Keď som vyberal destináciu na tohtoročné jesenno-zimné túlačky, ani mi nenapadlo, že také nevinno vyzerajúce, ani nie 1000 metrové vrcholy nám dajú tak zabrať. Biele Karpaty, pohorie, tiahnuce sa po štátnej hranici ako nitka v jazve slovenskej a českej republiky.
Hranice geomorfologického celku nie sú vždy jednoznačne dané, ale ja som postupoval pri určovaní podľa Mazúra a Lukniša, ako máme v projekte….
A teda od západnej časti /Zlatníckej doliny/ až po najvýchodnejšiu /Púchov/ som sa snažil rozumne naplánovať trasu na 4dni, využiť pritom štátny sviatok 17.11….
Rozumne naplánovať, znamená nájsť dobré nocľahy a hlavne také miesto, kde nám na hlavu neprší. Neprehnať prevýšenia, neprehnať denné vzdialenosti vzhľadom na pokročilú jeseň, skoro zimu a hlavne vzhľadom na ťarchu batohov, kde má človek všetky nesesery do zimy.
Za 4dni prejsť 120km a 4500výškových metrov nastúpať, naťažko, hmmm….na 5dní by to bolo rozumnejšie….ale boj s voľným časom, hmmm…
Tak som teda naplánoval, oslovil marmoťákov a starých harcovníkov, ktorí sa radi túlajú s batohmi, niektorých kolegov z práce …no a nakoniec sa z tohto výletu, stal výlet s najväčšou účasťou za dlhé roky.
Teda pekne poporiadku
Deň 1. Zlatnícka dolina pri Skalici — Vdoviakovci 29,41 km a prevýšenie 1007 m
Prvý deň pochodu sa vykryštalizovala známa skupinka, Martin, Ďuri, Vladino a ja. Vlak do Kútov podľa plánu mal odchádzať pár minút po šietej ráno. Po taxíku, ktorý ráno mal prísť a potom neprišiel musel zobrať Vladino svoje auto a zobudiť priateľku, aby auto naspäť zaviezla. Prišli sme okolo šiestej. Tu už čakal Ďuri a zachvíľu sa objavil aj Martin. Vlak meškal. Prvé ranné pivko sme si dopriali už vo vlaku, len s tým, že ja nepijem alkohol rok, tak som prešiel na nealko.
V Kútoch sme prestupovali na vlak do Skalice…našťastie sa vlaky čakali, inak by sme prestup nestíhali. Bol som prekvapený, že vlaková stanica nenesie názov „Skalica“, ale „Skalica na Slovensku“….
Oproti budove železničnej stanici je reštaurácia „Na špici“….skôr je to krčmička, kde sa vnútri fajčí a hlavne je otvorená ráno od 6 00, čo nám, cestujúcim vystupujúc z vlaku o 7 30 veľmi bodlo.
Tak sme si dali nejakú kávičku, čaj, malinovku a chalani pivko a v zadymenom teple kuli ako sa dostaneme na začiatok celého tripu, do Zlatníckej doliny vzdialenej od Skalice cca 8km.
Taxi za 10€ to spravilo a o 9 15 sme mohli začať 120km prechod. Začali sme zhurta, lebo sme mali pred sebou takmer 30km a tak sme hneď stratili značku, konkrétne prvú odbočku žltej značky do lesa. A možno dobre, lebo by sme v zabahnenom lesnom teréne boli pomalší ako keď sme šli po širšej ceste.
Postupne sme sa dopracovali po žltej značke ku zavretej „Kamennej chate“. Dopriali sme si tu malú prestávočku, odhodili zo seba nejaké teplé mikiny a začali sme šliapať na „Čupy“, kde sa žltá značka spája s červenou, takzvanou záhoráckou magistrálou Na prvom výraznom vrchu sme sa pofotili s vysokým pylónom.
Z vrchu sme zostúpili a došli na asfaltovú cestu, klesajúc na „Koválovské lúky, pod tromi kopcami“…kúsok odtiaľ červená značka vstupuje do lesa, čo sme opäť prehliadli a pokračovali po asfaltke.
Do lesa sme sa napojili na červenú značku až tesne pred „Machnáčom“. A tak sme boli na česko-slovenskej štátnej hranici. Tá je ohraničená vysokým plotom, ktorý našu cestu aj dlhšiu dobu kopíroval.
Prudkým stúpaním sme vyšli na „Zroubenec“, pokračovali na „Kňažské hory“, kde sa nachádza aj turistický a cyklistický prechod medzi krajinami a opäť stúpali na „Bukovinu“. Práve niekde v týchto miestach sa mi ozvala Martula Kureková, že sa dovedela o našom prechode a manžel je ochotný postarať sa o deti a teda má voľno, že by sa pridala….tak sme riešili logistiku kedy a kde ?.
Z „Bukoviny“ sme sa po čase odpojili od štátnej hranice a teda aj od plota, prišli k lazu „Chalupovci“ s krásnym kamenným domčekom….nad nimi sa nachádzal rázcestník s rovnomenným názvom „Žalostiná, Chalupovci“. Pri rázcestníku som zrazu precitol a pochopil som, že som tu už niekedy bol….áno, vtedy štyri roky dozadu som kúsok odtiaľto bol 10dní zavretý v úplnej tme /dobrovoľne ?/…zaujímavá skúsenosť.
Vrchol „Žalostiná“, sme obišli, pokračovali na „Tri Kopce“, „Bílu studnu“, kde sme sa opäť napojili na štátnu hranicu a až na „Kobyle“ sme si dopriali dlhšiu obednú pauzičku, veď už aj bolo načase. Počasie nám prialo, nepršalo, zima nebola, ale keď človek zastal, veru aj chlad sa dostavil a človek sa musel priobliecť
Po obednom občerstvení sme klesajúc na hranici lesa a lúk, na užšej lesnej cestičke prišli na zaujímavé miesto s názvom „Tři kameny“. Dávna hranica troch územných celkov, resp. trojmedzie ešte zo začiatku 18.storočia. Nachádza sa tu aj altánok s krytým grilom, resp. pieckou.
Kúsok za „Tři Kameny“ sa cesta odkláňa zo štátnej hranice a vedie moravskou časťou (chodník sa nazýva cesta Marie Kudeříkové), aby sa tesne pred cestnou križovatkou vo Vrbovciach opäť na štátnu hranicu pripojila. Inak cestička je veľmi príjemná, lesná, len pozor na značenie.
Pokračujúc cca 600 metrov po dedinke Vrbovce, po červenej značke (Záhoráckej magistrále) sme odbočili po neznačkovanej ceste do tunela pod železnicou a postupne prešli cez „letný tábor“, ktorý v tomto čase strážilo len zopár psov. Postupne cesta začala stúpať a stúpať, začalo sa ochladzovať, slnko zapadalo, šero v lese začala nahrádzať tma. Vybalili sme čelovky, aby sme mohli vidieť modrú turistickú značku, na ktorú sme sa „napichli“ asi vo výške 540 m n. m.
Na hrebeni, na rázcestníku „Nad Machovou“ sme vedeli, že k dnešnému nocľažisku nemáme ďaleko. Z hrebeňa, z modrej značky, ešte pred „Vysokým vrškom“ sme odbočili neznačkovanou lesnou cestou, ktorá bola plná podmočenej trávy. Aj keď sme sa doteraz držali a so suchou nohou prešli kus cesty, tu sa to zmenilo a topánky sa premočili, teda aspoň mne. Pred Brestovcom sa cesta rozvetvovala, a tak sme samozrejme trafili nesprávnu, ale malou okľukou sme sa dopracovali k cieľu dnešnej 30kilometrovej etapy, k Vdoviakovcom.
Je to časť Brestovca, ktoré hrdo nesie aj môj kolega z práce, Radko Vdoviak. A práve u jeho mamy sme mali dohovorený nocľah. Po malom hľadaní sme našli aj ten a pani Vdoviakovú s priateľom.
Po milom privítaní a malom kalíšku domácej jabĺčkovice z miestnych jabĺčok /aktuálne ja nepijem, len z počutia môžem referovať ?/ sme boli ponúknutí výbornými klobáskami a domácim koláčikom.
Nastala debata o zážitkoch aktuálnych a dávnych a potom nás domáci nechali samých nech sa dáme do poriadku /sprcha a pod./.
Tak sme namiesto toho začali jemne driemať, a dobiehať tak zameškaný spánok a kompenzovať celodennú námahu. V tom sa otvorili dvere a vbehol s veľkým hrmotom samotný Radko.
Hneď nás všetkých postavil na nohy a začala sa večerná akcia…..kúsok po Radkovi prišla posádka auta Maťa, teda Dáška, Aďo a Maťo, ktorí doniesli proviant pre ostatných na ďalšie dva dni. Hodinku po nich doviezol Martu jej obetavý manžel Maťo. Bolo nás osem turistov a Radko. Tak sme ešte zavolali spoločného kámoša z vedľajšej dediny a zábava mohla začať. Večer prebiehal vo vynikajúcej uvoľnenej atmosfére. Každá zábava raz musí skončiť, a skončila neskoro, pred druhou hodinou nočnou ?….a preto sme z tohto titulu prestavili budíček na 7 00.
Deň 2. Vdoviakovci — Veľký Lopeník 25,41 km a prevýšenie 1507 m /doplnila Dáška
Ďalší novembrový sviatok potešil. Počas predĺženého víkendu sme v piatok doplnili zvyšok partičky a vybrali sa na časť prechodu Bielych Karpát so spaním na Veľkom Lopeníku.
Túto oblasť takmer väčšina z nás nepoznala a nedá mi nepoznamenať, že ani po prejdení jej úsekov stále moc nepozná. Miesto dlho predpovedaného dažďu sme mali počas nášho výstupu len hmlu, čo nám síce umožnilo zapojiť našu predstavivosť, no kvôli výhľadom z Veľkej Javoriny si to budeme musieť vyšlapať znova.
Nevadí. Bolo to skvelé.
Výstup sme začali od nášho kolegu Radka v Brestovci po ôsmej hodine rannej. Začali sme ho ako inak spoločnou fotečkou a hurá do blata na hranice s Českom cez Čupec. Túto časť sme síce niektorí chceli vynechať a ísť trasu s nižším výškovým prevýšením pod Čupcom, no nakoniec nás zvyšok skupinky potiahol.
Cesta bola pomerne príjemná po rovinke, čiže sa išlo skvelo, vítali nás nie len občasné lúče slniečka, ale aj nespočetné množstvo uvítacích smsiek z Orange.
Z kopca Čupec nasledujeme stále červenú turistickú značku cez Kašpariskův vrch, Durdu.
Veľa z nás sa tešilo práve na prechádzanie cez Veľkú Javorinu, keďže to mala byť najkrajšia časť trasy, avšak kvôli hustej hmle, sme nemali priestor sa kochať okolím a išli sme rovno k jednej z najstarších chát na Slovensku a to na Holubyho chatu. Tu sme zakotvili na pomerne dlhú chvíľu. Kam by sme sa ponáhľali? Do zimy? Ani by ma nenapadlo, že by niekto mohol byť tak trafený ako my a mal v úmysle spať na Lopeníku v tomto čase, až kým to niekto nevyslovil nahlas. Vyvolalo to mierne znepokojenie a keď chlapci začali polemizovať o možnom prespatí na tejto krásnej chate, bol zrazu veľký priestor na diskusiu s veľkým množstvom plusov.
Nakoniec sme sa všetci 8 rozhodli pokračovať ďalej a dokončiť začatú trasu. Hmla po ceste do doliny z chaty ustúpila a my sme si mohli konečne užívať jeseň navôkol.
Čas išiel a my sme so zapadajúcim slniečkom museli nasadiť čelovky, vďaka ktorým sme mali možnosť dobehnúť aj nášho parťáka Maťa, ktorý svoje tempo musel zraziť na nulu a prečkať silný vietor v kríkoch, kým nás nezapočul. Niekedy sa človek musí prispôsobiť situácii, vybitá čelovka vie zamávať s nejedným turistom pri príchode tmy.
Nakoniec sme sa tu všetci počkali, požičali si potrebné veci a vznikol tu aj priestor na posilnenie, každý podľa svojho gusta. Niekto si dal tyčinku, čaj, iný vajcovku a ďalší nejakú tu chriapku na prehriatie. Skvelá vsuvka pred poslednými 3km, kde sme si všetci uvedomovali vyššie prevýšenie na pomerne dosť krátkom úseku.
Našlapané kilometre sme začali výrazne pociťovať, taktiež boľavé plecia neboli výnimkou a to všetko sa prejavovalo spomalenou chôdzou či hlasnými povzdychmi, no vedeli sme, že sme každým krokom bližšie k teplej polievke a špekačkám.
A ako inak, zvládli sme to
Prístrešok na Veľkom Lopeníku nás príjemne prekvapil, keďže nebolo treba až tak výrazne obmedziť svoj komfort. Je polovica novembra, zima, mokré drevo, no chlapcom sa napriek menej priaznivým podmienkam podaril založiť oheň, vďaka čomu sme mohli spolu ešte nejaký ten čas stráviť aj vonku.
V noci nás trošku potrápil chrapot chlapcov a plch sivý, ktorý nás prišiel navštíviť , a rovnako ako naši chlapci, nás budil ?.
Ráno bolo síce sychravé, no konečne sme mali priestor vidieť lokalitu, kde sme mali možnosť sa dobre vyspať a s dobrou náladou sme sa takto mohli presunúť ďalej.
Celý tento deň spolu so zakotvením v miestnom prístrešku na Veľkom Lopeníku bola taká zmes obáv, zimy, hmly, prekonávania sa, motivácie, sharovania všetkého možného z jedného hrnčeku, smiechu a radosti.
Bol to skvelý zážitok, ďakujem marmoťáci
Deň 3. Veľký Lopeník — Vlársky priesmyk 39,31 km a prevýšenie 1025 m /doplnil Aďo
V takom hojnom počte sme sa hádam ešte ani nezobúdzali. Dohromady sedem statočných sa ráno vykuklilo zo spacákov pod jednou strechou na Veľkom Lopeníku. Ten ôsmy najstatočnejší totiž spal sám vonku. Asi sme mu príliš smrdeli. Alebo sa mu nechcelo počúvať „pilčíkov“ pri usilovnej nočnej smene. Naša skupinka ôsmich sa však relatívne rýchlo rozpadla, podobne ako spoločenstvo prsteňa. Traja z nás boli neúprosní, tak sme hneď po raňajkách ostali kamaráti piati. Nuž a vydali sme sa na najdlhšiu etapu celého prechodu, smer Vlársky Průsmyk. Tých cca tisíc výškových metrov stúpania nás až tak netrápilo a ani tých skoro 1500 metrov zostupu nebolo najhorších. Tými dvomi premennými, ktoré určovali náročnosť tohto dňa, boli vzdialenosť a terén. Nielen, že sme prešli 40 km naťažko počas zimného dňa, kedy sme už pred štvrtou zapínali čelovky, ale prekonať v niektorých častiach zradný terén vo forme rozrytých zvážnic a miestami po kolená bahna nám tiež vedelo predĺžiť zdanlivo jednoduché prechádzkové úseky. O to viac, keď sa šľape približne 12 hodín. Na vytýčené miesto sme dorazili naozaj večer okolo ôsmej, vyšťavení a bez zaručeného ubytovania. Údajne nás mal jeden dohodnutý príbytok očakávať, no zákony schválnosti účinne zapracovali a my sme už reálne zvažovali spať opäť niekde vonku. Teda samozrejme až po tom, čo sme zakotvili v asi jedinej miestnej krčme, kde nás potešili teplou pizzou a jedným-dvomi čapovanými. Ale ani v tomto podniku nemali chuť pomôcť zatúlaným pútnickým tváram a poskytnúť nám dlážku na ochranu pred vonkajšími elementami. Jemne demoralizovaný z vypovedajúcich achiloviek, vidiny ďalšej chladnej noci a celkovej únavy som pri druhom pivku začal hľadať všetky možné spoje z Bohom zabudnutého Vlárskeho Průsmyku naspäť domov do Považskej Bystrice. Posledný vlak z Dubnice vyrážal za necelú hodinu, tak som neváhal a zavolal taxík. Zo súcitu, hoci nemusel, sa na ceste domov ku mne pripojil ďalší spolupútnik. Za to som bol nesmierne vďačný, pretože terigať sa v takom stave sám sa mi ozaj nechcelo. Onedlho stálo vonku auto, a keďže my dvaja sme vzali batohy na ramená, ostali v tom len tí kamaráti traja. Nakoniec ani tí však nemali chuť spať po tak náročnom dni zas vonku, tak následovali našu taktiku, len namiesto domov sa zaviezli do najbližšej teplej izby. Chvíľu som si vyčítal, že som svoju cestu ukončil už po dvoch dňoch a stiahol so sebou aj ďalšieho člena výpravy, ktorý by inak ostal. Na druhú stranu, telo treba počúvať, ako to už zo skúsenosti poznám, a keby som tak neurobil, nemusel by ďalší deň dopadnúť dobre. Tým boli výčitky pred spánkom zahnané do kúta a ja som ešte ten večer ležal vo svojej posteli, spokojný s výkonom aj so spomienkami, ktoré tieto zážitkovo plné dni vo mne zanechali. A ako som sa neskôr dozvedel, mojím vyčerpaním som pravdepodobne demotivoval aj väčšinu zostávajúceho spoločenstva, ktorá sa nasledujúce ráno odpojila a tak v tom nechala toho posledného kamaráta. To už ale nie je môj príbeh na rozprávanie…
Ešte Miňov pohľad na sobotný večer vo Vlárskom priesmyku:
A tak sme došli za hlbokej tmy až na Vlársky priesmyk, kde sa mi opäť nepodarilo spojiť s prevádzkarom potenciálneho ubytovania. S Martou sme sa rozhodli, že sa prejdeme na „miesto činu“, kde sme mali spať, no nikde nikto, všade tma. Tak sme sa vrátili cca 20metrov za hraničnú cestnú policajnú kontrolu, kde bola otvorená krčmička Vlára, v ktorej už sedel zvyšok turistov a objednával pizzu s pivkami. Začali sme kuť plány, čo s načatým večerom, kde hlávku skloniť…nikomu sa nechcelo po dlhočiznej túre, premoknutí niekde do chladu na lúku, bez stanu….
Aďo sa rozhodol, že zajtra už nikde nepôjde, lebo mu „odišli“ achilovky…zoberie si taxík do Dubnice odkiaľ mu šiel spoj do Považskej. Martula sa k nemu pridala, aj keď váhala. My traja, sme sa rozhodli pre ubytovanie v Nemšovej v penzióne a ráno uvidíme, čo a ako.
Taxikár nás odviezol do penziónu Kingo, kde akurát skončila svadba, tak sme ešte aj slané koláčiky od svadobčanov dostali. Po otázke, či by nás taxikár zaviezol naspäť na Vlársky priesmyk odpovedal, že robí len do 6 00, čo pre nás znamenalo, že sa opäť nevyspíme ☹ a budeme musieť vstávať už o 5 00.
Do postelí sme zaľahli okolo 23 30 a budík na 5 00 nastavili. Ráno sa uvidí….ale už sme cítili v nohách skoro 100km a 3,5km prevýšenie…
Deň 4 Vlársky priesmyk — Púchov 25,88 km a prevýšenie 1002 m
Ráno zazvonil budík, z teplých perín sa nechcelo nikomu. Pýtam sa Ďuriho do tmavého rána, Ďuri, ako si na tom, ideme? „…nikde nejdem!, skoro som nedošiel ani v noci na záchod!“….idem za Martinom do druhej izby, Martin, ako si na tom? Ideme?….Ďuri má krvavé otlaky na pätách veľké ako 2eurovka a nemá tendencie ísť ….Martin odpovedá: „…ja som tiež vôbec nezregeneroval, ja tiež nejdem“….hmmm, ťažko mi bolo rozhodnúť za seba. Mám rád veci naplánované dokončiť a tak som sa relatívne na danú situáciu rozhodol…ja idem, aj keď samému a do ešte rannej tmy….hmmm
Tak som zavolal taxikárovi, nech pristaví auto o 6 00 k penziónu, vybalil som len varič s bombou a hrncom a jednu väčšiu stravu…nejaké tyčinky mám, čaj si dám niekde v dedine po ceste a trocha vody mi bude stačiť, doplním tiež po ceste.
Taxikár bol skúsený miestny borec. Keď som sa ho v aute pýtal na zver vs. auto, tak presne vedel, kde má pribrzdiť a dobre spravil. 2x nám vbehlo do cesty stádo nemalých laní…ale inak fičal dedina nededina a tak ma okolo 6 30, ešte za tmy, vyhodil na konci asfaltky v Sidónii so slovami, či sa nebojím medveďa, tak som mu odpovedal, že dúfam, že sa medveď bude báť viac ako ja ?.
Zapol som čelovku, pre všetky prípady a začal poslednú, cca 26km etapu…sám.
„Samoturistika“, resp. keď človek ide sám, má veľmi veľa výhod ale aj jednu obrovskú nevýhodu, nikdy nevieš čo zlé sa môže stať a „ideálne“ ak tam nie je signál…
Ale netreba na to vôbec myslieť!
Inak samému sa ide dobre, lebo si napríklad určuje tempo…no tentokrát som sa nejako nemohol „rozbehnúť“…po chvíľke začala červená značka stúpať prudšie v lesíku a v diaľke sa ukazovali červeno ružové ranné „červánky“…Nebolo ani teplo. Odhadoval som to na cca -3 stupne…aspoň som nebol zablatený…zatiaľ ?…keď som vyšiel z lesa, vypol som čelovku a schoval do batoha. V diaľke sa na mňa pozerala laň, onedlho som si doprial pri poľovníckej chate malú rannú prestávku na jednu tyčinku…raňajky.
Pred rázcestníkom „Brezová, kaplnka“ som našiel ešte jednu zaujímavú zvieraciu stopu, tak som si ju odfotil, že doma v knihe pozriem komu to môže patriť, asi vlk alebo rys?
Samotný rázcestník je vlastne v blízkosti pútnického miesta s kaplnkou, malým amfiteátrom, núdzovým nocľažiskom a hlavne výdatným prameňom, z ktorého som sa aj ja občerstvil. Tu sa červená značka stáča na severo-západ. Ja som však pokračoval po modrej turistickej značke, až do cieľa, do najvýchodnejšej časti pohoria.
V bezmennom sedle, kde sa modrá značka stretáva so zelenou som pocítil nával silného vetra a uvidel opäť dolinu v okolí rieky Váh, v pozadí so Strážovskými vrchmi.
Keď som videl auto na poľnej ceste, vedel som, že som už blízko civilizácie. Áno, Vršatecké podhradie so svojimi dominantnými skalným hrebeňom. Mal som dve možnosti, vybral som si modrú značku (žltú som u poznal), a obišiel som skaly z juhu.
V sedle „Chotuč“ mi prišla od chalanov provokatívna fotka z vlaku pri pivku, že už cestujú a myslia na mňa a sú duchom so mnou…?
Tak mi prišlo, že aj ja mám chuť na niečo teplé…ideálne káva. Dám si v dedinke Červený kameň….nedal, kaviareň zavretá ešte. Tak, že si dám v Lednici, na to som musel ale zdolať relatívne dlhé stúpanie až do „Červenokamenského sedla“. Aspoň zo studničky som sa opäť občerstvil.
V Lednici som však žiadnu otvorenú kaviareň tiež nenašiel, nevadí…dám si v Hornej Breznici. Cestou sa však zatiahlo a začalo výdatne pršať resp. snežiť mokrý sneh. V Breznici som si povedal, že niečo teplé by sa fakt hodilo, chlad a vlhko sa vkrádalo pod vetrovku…a tak som aj cez telefón skúšal niečo vyhľadať, no nič otvorené nebolo…zas som si nechal ujsť chuť. ?
Z Hornej Breznice do sedla „Keblie“ bola relatívne príjemná cesta, aj keď tenisky som mal už premočené…V sedle som stretol poľovníkov vo vetrovkách fluoreskujúcej oranžovej farby, /konečne prví ľudia na trase/. Zo sedla bola modrá značka jedna veľká divočina: iba blatistá, podmočená a šmykľavá cesta. Nebolo kade obchádzať.
Postupne som sa dopracoval, došmýkal až na začiatok samotnej dediny „Keblie“ a s hnusom „obdivoval“ modernú megalomanskú architektúru novodobých zbohatlíkov. Odteraz som kráčal len po asfalte a betóne…špinavý, zmoknutý, ale spokojný.
Došiel som na najvýchodnejší bod Bielych Karpát, podľa geomorfologického rozdelenia pánov Mazúra a Lukniša.
Ešte ma čakal prechod cez celý Púchov, mal som aj myšlienky, že nech príde pre mňa brácho a skočím do Považskej našich pozrieť, oddýchnem si a dám si konečne kávu…no brácho nemohol. Tak som ešte posledných 10 výškových metrov prekonal na moste ponad Váh a železnicu, až som sa ocitol na železničnej stanici.
Za 10 minút mi šiel vlak do Bratislavy. Nie, urobím si ešte pohodu a dám si tu kávu ?. Okrem „turka“ som si dal aj polievku a zrazu som pocítil ako sa mi teplo začína vlievať do tváre a celého tela, presne to som potreboval. Potom som si dal ešte jednu kávu a išiel kúpiť lístok na vlak, samozrejme s miestenkou. No to bol ale problém…nebola….nakoniec sa jedna uvoľnila, ale v jednote triede.
Tak som nastúpil znavený, mokrý a špinavý s veľkým batohom do vykúreného kupéčka, medzi spokojných (možno) čistých a teľudí.
Ja som bol tiež milo prekvapený, keď mi Vladino ponúkol zo stanice odvoz do Dúbravky. Potešilo ma to a hlavne sa mi veru už nechcelo do tej zimy.
A takto skončil prechod pohoria Biele Karpaty zo západu na východ v čase od 16.11.-19.11.2023, kedy sa nám podarilo prejsť yyše 120km, a nastúpať vyše 4500 metrov, naťažko.
Pekné máme to Slovensko.
