Keď sme plánovali tohtoročný 16. ročník vianočného bivaku, na ostatnej schôdzi sme ešte dobre nevedeli kam pôjdeme a ako dlho bude zas trvať písomné hlasovanie za konkrétny vrch, ako po iné predošlé roky. No nakoniec sme to urýchlili, nehlasovali sme.
Navrhol som priamo Veľký Manín, kedže
1. každoročne sa umiestňuje na vrcholných priečkach hlasovania
2. je to môj liebling, lebo leží nad rodným mestom
Po návrhu, že Veľký Manín, sme sa viacmenej zhodli všetci a hneď.
Vyzerá, že to bol dobrý tip, nakoľko sa daného bivaku zúčastnilo rekordne veľa ľudí a hlavne rekordne veľa detí.
Každý rok sa pred samotným výstupom stretávame v nejakom zariadení: typu krčmička, reštaurácia, koliba a pod., kde sa všetci počkáme a naraz spolu vyrážame. Tento, ani minulý rok sa nedalo, kvôli situácii aká panuje. Avšak náš klubista Majko sa ponúkol (spolu s priateľkou Jankou), že jeho domček môžeme považovať za dočasné stretávacie zariadenie. A tak pred jeho domom od 17 tej hodiny začali parkovať autá z rôznych kútov Slovenska a z nich vybiehajúci turisti a deti turistov. 29 kusov napočítal, hmm. Musím verejne pochváliť pripravenosť oboch, čo sa obživy a pitia týka. Pre toľkých ľudí zabezpečiť papanie a pitie rôzneho charakteru…klobúk dole! Že by sme sa tu stretli aj nabudúce? ?
Od 18 15 sme začali robiť „odchodovú“ paniku, ale prvá skupina odišla o cca 18 45 smer Podmanín. Podmienky na túru neboli ideálne, všade vlhko, blatko a šmykľavo, tak do Pomanína sa šlo po ceste.
Do cca 19 30 nás zopár počkalo ešte na poslednú posádku z Liptovského Mikuláša. Po krátkom zvítaní s posádkou Majko nakoniec „zavrel krám“ a vyrazili sme. Niektorí si pomohli autami a priblížili sa do spomínaného Podmanína, zvyšok po svojich.
Od Podmanína viedla cesta prudšie na Manínec, na ktorom sme z diaľky pozorovali svetlušky, to jest deti a prvú skupinu so svietiacimi čelovkami.
Z Manínca som šiel na Manín už x-krát a vždy sú podmienky iné. Tentokrát bolo v spodnej časti mrznúce blatko, ktoré postupne prechádzalo v stvrdnutý snehový podklad a takmer pod vrcholom už bolo aj cca 5-10 cm snehu. Prejdúc vrchol hrebeňa Veľkého Manína, cca 50 výškových metrov pod ním, sa nachádza lúčka, kde sa dajú postaviť stany, bivakovať a v časoch dávnych, keď som chodieval ako dieťa na každoročný novoročný výstup na Manín, tu stávala partia turistov a vítala 1. januára príchodzích horúcim čajom z varnice a každý sa mohol ohriať pri ohníčku.
Pripomenulo mi to práve tieto časy dávnominulé, lebo keď som ako „chvostík grupy“ pri aktuálnom bivaku prichádzal na lúčku, aj tentokrát horel ohník, ponúkli ma punčom a inými nápojmi, stavali sa stany a rozbaľovali bivakovacie vrecia…len tentokrát bola noc.
Po postavení všetkých stanov a bivakovacích miest sa sústredila grupa okolo ohňa a začalo každoročné tzv. „podupávanie“. Pri ňom sa vždy preberajú rôzne témy, osudy rôznych ľudí a proste všetko podstatné aj nepodstatné… Skalní vydržali do druhej hodiny nočnej.
Ráno sa niektorí ponáhľajú skôr za svojimi blízkymi a preto vstávajú skoro, a preto ich ostatní už nevidia a ostane po nich len vyležané miesto po stane…Zvyšok postupne balí, pojedá zvyšky koláčikov, dopíja čajíček a tentokrát sme ešte všetci kávychtiví čakali na „kávu“, ktorú mala doniesť ženská equipa spiaca u Katky v Považskej. Ženská equipa prišla, no len s čajom a vodičkou…Ale nevadí, potešili sme sa jej prítomnosti a hlavne malej Katke, ktorá zvládla aj výstup na Manín.
Po spoločnej fotke zvyšku osadenstva sme započali odchod. Napichli sme sa na žltú turistickú značku, plnú serpentín, z ktorej sme sa nakoniec neznačkovanou cestou dostali až pod Manínec. Tu sme si popriali bohatého Ježiska a pokojné Vianoce a rozišli sa, každý ku svojmu autu.
Resumé: Napriek aktuálnej covidovej situácii sa tohtoročného bivaku zúčastnilo celkovo 33 ľudí, z toho 13 detí, plus na druhý deň ráno ešte prišli s ranným čajom štyri ženy a malá Katka. Bol to bivak zatiaľ na najnižšom kopci /výška 891 m n.m./, ale s prívetivým počasím počas noci…cca -3°.
Tešíme sa na stretnutie v roku 2022 na 17. ročníku Vianočného bivaku.
Miňo