Author: Miňo

Keď sme sa s kolegom bavili v práci, odkiaľ pochádza, kde vlastne býva, v akej časti Slovenska, tak mi povedal, že na ďalekom východe, kúsok za Vihorlatom. 😊 Tak som si pozrel mapu a pozerám tento rok by sme mohli vyskúšať prechod Vihorlatských vrchov. No ale ako mi pripomenul, problém môže byť s vojenským obvodom Valaškovce, ktorého územie zasahuje do hlavných a najvyšších partií pohoria. Tu v podstate stále prebiehajú manévre a cvičné streľby a až mesiac pred uskutočnením prechodu budeme vedieť podľa Plánu výcviku na území vojenských obvodov (na stránke ministerstva obrany SR, konkrétne https://www.mod.gov.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/  ), či vôbec a kedy môžeme ísť na samotný prechod.

Keďže sa Vihorlatské pohorie respektíve Vihorlatské vrchy nachádzajú takmer na krajnom východe na hraniciach s Ukrajinou už pri plánovaní neľahkej logistiky som rozmýšľal nad takým rozšíreným variantom, že pôjdeme autom a po ceste túto nemalú vzdialenosť využijeme okrem výstupu na Vihorlat,  aj na návštevu ďalších najvyšších vrchov a vrcholčekov geomorfologických celkov

Zemplínske vrchy: Vrch Rozhľadňa

Východoslovenská rovina: Vrch Tarbucka

Východoslovenská pahorkatina: Vrch Kameň prip. Dúbravka

Beskydské predhorie: Vrch Hôrka, prip. Peprný vrch

Tento „zber“ vyššie spomenutých vrcholčekov máme naplánovaný aj v našom marmoťáckom projekte http://marmota.sk/projekty/?id=12 Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí . Ak by všetko šlo ako po masle, zabralo by nám to maximálne 1 deň navyše. Avšak znamenalo by to, že by sme museli odísť z práce niekedy stredu poobede, musel by sa nájsť obetavý šofér na cca 6hodinovú cestu len tam, atd. Atď…ale stále sme nevedeli koľkí vlastne pôjdeme…

Koncom septembra sme sa dozvedeli dôležitú správu, ktorá oznamovala plán činnosti vo vojenskom obvode Valaškovce: boli voľné len 2 víkendy kedy vojaci nestrieľali. Z nich jeden sme už mali obsadený, čiže ostal jediný 17.-19.10. to však nevyhovovalo bohužiaľ všetkým potenciálnym účastníkom a nechcelo sa nám čakať na úplne krátke dni v novembri a tak postupne, zo „starých prechodových harcovníkov“ odpadli Vladino, Aďo a Martula a tým pádom sme ostali traja veteráni Martin, Ďuri a ja.

Na ostatnej 98.schôdzi klubu sme prebrali oba varianty, to jest vyššie spomenutý rozšírený no i skrátený „vlakový“ variant zameraný čisto na prechod Vihorlatských vrchov.
Keďže sme chceli obohatiť prechod aj o nežný ženský element, prehovárali sme naše dievčatá z klubu, nech sa pridajú. Nakoniec sa jedna poddala, Danca, ale ta mohla chýbať minimum dní aj z rodinných aj pracovných dôvodov, tak sme sa zhodli na krátkom variante. Nočným vlakom zo štvrtka na piatok, turistický prechod Vihorlatu a nočným vlakom z nedele na pondelok späť a hneď do práce…

Krátky variant v konečnom dôsledku nebol vôbec krátkou možnosťou, ale o tom podrobnejšie na ďalších riadkoch.

Samotné pohorie Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu na Slovensku. Poloblúk rozprestierajúci sa na západe až k obci Hudcovce, na východe zasahujúci západnú časť Ukrajiny, na severe hraničiaci s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.

Naplánovať a rozložiť do necelých troch dní pešiu trasu tak, aby sme neboli v nesprávny čas na nesprávnom mieste (VO Valaškovce), aby sme využili a použili blízky prameň vody kvôli vareniu, aby sme si mohli založiť prípadný oheň,  nájsť si relatívne rovné a bezpečné miesto na spanie a hlavne prejsť z pohoria čo najviac km, po hrebeni bez nutnosti zísť do civilizácie, pekne rozložiť etapy podľa výškových metrov…tak to nebolo veru na prvý šup 😊…ale myslím, že sa zadarilo.

Nočný vlak do Bánoviec nad Ondavou a odtiaľ náhradnou autobusovou dopravou do Strážskeho:

Všetko začalo vo štvrtok večer. Okolo 21 30 sme sa stretli na hlavnej stanici v Bratislave, Dancu a mňa doviezol Mirko a onedlho prišli peškom rozosmiati Martin s Ďurim…mali čas, tak si sadli na nejaké pivečká. Všetci sme mali „pekne“ nabalené veľké ťažké batohy…hmotnostne vyčnieval 25kg batoh Ďuriho, ktorý sa rozhodol, že počasie nebude až také ničivé a neberie stan. Prázdne miesto v batohu tak vyplnil 12timi plechovkami Plzne 😊. Našťastie sme mali spacie kupé len pre nás štyroh a tak sme si zrobili pojazdný bar…niečo vypili z „Ďuriho stanu“ a nejakej chriapky a niečo po  01 00 sme zaľahli do postieľok.  Keďže bola výluka na trati, tak sme neprišli vlakom priamo do Strážskeho, ale v Bánovciach nad Ondavou, pred šiestou hodinou rannou nás dežurnyj zobudil, vypili sme kávičku a vystúpili do pripravených autobusov, náhradnou dopravou smerujúcou až do Humenného.

Najprv Michalovce a potom Strážske, vystupujeme po necelých piatich hodinách spánku, pokrčení, smädní, na parkovisku pri ešte zavretej Bille, v rannom šere zahmleného Strážskeho. Naplánovaný prechod na mape sa začína premietať do reality. Začíname, je 6 45 ráno.

1. Etapa:  Strážske – Krivoštianska – Chlm – Porúbka – Zemľanka

(prejdených 19,31 km, nastúpaných 1182 metrov, naklesaných 619 metrov)

Najprv po asfaltke smer priľahlá obec Krivošťany (kto dáva názvy týchto obcí?). Pred mostom cez rieku Laborec sme už boli na zelenej turistickej značke, ktorá nás viedla ďalších cca 6km. V rannom vlhkom vzduchu sa nám šliapalo dobre, až na tie záťaže na chrbtoch. Cesta bola príjemná viedla listnatým lesíkom až k odpočívadlu pod vrchom Krivošťianka. Tu sme si dali raňajky, niektorí aj cigaretku, uvarili kávičku a proste pookriali. Vybehli sme bez batohov na vrch Krivoštianky, odkiaľ bol nádherný výhľad na Humenné a okolie..zrobili sme pár fotiek, pobalili sa a fičali ďalej po zelenej…miestami sme naďabili na úseky, kde bola cesta vykosená nejakým vyžínačom…proste starajú sa turisti z okolitých dedín, klobúk dole. A tak to bolo aj pri pútnickom mieste v lese, pri tzv. Vojtkovom kríži. Celá lúčka pekne pokosená. Potom sme pokračovali smer Ondovo, kde sa nachádza prameň a pripája sa červená TZ. Odtiaľ smer Veľká Dubová, kde zelenú značku na našej trase vystriedala značka modrá. Neskôr sme došli k zaujímavému miestu, Chlmecká skalka, ktorá je prírodnou rezerváciou pretože sa tu nachádzajú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej. Na vrchole Chlmu sme zvažovali, čí sa vydáme pôvodne plánovanou trasou, ktorá vynecháva dedinku Porúbka, alebo sa necháme zlákať vidinou teplého neskoršieho obeda a čapovaného pivka v krčmičke v Porúbke. Tak sme zišli do dediny. V Porúbke, na miestnom úrade sme sa popýtali, kde sa môžeme najesť a odpoveď, že tu nikde až v susednej dedine…hmm, smola. Prechádzajúc dedinou sme zaznamenali aj pálenicu firmy BVD, ktorá robí kvalitné destiláty, ale ani tam nik nebol…tak nám neostávalo nič iné, iba sa prudkým stúpaním za dedinou, pri kríži a súčasne pri pravoslávnej ikone zastaviť a dať si suchý obed a pivko z našich zásob. Pokračovali sme po asfaltovej ceste a stihli ešte nabrať zo studničky „Nad Porúbkou“ plné fľaše čerstvej vody. Po pár desiatkoch metrov sme odbočili zo značkovaného chodníka smerom k vojenskému obvodu Valaškovce. V tejto neznačkovej zóne sme zotrvali až do nasledujúceho poludnia. Cesta však bola jasná a doviedla nás k prvej zemľanke, na hranicu vojenského obvodu. Zemľanka bola útulná, aj posedenie pri nej, dokonca studnička. Chvíľu sme zvažovali, či neostať, ale čas sme mali výborný niečo po 14 00 bolo, tak sme  takmer hodinku posedeli, pojedli čo to a rozhodli sme sa vyraziť ešte cca 2km smerom k zemľanke  č.2, ktorá sa nachádza už vo vojenskom priestore. Rozhodli sme sa aj preto, lebo sme dúfali, že keď od polnoci strielať nebudú (podľa plánu) tak už v týchto miestach nebudú, ale aj preto, aby sme ušetrili čas z druhého dňa, ktorý vyzeral byť o dosť náročný ako tento, piatkový. Nakoniec sme okolo 15 30 dorazili cez Pirnagov vrch, na miesto prvého nocľahu. Čo s načatým večerom resp. popoludním? Hádam nepôjdeme spať tak skoro! Tak sme zrobili oheň, ktorý veru nešiel ľahko zapáliť, drevo bolo relatívne suché, ale navlhnuté chladom. Postavili sme stan, niektorí vybalili len vrecia, nafúkali karimatky, rozbalili spacáky a sedeli pri ohníku vééééľmi dlho, jedli a popíjali a hlavne zmenšovali záťaže v batohoch a menili na odpadky (berieme vždy so sebou!). Pre istotu sme pred spaním zavesili tašky s jedlom a aj vrecko s odpadkami na vysoký strom a zahájili okolo 22 00 zaslúžený spánok.

2. Etapa:  Zemľanka II – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Sninský kameň – Nežabec – Vartáš

(prejdených 27,49 km, nastúpaných 1560 metrov, naklesaných 1332 metrov)

Noc bola kľudná, len nad ránom okolo 04 00  niečo šramotilo. Aj spánok bol podľa hodiniek výživný. Ráno sme začali baliť o 6 30, uvarili sme vodu na čaj, kašu potom sme oné a oné…okolo 7 30 nás už zdravili prví turisti, mladí junáci, smerujúci na Vihorlat.

Poslal som kolegovi sms okolo 8 00, že pomaly vyrážame, smer Vihorlat a mali by sme tam byť cca niečo po 12 00..on už makal s otcom z opačnej strany, zo Zemplínskych Hámrov. Majú náskok cca 1,5hodiny.

Táto túra bola nosná, v zmysle, že prechádza cez najvyššie vrcholy a hlavný hrebeň celého pohoria. Najkrajšími kopečkami s nádhernými  výhľadmi.

Nakoniec sme vyrazili až 8 20. Zahriali sme sa a pofuneli po raňajkách stúpaním na pekný kopček so skalnatým vrškom, Kyjov 821 m n. m., prechádzajúc zaujímavou lokalitou Kyjovský prales, ktorý je Národnou prírodnou rezerváciou chrániacou aj 250-ročné buky a iné listnaté stromy.   Klesajúc z Kyjova sme sa ocitli pri hrobe partizána Ihnata Bielorusova (ako pamiatka na veliteľa partizánskej skupiny pôsobiacej v tejto oblasti počas Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny). Neskôr nás cesta priviedla, resp. troška zviedla na lúčku s fotopasacou a blízkym posedom. Pripadalo mi to ako zvieracie javisko pre poľovníkov v hľadisku. Potom sme nastúpali na zalesnený vrch Rozdielňa 785 m n. m., v zaujímavom hmlistom opare cez ktoré sa snažilo predrať slniečko. Cesta bola krásna, mäkučká, vystlaná lístím, oficiálne neznačená, ale predsalen značená neznámou červeno bielou značkou. Tá nás doviedla k nádhernému skalnatému vrchu resp. dvom, ktorého andezitové bralá sa javili ako vystavané hradby starobylého hradu. Veľký a Malý Peňažník. Na mape je zobrazený len Malý Peňažník 738 m n. m. Odtiaľ sme klesli do sedla, cez ktoré viedla autocesta a odtiaľ  to bolo takmer 380 výškových metrov stúpania na úseku len 2,2 km na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat 1071 m n. m. V mrholení a jemnom daždi, v prudkom predvrcholovom stúpaní sme nakoniec  vyšli  na vrcholovú plošinu a zvítali sa s Komármi. Kolega a otec sa tak volajú a tí nás privítali slivovičkou. A pri fotení pri vrcholovom pylóne začalo dokonca snežiť. Hmm… Komáre a sneží 😊 a my na Vihorlate. Z Vihorlatu sme už v daždi a silnom vetre schádzali do prístrešku, kde sa konečne, po dlhom čase ukázala originál turistická značka. Tu sme sa schovali, najedli a prečkali najsilnejší dážď, pozdravili sa so skupinou turistov a ich detí. Po zelenej značke sme pokračovali cez Tŕstie, sedlo Rozdiel, tu už nepršalo, ale fučať neprestalo 😊 a hlavne sme prešli na červenú turistickú značku. Potom cez vrchol Jedlinky 865 m n. m. až sme sa dostali k travertínovej soche  čertíka dobrodinca v sedle Tri Tably. Troška sme si oddýchli, pokecali s ďalšími turistami a vyrazili do kopca po červenej značke smer Sninský kameň.  Vystúpili sme po železných rebríkoch na oba vrcholy Sninského kameňa, 1006 m n. m. a tie sa nám odvďačili nádhernými výhľadmi na každú svetovú stranu.

Bola pokročilá doba a tak sme kopli do koní a v stálom chladnom vetre sme pokračovali rýchlym tempom po červenej značke  smer Nežabec, Strihovská Poľana, Fedkov až sme došli k starej opustenej a schátranej horárni Vartáš. Zložili batohy, dali zaslúženú chriapku a cigu a poďho na vodu. Studničku sme nakoniec našli, ale plávali tam mloky a jedna žaba…tak sme prevárali a myslím, že aj filtrovali. Medzitým Komáre rozkúrili pred objektom veľký oheň a my sme sa ohrievali, hlavne premočené nohy, opekali slaninku (kým sme ju celú neopiekli) a chlebík, popíjali čo to a príjemne unavení zaliezli do spacákov do zaprášenej izby starej horárne.

3.Etapa:  Vartáš – Strihovské sedlo – Diel – Veľká Vavrová – Podhoroď

(prejdených 14,67 km, nastúpaných 403 metrov, naklesaných 1015 metrov)

Táto túra bola za odmenu, nemali sme sa kam ponáhľať, nočný vlak nám šiel z Bánoviec nad Ondavou po 22 00, ale aj tak ma povinnosti prinútili vstať ráno už o cca 7 00  a potom sme zaťali všetci postupne baliť, variť vodu na kávu, na polievku a čaj. Prví boli hotoví Komárici. Teraz a tu sa naše cesty rozchádzali, oni šli späť do Hámrov (Zemplínskych), kde mali auto a my sme pokračovali do Podhoroďu.  A tak sa lúčime. Po rozlúčke sa nikde neponáhľame, máme čas, veď cesta ukazuje cca 4hodinky…a tak sme vyrazili po jedle až okolo 8 50. Mysleli sme si, že budeme pôvodne len stále a častejšie klesať, no nakoniec sme boli ako na húpačke“ najprv sme prudko .vyklesali do Strihovského sedla, a zas začali stúpať na Jaseňovský vrch a odtiaľ ešte na Diel…potom zarastenými húštinami na Pilníkovú lúku a zas stúpačka na Diel ale iný  😊 a odtiaľ na Veľkú Vavrovú potažmo Pliešku, no a potom rôznymi lúkami s chrastím a konármi k vyschnutej studni na Vavrovej lúke. Potom malá prestávka pri kameni ako oltár a už len nevýrazný vrch Sokolovec, popri studničke Lysá Poľana dole do dediny Podhoroď. Bolo vidieť, že túto časť Vihorlatských vrchov nenavštevuje až tak veľa turistov, cesty neboli vždy v ideálnom stave, aj orientácia bola nevalná, no proste divočina.

Do Podhoroďu sme prišli okolo 13 00, kde nám šiel o 20 minút bus do Sobraniec. Mal som ešte jednu nepeknú výzvu, pokračovať ďalej po červenej značke až na Peprný vrch, hrebeňom do dedinky Koňuš. Skoro ma zabili 😊, ale chápal som…bolesti kolien a bedier, nejaké tie otlaky, už tretí deň v relatívne chladnom počasí, za stáleho severného vetra, bez teplej poriadnej stravy…a ani ten Penzión u Emila v Podhorodi nebol otvorený…Tak sme počkali na bus do Sobraniec, vo vykúrenom buse sme sa viezli celú cestu len my štyria a šoférove dve deti. Za nekresťansky lacný peniaz, 1 euro na hlavu, sme sa dostali až do Sobraniec. Trasa autobusu viedla ešte do okolitých obcí a jednou z nich bol aj Koňuš 😊…tak predsa sme boli v tom Koňuše alebo Koňuši?

V autobuse Danca zaspala a my sme očerveneli z tepla, no v Sobranciach sme drevení vyšli zas do chladu hľadajúc nami a googlom vybratú krčmu…po kilometri sme zistili, že si akurát tento deň vybrali voľno. Zavolali sme si taxi, ktorý nás odviezol cca 400m do otvorenej pizzerie, kde sme sa stretli s civilizáciou: Pivko a teplé jedlo a nabíjanie powerbanky a telefónov., …no teda pekná civilizácia, čo?!..Pobudli sme tam cca 2hodinky, ale čo s načatým popoludním. Tak sme sa s taxikárom dohodli, nech nás hodí do Michaloviec, do ďalšej krčmičky resp. odporúčanej reštaurácie „u Grolla“.  Tu sme  zas niečo pojedli a pivko nefiltrované dali.a po 3hodinách sme stále mali čas, tak sme sa ešte prešli Michalovcami a navštívili piváreň „u Štefánika“. Potom už čas bol, tak sme sa prešli na železničnú stanicu a náhradnou autobusovou dopravou do  Bánoviec nad Ondavou. Tentokrát sme každý spali v inom kupé, iba Martin s Ďurim spolu ale s cudzími ľuďmi. Ja som spal na najvyššom treťom poschodí a keď som sa vyzul, rozhodol som sa, že si tie topánky zoberiem radšej hore k sebe 😊. Bolo mi neskutočne horko a to som ležal neprikrytý a len v slipoch. Hodinky mi ukázali, že som spal len 2 a pol hodiny (aj to slabým spánkom). Na stanici sme sa rozlúčili a každý šiel svojim smerom. Už som sa stihol doma len osprchovať  a pekne poďho do práce.

Resume:

Pekný športovo hodnotný výletík krásnymi lesmi s bučinami a inými listnáčmi, cestičkami s prijemným jemnučkým podložím v sychravom chladnom ufúkanom neskorom babom lete s výbornou partičkou a to celé na konci sveta.:-)

Keď som vyberal destináciu na tohtoročné jesenno-zimné túlačky, ani mi nenapadlo, že také nevinno vyzerajúce, ani nie 1000 metrové vrcholy nám dajú tak zabrať. Biele Karpaty, pohorie, tiahnuce sa po štátnej hranici ako nitka v jazve slovenskej a českej republiky.

Hranice geomorfologického celku nie sú vždy jednoznačne dané, ale ja som postupoval pri určovaní podľa Mazúra a Lukniša, ako máme v projekte….

A teda od západnej časti /Zlatníckej doliny/ až po najvýchodnejšiu /Púchov/ som sa snažil rozumne naplánovať trasu na 4dni, využiť pritom štátny sviatok 17.11….

Rozumne naplánovať, znamená nájsť dobré nocľahy a hlavne také miesto, kde nám na hlavu neprší. Neprehnať prevýšenia, neprehnať denné vzdialenosti vzhľadom na pokročilú jeseň, skoro zimu a hlavne vzhľadom na ťarchu batohov, kde má človek všetky nesesery do zimy.

Za 4dni prejsť 120km a 4500výškových metrov nastúpať, naťažko, hmmm….na 5dní by to bolo rozumnejšie….ale boj s voľným časom, hmmm…

Tak som teda naplánoval, oslovil marmoťákov a starých harcovníkov, ktorí sa radi túlajú s batohmi, niektorých kolegov z práce …no a nakoniec sa z tohto výletu, stal výlet s najväčšou účasťou za dlhé roky.

Teda pekne poporiadku

Deň 1.  Zlatnícka dolina pri Skalici — Vdoviakovci    29,41 km a prevýšenie 1007 m

Prvý deň pochodu sa vykryštalizovala známa skupinka, Martin, Ďuri, Vladino a ja. Vlak do Kútov podľa plánu mal odchádzať pár minút po šietej ráno. Po taxíku, ktorý ráno mal prísť a potom neprišiel  musel zobrať Vladino svoje auto a zobudiť priateľku, aby auto naspäť zaviezla. Prišli sme okolo šiestej. Tu už čakal Ďuri a zachvíľu sa objavil aj Martin. Vlak meškal. Prvé ranné pivko sme si dopriali už vo vlaku, len s tým, že ja nepijem alkohol rok, tak som prešiel na nealko.

V Kútoch sme prestupovali na vlak do Skalice…našťastie sa vlaky čakali, inak by sme prestup nestíhali. Bol som prekvapený, že vlaková stanica nenesie názov „Skalica“, ale „Skalica na Slovensku“….

Oproti budove železničnej stanici je reštaurácia „Na špici“….skôr je to krčmička, kde sa vnútri fajčí a hlavne je otvorená ráno od 6 00, čo nám, cestujúcim vystupujúc z vlaku o 7 30 veľmi bodlo.

Tak sme si dali nejakú kávičku, čaj, malinovku a chalani pivko a v zadymenom teple kuli ako sa dostaneme na začiatok celého tripu, do Zlatníckej doliny vzdialenej od Skalice cca 8km.

Taxi za 10€ to spravilo a o 9 15 sme mohli začať 120km prechod. Začali sme zhurta, lebo sme mali pred sebou takmer 30km a tak sme hneď stratili značku, konkrétne prvú odbočku žltej značky do lesa. A možno dobre, lebo by sme v zabahnenom lesnom teréne boli pomalší ako keď sme šli po širšej ceste.

Postupne sme sa dopracovali po žltej značke ku zavretej „Kamennej chate“. Dopriali sme si tu malú prestávočku, odhodili zo seba nejaké teplé mikiny a začali sme šliapať na „Čupy“, kde sa žltá značka spája s červenou, takzvanou záhoráckou magistrálou Na prvom výraznom vrchu sme sa pofotili s vysokým pylónom.

Z vrchu sme zostúpili a došli na asfaltovú cestu, klesajúc na „Koválovské lúky, pod tromi kopcami“…kúsok odtiaľ červená značka vstupuje do lesa, čo sme opäť prehliadli a pokračovali po asfaltke.

Do lesa sme sa napojili na červenú značku až tesne pred „Machnáčom“. A tak sme boli na česko-slovenskej štátnej hranici. Tá je ohraničená vysokým plotom, ktorý našu cestu aj dlhšiu dobu kopíroval.

Prudkým stúpaním sme vyšli na „Zroubenec“, pokračovali na „Kňažské hory“, kde sa nachádza aj turistický a cyklistický prechod medzi krajinami a opäť stúpali na „Bukovinu“. Práve niekde v týchto miestach sa mi ozvala Martula Kureková, že sa dovedela o našom prechode a manžel je ochotný postarať sa o deti a teda má voľno, že by sa pridala….tak sme riešili logistiku kedy a kde ?.

Z „Bukoviny“ sme sa po čase odpojili od štátnej hranice a teda aj od plota, prišli k lazu „Chalupovci“ s krásnym kamenným domčekom….nad nimi sa nachádzal rázcestník s rovnomenným názvom „Žalostiná, Chalupovci“.  Pri rázcestníku som zrazu precitol a pochopil som, že som tu už niekedy bol….áno, vtedy štyri roky dozadu som kúsok odtiaľto bol 10dní zavretý v úplnej tme /dobrovoľne ?/…zaujímavá skúsenosť.

Vrchol „Žalostiná“, sme obišli, pokračovali na „Tri Kopce“, „Bílu studnu“, kde sme sa opäť napojili na štátnu hranicu a až na „Kobyle“ sme si dopriali dlhšiu obednú pauzičku, veď už aj bolo načase. Počasie nám prialo, nepršalo, zima nebola, ale keď človek zastal, veru aj chlad sa dostavil a človek sa musel priobliecť

Po obednom občerstvení sme klesajúc na hranici lesa a lúk, na užšej lesnej cestičke prišli na zaujímavé miesto s názvom „Tři kameny“. Dávna hranica troch územných celkov, resp. trojmedzie ešte zo začiatku 18.storočia. Nachádza sa tu aj altánok s krytým grilom, resp. pieckou.

Kúsok za „Tři Kameny“ sa cesta odkláňa zo štátnej hranice a vedie moravskou časťou (chodník sa nazýva cesta Marie Kudeříkové), aby sa tesne pred cestnou križovatkou  vo Vrbovciach opäť na štátnu hranicu pripojila. Inak cestička je veľmi príjemná, lesná, len pozor na značenie.

Pokračujúc cca 600 metrov po dedinke Vrbovce, po červenej značke (Záhoráckej magistrále) sme odbočili po neznačkovanej ceste do tunela pod železnicou a postupne prešli cez „letný tábor“, ktorý v tomto čase strážilo len zopár psov. Postupne cesta začala stúpať a stúpať, začalo sa ochladzovať, slnko zapadalo, šero v lese začala nahrádzať tma. Vybalili sme čelovky, aby sme mohli vidieť modrú turistickú značku, na ktorú sme sa „napichli“ asi vo výške 540 m n. m.

Na hrebeni, na rázcestníku „Nad Machovou“ sme vedeli, že k dnešnému nocľažisku nemáme ďaleko. Z hrebeňa, z modrej značky, ešte pred „Vysokým vrškom“ sme odbočili neznačkovanou lesnou cestou, ktorá bola plná podmočenej trávy. Aj keď sme sa doteraz držali a so suchou nohou prešli kus cesty, tu sa to zmenilo a topánky sa premočili, teda aspoň mne. Pred Brestovcom sa cesta rozvetvovala, a tak sme samozrejme trafili nesprávnu, ale malou okľukou sme sa dopracovali k cieľu dnešnej 30kilometrovej etapy, k Vdoviakovcom.

Je to časť Brestovca, ktoré hrdo nesie aj môj kolega z práce, Radko Vdoviak. A práve u jeho mamy sme mali dohovorený nocľah. Po malom hľadaní sme našli aj ten a pani Vdoviakovú s priateľom.

Po milom privítaní a malom kalíšku domácej jabĺčkovice z miestnych jabĺčok /aktuálne ja nepijem, len z počutia môžem referovať ?/ sme boli ponúknutí výbornými klobáskami a domácim koláčikom.

Nastala debata o zážitkoch aktuálnych a dávnych a potom nás domáci nechali samých nech sa dáme do poriadku /sprcha a pod./.

Tak sme namiesto toho začali jemne driemať, a dobiehať tak zameškaný spánok a kompenzovať celodennú námahu. V tom sa otvorili dvere a vbehol s veľkým hrmotom samotný Radko.
Hneď nás všetkých postavil na nohy a začala sa večerná akcia…..kúsok po Radkovi prišla posádka auta Maťa, teda Dáška, Aďo a Maťo, ktorí doniesli proviant pre ostatných na ďalšie dva dni. Hodinku po nich doviezol Martu jej obetavý manžel Maťo. Bolo nás osem turistov a Radko. Tak sme ešte zavolali spoločného kámoša z vedľajšej dediny a zábava mohla začať. Večer prebiehal vo vynikajúcej uvoľnenej atmosfére. Každá zábava raz musí skončiť, a skončila neskoro, pred druhou hodinou nočnou ?….a preto sme z tohto titulu prestavili budíček na 7 00.

Deň 2.  Vdoviakovci — Veľký Lopeník 25,41 km a prevýšenie 1507 m  /doplnila Dáška

Ďalší novembrový sviatok potešil.  Počas predĺženého víkendu sme v piatok doplnili zvyšok partičky a vybrali sa na časť prechodu Bielych Karpát so spaním na Veľkom Lopeníku.

Túto oblasť takmer väčšina z nás nepoznala a nedá mi nepoznamenať, že ani po prejdení jej úsekov stále moc nepozná. Miesto dlho predpovedaného dažďu sme mali počas nášho výstupu len hmlu, čo nám síce umožnilo zapojiť našu predstavivosť, no kvôli výhľadom z Veľkej Javoriny si to budeme musieť vyšlapať znova.

Nevadí. Bolo to skvelé.

Výstup sme začali od nášho kolegu Radka v Brestovci po ôsmej hodine rannej. Začali sme ho ako inak spoločnou fotečkou a hurá do blata na hranice s Českom cez Čupec. Túto časť sme síce niektorí chceli vynechať a ísť trasu s nižším výškovým prevýšením pod Čupcom, no nakoniec nás zvyšok skupinky potiahol.

Cesta bola pomerne príjemná po rovinke, čiže sa išlo skvelo, vítali nás nie len občasné lúče slniečka, ale aj nespočetné množstvo uvítacích smsiek z Orange.

Z kopca Čupec nasledujeme stále červenú turistickú značku cez Kašpariskův vrch, Durdu.

Veľa z nás sa tešilo práve na prechádzanie cez Veľkú Javorinu, keďže to mala byť najkrajšia časť trasy, avšak kvôli hustej hmle, sme nemali priestor sa kochať okolím a išli sme rovno k jednej z najstarších chát na Slovensku a to na Holubyho chatu. Tu sme zakotvili na pomerne dlhú chvíľu. Kam by sme sa ponáhľali? Do zimy? Ani by ma nenapadlo, že by niekto mohol byť tak trafený ako my a mal v úmysle spať na Lopeníku v tomto čase, až kým to niekto nevyslovil nahlas. Vyvolalo to mierne znepokojenie a keď chlapci začali polemizovať o možnom prespatí na tejto krásnej chate, bol zrazu veľký priestor na diskusiu s veľkým množstvom plusov.

Nakoniec sme sa všetci 8 rozhodli pokračovať ďalej a dokončiť začatú trasu. Hmla po ceste do doliny z chaty ustúpila a my sme si mohli konečne užívať jeseň navôkol.

Čas išiel a my sme so zapadajúcim slniečkom museli nasadiť čelovky, vďaka ktorým sme mali možnosť dobehnúť aj nášho parťáka Maťa, ktorý svoje tempo musel zraziť na nulu a prečkať silný vietor v kríkoch, kým nás nezapočul. Niekedy sa človek musí prispôsobiť situácii, vybitá čelovka vie zamávať s nejedným turistom pri príchode tmy.

Nakoniec sme sa tu všetci počkali, požičali si potrebné veci a vznikol tu aj priestor na posilnenie, každý podľa svojho gusta. Niekto si dal tyčinku, čaj, iný vajcovku a ďalší nejakú tu chriapku na prehriatie. Skvelá vsuvka pred poslednými 3km, kde sme si všetci uvedomovali vyššie prevýšenie na pomerne dosť krátkom úseku.

Našlapané kilometre sme začali výrazne pociťovať, taktiež boľavé plecia neboli výnimkou a to všetko sa prejavovalo spomalenou chôdzou či hlasnými povzdychmi, no vedeli sme, že sme každým krokom bližšie k teplej polievke a špekačkám.

A ako inak, zvládli sme to

Prístrešok na Veľkom Lopeníku nás príjemne prekvapil, keďže nebolo treba až tak výrazne obmedziť svoj komfort. Je polovica novembra, zima, mokré drevo, no chlapcom sa napriek menej priaznivým podmienkam podaril založiť oheň, vďaka čomu sme mohli spolu ešte nejaký ten čas stráviť aj vonku.

V noci nás trošku potrápil chrapot chlapcov a plch sivý, ktorý nás prišiel navštíviť , a rovnako ako naši chlapci, nás budil  ?.

Ráno bolo síce sychravé, no konečne sme mali priestor vidieť lokalitu, kde sme mali možnosť sa dobre vyspať a s dobrou náladou sme sa takto mohli presunúť ďalej. 

Celý tento deň spolu so zakotvením v miestnom prístrešku na Veľkom Lopeníku bola taká zmes obáv, zimy, hmly, prekonávania sa, motivácie, sharovania všetkého možného z jedného hrnčeku, smiechu a radosti.

Bol to skvelý zážitok, ďakujem marmoťáci

Deň 3.  Veľký Lopeník — Vlársky priesmyk 39,31 km a prevýšenie 1025 m  /doplnil Aďo

V takom hojnom počte sme sa hádam ešte ani nezobúdzali. Dohromady sedem statočných sa ráno vykuklilo zo spacákov pod jednou strechou na Veľkom Lopeníku. Ten ôsmy najstatočnejší totiž spal sám vonku. Asi sme mu príliš smrdeli. Alebo sa mu nechcelo počúvať „pilčíkov“ pri usilovnej nočnej smene. Naša skupinka ôsmich sa však relatívne rýchlo rozpadla, podobne ako spoločenstvo prsteňa. Traja z nás boli neúprosní, tak sme hneď po raňajkách ostali kamaráti piati. Nuž a vydali sme sa na najdlhšiu etapu celého prechodu, smer Vlársky Průsmyk. Tých cca tisíc výškových metrov stúpania nás až tak netrápilo a ani tých skoro 1500 metrov zostupu nebolo najhorších. Tými dvomi premennými, ktoré určovali náročnosť tohto dňa, boli vzdialenosť a terén. Nielen, že sme prešli 40 km naťažko počas zimného dňa, kedy sme už pred štvrtou zapínali čelovky, ale prekonať v niektorých častiach zradný terén vo forme rozrytých zvážnic a miestami po kolená bahna nám tiež vedelo predĺžiť zdanlivo jednoduché prechádzkové úseky. O to viac, keď sa šľape približne 12 hodín. Na vytýčené miesto sme dorazili naozaj večer okolo ôsmej, vyšťavení a bez zaručeného ubytovania. Údajne nás mal jeden dohodnutý príbytok očakávať, no zákony schválnosti účinne zapracovali a my sme už reálne zvažovali spať opäť niekde vonku. Teda samozrejme až po tom, čo sme zakotvili v asi jedinej miestnej krčme, kde nás potešili teplou pizzou a jedným-dvomi čapovanými. Ale ani v tomto podniku nemali chuť pomôcť zatúlaným pútnickým tváram a poskytnúť nám dlážku na ochranu pred vonkajšími elementami. Jemne demoralizovaný z vypovedajúcich achiloviek, vidiny ďalšej chladnej noci a celkovej únavy som pri druhom pivku začal hľadať všetky možné spoje z Bohom zabudnutého Vlárskeho Průsmyku naspäť domov do Považskej Bystrice. Posledný vlak z Dubnice vyrážal za necelú hodinu, tak som neváhal a zavolal taxík. Zo súcitu, hoci nemusel, sa na ceste domov ku mne pripojil ďalší spolupútnik. Za to som bol nesmierne vďačný, pretože terigať sa v takom stave sám sa mi ozaj nechcelo. Onedlho stálo vonku auto, a keďže my dvaja sme vzali batohy na ramená, ostali v tom len tí kamaráti traja. Nakoniec ani tí však nemali chuť spať po tak náročnom dni zas vonku, tak následovali našu taktiku, len namiesto domov sa zaviezli do najbližšej teplej izby. Chvíľu som si vyčítal, že som svoju cestu ukončil už po dvoch dňoch a stiahol so sebou aj ďalšieho člena výpravy, ktorý by inak ostal. Na druhú stranu, telo treba počúvať, ako to už zo skúsenosti poznám, a keby som tak neurobil, nemusel by ďalší deň dopadnúť dobre. Tým boli výčitky pred spánkom zahnané do kúta a ja som ešte ten večer ležal vo svojej posteli, spokojný s výkonom aj so spomienkami, ktoré tieto zážitkovo plné dni vo mne zanechali. A ako som sa neskôr dozvedel, mojím vyčerpaním som pravdepodobne demotivoval aj väčšinu zostávajúceho spoločenstva, ktorá sa nasledujúce ráno odpojila a tak v tom nechala toho posledného kamaráta. To už ale nie je môj príbeh na rozprávanie…

Ešte Miňov pohľad na sobotný večer vo Vlárskom priesmyku:

A tak sme došli za hlbokej tmy až na Vlársky priesmyk, kde sa mi opäť nepodarilo spojiť s prevádzkarom potenciálneho ubytovania. S Martou sme sa rozhodli, že sa prejdeme na „miesto činu“, kde sme mali spať, no nikde nikto, všade tma. Tak sme sa vrátili cca 20metrov za hraničnú cestnú policajnú kontrolu, kde bola otvorená krčmička Vlára, v ktorej už sedel zvyšok turistov a objednával pizzu s pivkami. Začali sme kuť plány, čo s načatým večerom, kde hlávku skloniť…nikomu sa nechcelo po dlhočiznej túre, premoknutí niekde do chladu na lúku, bez stanu….

Aďo sa rozhodol, že zajtra už nikde nepôjde, lebo mu „odišli“ achilovky…zoberie si taxík do Dubnice odkiaľ mu šiel spoj do Považskej. Martula sa k nemu pridala, aj keď váhala. My traja, sme sa rozhodli pre ubytovanie v Nemšovej v penzióne a ráno uvidíme, čo a ako.

Taxikár nás odviezol do penziónu Kingo, kde akurát skončila svadba, tak sme ešte aj slané koláčiky od svadobčanov dostali. Po otázke, či by nás taxikár zaviezol naspäť na Vlársky priesmyk odpovedal, že robí len do 6 00, čo pre nás znamenalo, že sa opäť nevyspíme ☹ a budeme musieť vstávať už o 5 00.

Do postelí sme zaľahli okolo 23 30 a budík na 5 00 nastavili. Ráno sa uvidí….ale už sme cítili v nohách skoro 100km a 3,5km prevýšenie…

Deň 4 Vlársky priesmyk — Púchov 25,88 km a prevýšenie 1002 m

Ráno zazvonil budík, z teplých perín sa nechcelo nikomu. Pýtam sa Ďuriho do tmavého rána, Ďuri, ako si na tom, ideme? „…nikde nejdem!, skoro som nedošiel ani v noci na záchod!“….idem za Martinom do druhej izby, Martin, ako si na tom? Ideme?….Ďuri má krvavé otlaky na pätách veľké ako 2eurovka a nemá tendencie ísť ….Martin odpovedá: „…ja som tiež vôbec nezregeneroval, ja tiež nejdem“….hmmm, ťažko mi bolo rozhodnúť za seba. Mám rád veci naplánované dokončiť a tak som sa relatívne na danú situáciu rozhodol…ja idem, aj keď samému a do ešte rannej tmy….hmmm

Tak som zavolal taxikárovi, nech pristaví auto o 6 00 k penziónu, vybalil som len varič s bombou a hrncom a jednu väčšiu stravu…nejaké tyčinky mám, čaj si dám niekde v dedine po ceste a trocha vody mi bude stačiť, doplním tiež po ceste.

Taxikár bol skúsený miestny borec. Keď som sa ho v aute pýtal na zver vs. auto, tak presne vedel, kde má pribrzdiť a dobre spravil. 2x nám vbehlo do cesty stádo nemalých laní…ale inak fičal dedina nededina a tak ma okolo 6 30, ešte za tmy, vyhodil na konci asfaltky v Sidónii so slovami, či sa nebojím medveďa, tak som mu odpovedal, že dúfam, že sa medveď bude báť viac ako ja ?.

Zapol som čelovku, pre všetky prípady a začal poslednú, cca 26km etapu…sám.

„Samoturistika“, resp. keď človek ide sám, má veľmi veľa výhod ale aj jednu obrovskú nevýhodu, nikdy nevieš čo zlé sa môže stať a „ideálne“ ak tam nie je signál…

Ale netreba na to vôbec myslieť!

Inak samému sa ide dobre, lebo si napríklad určuje tempo…no tentokrát som sa nejako nemohol „rozbehnúť“…po chvíľke začala červená značka stúpať prudšie v lesíku a v diaľke sa ukazovali červeno ružové ranné „červánky“…Nebolo ani teplo. Odhadoval som to na cca -3 stupne…aspoň som nebol zablatený…zatiaľ ?…keď som vyšiel z lesa, vypol som čelovku a schoval do batoha. V diaľke sa na mňa pozerala laň, onedlho som si doprial pri poľovníckej chate malú rannú prestávku na jednu tyčinku…raňajky.

Pred rázcestníkom „Brezová, kaplnka“ som našiel ešte jednu zaujímavú zvieraciu stopu, tak som si ju odfotil, že doma v knihe pozriem komu to môže patriť, asi vlk alebo rys?

Samotný rázcestník je vlastne v blízkosti pútnického miesta s kaplnkou, malým amfiteátrom, núdzovým nocľažiskom a hlavne výdatným prameňom, z ktorého som sa aj ja občerstvil. Tu sa červená značka stáča na severo-západ. Ja som však pokračoval po modrej turistickej značke, až do cieľa, do najvýchodnejšej časti pohoria.

V bezmennom sedle, kde sa modrá značka stretáva so zelenou som pocítil nával silného vetra a uvidel opäť dolinu v okolí rieky Váh, v pozadí so Strážovskými vrchmi.

Keď som videl auto na poľnej ceste, vedel som, že som už blízko civilizácie. Áno, Vršatecké podhradie so svojimi dominantnými skalným hrebeňom. Mal som dve možnosti, vybral som si modrú značku (žltú som u poznal), a obišiel som skaly z juhu.

V sedle „Chotuč“ mi prišla od chalanov provokatívna fotka z vlaku pri pivku, že už cestujú a myslia na mňa a sú duchom so mnou…?

Tak mi prišlo, že aj ja mám chuť na niečo teplé…ideálne káva. Dám si v dedinke Červený kameň….nedal, kaviareň zavretá ešte. Tak, že si dám v Lednici, na to som musel ale zdolať relatívne dlhé stúpanie až do „Červenokamenského sedla“. Aspoň zo studničky som sa opäť občerstvil.

V Lednici som však žiadnu otvorenú kaviareň tiež nenašiel, nevadí…dám si v Hornej Breznici. Cestou sa však zatiahlo a začalo výdatne pršať resp. snežiť mokrý  sneh. V Breznici som si povedal, že niečo teplé by sa fakt hodilo, chlad a vlhko sa vkrádalo pod vetrovku…a tak som aj cez telefón skúšal niečo vyhľadať, no nič otvorené nebolo…zas som si nechal ujsť chuť. ?

Z Hornej Breznice do sedla „Keblie“ bola relatívne príjemná cesta, aj keď tenisky som mal už premočené…V sedle som stretol poľovníkov vo vetrovkách fluoreskujúcej oranžovej farby, /konečne prví ľudia na trase/. Zo sedla bola modrá značka jedna veľká divočina: iba blatistá, podmočená a šmykľavá cesta. Nebolo kade obchádzať.

Postupne som sa dopracoval, došmýkal až na začiatok samotnej dediny „Keblie“ a s hnusom „obdivoval“ modernú megalomanskú architektúru novodobých zbohatlíkov. Odteraz som kráčal len po asfalte a betóne…špinavý, zmoknutý, ale spokojný.

Došiel som na najvýchodnejší bod Bielych Karpát, podľa geomorfologického rozdelenia pánov Mazúra a Lukniša.

Ešte ma čakal prechod cez celý Púchov, mal som aj myšlienky, že nech príde pre mňa brácho a skočím do Považskej našich pozrieť, oddýchnem si a dám si konečne kávu…no brácho nemohol. Tak som ešte posledných 10 výškových metrov prekonal na moste ponad Váh a železnicu, až som sa ocitol na železničnej stanici.

Za 10 minút mi šiel vlak do Bratislavy. Nie, urobím si ešte pohodu a dám si tu kávu ?. Okrem „turka“ som si dal aj polievku a zrazu som pocítil ako sa mi teplo začína vlievať do tváre a celého tela, presne to som potreboval. Potom som si dal ešte jednu kávu a išiel kúpiť lístok na vlak, samozrejme s miestenkou. No to bol ale problém…nebola….nakoniec sa jedna uvoľnila, ale v jednote triede.

Tak som nastúpil znavený, mokrý a špinavý s veľkým batohom do vykúreného kupéčka, medzi spokojných (možno) čistých a teľudí.

Ja som bol tiež milo prekvapený, keď mi Vladino ponúkol zo stanice odvoz do Dúbravky. Potešilo ma to a hlavne sa mi veru už nechcelo do tej zimy.

A takto skončil prechod pohoria Biele Karpaty zo západu na východ v čase od 16.11.-19.11.2023, kedy sa nám podarilo prejsť yyše 120km, a nastúpať vyše 4500 metrov, naťažko.

Pekné máme to Slovensko.

Prechod pohoria Tribeč sme chceli uskutočniť ešte minulý rok, kedy nás bolo asi päť, bohužiaľ sme niektorí dostali covid a museli sme teda termín presúvať. Na tohtoročnej schôdzi sme sa rozhodli, že do toho ideme opäť. Termín samotného prechodu nakoniec padol na nami predĺžený víkend z piatka do nedele od 25. do 27. novembra. Avšak s účasťou to bolo poslabšie a vykresali sa len dva kusy: ja a Vlado, kolega z práce.

A aby to nebolo také jednoduché, tak ešte vo štvrtok 24. novembra som oslavoval narodeniny kamarátove v jednej nemenovanej vinárni a šiel som spať o pol tretej ráno s tým že o šiestej vstávam. Do zelena vyspatý som teda zobral takmer 19 kilový batoh na plecia, rozlúčil sa s rodinkou a spojmi sa dostal na novo postavenú autobusovú stanicu Mlynské nivy, čakajúc na kolegu Vlada, ktorý mal lístky a miestenky do busu. Aby ranné napätie bolo dokonané, Vlado prišiel dve minúty pred odchodom autobusu. Ak by sme ho nestihli, dalo by sa povedať, že akciu zabalíme lebo ďalšími spojmi by sme prišli až večer na miesto odkiaľ bol prechod naplánovaný…No ešte jedno prekvapenie sme museli prežiť: prestup na ďalší bus v Žarnovici, na ktorý sme mali len minútu. Šofér to vyšperkoval tak, že si poslednú zastávku pred Žarnovicou, v Novej Bani, dal ešte päťminútovú pauzičku na cigaretku. Nakoniec sme stihli aj tento autobus a s milým šoférom sme sa postupne dopracovali až do osady Penhýbel.

A tu vo výške 635 m n. m. o 11 15 sme začali po červenej značke ukrajovať z nášho prechodu 1. túru smer turistický prístrešok pod zrúcaninou hradu Hrušov. Príjemne chladným premenlivým počasím lesnými cestičkami sme sa dostali až k prameňu pod Sokolcom, tu sme sa napili a pokračovali ďalej po asfaltke avšak mali sme vystúpiť červenou značkou k rázcestníku Krížové cesty. Ten by sme minuli keby som sa neobzrel a videl červenú značku za nami stúpať asfaltkou do kopca no to však bola červená ktorou sme mali práve schádzať z  Krížových ciest . Tak sme si urobili asi pol kilometra navyše zachádzku. Asi už začínalo fungovať  tajomné strácanie v Tribeči. 🙂

Po čase sme sa odpojili z asfaltovej cesty a už sme kráčali len lesnými cestičkami. Míňajúc rôzne obory dostali sme sa až na laz Beresovo alebo Berezovský štál. Na chvíľu zložili batohy, dali si chriapku pokochali sa okolím a opäť šliapali ďalej. Kúsok pred Jedľovými Kostoľanmi mi zavolal kamarát z práce, že treba niečo pracovné ešte vybaviť, no proste do krčmy sme museli tak či tak zájsť. Vybavili sme všetko potrebné, dali si pivko, fernet a najedli sa výborných utopencov. Čas sme mali dobrý, tak sme si ešte  chvíľku oddýchli v krčmičke a za účasti zapadajúceho slnka, blížiaceho šera vyrazili. Posledných cca sedem kilometrov sme došli v rýchlom tempe, za tmy na naplánované miesto pod zrúcaninou hradu Hrušov, do veľkého turistického prístrešku. Vladino z toho pivka a fernetu šiel ako neriadená lokomotíva, niečo ako keď dostal Fantozzi megacloumák na pretekoch cyklistických. 🙂

Ani pod zrúcaninou neprestali tajomstvá Tribeču. V diaľke sme videli svetielko, ktoré sem-tam preblikávalo, no nehýbalo sa. Najprv sme si mysleli, že asi tam niekto stojí a pozerá na nás, no ale stále a stále celý večer?! No nakoniec nevediac, čo to môže byť, sme to nechali tak. Až ráno sme zistili, že je to elektrická sviečka, na malom pomníčku na počesť jedného stavbára, ktorý sa zúčastňoval rekonštrukcie hradu.

Nakoniec sme si večer dali ešte nejaké teplé jedlo, napili sa, postavili stan, vybalili karimatky, spacáky a všetko ostatné a zaľahli sme už o 20 30 na kute. Čo s takou skorou večernou hodinou? Zahráme karty. No ale Vladino si ľahol do spacáku a za päť sekúnd zaspal. Ja asi za desať… a tak sme spali zaslúženým spánkom až do rána… v noci sme počuli len líšky zavýjať v diaľke.

Ak by som zhodnotil prvý deň resp. poldeň, tak za celý deň sme nestretli žiadneho človeka, ak nepočítame ľudí v reštaurácii, len raz sme sa stratili. 🙂 Ale išlo sa nám výborne, čas sme mali tiež dobrý versus tie veľké bágle. A nohy sme rozbehali, ako sme chceli a potrebovali.

1.deň sme prešli 22,32 km, vystúpali 508 výškových metrov a zostúpali 655 výškových metrov.

Druhý deň sme sa zobudili o 6 05, ešte za tmy, relatívne vyspatí. Vonku bolo okolo 0 stupňov, para z úst bola :-). Najedli sme sa, dali si kávičku a s pomalým brieždením sme začínali vidieť kontúry samotnej zrúcaniny a lešenia pri ňom. Vladino šiel pozrieť to spomínané svetlo a ja som skočil na suché WC. Niečo pred pol ôsmou sme vyrazili smer Skýcov.
    Začali sme s neznačenou skratkou, až sme sa dostali na zelenú turistickú značku smerujúcej do Skýcova. V Skýcove sme doplnili zásoby vody, dostali chuť na tresku, tak sme si ju kúpili a s rožkami ju pojedli na peknom námestíčku a vyrazili po zelenej značke až na Veľký Tribeč. Spočiatku po asfaltovej ceste až na rázcestník Prostredný vrch, hranicu okresov Žarnovica a Partizánske. Cestou sme míňali zvyšky ruín starej vápenice a gigantickú  lavičku ako turistickú atrakciu. Počasie sa zahaľovalo do hmly, miestami hustej hmly…hlavný hrebeň Tribeču sa začal rysovať po Tribečsku :-).

Z Prostredného vrchu sme klesli pod vrch Adamíková a prudkým výšľapom sme sa dostali až naň, míňajúc v hmle stádo muflónov.  Za rázcestníkom, kúsok od cesty, pri navŕšených skalách, sa nachádzala pamiatka na SNP a to sklad zbraní z roku 1944-45. A práve vtedy zavolal Lukáš, kolega z práce, že nás príde pozrieť a bude nás sprevádzať až na vrchol Veľkého Tribeču, aby som mu povedal aktuálnu polohu. Tak sme sa obaja potešili ďalšiemu človeku, keďže ani v tento deň sme nikoho nestretli na cestách. Postupne sme sa dostali pod Krásny vrch, sedlo pod Rakytou. Začalo pršať. Natiahli sme si vzájomne plášte na batohy a vyrazili smer Javorový vrch. Narazili sme po pár kilometroch na útuľňu, resp. skôr malý turistický prístrešok s názvom Javorinka. Čas sme mali výborný, počasie mrzké…nebolo teda o čom a dali sme si pauzičku. Uvarili vodu na kávu, čaj a instantné oné, trocha sa usušili a nasávali potrebné teplo. Tu sa druhý krát ozval tajomný Tribeč: Keďže vonku pofukovalo, tak sme si zvnútra privreli dvere na chatke, avšak po chvíli sme počuli jasné kroky, tak sme si mysleli, že kamarát Lukáš prichádza, otvoríme dvere a nikto…hmmm. Asi sa nám to len zdalo, ale obom? 🙂 Tak sme Lukášovi zavolali, a hop…signál sa začal strácať…tak skúsil Vladino a on podobne. Až za cca päť minút sa Lukáš ozval a dohodli sme sa , kde sa asi a kedy stretneme. Po dobrej obednej pauzičke sme pokračovali, okolo jarmočného kríža prešli a dopracovali sme sa na vytúžený Javorový vrch. Kúsok pred vrcholom nás dobehol aj Lukáš, idúci naľahko. A počnúc ním, sme konečne začali stretať ďalších turistov. Nebolo ich zas tak veľa, dokopy cca osem. Stále v relatívne hustej hmle sme popri rôznych oborách pokračovali všetci traja na Mišov vrch, do sedla Trojchotár až k Medvediemu vrchu. Tu sme sa od vracajúceho turistu dozvedeli, že asi neprejdeme, že je tam poľovačka a stojaci poľovník ľudí zavracia z cesty, zo zelenej značky. Tak aj bolo. Nechcelo sa nám hodinu čakať, tak sme zišli s tými ťažkými batohmi o cca 100 výškových metrov nižšie, cez rôzne krkaháje a iné necesty aby sme zas o nejaké 2 km nastúpali zídené metre, kúsok pod Malým Tribečom. Počas “obchádzky” sme opäť videli mufloniu čriedu a hlavne počuli neutíchajúcu streľbu z poľovníckych guľovníc.

Po Malom Tribeči nasledovalo už len sedlo pod Veľkým Tribečom a stúpanie na najvyšší vrch nášho trojdňového treku, na Veľký Tribeč. A aj na ten sme sa dopracovali, za stálej hmly a citeľného ochladenia si pripili, natočili upútavku na tohtoročný vianočný bivak a rozlúčili sa s Lukášom, ktorý sa tu otáčal a smeroval späť k autu, ktoré si nechal v Krnči.

Na Veľký Tribeč sme sa držali v sobotu len zelenej turistickej značky a z neho sa držíme, až do cieľa, len červenej značky. Pravidlá sú jasné. A tak sme vyrazili, smer Kostoľany pod Tribečom, s vidinou vykúrenej útulnej krčmičky a teplej polievočky, ešte cca posledných 7,5km. Klesaním sme sa dostali k rázcestníku Petríková, potom k Babova dolina až k hohárni Jedliny. Tu začala posledná obštrukcia, a to asfaltová cesta, nepriateľ všetkých turistov. Cestou do Kostolian sme míňali ešte rázcestník, z ktorého budeme vyrážať posledný deň, až sme sa napokon dostali do samotnej dediny. A hop, chyba lávky, krčma zavretá, majitelia sú chorí…

Tak sme sadli na lavičku na zástavke autobusu a dumali, už dostatočne unavení, čo s načatým chladným večerom. Najbližšia dedina cca 2km, ale či tam bude krčma otvorená…hmmm…a tak Vladino vymyslel, aby sme si zobrali taxík a šli až do Zlatna, kde bude možno náš kamarát a keď nie, je tam turistická útulňa a aj krčma, asi. A tak aj bolo. Najprv sme šli v Zlatne obzrieť útulňu, ktorá je na futbalovom ihrisku. Bola chladná, ale miesta dosť. A potom sme zamierili na niečo teplé pod zub do pohostinstva “Škôlka”, no nič nebolo, tak len tyčinky a bororo a čaj a káva a bororo a potom už len bororo. Ozvali sme sa kamarátovi, ktorý tu stavia dom, ale nebol v dedine, len jeho brat a že vraj bude asi v “Škôlke”. A za chvíľu nám máva a kecáme s bratom a popíjame a máme už istý spánok v hrubej stavbe domu nášho kamaráta, na parketách s fungujúcou vykurovacou podlahou… Taký prepych?!

Noc bola teplá a chrápajúca…vyspal som sa horšie ako noc pred. Na hodinkách mi “body battery” píše 5 zo 100. Malo by si telo oddýchnuť a neodporúčajú sa väčšie aktivity. 🙂 No ale je tu ešte tretí deň putovania!

2.deň sme prešli 30,99 km, vystúpali 999,5 výškových metrov a zostúpali 1244 výškových metrov.

Tretí deň sme sa zobudili teda v nedokončenom dome, zohriali na variči vodu na kávu a na niečo instantné, hlavne teplé. Pozreli sme blízku kadibúdku, pobalili sa a o 7 30 sme už boli na zastávke v Zlatne prichystaní na odvoz dohovoreným taxíkom, späť do Kostolian pod Tribečom. O 8 00 presne, pri rázcestníku červenej turistickej značky Kostoľany pod Tribečom, sme zahájili štart poslednej etapy.

Na nedeľný deň hlásili pekné počasíčko a to sa zrána aj ukázalo pravdivým tvrdením. Prešli sme popod hrad Gýmeš príjemnou lesnou cestou, potom k rybníku pri Remitáži, neskôr k táborisku a autocampu s rovnakým názvom, do Žíran, kde sme si dopriali malú pauzičku a napili sa vody. Prvých ľudí v ten deň sme stretli až pod Žibricou, boli naľahko, len s nordic walking paličkami…tak som im navrhol výmenu paličiek za naše batohy…nechceli :-). Stále po červenej, stále…k rázcestníku Pod Dlhou skalou, odkiaľ začína dosť prudké, takmer 400-metrové stúpanie na vrchol Žibrice. Aj inak kľudný Vladino si zanadával. Bodaj by nie, šmýkalo sa a značka neviedla serpentínkami ale takmer priamo. Tesne po 11tej hodine sme sa nachádzali “Pod Žibricou”, kde smerovník ukazoval na vrchol ešte 15minút, avšak za 2minútky sme tam boli. A na moje potešenie, tesne pod vrcholom, ma oslovil mojim menom ďalší kolega z práce, ktorý tam bol s deťmi. On sa čudoval mne, ja zas jemu, čo tu robíme. Na vrchole sme sa všetci traja aj s Vladinom pobratali, pokecali. Postupne ľudia prichádzali, odchádzali, no my sme si zložili batohy a dopriali si v krátkom tričku na slnkom ohriatom vzduchu takmer hodinovú, relaxačnú pauzičku. V diaľke sme pozorovali ako sa z Nitrianskej kotliny na Zobor zasúva oblačnosť. Ani sa nám nechcelo, no museli sme sa pobaliť, obliecť a hodiť na seba neľahké bágle a vyrazili smer Zobor. V “Sedle pod Žibricou” sme opäť zakúsili hmlisté Tribečské počasie, a trvalo až kým sme nevystúpili na samotný vrchol Zoboru resp. do sedla pod ním. A tak sme posledné cca 2kilometre po červenej zišli už do obývanej časti mesta Nitra, miestnej časti Zobor, k rázcestníku “Podhájska cesta”. Tu sme oficiálne náš turistický trip ukončili.

Nasledovala už len “Zoborská studnička”, taxík, kaviareň na autobusovej stanici v Nitre, piváreň na Mlynských Nivách a miesto, kde bývame :-).

Akciu hodnotím výborne, naplánoval som podľa mňa maximum potenciálneho hrebeňa, ktoré sa dá z pohoria Tribeč vyťažiť. Krajinársky a turisticky veľmi zaujímavé. A čo sa týka nálady, tribečsko tajomná, relaxačno veselá.

3.deň sme prešli 19,04 km, vystúpali 845,5 výškových metrov a zostúpali 780 výškových metrov.

Miňo

Najlepšie akcie sú také, ktoré sa neplánujú ani veľmi dlho a sú viac-menej spontánne. Taká bola aj akcia sobotňajšia, naplánovala sa asi za pol hodinu v piatok o pol desiatej večer cez whatsup.

Ráno prišli chlapci presne o 9:15 ku mne pred dom a už sme fičali autom smer Kúty. Po ceste si Ďuri ešte kúpil na pumpe v Sekuliach cigaretky a nám nejaké pivečko a šoférovi nealko pivko.  Potom sme to zvrtli do dedinky Unín, kde sme na jej konci zaparkovali pri budove kovovýroby, niečo pred 11tou.

Dali sme si na červíka a vybrali sme sa po poľnej ceste smer rozhľadňa Lipky. Počasie bolo príjemné slnečné, jemne pofukovalo, ale relatívne chladno. Pred samotnou rozhľadňou sa nachádza alej mladých ovocných stromov /mám pocit, že sliviek/, kde má každý strom svoje meno, zrejme podľa sponzora, ktorý sa o daný strom stará. Vyhliadka má výšku asi 11,5 m, je postavená z betónových tvárnic a vnútri je kovové schodisko s dosť prudkými kovovými rebríkmi bez zábradlí. Pokochali sme sa výhľadmi na každú stranu a zišli dole pred vyhliadku na lavičku, kde sme si dali opäť na červíka. Na Zámčisko, najvyšší vrchol geomorfologického celku Chvojnická pahorkatina sme to odtiaľto už veru nemali ďaleko. Po zelenej značke sme sa postupne dopracovali cez rázcestník Borovištie, cez cestné sedlo Zámčisko až a samotný rovnomenný vrchol s výškou 434 m n.m. Z informačnej tabule na vrchole sme sa dozvedeli, že Zámčisko bolo kedysi praveké hradisko z doby bronzovej. Posedeli sme na lavičke, niečo sme pojedli, dali na červíka a postupne sme sa skratkou po lesnej cestičke dopracovali až na začiatok našej túry, do Unína.

Ďalší smer našej túry bol Borský Mikuláš respektíve miesto niekoľko kilometrov za ním, takzvaný Kopec Márie Magdalény s výškou 297 m n.m. Je to najvyšší vrch geomorfologického celku Borská nížina. Zaparkovali sme na no name parkovisku a vystúpali výškových maximálne 40m na dĺžku asi 600m a boli sme na vrchole Kopca Márie Magdalény. Na vrchole je postavená Kaplnka zo 17. storočia, zasvätená Svätej Márii Magdaléne. A zas sme sa pofotili, niečo zjedli, dali na červíka a pobrali sa späť na parkovisko.

V aute sme diskutovali čo ďalej, keďže bol relatívne dobrý čas a ešte sme sa ani trocha nespotili, tak nás napadlo že skúsime ešte jeden vrchol a to Veľký Petrklín nad Sološnicou v Malých Karpatoch. Autom sme zaparkovali takmer pri lome a severnou direttissimou sme sa pobrali na vrchol. Cesta bola označená iba svietiacim sprejom na stromoch, no smer bol jasný. Za pol hodinky sme boli na vrchole rýchlym tempom. Zas sme čo to pofotili, ja som vyšiel na vyhliadkovú vežu, zrobil nejaké videjko, dole pri ohnisku sme sa napili, dojedli zásoby, dali na červíka a zahájili zostup, avšak príjemnejšou, menej strmou cestou. Nasúkali sa do auta a dostali sme veľkú chuť na kávu. Tá dobrá kaviareň, o ktorej sme vedeli v Stupave, zatvárala za 15minút, to by sme nestihli, tak sme to zvrtli do Malaciek, kde sme napokon jednu našli a dali bodku za príjemným výletom.

Vrcholy to neboli bohvieako vysoké, ale do zbierky najvyšších vrcholov sa nám šikli. Pekná sobota to bola.

M.

Keď sme plánovali tohtoročný 16. ročník vianočného bivaku, na ostatnej schôdzi sme ešte dobre nevedeli kam pôjdeme a ako dlho bude zas trvať písomné hlasovanie za konkrétny vrch, ako po iné predošlé roky. No nakoniec sme to urýchlili, nehlasovali sme.

Navrhol som priamo Veľký Manín, kedže

1. každoročne sa umiestňuje na vrcholných priečkach hlasovania

2. je to môj liebling, lebo leží nad rodným mestom

Po návrhu, že Veľký Manín, sme sa viacmenej zhodli všetci a hneď.

Vyzerá, že to bol dobrý tip, nakoľko sa daného bivaku zúčastnilo rekordne veľa ľudí a hlavne rekordne veľa detí.

Každý rok sa pred samotným výstupom stretávame v nejakom zariadení: typu krčmička, reštaurácia, koliba a pod., kde sa všetci počkáme a naraz spolu vyrážame.  Tento, ani minulý rok sa nedalo, kvôli situácii aká panuje. Avšak náš klubista Majko sa ponúkol (spolu s priateľkou Jankou), že jeho domček môžeme považovať za dočasné stretávacie zariadenie. A tak pred jeho domom od 17 tej hodiny začali parkovať autá z rôznych kútov Slovenska a z nich vybiehajúci turisti a deti turistov. 29 kusov napočítal, hmm. Musím verejne pochváliť pripravenosť oboch, čo sa obživy a pitia týka. Pre toľkých ľudí zabezpečiť papanie a pitie rôzneho charakteru…klobúk dole! Že by sme sa tu stretli aj nabudúce? ?

Od 18 15 sme začali robiť „odchodovú“ paniku, ale prvá skupina odišla o cca 18 45 smer Podmanín. Podmienky na túru neboli ideálne, všade vlhko, blatko a šmykľavo, tak do Pomanína sa šlo po ceste.

Do cca 19 30 nás zopár počkalo ešte na poslednú posádku z Liptovského Mikuláša. Po krátkom zvítaní s posádkou Majko nakoniec „zavrel krám“ a vyrazili sme. Niektorí si pomohli autami a priblížili sa do spomínaného Podmanína, zvyšok po svojich.

Od Podmanína viedla cesta prudšie na Manínec, na ktorom sme  z diaľky pozorovali svetlušky, to jest deti a prvú skupinu so svietiacimi čelovkami.  

Z Manínca som šiel na Manín už x-krát a vždy sú podmienky iné. Tentokrát bolo v spodnej časti mrznúce blatko, ktoré postupne prechádzalo v stvrdnutý snehový podklad a takmer pod vrcholom už bolo aj cca 5-10 cm snehu. Prejdúc vrchol hrebeňa Veľkého Manína, cca 50 výškových metrov pod ním, sa nachádza lúčka, kde sa dajú postaviť stany, bivakovať a v časoch dávnych, keď som chodieval ako dieťa na každoročný novoročný výstup na Manín, tu stávala partia turistov a vítala 1. januára  príchodzích horúcim čajom z varnice a každý sa mohol ohriať pri ohníčku.

Pripomenulo mi to práve tieto časy dávnominulé, lebo keď som ako „chvostík grupy“ pri aktuálnom bivaku prichádzal na lúčku, aj tentokrát horel ohník, ponúkli ma punčom a inými nápojmi, stavali sa stany a rozbaľovali bivakovacie vrecia…len tentokrát bola noc.

Po postavení všetkých stanov a bivakovacích miest sa sústredila grupa okolo ohňa a začalo každoročné tzv. „podupávanie“. Pri ňom sa vždy preberajú rôzne témy, osudy rôznych ľudí a proste všetko podstatné aj nepodstatné… Skalní vydržali do druhej hodiny nočnej.

Ráno sa niektorí ponáhľajú skôr za svojimi blízkymi a preto vstávajú skoro, a preto ich ostatní už nevidia a ostane po nich len vyležané miesto po stane…Zvyšok postupne balí, pojedá zvyšky koláčikov, dopíja čajíček a tentokrát sme ešte všetci kávychtiví čakali na „kávu“, ktorú mala doniesť ženská equipa spiaca u Katky v Považskej. Ženská equipa prišla, no len s čajom a vodičkou…Ale nevadí, potešili sme sa jej prítomnosti a hlavne malej Katke, ktorá zvládla aj výstup na Manín.

Po spoločnej fotke zvyšku osadenstva sme započali odchod. Napichli sme sa na žltú turistickú značku, plnú serpentín, z ktorej sme sa nakoniec neznačkovanou cestou dostali až pod Manínec. Tu sme si popriali bohatého Ježiska a pokojné Vianoce a rozišli sa, každý ku svojmu autu.

Resumé:  Napriek aktuálnej covidovej situácii sa tohtoročného bivaku zúčastnilo celkovo 33 ľudí, z toho 13 detí, plus na druhý deň ráno ešte prišli s ranným čajom štyri ženy a malá Katka. Bol to bivak zatiaľ na najnižšom kopci /výška 891 m n.m./, ale s prívetivým počasím počas noci…cca -3°.

Tešíme sa na stretnutie v roku 2022 na 17. ročníku Vianočného bivaku.

Miňo