Author: Miňo

Dlho sa mi nechcelo písať a spätne o krásnom tripe, ktorý sme podnikli od 14.8.do 19.8.2013 v krásnej prírode alpského velikána, Grand Combin (4314m).

Len tak mať v hlave spomienky a pocity, oddychovať z prežitých situácii, slnka, potu….no nakoniec som sa rozhodol a píšem. Možno si to niekto prečíta a bude sa inšpirovať.

Prológ:

Posádka sa dlho formovala a nakoniec to boli členovia z dvoch turistických spolkov, Erratic: Marta, Maťo a ich 22mesačná Hanka a zo spolku Marmota: Majko a ja. Spoločné sme mali dve dôležité vlastnosti: pochádzame (alebo bývame v Považskej) a strašne sme chceli vypadnúť niekam do vysokých hôr vrámci časových možností a s ohľadom na malú Hany. Nakoniec Majko navrhol tzv. TDC (Tour de Combin), Maťo pozrel mapy, naplánoval, čo to sme pokúpili a vyrazili.

Smer Bourg St.Pierre, príprava na trek:

Z Považskej sa pre mňa posádka zastavila ešte v Bratislave, a plne nabalení sme ukusovali z nočnej, nekonečnej, viac ako 12hodinovej cesty,  až sme okolo obeda dorazili do východiska treku, malebného mestečka Bourg St.Pierre, niečo vo výške nad 1600m. Vyspatí sme neboli, teda okrem Hanky, tak sme sa šli najprv poprechádzať po historickom centre mestečka, cez ktoré kedysi prechádzala aj 40 000 armáda Napoleona, pofotili kamenný kostolík s originál rímskym stĺpom, povystierali kosti a vrátili sme sa aj s kvalitnou mapou zakúpenou v miestnom kempe späť k autu. A teraz nás čakala najťažšia úloha: Rozumne sa pobaliť. Všetko so sebou, autonómne, bez žiadnej podpory musíme vziať na chrbát stany, karimatky, spacáky, variče, hrnce, bomby, dojčenskú vodu, nočník, jedlo, oblečenie, lieky, hygienu ale aj pivko a nejakú „chriapku“. A to všetko na 5-6 dní a na vyše 120km s prevýšením vyše 7000m….Nakoniec sme museli tvrdo redukovať aj jedlo, aj oblečenie aj tekutiny. Okolo 14 00 sme mali pobalené, vzájomne sme si museli pomáhať s naložením x kg nákladu na naše kancelárske chrbáty a o cca 14 30 sme vyrazili.

1.poldeň: Bourg Saint Pierre (1632m) po 1.nocľah (cca 1920m), lúčka nad Lac de Toules:

Ako som spomenul, odštartovali sme z parkoviska okolo 14 30, ale opačným smerom, ako chodí väčšina trekerov TDC. Nevadí, my sme sa prispôsobovali malej Hany a nepísaná dohoda bola, že kempuje a spí max. do 2000-2100m.n.m. Takže Maťovmu plánu sme nemali dôvod neveriť. Najprv sme prechádzali asfaltkou, opäť cez Bourg St.Pierre, potom už len cestou s makadanovým povrchom a kúsok za priehradným múrom dali pauzičku a odpili z množstva zásob v batohoch. Potom sa chodník zmenil na poľný a pri prechodoch korýt riek, ktoré vtekali do priehrady sme sa riadne zapotili. Ich profil hore dole hore dole dal pocítiť každému kilečku, neseného na chrbte. Potom sa cesta akotak vyrovnala a plynulým stúpaním po vrstevnici sme sa dostali až za priehradu, kde sme prvýkrát rozložili stany. Počasie bolo celý deň ideálne, trocha chladnejšie. Pochopili sme, že ešte stále treba redukovať z niektorých zásob, až sme sa tým pochopením trošička pripili. Noc bola rel. chladná na polovičku augusta, avšak nadmorská výška už robila svoje. Spánok zaslúžený a kvalitný, pri zurčiacom potôčiku a na čerstvom vzduchu. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

2.deň: 1.nocľah (cca 1920m), lúčka nad Lac de Toules, cez sedlo Grand  Saint-Bernard (2469m) po 2.nocľah (cca 1965m), lúčka v doline Vallon de Menovy:

Ráno sme vstali relatívne vyspatí (aj po tej predchádzajúcej noci v aute), pobalili pakšamety, niečo malé zjedli, uvarili čaj a vyrazili. Vyšliapaným chodníčkom sme sa postupne prepracovali až ku kóte cca 2100m.n.m, kde sme museli prejsť priehradný múr menšieho vodného rezervoáru. Potom turistický chodník začal lemovať aj samotnú motorovú cestu do sedla Grand Saint Bernard. Na niektorých miestach ju dokonca preťal, ale takmer stále viedol po príjemnom trávnatom podloží. V sedle Bernard sme nazreli do miestneho kostolíka, kúpili pohľadnice a poslali blízkym. Takto sme opustili Švajčiarsko a dostali sa plynule do Talianskej zeme. V sedle sme niečo pojedli a začali klesať nad dolinou smerom na Saint Rhemy en Bosses. Ráz chodníka sa menil z kamenného, na udusanú hlinu, na trávnatý, potom sa pridali aj kry, brezy a iné listnáče, ktoré príjemne schladili spotené čelá. Pred Cote de Barrason nás neminulo prudké asi 150m serpentínové stúpanie a zas sme sa ocitli v inom svete. Na horskej lúke s ďalšími nádhernými výhľadmi. Prechádzajúc po zvážniciach v ihličnatom lese som si spomenul na domov. Ako u nás J. Odbočili sme po značke smerom na salaš Barasson a odtiaľ vystúpali do výšky cca 1950m a príjemnou lesnou vrstevnicou až po lúčku v lese, kde sme zastanovali. Nabrali sme vodu z blízkeho vodného zdroja, navarili „čaj zapomnení“, nejakú večeru, vyhnali množstvo pavúkov zo stanov a zas zaslúžene zaspali. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

3.deň: 2.nocľah (cca 1965m), lúčka v doline Vallon de Menovy, cez sedlo Champillon (2708m) po 3.nocľah (cca 2150m), lúčka za usadlosťou By.

Ráno sme vstali opäť vyspatí a bolo podobné tomu predchádzajúcemu, len s tým, že sme si už začali osvojovať nejaké návyky, rýchlejšie sme balili stany, karimatky, varili vodu na to a na to. Proste sme sa už postupne dostali do miestnych reálií a potrebných návykov. Celí sme sa opláchli v ľadovej vode tečúcej z nejakej hadice vodného zdroja a vyrazili, tentokrát smerom nadol, okolo kamenných salašov, cez rieku až k bodu, konkrétne chate Pointier 1807m. Odtiaľ cesta pokračovala po serpentínach v riedkom lesíku, potom už bez lesíka až do výšky cca 2150m. Neskôr sme plynulými stále stúpajúcimi vrstevnicami obišli jeden z hrebeňov Mt.Velanu a postupne sme sa prepracovali až do sedla Champillon (2708m), najvyššieho miesta dňa. Tu sme sa nechali spoločne pofotiť a na oplátku odfotilii švajčiarsku dvojicu. Kúsok pod sedlom sme si spravili relax, oddychujeme, papáme  a nestíhame sa diviť keď z druhej strany v prudkom úseku bicykluje šlachovitý 50tnik, tak ho povzbudzujeme pokrikmi a tlieskaním. Vyšiel až do sedla, zakričal a na znak vďaky zdvihol ruku. Milé. Vedeli sme, že nás čaká už len zostup a dlhá cesta, aby sme sa čo najbližšie dostali k zajtrajšiemu sedlu. Minuli sme chatu Rifugio Champillon a postupne sme sa prepracovali na výšku cca 1950m, tú sme relatívne dlho dodržiavali na vrstevnici, s minimálnymi výškovými rozdielmi. Až neskôr sa cesta zdvihla a my sme zakempovali až vo výške 2150. Opäť rovnaké úkony, opäť čaj zapomnení, večera plus trocha romantiky, fotenie oranžovosfarbeného zapadajúceho slnka na protiľahlom svahu južného hrebeňa Mt.Gele. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

4.deň: 3.nocľah (cca 2150m), lúčka za usadlosťou By, cez sedlo Fenetre de Durand (2797m) s výstupom na Mt.Avril (3346m), cez chatu Chanrion (2462m) po 4.nocľah (cca 1860m), lúčka pod priehradou Mauvoisin

Čo dodať, zas sme sa výborne vyspali, lebo sme museli, čakala nás najdlhšia a najnáročnejšia etapa s výstupom na Mt.Avril 3343m. Ráno sme si aj privstali a pred 7 30 sme už šlapali do sedla Fenetre de Durand (2797m). Príjemne chladné no slnečné počasie nás pred 11tou privítalo v sedle, odkiaľ začala mužská časť osadenstva naľahko (och bože to bola lahoda) stúpať na najvyšší bod celého treku. Keďže bolo Hanke a Marte za Maťom smutno, tak sa poponáhľal  a úsek zo sedla na Mt.Avril a dole (skoro 550m hore a 550m dole)  do sedla zvládol za hodinu…Sa má, keď má take dlhé nožiská J. My sme si to s Majkom ešte o hodinku predĺžili s pivečkom sme oslávili vrchol Mt.Avrilu, pofotili sme majestátny Grand Combin a v kľude zbehli k batohom do sedla. A to sme netušili, že máme za sebou len tretinku etapy. Čakalo nás 600metrové klesanie do údolia La Barme k ľadovcovej rieke Dranse de Bagnes, aby sme zas mohli vystúpať niečo vyše 300m na chatu Cabane de Chanrion 2462m. Tu nás Kurekovci počkali a oddýchli sme si cca necelú hodinku pri miestnom, nie veľmi lacnom plechovkovom pivku. Vedeli sme, že ak chceme splniť náš dnešný cieľ, spať pod priehradou, máme čo robiť. Do cieľa ostávalo cca 10km s nejakým menším stúpaním, no hlavne 800metrovým klesaním. Malíčky som si na chodidlách už necítil, z oboch sa stali dva veľké otlaky. No nakoniec sme sa po veľmi slušnom, zubyzatínajúcom výkone dostali na krásnu lúčku nad dedinkou Mauvoisin (rovnomenne sa volá aj priehrada). Cesta dlho nechcela klesať a my sme sa teda mohli kochať východnými svahmi vrchu Combin de la Tsessette (4141m), tretieho najvyššieho vrcholu Combinu. Taktiež farba ľadovcovej priehrady, resp. jazera Lac de Mauvoisin s obdivuhodným priehradným múrom, bočnými vodopádmi, vysekanými tunelmi a rozmanitými priechodmi nás veru nenechalo pokojnými a všetko sme fotili. Niečo po ôsmej sme už rozkladali stany, naberali vodu a kuchtili pre hrdinu tejto etapy malú Hanku obľúbenú kašu. My sme samozrejme ostali pri čaji zapomení a mixu zvyšných, pomaly sa míňajúcich surovín. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

5.deň: 4.nocľah (cca 1860m), lúčka pod priehradou Mauvoisin, Col de Otanes (2870m), chata Panossiere (2645m), cez cabane Marcel Brunet (2104) až na lúku pri usadlosti Servay (cca 2060m)

Pred spánkom som poprosil ešte Majka, nech mi urobí operáciu a prepichne mi pľuzgiere na malíčkoch. Nemali sme ihlu, tak umelým špáradlom do zubov…Nočnézábavky a Majko, nevlastný synovec Mengeleho spravil, čo mal. Nespalo sa mi dobre, boleli ma oba malíčky a o tretej v noci som si musel dať jeden ibáčik a jeden acylpyrin. Na čas pomohlo, no s predstavou zajtrajšieho prevýšenia to bola veru divočina. Ráno klasika, črtal sa pekný deň. Vyrazili sme pred deviatou a hneď zhurta krátkymi serpentýnami až do kóty asi 2180m, odkiaľ sa zas obchádzal vrstevnicou hrebeň Grand Tavé 3158m až postupne cesta vyústila do sedla Col de Otanes 2870m. Odtiaľ sa nám naskytol nádherný pohľad na samotný Grand Combin ale i na Corbassiersky ľadovec (Glacier de  Corbassiere) tečúci spod Combinu celým údolím. Prudkým klesaním sme sa dostali až ku chate Panossiere, kde sme sa najedli a trocha pooddýchli. Opäť sme museli vyraziť, pretože sme boli asi v tretine cesty a relatívne vysoko.  Cestou z chaty sa ukázalo, akú ničivú silu musí mať rieka vytekajúca z ľadovca. Chodník, ktorým sme prechádzali cez časť Plan Goli bol zničený, svah zosunutý a takisto aj v samotnom dne údola rieky Dyure de Corbassiere sme zaznamenali zvyšky predchádzajúceho mosta. A práve túto silu sa snažia miestni zviazať tak, že hlboko do skaly nainštalujú vodnú turbínu, ktorá spôsobuje, že cca každé 2minúty vytlačí prúd vody z inak tichej skalnej štrbiny o priemere cca meter. Prešli sme teda rozbúrenú rieku a ešte stále klesali až na kôtu cca 2080m, aby sme zas mohôli stúpať a pokračovať po vrstevnici až k visutému železnému mostu nad riekou Dyure de Sery. Odtiaľ pozvoľným stúpaním na chatu Cabane Brunet, kde som sa po dlhom čase tešil na čapované pivko. Pokazil sa im výčap…nieeee. Tak nam pozlieval z plechovkových do krigľa a aspon to vyzeralo ako čapované, aj keď nechutilo ako čapované L. Do posledného nocľahu, na lúčke Servay písali hodinku. Tak sa Kurekovci rozhodli, že zamakajú a ušetria nejaký čas. Rýchlym až veľmi rýchlym tempom sme sa ich snažili s Majkom dobehnúť, no nešlo to. Na danej trase ušetrili cca 3minúty a preto chcem upozorniť, že časy písané na okruhu TDC sú tvrdo „našponované“ a netreba ich podceňovať. Posledné ležovisko bolo mäkké, blízko zurčali potôčiky stekajúce z okolitých svahov 2500metrov vysokých vrchov. Mohli sme si dovoliť dať do hrnca takmer všetko, čo ostalo v batohoch. A veruže to bolo pomlsaníčko. Aj sme dopili všetok alkohol, až na jedno pivečko. Počasie bolo príjemné, ale začali sa zbiehať mraky a tak sme vedeli, že nastane zmena. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

6.poldeň: Lúka pri usadlosti Servay (cca 2060m), cez sedlo Col de Mielle 2473m až späť k autu na parkovisko v Bourg Saint Pierre (1632m)

S plným resp. skôr konečne naplnenými žalúdkami sa nám spalo výborne. Do toho ešte uspávanka ranného mrholenia na plachty stanov. No ničto, bolo potrebné opäť vstať, pobaliť stany, dať suché raňajky, čajík prihotoviť a vyraziť na túru posledného dňa, resp. poldňa. Počasie už bolo iné, slnko nesvietilo, mrholilo, bolo chladnejšie a v sedle Col de Mielle sme museli nasadiť aj vetrovky do dažda. Počasie bolo nestále ako nálada mrzutej ženy na dovolenke. Semtam spŕchlo, sem tam vyšlo slnko, dúha sa nám ukázala, ale postupne sa obloha čistila a my sme mohli vidieť v diaľke vrcholy masívu Mt.Blanc. Fotografi si prišli na svoje, zelené lúky s pasúcimi sa kravami, zasnežené biele vrcholy v diaľke a črtajúca sa modrá obloha. Romantikush. A cestička vedená cez kamenné usadlosti, Le Couer, Boveire d̒en Bas, Creux de Ma nás dojímali a nachvíľu pretrvával pocit, že to nemôže byť posledný deň treku, že ešte chceme a stále napĺňať dušu týmito pocitmi, po ktorých je psyché turistu stále hladné…V diaľke sme už videli obrysy Bourg St.Pierre a parkovisko, kde stálo celých päť dní naše auto. Už sme pri ňom, cesta dokonaná a misia splnená. Vzájomné potriasanie rúk, sprcha v kempe, balenie a zas auto a dlhá cesta späť na Slovensko, samozrejme ešte so zástavkou na jednom kopci ??? a v krásnom mestečku Hallstatt. Štatistika doplniť podľa výškového profilu.

Epilóg:

Osobne, pre mňa jeden z najlepších výletov, aký som kedy podnikol. Aj čo sa krásy prírody, výhľadov, scenérii, celkovej pohody a aj samotnej výkonnosti týka. Len priemet vzdialeností, ktoré sme prešli za týchto celých päť dní je 99km, výškové stúpanie cca 7800m (klesanie detto). A pri tomto, nedá mi nepochváliť výkon ženskej sekcie, maminu a samozrejme 22mesačnú Hanku, ktorá to zvládala na výbornú. Klobúk dole….a to som sa dozvedel, že nemali dosť a po príchode na Slovensko sa šli ešte prevetrať do Tatier…no nezabil by si ich 🙂

Zimný bivak 2011 Tlstá (1373 m n. m.)

V poradí už 6.ročník zimného klubového bivakovania si utvára svoju tradíciu. Lokalít na tohtoročný Vianočný bivak bolo opäť dosť. Dlho bol horúcim favoritom vrch s názvom Hnilická Kýčera (1218 m n. m.) v Lúčanskej časti Malej Fatry, avšak po triezvom zvážení sme sa rozhodli pre Tlstú. Dôvod hovoril jednoznačne pre Tlstú hlavne z toho titulu, že prístupová cesta od miesta zrazu až na vrchol je omnoho kratšia (síce čo sa týka nastúpaných metrov o niečo vyššia). A keďže poznáme „své lidi“, a bezpečnosť je pre nás prvoradá, miesto stretnutia bolo týmpádom na ostatnej klubovej schôdzi zvolené. Bol ním hotel Gader v závere Gaderskej doliny v Blatnici o 17 30.

Deň B býva poväčšine zvolený ako jeden z dní predposledného víkendu pred Štedrým dňom. Tak bolo aj tento rok, sobota 17.12.2012.

Ako býva zvykom, vždy sa dostavia nečakané problémy. Tentokrát relatívne závažné. Poobede, chvíľu pred cestou vlakom z Považskej mi volal Bendžo, že má pokazené auto a nevie ako sa dostane z Popradu do Blatnice. Na tom by nebolo nič také vážne (v najhoršom nepôjde), ale mal všetky moje turistické veci na oblečenie, obutie a aj stan. Čo teraz, pôjdem len tak v teniskách, hmm. Tak sme nasadli s Majkom v Považskej na vlak s pocitom, že veď sa to nejako spraví. Kým sme došli do Vrútok, už som vedel, že Bendžo príde na požičanom svokrovom aute, síce bude meškať, ale príde. Vo Vrútkach sme sa zvítali s Jurajom, prestúpili z vlaku do auta vybrali sme sa smer Blatnica. V Blatnici niektoré posádky áut stihol ešte pomýliť jeden hotel Gader s rovnakým názvom ako ten „náš“.

No nakoniec sme sa dostali až na miesto určenia, na záver Gaderskej doliny, do hotela Gader (bývalej chatovej osady Gader). Dosť sme sa začudovali, že pri hoteli stojí veľa áut, že by toľko turistov v tomto počasí? Ako som zistil, ďalší problémik, majú tam súkromnú akciu. Pánovi prevádzkárovi som musel vysvetliť, že tu bude stretnutie turistov z celého Slovenska a že poriadame nočný výstup, tak sa podvolil a zaviedol nás do zasadacej miestnosti na poschodí. A ešte prízvukoval, že nie je vykúrená, na čo sme sa vduchu všetci zasmiali, kedže vieme, čo nás o pár hodín o pár sto metrov vyššie čaká.

Týmto problémy skončili. Postupne sme sa pozbierali všetci bivakuchtiví, chlapci z Erraticu: Maťo, Robo, Mišo. „Kámoši od lyží“: Maťo, Miloško, Modelko a farby nášho klubu hájil Majko, Ďuri, ja a svojim spôsobom aj Bendžo,ktorý sa obetoval, prišiel až z Popradu, no musel sa kvôli požičanému autu vrátiť. Škoda. Tak sme chvíľku posedeli, dali si niečo pod zub, na červíkov, prezliekli sa do športového, pobalili všetky nutnosti a ukuchtili do bandasky z prinesených alkoholických a nealkoholických zásob tzv. „nápoj zapomnení“. /Kto bude chcieť, recept poskytneme/.  Rozlúčili sme sa s Bendžom a za výdatného sneženia sa vybrali v ústrety noci po modrej turistickej značke.

toľko na úvod, na záver si musím niekde spomenúť

Začalo to nevinne. V práci sme chceli ľudí motivovať, aby chodili viacej do prírody a tak sme vymysleli “zberača” všetkých 11tich 700metrových vrcholov Malých Karpát. V pohode sa to dá realizovať na štyri krát a to sedemstovky v okolí Smoleníc, potom sedemstovky v okolí Pezinskej Baby a nakoniec Vysoká a potom Vápenná. Niekomu skrsla v hlave aj myšlienka, či sa to nedá spraviť predsalen naraz. Tak sme zistili, že to už rôzni ľudia prípadne turistické kluby dávno praktizujú. Podľa plánovača trasy sme nakoniec vybrali optimálnu trasu z rôznych variant a tou sme sa aj nakoniec riadili.

Takže pôvodne to môžeme nazvať firemnou akciou, ktorú sme prebrali aj na klubovej schôdzi a samozrejme niektorí členovia sa “chytili”. Dátum akcie padol jednoducho a to tak, že Ďuri Kamas povedal, že tento víkend má ešte voľno, či teda nepôjdeme 29.5.2021. Ja ako styčný dôstojník. medzi firmou a klubom som to napísal s predstihom aj ľudom z firmy a v podstate nebol problém ani u nich. Dva dni pred samotným tripom som dohodol logistiku za pomoci obety včasného stávania kolegu Radka z Vinosád. Keďže sa o našej akcii dozvedel aj kamarát, tak ešte večer pred akciou mi zavolal, či sa sa k nám môže pridať aj s manželkou. Samozrejme, ako hovoríme, “viac hláv viac kapusty”.

Deň D, resp. ráno, skoré ráno o 03 15 u Juraja zazvonil budík a postupne vyhnal z postele Juraja, mňa a Alenku, ktorá prišla na akciu až z Liptovského Mikuláša. Po štvorhodinovom spánku, /noc predtým som po ochutnávke vín spal ešte menej/ a ranných rituáloch ako je káva, raňajky a :-)… sme o 04 15 fičali v starom Opli Zafira smer Pezinok, kde sme do 6-miestnej úpravy zobrali kolegu a Martina, resp. Martina a Martina. Do Vinosad sme prišli v dohodnutom čase a zobrali Radka, obetavého šoféra. Na Pezinskej Babe sme boli 05 02 a spojili sa s kamarátom Ľubošom a jeho manželkou Mirkou, ktorej tento nonstop prechod bol snom už dva roky.

Dali sme si ešte na červíka a utužili družbu medzi ľuďmi, ktorých niektorí ešte predtým nikdy nevideli. 5 15 sme zapli hodinky a trasovače a vyrazili.

Tempo bolo zo začiatku solídne a preto sme boli o chvíľu na vrchole Čmelok. Tempo sme udržiavali a ako siedmi statoční sme sa postupne prepracovali na Javorinu, Čertov Kopec a Skalnatú, kde na nás štekali psy, ktorí boli spolu s bivakármi, ktorých sme nechtiac ranným príchodom takto zobudili. Na “nešťastnú” Veľkú Homolu, ktorá sa vymyká jednoduchšej hrebeňovke, pretože leží osamotená mimo ostatných vrchov ako apendix, sme sa dopracovali 10 minút pred 9 00. Na jej vrchol sme sa dostali neznačenou skratkou /viď GPX trasa/. Najedli sme sa, napili, niektorí vyšli aj na vrchol vyhliadky, čo to pofotili a vybrali sa ďalej. Čas bol výborný a aj počasie nám prialo. Nálada sa postupne uvoľňovala a z neznámych turistov sa postupne stávali kamaráti.

Na Vysokej sme boli okolo 10 15 a začali sa objavovať prvé problémy. Otlaky, bolesti kolien a iných kĺbov a pod. No i tak sme sa držali viacmenej pekne pokope. Profil trasy bol neúprosný a bolo potrebné zísť až do Sološnickej doliny do nadmorskej výšky cca 270 m n.m. a potom vystúpať až na Roštún resp. Vápennú do výšky 752 m n.m. Akurát keď sme boli v “Sedlo Skalka” napísala Ivka, že už je na Roštúne a čaká nás. Rázcestník ukazoval 2 10 na Vápennú. Zo sedla sme zišli, resp. niektorí si pobehli až do doliny na asflatku a začali ukrajovať prvé metre takmer 500metrového stúpania. Okolo 12 40 boli prví z nás na vrchole. Zvítali sa s Ivkou, počkali sa s ostatnými súputníkmi a zistili, že Ľuboš to vzdal a už na Vápennú nešiel kvôli problémom s kolenami. Aké symbolické. nič sa nezmenilo, bolo nás stále sedem. Ľuboša nahradila Ivka. Okrem dlhšej pauzy, ktorú sme využili na jedlo a dopitie posledných zásob, som si oblepil otlaky, vymenil topánky za fungl nové tenisky a spoločne sa tešili na načapovanie nových zásob pitnej vody na Amonovej lúke, ktorá a nás čakala za necelých 5km. Po doplnení najlepšej tekutiny na svete sme pokračovali smer Veterlín. Prudkým stúpaním cez krásne zakvitnuté pásy voňavého medvedieho cesnaku sme sa dopracovali až na vrchol Veterlína. Na každom vrchole náš dvorný fotograf Maťo fotil roztrúsených bojovníkov a tak to bolo ani na tejto ôsmej sedemstovke. Krásnym hrebeňom, plných rozkvitnutého cesnaku a skál sme sa už fotili na vrchole Čelo, kde ma spoznali kolegyne z bývalej práce. A tak sme pokecali…nevideli sme sa osemnásť rokov.

Prudký zostup z Čela do sedla Záruby nikomu na radostnom výskote nepridal, pridal iba na zasýpeniach z ubolených kolien :-). Posledných vyše sto metrov stúpania sme už dali s prehľadom a mohli sa tak kochať krátko pred 18 00, výhľadom z najvyššieho vrchu Malých Karpát, Záruby.

Po pauzičke spojenej s jedlom, pitím a malou cigaretkou a nutným pofotografovaním sa, sme hrebeňom došli až k poslednému vyše 700metovému vrcholu, Havranica. Vrchol je označený plastovým havranom a teraz už aj nápisom Havranica, ktorý je dvoma sk páskami pripevnený k obvodu stromu. Aj tak si myslíme, že skalnatý vrchol na druhej strane cesty, je samotný vrchol Havranice, a tak sme sa odfotili aj na ňom :-).

Čakal nás už len vyše 400 metrový zostup do Smoleníc ku kostolu, kde čakal na Mirku Ľuboš a pizza, ktorou nás ponúkol. Cestou dole som ešte dovybavoval odvoz s Radkom a o 19 15 sme si všetci bojovníci mohli vrúcne zablahoželať za pekný športový výkon usedených tiel, za kamarátstvo, ktoré medzi nami vzniklo. a samotnú radosť z pohybu v prírode.

Rozlúčili sme sa s Mirkou a Ľubošom a zvyšok skočil ešte na pivko, rum a teplú polievočku do Havrana, kde sme počkali šoféra Radka a postupne sme sa porozvážali do svojich bydlísk

Príchodom o 22 30 som sa zvítal s rodinkou, resp. len s rozospatou manželkou, ktorú som zobudil, keďže som zabudol kľúče a mohol si tak dať konečne pohárik na dobrú noc.

Pekný výletík. Odporúčam.