bystricu. Cestou sa nám pomaly dopĺňala posádka. Ak by ste prežili cestu s nami vlakom, neviem ako by ste si poradili s vystupovaním. Asi by ste museli ísť o zastávku ďalej.
Ľudia čo boli v autobuse, ktorý nás mal odviezť na vlakovú stanicu v Novej Bani asi pochopili, že obsadiť si miesto bude najlepšia stratégia. Niektorí z nás si museli sadnúť do uličky. Čas sme si krátili hraním kartových hier na batohu, rozprávaním sa alebo smiatím sa na ľuďoch, ktorí zaspali v komickej polohe a bolo im detailne vidieť do nosných dier. V strede cesty sme stáli v zápche a v najlepšom čase sa autobus pokazil. No nič, aspoň sme stihli viac kôl kenta1. Potom sme nastúpili ešte na jeden vlak, v ktorom sme zjedli pravdepodobne polovicu zásob na horšie časy. Ďalší autobus by sa mohol porovnávať so saunou. Odviezol nás na miesto, kde sa mala turistika začať. Prestávka v krčme však vždy padne dobre, hlavne keď sa vonku bojíte, že sa upečiete zaživa. Po pár krokoch cez obec Kordíky sme sa dostali do lesa, ktorý neskôr pokračoval strmým kopcom. Celá cesta bola väčšinou v lese. Keď sme už kráčali smerom k horskémuhotelu Limba na Skalke, neminul nás poriadny dážď.
Spomínaný hotel mal obrovskú jedáleň takmer ako školskú. Ako plus mal aj bar, v ktorom sme strávili veľa času. Osprchovať sa, prezliecť sa do čistého a dokonca si aj vymeniť ponožky nám mamy nemuseli pripomínať. Byť hore asi do tretej ráno bola samozrejmosť.
Vedieť, že hneď ako sa zobudíte vás čaká dvadsať kilometrov, nie je nič prijemné. Ešte že boli tie raňajky také dobré. Cesta sa začínala pekným lesíkom a hneď potom pokračovala strmým lyžiarskym svahom. Ďalších niekoľko kilometrov si teplá asfaltová cesta užívala dupot osemdesiatich štyroch nôh. Každý tieň pre nás znamenal božie požehnanie, čo dokazoval aj pot na našich nádherných tričkách. Zastavili sme sa v strede Európy, čo bol pre nás pekný zážitok. Obcou Kunešov sme sa napojili na lúku po ktorej prechádzali traktory. Traktoristi si nás premeriavali pohľadmi a neskôr sa k nim pridali aj kravy, okolo ktorých sme prechádzali na lúke plnej kliešťov. Čakal nás ďalší les, ktorý po tom saunovom zážitku padol veľmi dobre. Až na to, že bol nekonečný. A kde je nekonečnosť tam je aj tzv. ,,Miňova skratka“. Ísť po takmer kolmom svahu nie je sranda. Objať niekoľko vetvičiek už vôbec nie. Preliezať cez súkromný pozemok tak trochu vtipné, ale bolo. Niektorých z nás zastavil pán a museli celý plot prechádzať ďalšiu polhodinu.
Hotel, ktorý stál pred nami sa dal nazvať zázrakom. Panebože, veď on mal aj bazén! Nikdy som viac neocenila dobrú sprchu ako po tejto náročnej túre. Nechcem povedať, že nám v reštaurácii nechutilo, ale z tej zemiakovej kaše sa tak dobre robil snehuliak! Inak sme vyškrabali taniere a vďačne sa vrátili cez všetky tie schody späť na chatku. Večer sme objavili spoločenskú miestnosť, v ktorej sa usporiadali vojny o jediný gauč v okolí šiestich metrov. Zaspávali sme ešte v hluku zabávajúcich sa, otcov.
Ďalší deň sme využili bazén a z chlóru nám slzili oči. Rozlúčili sme sa a podľa času odviezli v klimatizovanom vlaku.
Renátka Mrugová – 12 rokov