Akcie

Tento ročník tatačundru bol 11.ty v poradí a opäť sa konal v Malej Fatre ako úplne prvý ročník. Preto sme opäť vybrali aj biele tričká aj zelenú farbu loga. Taká malá spomienka na úplne začiatky.

Skúšali sme získať aj grant zo ZSE, nejaké peniaze, ktoré by nám pomohli pri financovaní čundru, ale nevyhrali sme, resp. neboli sme vybratí. Nevadí, troška sme sa uskromnili a prvýkrát v histórii sme nespali na chatách a v postieľkach ale v kempoch, v stanoch a spacákoch, aj keď...

Aby sme však všetko nemuseli brať na chrbtoch, veľmi nám situáciu uľahčil kamarát Janči, ktorý mal po operácii kolena a netrúfal si na turistiku, ale ako zásobovač, nakladač, vykladač a supportér s autom sa osvedčil na výbornú. Jeho synak samozrejme turistiku absolvoval s nami.

Trasu sme zvolili nezvyčajnú, hlavne prvý deň.

Pozbieraní z rôznych miest /Bratislava, Pezinok, Považská Bystrica/ sme sa v relatívne presnom čase „vylodili“ z vlaku...správne asi „vyvlákčili“ 😊 okolo poludnia na stanici v Kraľovanoch.

Malá vsuvka: Dedina Kraľovany (najmä jej časť Rieka) patrí medzi miesta s najnižším počtom slnečných dní na Slovensku. Počas zimy tu obyvatelia žijú niekoľko týždňov bez jediného priameho slnečného lúča. Slnečné lúče blokuje vysoký kopec Kraľovianska kopa. Obec leží hlboko v údolí pod týmto vrchom. Obdobie bez slnka trvá približne 50 dní. Začína sa v polovici decembra a končí v druhej polovici januára. Miestami sa lúče neukážu až do marca.

A v týchto Kraľovanoch, sme poodovzdávali posledné nesesery v zmysle spacáky, stany, karimatky Jančimu do auta, ktorý nás tam akurát čakal na svojom netypickom elektroaute Fisker Ocean.

Samotná túra mohla začať. Z Kraľovianskej stanice sme sa napasovali na zelenú turistickú značku, prudko do kopca sme začali potiť pivká vypité vo vlaku (samozrejme len dospelí 😊), až sme sa dopracovali na neznačkovanú zvážnicu, ktorou sme pokračovali až k jazeru v Šútove, bývalý zatopený lom, ktoré sa pre neprehľadnosť volá Kraľovanské jazero 😊. Tu sme sa s radosťou, vo výbornej vodičke s teplotou podobnej okolitému vzduchu vykúpali  a mohli sa ísť naobedovať do reštaurácie Rieka.

Po kúpeli a obede sa nikomu nechcelo šliapať v teple ešte ďalších 6km do kempu v Trusalovej. Ale museli sme, tak sme šli. Cez Rieku, Šútovo...skratkou zo Šútova cez zelenú lúčku niekde „Pod Rovňami“, na ktorej sme si pohoveli aspoň polhodinku a poobzerali okolité vrcholky a hlavne sme sa kochali.

Niektorí prieskumníci sa rozhodli prejsť do kempu skratkami cez neznačkovaný, nechodený a neznámy lesný terén plný kliešťov....skratka to bola náročná, no zaujímavá.

Gro kompánie sa napichol opäť na zelenú turistickú značku, popod Hlásnu skalu to stočili na Kamenný závoz na žltú turistickú značku až do kempu Trusalová.

V kempe sme si postavili stany, ktoré tu doviezol Janči, zvítali sa s Miloškom, ktorí s deťmi prišiel autom až z Rožnova pod Radhoštěm.

Okrem stanov sme mali zajednané tri chatky pre celkovo 12 ľudí, ktorí nemajú tendenciu spať v spacákoch a stanoch, resp. v prípade potreby kvalitnejšieho spánku pre najmenšie deti.

Všetko sme využili, väčší zvyšok ansámblu spal v stanoch a drsniaci len tak pod holým nebom.

Ráno sme mali prichystané raňajky v bufete u Janky, po raňajkách sme sa dali do poriadku v zmysle hygienickom, zaplatil som účet v kempe, všetko pobalili a opäť nepotrebné veci dali Jančimu do auta.

Ranná spoločná fotečka pred kempom a môžeme začať najťažší a nosný deň tatačundru 2026, prechod cez hrebeň.

Turistická časť deň druhý:

Z autocampu v Trusalovej sme naplánovali výstup na Chatu pod Chlebom, poctivých vyše 900 m prevýšenia, odtiaľ na Snilovské sedlo.../tu v prípade potreby zostup lanovkou s niektorými malými unavenými deťmi a šoférmi dvoch áut/...na hranu Veľkého Fatranského Kriváňa, prípadne aj výstup naň, potom na Pekelník do sedla Bublen a dole netypickým hrebeňom cez Sedlo na komi až dole do Kempu Belá Nižné Kamence.

Tak aj bolo.

Keďže nakoniec autá boli až tri, mohli si šoféri dvoch áut samotnú etapu aj absolovať s tým, že Janči ich privezie späť k autám, ktoré nechali na Trusalovej.

Cesta na Chatu pod Chlebom vedie najprv po žltej turistickej značke až k rázcestníku Zajacová, kde začína zelená turistická značka a tá už určuje aj zmenu terénu na lesnú cestu. Niektorí zo Zajacovej použili skratku, ktorá nakoniec, ako sa ukázalo, opäť bola náročnejšia. Kúsok od spojnice zelenej značky a skratky turistická cesta vchádza do lesa a serpentínami sa dopracujeme až ku kóte Ploštiny, vo výške 1112 m n. m. Odtiaľ tzv. „Generálom“ vyše 350 výškových metrov na prerobenú Chatu pod Chlebom. Musím podotknúť, že aj v čase obeda, kedy bolo okolo chaty veľmi veľa turistov to mali s obsluhou organizačne zvládnuté.... Najedli sme sa, popili nejaké pivečko a šup ho na Snilovské sedlo. Tu sa niektorí oddelili a šli lanovkou dolu a zvyšok pokračoval po navrhnutej trase.

Na hrane Veľkého Kriváňa sme rozoberali s menším synom rozdiel medzi Kriváňom a Veľkým Fatranským Kriváňom...až ho to tak namotalo, že si ešte urobil s niektorými deťmi aj zachádzku na V.F. Kriváň.

Odtiaľ sme pokračovali na Pekelník, do Sedla Bublen na vrch Koniarky, ktorý je zaujímavý tým, že ním vedie hlavný hrebeň Malej Fatry ale hlavná červená značka nie...obchádza ho.

Z Koniarok málo vychodeným hrebeňom na Hole, a odtiaľ prudko do Sedla na Koni, ktoré má nádherný tvar a reliéf. Zo sedla lesom, lúkami až do doliny Malej Bránice stále po zelenej značke.

Až pri rázcestí na hlavnej ceste sme už vedeli, že nemusíme klesať a len sa dopracovať k našim kamarátom do kempu. Keďže kemp nie je vôbec malý a má rozlohu viac ako 20 000m2, trvalo nám to ďalších 20minút.

Tu sme sa všetci zvítali a híkali nad dvoma ozrutnými stanmi, z ktorých jeden doniesol Janči v aute a druhý poskytol Mrudžik. A ako bonbónik, Miloško kúpil v Lidli prvotnú záchranu od haldu v podobe salámy, šunky, pečiva, vody a pivka. Dobre to padlo.

Ustlali sme si a pobrali sa za zážitkamii do miestneho bufetu, kde sme sa rozhodli, že tretí deň už nepôjdeme na žiadnu túru a okolo 11tej nám ide bus do Žiliny.

Okrem veselých zážitkov sme museli reflektovať aj na jemnú zlomeninu (nalomené) zápästie Mateja , ktorú mu spravil miestny terchovský futbalista strelou lopty do ruky pri futbale. Boli na pohotovosti v Žiline a ako odmenu si doniesol sadru.

Deň tretí sa niesol v znamení balenia a odchádzaní a lúčení

Zvyšok cestovateľov sa po buse z Kameniec do Žiliny rozhodol ísť na Makalu, resp. do Makalu, nepálskej reštaurácie v Žiline. Po výdatnom obede sme ešte prišli pozrieť Mareka do Novej synagógy, kde prebiehal tzv. Ančafest. Odtiaľ na hlavnú vlakovú stanicu v Žiline a smer domov.

Bol to opäť parádny víkend aj so športovým dvojdňovým výkonom (hlavne čo sa detí týka), cca 35km a cca 2000m výškových.

No stehienka a lýtka sme cítili aj my dospelí...

Ako sme dôstojne oslávili 100.schôdzu klubu u Rigociovcov vo Vysokej nad Kysucou od piatka do nedele.

Sellrain Expres – skialpový prechod snov(w) v okolí Innsbrucku

(Potrebná vsuvka)­

%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%

Od kamaráta Lukáša Stanzela sme si dovolili požičať článok o skialpovej akcii, na ktorej sa zúčastnili aj dvaja chlapci z klubu MARMOTA, Ďurík a Mrudžik. Článok je oficiálne uverejnený na portáli vetroplachmagazin, konkrétne tu: https://skialpinizmus.vetroplachmagazin.sk/sellrain-expres-skialpovy-prechod-snov-w-v-okoli-innsbrucku-2689

To len pre info, že nemáme tendencie kradnúť články z iných stránok, len ho použijeme na svoje klubové účely a pridáme tak ďalšiu kocku lega do našej stavebnice „klubovej kroniky“.

%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%%

Po náročnom skialpovom prechode okolo Berniny v roku 2025, kde sa nám podarilo vystúpiť na Piz Palú a 2x nezdolať Piz Berninu, padlo pri pive v novembri 2025 rozhodnutie si v roku 2026 dopriať niečo bližšie, technicky jednoduchšie a lyžiarsky atraktívnejšie.

Z kultového článku Vetroplacha o najkrajších skialpových chatách v Alpách vyberáme pre rok 2026 Neue Pforzheimerhutte v oblasti Sellrain neďaleko (30km) za Innsbruckom. Spoluputovníci o žiadnom pohorí Sellrain nikdy nepočuli a až indície o blízkosti tradičných oblastí ako Stubai a Otztal im dávajú aspoň vzdialenú predstavu, kam sa to za vidinou ideálneho skialpového prechodu ideme vybrať.

Deň prvý - aklimatizačný

Začíname v nedeľu nadránom bezproblémovým presunom z Bratislavy do usadlosti Lusens, kde cesta trvá menej ako 6 hodín čistého času a znesiteľných 600 km. Prichádzame niečo po deviatej a v nadmorskej výške 1636 m zaparkujeme na platenom veľkokapacitnom parkovisku. Dobalíme, prezlečieme do slávnostných skialpových úborov, na chrbát naložíme veľkokapacitné lavínové ruksaky a čerstvo upravenými bežeckými tratiami vyrážame na naše prvé prechodné utočisko chatu Westfalenhaus. Po chvíli opúšťame upravenú stopu a zimným chodníkom popri potoku a popod stĺpy zásobovacej lanovky naberáme rýchlo výškové metre. Na chatu prichádzame v súlade s popisom po necelých 2 hodinách príjemného šliapania. Pivo, polievka, vyložíme nepotrebnosti v Trockenraume a vyrážame na fakultatívny výlet do Zischgenscharte (2936 mnm). Sobotné sneženie prinieslo doline do 20 cm nového snehu, ktorému ani vietor veľmi neublížil. Za slnečného počasia a s poloprázdnymi ruksakmi sa hravo a takmer až do sedla dostávame na lyžiach. Ponúka sa krátky výšlap na 3000-ovku Schontalspitze, ale namiesto skalného výstupu posneženým hrebeňom, volíme lyžovačku južným jemne odmäknutým svahom naspäť ku chate. Po nie práve znamenitej večeri (Brotsalat a cestoviny) sa ukladáme na spánok v privátnom Zimmerlagri.

Deň druhý – prvý vrchol a znamenité lyžovačky severnými expozíciami

Raňajkami si Westfalenhaus u nás celkový dojem vylepšil a takto posilnení mierime do sedla Winnebachjoch, kde sa nám otvárajú výhľady do doliny Winnebachkar, kde budeme pôsobiť 4. deň. Na dnes však máme v pláne vystúpiť na prvý 3000+ kopec – Winnebacher Weisskogel. Ľadovec Weisskoglferner je už značne na ústupe a tak si bezproblémovo a bezstarostne razíme cestu na vrchol. Na lyžiach nás to púšťa až tesne pod vrchol. Krátkym a strmým snehovo-skalným žľabom nás to púšťa na pomerne širokú vrcholovú roveň s pekným oceľovým krížom. Obzeráme prvýkrát vlastným očami ciele na ďalšie dni, ktoré nám (mne) boli doposiaľ známe len z fotiek a máp. Parťákom som síce zaslal gpx údaje každej etapy pred prechodom emailom, no miestopis oblasti s názvami ako Breiter Griesskogl, Gleirschfernerkogl alebo napr. Hoher Seeblaskogl sa im nedarí zapamätať. Po krátkom zjazde, presvedčení sa o prajných snehových podmienkach nestrácame výšku a traverzujeme pod Rosskarscharte, ktorá nám umožní sa zo sedla prehupnúť na ľadovec Gleirschferner s lyžiarsky atraktívnym, rovnomerne nakloneným a severne orientovaným svahom. Fakultatívny výlet úzkym a strmým žliabkom na už spomínaný Gleirschfernerkogl vypúšťame a užívame si lyžovačku nedotknutým prašanom.

Posilnení znamenitou lyžovačkou opäť nalepujeme pásy a stúpame severnými svahmi Sudlichste Sonnenwand za vidinou opakovanej prašanovej hostiny. Náš apetít bol nasýtený a po fajnovom lyžovaní dodatočných 500 výškových metrov už hľadáme optimálny smer k našej nasledujúcej chate Neue Pforzheimerhutte. V doline je na ročné obdobie pomerne málo snehu a namiesto traverzu skalnatých zrázov dobrovoľne strácame výšku a lyžujeme už výrazne miernejšie dnom potoka. Vieme, že nás toto rozhodnutie bude stáť krátky výšlap ku chate ale k 1500 prejdeným výškovým metrom v dnešný deň nás posledných 100 rozhodne nezabije hoci aj pri horšiacom sa počasí. Na chate zase raz polievka a pivo. Čo sa týka večere, tá je tentokrát 4-chodová, veľmi chutná a výdatná. Personál je tiež veľmi príjemný a ochotne s nami zdieľa plánovanú predpoveď na ďalší deň (Scheisse Wetter). Príjemný dojem mierne kazí hádam len hlučná česká partička pri vedľajšom stole. Od bratov Čechov sa aspoň dozvedám podmienky v okolí chaty a ich (ne)súlad s našim plánom na ďalší deň.

Deň tretí – Nízka viditeľnosť, nový sneh a Peťove skúsenosti

Predpoveď sa hneď od rána napĺňa – sneží, fúka mierny vietor a vrcholky okolitých 3000-oviek obopína hustá oblačnosť. Ideme však podľa pôvodného plánu a Walfeskarom pomerne rýchlo naberáme výšku. Nový sneh je na južných svahoch uložený na veľmi tvrdom podklade, takže prvýkrát pri výstupe dostávajú príležitosť sa z batohov vyvetrať aj haršajzne. Pôvodne zamýšľaný výstup na Zwiselbacher Rosskogl zavrhujeme a v cca 3-tisícoh zahajujeme zjazd severnými svahmi pozostatkom po ľadovci Kraspesferner k rovnomennému jazeru. Severné snehy opäť nesklamali a umožnili pár pekných oblúkov v prašane. Pri Kraspessee teda nalepíme pásy a tak trochu do neznáma sa vydáme hľadať prechod a zostup k chate Schweinfurterhutte. Včerajším snežením sa na severných expozíciách vplyvom vetra uložilo do našej výstupovej trasy aj pol metra nového snehu. Pri výstupe dodržiavame zodpovedné rozostupy a snažíme sa správne zorientovať. Vrcholky zakrýva oblačnosť a na pásoch stúpame čoraz prudším svahom. Správne identifikujeme strmý (do 40°) výstupový žľab a keď Peťo kompresným testom potvrdí stabilitu snehovej pokrývky, vydáva sa ešte chvíľu na pásoch a po dvoch otočkách už peši do sedla. Bez problémov sa mu to podarí a mi ho poslušne nasledujeme. Keď sme všetci siedmi v sedle pod vrcholom Kraspesspitze, vôbec neuvažujeme o výstupe ľahkým skalným hrebeňom na vrchol. Naopak tešíme sa, že máme problematický výstup za sebou a už myslíme na zjazd 900 výškových metrov ku chate. Na tvrdom podklade na južnej strane kopca je do 20 cm nového snehu a zjazd miernym svahom nám pohodlne ubieha. V cca 2500 m n. m. svah naberá na sklone, no to už triafame vyšliapanú stopu, ktorá nás popri potoku s jedným krátkym prenášaním lyží dovedie až k chate Schweinfurter hutte. 3€ za 4 minúty teplej sprchy je férová cena a poteší nás aj priestranný Zimmerlager, kde sme len naša 7-členná skupina. Úspešný deň, výborná večera a priaznivá predpoveď nám dodajú optimizmu do ďalších dní.

Deň štvrtý – Slnko, Breiter Griesskogl a najlepší prašan

Modrou oblohou začíname výstup najdlhším údolím prechodu Zwieselbachtalom. Na trase dlhej 7 km naberáme výšku len veľmi postupne o to viac sa môžme pokochať prekrásnym zasneženým ľadovcovým údolím. Výstup do sedla Zwieselbachjoch (2870 m n. m.) nám nakoniec zaberie dve a pol hodiny. Prestávka na posilnenie a pridanie oblečenia padne vhod a v silnejúcom vetre predbiehame skupinky skialpinistov vystupujúcich na vrchol od Winnebachseehutte. Po troch dňoch stretávame na túre prvýkrát väčšie množstvo ľudí. Breiter Griesskogl je takmer najvyšší a ľahko dostupný vrchol v oblasti, kde sa na prechod ľadovcom Griesskolgelferner pri optimálnych podmienkach nevyžaduje naväzovanie na lano. Vietor silnie a pred nami je už len jedna dvojica postupujúcich skialpinistov. Necelých 100 výškových metrov pod vrcholom odkladáme lyže v skidepot a ľahkým snehovým hrebeňom prichádzame na vrchol. Výhľady až na majestátny Wildspitze, Schrankogel a stubaiský ľadovec sú odmenou za dlhý výstup. Vietor nás vyháňa do zjazdu a spočiatku plochým a len na chvíľu strmým ľadovcom dolyžujeme opäť do sedla Zwieselbachjoch. Cieľom je čo najmenej stratiť výšku a priblížiť sa k výstupovej trase na náš druhý dnešný cieľ – Westlicher Seeblaskogl. Odbočujeme z trasy k Winnebachseehuttee a čerstvým nepoškodeným snehom lyžujeme popod Letschhorn. Potešení pekným zjazdom sa ocitáme na výstupovej trase do sedla Winnebachjoch. Chalanom zostáva nás ďalší postup zahalený rúškom tajomstva. Ja mám však pred očami krásny, rovnomerný a severne orientovaný svah, ktorý som videl z výstupu pred 2 dňami. Už výstup na pásoch naznačuje, že nás čaká skvelý zjazd. Skutočne sa oplatilo a z hrebeňa Westlicher Seebaskogl kreslíme najlepšie oblúky (nielen) tohto výletu. Euforicky dorazíme na Winnebachseehutte, kde nás Mrudžo na slnečnej terase pohostí slaninou, ktorú celý čas nosí v batohu. Šetril ju na správny moment – po prejdení 2000 výškových metroch, ukončených skvostným zjazdom si v dychberúcej scenérii okolitých hôr užívame zaslúženú odmenu a čapované pivo. Chata je zo všetkých nami navštívených najmenšia , čo je však vôbec neuberá na kráse. Ubytovaní sme v inak zavretom Winterraume, kde nám ústretový chatár zakúri a viackrát priloží. Pred večerou v presklenej jedálni už tradične hráme žolíka. Po večeri oslavujeme krásny deň fľašou vína a presunieme sa na spánok do nášho domčeka.

Deň piaty – Kaiserwetter, Hoher Seeblaskogl a prašanová rozlúčka

Nádherné počasie pokračuje, kruh sa pomaly uzatvára a nás čaká zaujímavý výstup na dominantný kopec v oblasti – Hoher Seeblaskogl (3235 mnm). Narozdiel od včerajška, dnes nám výškové metre pribúdajú hneď od začiatku. Pri ústi ľadovca Bachfallenferner odbočujeme do ešte strmšieho svahu a uzavretým kotlom sa poľahky dostávame do 3000, kde sa prehupneme cez hrebeň na pozostatky ľadovca Grune Tatzenferner. To už máme na dosah náš dnešný hlavný cieľ. Podobne ako včera necelých 100 výškových metrov pod vrcholom identifikujeme skidepot. Dnes sme však na vrchole jednoznačne prví a v bezvetrí sa kocháme vrcholovými panorámami. Slnko presvedčivo zohrieva južné svahy v smere zostupu a spektakulárnemu zjazdu odpustíme aj, že sa nejedná o včerajší prašan. Čím lyžujeme nižšie orientácia svahu sa mení a kvalita snehu sa zlepšuje. Po piatich dňoch na lyžiach nadšenie dopriať si ešte jeden vrchol nie je také silné a na fakultatívny výlet sa vyberáme už len traja. Presviedča nás čerstvo vyšliapaná osamelá stopa, severná orientácia výstupu a nádherné počasie. Lúčime sa s chalanmi a posilnení vyrážame smerom na Längentaler Weisser Kogl – najfrekventovanejší výstup od chaty Westfalenhaus. Všetky stopy dolinou okrem našej jedinej vedú do sedla Langentaljoch, čo je zárukou, že by nás aj poobede mohol čakať zajzd nedotknutým prašanom. Na posledných 300 výškových metrov sa napájame na vyblískano vyšliapanú stopu na vrchol, ktorý sa nám so svojim vrcholovým krížom na záver výstupu ukazuje v plnej paráde. Na pásoch prekvapivo vystúpime až takmer na vrchol. Túžba po krásnych výhľadoch od vrcholového kríža poráža prichádzajúcu únavu a vyčerpanie. Stojíme na vrchole, kocháme sa okolitou nádherou a pomaly nám dochádza, že sa nám na tomto skialpovom prechode podarilo úplne všetko, čo som si pred pár mesiacmi zaumienil – Objaviť v osvedčenej partii nepoznané krásy rakúskych Álp, dobre si zalyžovať a poriadne si na pohostinných chatách po dlhých dňoch odpočinúť. Kúzelné na tomto prechode bolo, že po väčšine výšlapov nasledoval zjazd nepoznaným svahom s výborným snehom a každý deň sa nám otvárali nové a nové scenérie prekrásnych rakúskych hôr. A tak tomu je aj pri poslednom zjazde. Predtým, než sa napojíme do zostupových stôp v Langentali, zanecháme pár vlastnoručných podpisov na nedotknutom severnom svahu. Dojazd dolinou pri krásnom počasí je skutočne za odmenu a bežkovanie popod masív Lusener Fernerkogl je tou správnou bodkou na záver.

Malé resumé na záver: Počas 5 dní sme v super partií prešli 74 km, nastúpali takmer 8000 výškových a vystúpili na 4 krásne vrcholy v oblasti Sellrain. Vďaka Peťo, Ďuro, Ľubo, Mrudžo, Marek a Maco za skialp desaťročia.

Lukáš Stanzel

Z firemnejj lyžiarskej akcie na súkromný turistický výšľap. Taketo prtave akcie sem nerad davam a hlavne ked je to indivindi akcia, ALE jedna sa o najvyssi vrh Skorusinskych vrchov a hlavne nebol som tam sam...ale v ine dni tam boli aj ini klubisti a preto aspon zmienka :-)

Ako sme v skaredom pocasi do Lucok cestovali aby sme sa zobudili po nocnom punči do krasneho inverzneho slnecneho rana

Keď sme sa s kolegom bavili v práci, odkiaľ pochádza, kde vlastne býva, v akej časti Slovenska, tak mi povedal, že na ďalekom východe, kúsok za Vihorlatom. 😊 Tak som si pozrel mapu a pozerám tento rok by sme mohli vyskúšať prechod Vihorlatských vrchov. No ale ako mi pripomenul, problém môže byť s vojenským obvodom Valaškovce, ktorého územie zasahuje do hlavných a najvyšších partií pohoria. Tu v podstate stále prebiehajú manévre a cvičné streľby a až mesiac pred uskutočnením prechodu budeme vedieť podľa Plánu výcviku na území vojenských obvodov (na stránke ministerstva obrany SR, konkrétne https://www.mod.gov.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/  ), či vôbec a kedy môžeme ísť na samotný prechod.

Keďže sa Vihorlatské pohorie respektíve Vihorlatské vrchy nachádzajú takmer na krajnom východe na hraniciach s Ukrajinou už pri plánovaní neľahkej logistiky som rozmýšľal nad takým rozšíreným variantom, že pôjdeme autom a po ceste túto nemalú vzdialenosť využijeme okrem výstupu na Vihorlat,  aj na návštevu ďalších najvyšších vrchov a vrcholčekov geomorfologických celkov

Zemplínske vrchy: Vrch Rozhľadňa

Východoslovenská rovina: Vrch Tarbucka

Východoslovenská pahorkatina: Vrch Kameň prip. Dúbravka

Beskydské predhorie: Vrch Hôrka, prip. Peprný vrch

Tento „zber“ vyššie spomenutých vrcholčekov máme naplánovaný aj v našom marmoťáckom projekte http://marmota.sk/projekty/?id=12 Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí . Ak by všetko šlo ako po masle, zabralo by nám to maximálne 1 deň navyše. Avšak znamenalo by to, že by sme museli odísť z práce niekedy stredu poobede, musel by sa nájsť obetavý šofér na cca 6hodinovú cestu len tam, atd. Atď...ale stále sme nevedeli koľkí vlastne pôjdeme...

Koncom septembra sme sa dozvedeli dôležitú správu, ktorá oznamovala plán činnosti vo vojenskom obvode Valaškovce: boli voľné len 2 víkendy kedy vojaci nestrieľali. Z nich jeden sme už mali obsadený, čiže ostal jediný 17.-19.10. to však nevyhovovalo bohužiaľ všetkým potenciálnym účastníkom a nechcelo sa nám čakať na úplne krátke dni v novembri a tak postupne, zo „starých prechodových harcovníkov“ odpadli Vladino, Aďo a Martula a tým pádom sme ostali traja veteráni Martin, Ďuri a ja.

Na ostatnej 98.schôdzi klubu sme prebrali oba varianty, to jest vyššie spomenutý rozšírený no i skrátený „vlakový“ variant zameraný čisto na prechod Vihorlatských vrchov.
Keďže sme chceli obohatiť prechod aj o nežný ženský element, prehovárali sme naše dievčatá z klubu, nech sa pridajú. Nakoniec sa jedna poddala, Danca, ale ta mohla chýbať minimum dní aj z rodinných aj pracovných dôvodov, tak sme sa zhodli na krátkom variante. Nočným vlakom zo štvrtka na piatok, turistický prechod Vihorlatu a nočným vlakom z nedele na pondelok späť a hneď do práce...

Krátky variant v konečnom dôsledku nebol vôbec krátkou možnosťou, ale o tom podrobnejšie na ďalších riadkoch.

Samotné pohorie Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu na Slovensku. Poloblúk rozprestierajúci sa na západe až k obci Hudcovce, na východe zasahujúci západnú časť Ukrajiny, na severe hraničiaci s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.

Naplánovať a rozložiť do necelých troch dní pešiu trasu tak, aby sme neboli v nesprávny čas na nesprávnom mieste (VO Valaškovce), aby sme využili a použili blízky prameň vody kvôli vareniu, aby sme si mohli založiť prípadný oheň,  nájsť si relatívne rovné a bezpečné miesto na spanie a hlavne prejsť z pohoria čo najviac km, po hrebeni bez nutnosti zísť do civilizácie, pekne rozložiť etapy podľa výškových metrov...tak to nebolo veru na prvý šup 😊...ale myslím, že sa zadarilo.

Nočný vlak do Bánoviec nad Ondavou a odtiaľ náhradnou autobusovou dopravou do Strážskeho:

Všetko začalo vo štvrtok večer. Okolo 21 30 sme sa stretli na hlavnej stanici v Bratislave, Dancu a mňa doviezol Mirko a onedlho prišli peškom rozosmiati Martin s Ďurim...mali čas, tak si sadli na nejaké pivečká. Všetci sme mali „pekne“ nabalené veľké ťažké batohy...hmotnostne vyčnieval 25kg batoh Ďuriho, ktorý sa rozhodol, že počasie nebude až také ničivé a neberie stan. Prázdne miesto v batohu tak vyplnil 12timi plechovkami Plzne 😊. Našťastie sme mali spacie kupé len pre nás štyroh a tak sme si zrobili pojazdný bar...niečo vypili z „Ďuriho stanu“ a nejakej chriapky a niečo po  01 00 sme zaľahli do postieľok.  Keďže bola výluka na trati, tak sme neprišli vlakom priamo do Strážskeho, ale v Bánovciach nad Ondavou, pred šiestou hodinou rannou nás dežurnyj zobudil, vypili sme kávičku a vystúpili do pripravených autobusov, náhradnou dopravou smerujúcou až do Humenného.

Najprv Michalovce a potom Strážske, vystupujeme po necelých piatich hodinách spánku, pokrčení, smädní, na parkovisku pri ešte zavretej Bille, v rannom šere zahmleného Strážskeho. Naplánovaný prechod na mape sa začína premietať do reality. Začíname, je 6 45 ráno.

1. Etapa:  Strážske - Krivoštianska - Chlm - Porúbka - Zemľanka

(prejdených 19,31 km, nastúpaných 1182 metrov, naklesaných 619 metrov)

Najprv po asfaltke smer priľahlá obec Krivošťany (kto dáva názvy týchto obcí?). Pred mostom cez rieku Laborec sme už boli na zelenej turistickej značke, ktorá nás viedla ďalších cca 6km. V rannom vlhkom vzduchu sa nám šliapalo dobre, až na tie záťaže na chrbtoch. Cesta bola príjemná viedla listnatým lesíkom až k odpočívadlu pod vrchom Krivošťianka. Tu sme si dali raňajky, niektorí aj cigaretku, uvarili kávičku a proste pookriali. Vybehli sme bez batohov na vrch Krivoštianky, odkiaľ bol nádherný výhľad na Humenné a okolie..zrobili sme pár fotiek, pobalili sa a fičali ďalej po zelenej...miestami sme naďabili na úseky, kde bola cesta vykosená nejakým vyžínačom...proste starajú sa turisti z okolitých dedín, klobúk dole. A tak to bolo aj pri pútnickom mieste v lese, pri tzv. Vojtkovom kríži. Celá lúčka pekne pokosená. Potom sme pokračovali smer Ondovo, kde sa nachádza prameň a pripája sa červená TZ. Odtiaľ smer Veľká Dubová, kde zelenú značku na našej trase vystriedala značka modrá. Neskôr sme došli k zaujímavému miestu, Chlmecká skalka, ktorá je prírodnou rezerváciou pretože sa tu nachádzajú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej. Na vrchole Chlmu sme zvažovali, čí sa vydáme pôvodne plánovanou trasou, ktorá vynecháva dedinku Porúbka, alebo sa necháme zlákať vidinou teplého neskoršieho obeda a čapovaného pivka v krčmičke v Porúbke. Tak sme zišli do dediny. V Porúbke, na miestnom úrade sme sa popýtali, kde sa môžeme najesť a odpoveď, že tu nikde až v susednej dedine...hmm, smola. Prechádzajúc dedinou sme zaznamenali aj pálenicu firmy BVD, ktorá robí kvalitné destiláty, ale ani tam nik nebol...tak nám neostávalo nič iné, iba sa prudkým stúpaním za dedinou, pri kríži a súčasne pri pravoslávnej ikone zastaviť a dať si suchý obed a pivko z našich zásob. Pokračovali sme po asfaltovej ceste a stihli ešte nabrať zo studničky „Nad Porúbkou“ plné fľaše čerstvej vody. Po pár desiatkoch metrov sme odbočili zo značkovaného chodníka smerom k vojenskému obvodu Valaškovce. V tejto neznačkovej zóne sme zotrvali až do nasledujúceho poludnia. Cesta však bola jasná a doviedla nás k prvej zemľanke, na hranicu vojenského obvodu. Zemľanka bola útulná, aj posedenie pri nej, dokonca studnička. Chvíľu sme zvažovali, či neostať, ale čas sme mali výborný niečo po 14 00 bolo, tak sme  takmer hodinku posedeli, pojedli čo to a rozhodli sme sa vyraziť ešte cca 2km smerom k zemľanke  č.2, ktorá sa nachádza už vo vojenskom priestore. Rozhodli sme sa aj preto, lebo sme dúfali, že keď od polnoci strielať nebudú (podľa plánu) tak už v týchto miestach nebudú, ale aj preto, aby sme ušetrili čas z druhého dňa, ktorý vyzeral byť o dosť náročný ako tento, piatkový. Nakoniec sme okolo 15 30 dorazili cez Pirnagov vrch, na miesto prvého nocľahu. Čo s načatým večerom resp. popoludním? Hádam nepôjdeme spať tak skoro! Tak sme zrobili oheň, ktorý veru nešiel ľahko zapáliť, drevo bolo relatívne suché, ale navlhnuté chladom. Postavili sme stan, niektorí vybalili len vrecia, nafúkali karimatky, rozbalili spacáky a sedeli pri ohníku vééééľmi dlho, jedli a popíjali a hlavne zmenšovali záťaže v batohoch a menili na odpadky (berieme vždy so sebou!). Pre istotu sme pred spaním zavesili tašky s jedlom a aj vrecko s odpadkami na vysoký strom a zahájili okolo 22 00 zaslúžený spánok.

2. Etapa:  Zemľanka II – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Sninský kameň – Nežabec - Vartáš

(prejdených 27,49 km, nastúpaných 1560 metrov, naklesaných 1332 metrov)

Noc bola kľudná, len nad ránom okolo 04 00  niečo šramotilo. Aj spánok bol podľa hodiniek výživný. Ráno sme začali baliť o 6 30, uvarili sme vodu na čaj, kašu potom sme oné a oné...okolo 7 30 nás už zdravili prví turisti, mladí junáci, smerujúci na Vihorlat.

Poslal som kolegovi sms okolo 8 00, že pomaly vyrážame, smer Vihorlat a mali by sme tam byť cca niečo po 12 00..on už makal s otcom z opačnej strany, zo Zemplínskych Hámrov. Majú náskok cca 1,5hodiny.

Táto túra bola nosná, v zmysle, že prechádza cez najvyššie vrcholy a hlavný hrebeň celého pohoria. Najkrajšími kopečkami s nádhernými  výhľadmi.

Nakoniec sme vyrazili až 8 20. Zahriali sme sa a pofuneli po raňajkách stúpaním na pekný kopček so skalnatým vrškom, Kyjov 821 m n. m., prechádzajúc zaujímavou lokalitou Kyjovský prales, ktorý je Národnou prírodnou rezerváciou chrániacou aj 250-ročné buky a iné listnaté stromy.   Klesajúc z Kyjova sme sa ocitli pri hrobe partizána Ihnata Bielorusova (ako pamiatka na veliteľa partizánskej skupiny pôsobiacej v tejto oblasti počas Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny). Neskôr nás cesta priviedla, resp. troška zviedla na lúčku s fotopasacou a blízkym posedom. Pripadalo mi to ako zvieracie javisko pre poľovníkov v hľadisku. Potom sme nastúpali na zalesnený vrch Rozdielňa 785 m n. m., v zaujímavom hmlistom opare cez ktoré sa snažilo predrať slniečko. Cesta bola krásna, mäkučká, vystlaná lístím, oficiálne neznačená, ale predsalen značená neznámou červeno bielou značkou. Tá nás doviedla k nádhernému skalnatému vrchu resp. dvom, ktorého andezitové bralá sa javili ako vystavané hradby starobylého hradu. Veľký a Malý Peňažník. Na mape je zobrazený len Malý Peňažník 738 m n. m. Odtiaľ sme klesli do sedla, cez ktoré viedla autocesta a odtiaľ  to bolo takmer 380 výškových metrov stúpania na úseku len 2,2 km na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat 1071 m n. m. V mrholení a jemnom daždi, v prudkom predvrcholovom stúpaní sme nakoniec  vyšli  na vrcholovú plošinu a zvítali sa s Komármi. Kolega a otec sa tak volajú a tí nás privítali slivovičkou. A pri fotení pri vrcholovom pylóne začalo dokonca snežiť. Hmm... Komáre a sneží 😊 a my na Vihorlate. Z Vihorlatu sme už v daždi a silnom vetre schádzali do prístrešku, kde sa konečne, po dlhom čase ukázala originál turistická značka. Tu sme sa schovali, najedli a prečkali najsilnejší dážď, pozdravili sa so skupinou turistov a ich detí. Po zelenej značke sme pokračovali cez Tŕstie, sedlo Rozdiel, tu už nepršalo, ale fučať neprestalo 😊 a hlavne sme prešli na červenú turistickú značku. Potom cez vrchol Jedlinky 865 m n. m. až sme sa dostali k travertínovej soche  čertíka dobrodinca v sedle Tri Tably. Troška sme si oddýchli, pokecali s ďalšími turistami a vyrazili do kopca po červenej značke smer Sninský kameň.  Vystúpili sme po železných rebríkoch na oba vrcholy Sninského kameňa, 1006 m n. m. a tie sa nám odvďačili nádhernými výhľadmi na každú svetovú stranu.

Bola pokročilá doba a tak sme kopli do koní a v stálom chladnom vetre sme pokračovali rýchlym tempom po červenej značke  smer Nežabec, Strihovská Poľana, Fedkov až sme došli k starej opustenej a schátranej horárni Vartáš. Zložili batohy, dali zaslúženú chriapku a cigu a poďho na vodu. Studničku sme nakoniec našli, ale plávali tam mloky a jedna žaba...tak sme prevárali a myslím, že aj filtrovali. Medzitým Komáre rozkúrili pred objektom veľký oheň a my sme sa ohrievali, hlavne premočené nohy, opekali slaninku (kým sme ju celú neopiekli) a chlebík, popíjali čo to a príjemne unavení zaliezli do spacákov do zaprášenej izby starej horárne.

3.Etapa:  Vartáš – Strihovské sedlo – Diel – Veľká Vavrová - Podhoroď

(prejdených 14,67 km, nastúpaných 403 metrov, naklesaných 1015 metrov)

Táto túra bola za odmenu, nemali sme sa kam ponáhľať, nočný vlak nám šiel z Bánoviec nad Ondavou po 22 00, ale aj tak ma povinnosti prinútili vstať ráno už o cca 7 00  a potom sme zaťali všetci postupne baliť, variť vodu na kávu, na polievku a čaj. Prví boli hotoví Komárici. Teraz a tu sa naše cesty rozchádzali, oni šli späť do Hámrov (Zemplínskych), kde mali auto a my sme pokračovali do Podhoroďu.  A tak sa lúčime. Po rozlúčke sa nikde neponáhľame, máme čas, veď cesta ukazuje cca 4hodinky...a tak sme vyrazili po jedle až okolo 8 50. Mysleli sme si, že budeme pôvodne len stále a častejšie klesať, no nakoniec sme boli ako na húpačke“ najprv sme prudko .vyklesali do Strihovského sedla, a zas začali stúpať na Jaseňovský vrch a odtiaľ ešte na Diel...potom zarastenými húštinami na Pilníkovú lúku a zas stúpačka na Diel ale iný  😊 a odtiaľ na Veľkú Vavrovú potažmo Pliešku, no a potom rôznymi lúkami s chrastím a konármi k vyschnutej studni na Vavrovej lúke. Potom malá prestávka pri kameni ako oltár a už len nevýrazný vrch Sokolovec, popri studničke Lysá Poľana dole do dediny Podhoroď. Bolo vidieť, že túto časť Vihorlatských vrchov nenavštevuje až tak veľa turistov, cesty neboli vždy v ideálnom stave, aj orientácia bola nevalná, no proste divočina.

Do Podhoroďu sme prišli okolo 13 00, kde nám šiel o 20 minút bus do Sobraniec. Mal som ešte jednu nepeknú výzvu, pokračovať ďalej po červenej značke až na Peprný vrch, hrebeňom do dedinky Koňuš. Skoro ma zabili 😊, ale chápal som...bolesti kolien a bedier, nejaké tie otlaky, už tretí deň v relatívne chladnom počasí, za stáleho severného vetra, bez teplej poriadnej stravy...a ani ten Penzión u Emila v Podhorodi nebol otvorený...Tak sme počkali na bus do Sobraniec, vo vykúrenom buse sme sa viezli celú cestu len my štyria a šoférove dve deti. Za nekresťansky lacný peniaz, 1 euro na hlavu, sme sa dostali až do Sobraniec. Trasa autobusu viedla ešte do okolitých obcí a jednou z nich bol aj Koňuš 😊...tak predsa sme boli v tom Koňuše alebo Koňuši?

V autobuse Danca zaspala a my sme očerveneli z tepla, no v Sobranciach sme drevení vyšli zas do chladu hľadajúc nami a googlom vybratú krčmu...po kilometri sme zistili, že si akurát tento deň vybrali voľno. Zavolali sme si taxi, ktorý nás odviezol cca 400m do otvorenej pizzerie, kde sme sa stretli s civilizáciou: Pivko a teplé jedlo a nabíjanie powerbanky a telefónov., ...no teda pekná civilizácia, čo?!..Pobudli sme tam cca 2hodinky, ale čo s načatým popoludním. Tak sme sa s taxikárom dohodli, nech nás hodí do Michaloviec, do ďalšej krčmičky resp. odporúčanej reštaurácie „u Grolla“.  Tu sme  zas niečo pojedli a pivko nefiltrované dali.a po 3hodinách sme stále mali čas, tak sme sa ešte prešli Michalovcami a navštívili piváreň „u Štefánika“. Potom už čas bol, tak sme sa prešli na železničnú stanicu a náhradnou autobusovou dopravou do  Bánoviec nad Ondavou. Tentokrát sme každý spali v inom kupé, iba Martin s Ďurim spolu ale s cudzími ľuďmi. Ja som spal na najvyššom treťom poschodí a keď som sa vyzul, rozhodol som sa, že si tie topánky zoberiem radšej hore k sebe 😊. Bolo mi neskutočne horko a to som ležal neprikrytý a len v slipoch. Hodinky mi ukázali, že som spal len 2 a pol hodiny (aj to slabým spánkom). Na stanici sme sa rozlúčili a každý šiel svojim smerom. Už som sa stihol doma len osprchovať  a pekne poďho do práce.

Resume:

Pekný športovo hodnotný výletík krásnymi lesmi s bučinami a inými listnáčmi, cestičkami s prijemným jemnučkým podložím v sychravom chladnom ufúkanom neskorom babom lete s výbornou partičkou a to celé na konci sveta.:-)

Ako sme sa tri a pol dna presli po Schladmingských Alpach

Ako sa 29 kuskov preslo po Západných tatrách, konkrétne zo Žiaru až do Zuberca

Z Filipinskeho tripu ako sme si vysli na 4. najvyssi vrch Filipin

Ako sme sa presli...najprv zisli na kolybe, prvitali 8 novych clenov a vyrazili sme cez Cermkovu Luku na Skalnatu az sme nakoniec spali na lucke za nou...