Marmota

Tento prechod bol pôvodne koncipovaný ako prechod Vtáčnika a Štiavnických vrchov, čo sme s Bendžom pôvodne plánovali. Nakoniec z toho vznikol prechod Vtáčnika a Kremnických vrchov a v inom čase a v inom obsadení. Proste tak to býva, človek mieni a čas to zmení… Začali sme preto až v nedeľu a tak sme sa spolu s Vladinom stretli skoro ráno v Bratislave na hlavnej stanici. Ja som prišiel o niečo skôr a bol už hladný a keďže nič nebolo otvorené, na jedenie nemali tiež nič, tak som si dal “raňajky buržujov“ kávu a vodku ?. V Pezinku sa pripojil Martin a v Hlohovci sme už boli kompletní aj s Aďom, ktorý prišiel zo severu, z Považskej Bystrice.

Aďo synovec, študák na vysokej škole v Brne je inak drsňák, lebo len v piatok skončil celú 30 dňovú náročnú cestu hrdinov SNP a keď som mu zavolal či nepôjde s nami v nedeľu na prechod, tak len prikývol, že si operie nejaké veci a samozrejme pôjde.

A tak sme skoro ráno okolo deviatej všetci vystupovali z vlaku na stanici Zemianske Kostoľany. Z Kostolian nás mal vziať blízko bývajúci kamarát a kolega Lukáš autom až na úpätie Vtáčnika. A tak sme chvíľku čakali v hostinci u Olejku, kde sme si dali opäť výdatné raňajky ?.

Lukáš prišiel a nesklamal. Autom sme boli na parkovisku pod Končitou za 20 – 25 minút a ušetrili sme tak minimálne dve hodiny cesty pešo po asfaltovej ceste.

S Lukášom sme sa rozlúčili a dali si „na červíka“, aby sa nám dobre šliapalo po náučnom chodníku Vtáčnik.  Cesta bola príjemná v príjemnom doobednom počasí, no netreba zabúdať, že sme boli plne naložení (spacáky, karimatky a iné…). Na kóte Siahy, značka ukazuje 1076 m n.m. sa náučný chodník spája s modrou turistickou značkou, ktorá je vedená na mape aj ako chodník Petra Školnu/kto je šikovný, dohľadá si na internete, kto vlastne Peter Školna bol/. Na vrchol Vtáčnika sme dorazili tesne pred poludním. Teda tempo bolo výborné, 5,6km a 870 výškových metrov za necelé dve hodiny. Dali sme si zaslúženú prestávku, najedli sa, pokochali sa výhľadmi a nechali sa odfotografovať pohromade pri vrcholovom kríži. 

Z vrcholu Vtáčnika to bolo už len dole, teda to dole je dosť mylné pomenovanie a to kvôli tomu, že ešte do Handlovej sa musí okrem samotnému zostupu /cca 1300m/ nastúpať cestou asi 400 výškových metrov pri rôznych hore-dole, hore-dole kopčekoch. Tak či tak cesta ubiehala príjemne v parádnom lesíku bukovo-dubovo ihličnatom, vlastne v zmiešanom ?, na mäkkom podklade, na mäkučkej trávičke a listí… sem-tam sme si dali nejaké kratšie prestávočky, aby sme si mohli dať k záveru dlhšiu pauzu na Veľkom Griči. Tu sme sa mohli dosýta pokochať výhľadmi a do polosýta najesť a napiť. Okrem toho sme pomaly zvažovali, kde vlastne skloníme navečer hlávku a kde budeme v Handlovej spať. Môj tip: Hutira relax klub nám vkuse neodpovedal a nedvíhal a že teda niečo pohľadáme a uvidíme, v najhoršom pôjdeme aj do hotela Remáta, kde sme prespali aj na poslednej túlačke pri prechode pohoria Žiar, prípadne prespíme vonku…

Z Veľkého Griča sme sa vybrali dosť strmou skratkou, ktorá nebola úplne easy peasy , no nakoniec sme našli správnu cestičku a postupne sme sa dopracovali až do Handlovej.

V Handlovej nás prvé privítalo také malé ghetto rómske nad závodom, Hornonitrianske Bane Handlová a v jej blízkosti sme narazili vysmädnutí na príjemnú krčmičku Zatinka. A to som si najprv myslel že je  to Latinka ?, avšak milý pán majiteľ a krčmár v jednej osobe nám vysvetlil, že Zatinka znamená krátka prestávka pre baníka.

 Odtiaľ, už so smädom zahaseným sme si zobrali taxík cez celú Handlovú za neskutočné dve eurá do Hutira relax klubu, že zistíme predsalen či majú otvorené a čo je vo veci, že neodpovedajú…Na dverách ubytovne sme našli ďalšie telefónne číslo, na ktoré sme sa dozvonili na prvý krát a v tom momente sme boli už ubytovaní…Milá pani domáca, nám vysvetlila, že majú na internete zlé číslo uvedené…taký detail a také starosti môžu niekomu spôsobiť, hmmm… Ešte sme si stihli dať pred záverečnou večeru: vysmážané všeličo s vysmážaný všeličím a miestnym pivom.

1.deň resumé: 24 km a 1255 m stúpanie a 1245 m klesanie

Druhý deň nás čakala náročná a najdlhšia etapa takmer 1800 metrov výškových a cca 35 km, z toho dosť po asfalte ☹. Tak sme si povedali že vstaneme skoro ráno a naraňajkujeme sa v Handlovej, čo v doslovnej reči znamenalo treska, rožky a pivko na lavičke na detskom ihrisku okolo 7 30 ráno….

Od raňajok v príjemnom slnečnom ráne, sme vyrazili po zelenej značke smerom do Sedla pod Vysokou. Túto trasu tentokrát z Handlovej až do sedla dobre poznáme z minuloročné treku, keď sme išli opačným smerom. V Sedle pod Vysokou sme boli v relatívne rýchlom čase, aj keď sme sa stihli kochať prácou miestneho lesného robotníka, ktorý nakladal automatickou rukou drevené kmene na nákladné auto. Taktiež sme jedným očkom hľadali aj hríby, nie preto, že by sme ich chceli zbierať, len pre vlastné potešenie, či vôbec rastú. A rástli. V sedle si dopriali malé občerstvenie, dali jednu spoločnú fotku , dali „na červíka“ a pokračovali ďalej. Tu sa napája zelená značka na červenú cestu hrdinov SNP a tú Aďo dobre poznal. Červenou značkou sme sa teda vybrali do Kunešova po Kunešovských lúkach. Tu som videli za svoj život asi najviac Bedlí pokope, odhadom 200-300 kusov… ale čo s nimi? Tak sme ich nechali zvieratkám a hubárom. Kunešov je malá tichá dedinka, kde je veľa chalupárov. Okrem krčmy tu zrušili už aj obchod, ako nám bolo povedané, že sa to neoplatí… čiže sme si nemohli nikde nič dať, tak sme si museli vybrať vlastné zásoby a na autobusovej zastávke ich spapať.

 Z Kunešova začína po červenej značke asfaltka ☹…a tá končí až na Krahuliach…takmer 9km, fuj to.  Aďo aj spomínal, že Cesta hrdinov SNP veru nevedie čisto len po lesných cestičkách a dokonca niekedy sa mu zdá, že je toho v etapách aj viac po asfalte a po betóne, hlavne na východe.

Kremnické Bane sme len tak lízli okrajom až sme sa dostali do miesta nazývaného „stred Európy“ ako sme tam zistili tak právo mať „stred Európy“ si uzurpuje asi dvanásť európskych krajín, no my ho máme pri Štiavnických baniach.  Vyprahnutí asfaltkou, stále bažiaci po teplom jedle a studenom pive sme sa dostali konečne na Krahule. Našťastie v pondelok okolo obeda bol otvorený „šenk pod svahom“ kde sme si zasa dali nejaký obed z polotovaru, no čapovanú Plzeň. Odtiaľ sme už pokračovali po modrej turistickej značke Krahulskou dolinou, kde boli pekne vyspádované protipovodňové kaskády, avšak tá voda v nižších partiách bola „smaragdová“ až žaburincová…

 Na rázcestníku Kremnická píla, kde sa cesta z Krahulskej doliny spája s Partizánskou dolinou, ukazovala po zelenej značke ďalšie stúpanie až ku Chate pod čerešňou, samozrejme tentokrát opäť po asfaltke /3,6km/. Našťastie táto cesta bola vedená popri potôčiku, v tieni a chlade vysokých stromov.  Pri chate pod čerešňou, ktorá bola v dosť dezolátnom stave, sme si z výdatného Zolovho prameňa nabrali vodu a pokračovali už opäť po lesnej ceste cez Šindliarku až na chatu Hostinec. Ten, ako sme predpokladali, bol v pondelok zavretý. Pri hostinci sme si aspoň doplnili čerstvú vodu, chvíľku posedeli a konečne sa vybrali po žltej značke na hrebeňovečku začínajúcu známym vrchom Velestúr. Už samotný vrch a jeho okolie vzbudzovalo mystický dojem a tie starodávne runy to už len podčiarkli. Zvedavosť pre túto záhadu, bol hlavný dôvod prečo sme sa rozhodli ísť na Skalku okľukou cez Velestúr a nie priamo z Krahúl. Z Velestúra cesta smerovala na ďalší vrch Zlatá studňa s pekným krytým bivakom priamo na vrchole…aj som ponúkal chalanom možnosť prespania, no neuspel som. Tak sme šli ďalej Králickým sedlom, Bystrickým sedlom až ďalej na Skalku, kde sme pofotili aj pekné výhľady, odtiaľ dole k dohodnutému ubytovaniu na tretej najstaršej chate na Slovensku, Chate na Skalke.  Keďže chata neponúka stravovanie, sadli sme si povedľa do bufetu k Norike, kde sme trošku popili a zjedli na večeru zaslúžené megaklobásky a rozprávali a rozprávali a hodnotili a hodnotili až do neskorého večera a potom sme sa príjemne vetrom a slnkom znavení, sklátili do postieľok. 

2.deň resumé: 31 km a 1480 m stúpanie a 750 m klesanie

Ráno sme vstávali relatívne skoro, niečo okolo siedmej sme už boli pripravení a opäť sme vyšli hore na „Skalka – vyhliadka“, na ktorej sme si dopriali pomocou Aďovho variča kvalitnú kávičku a popritom sa aj naraňajkovali. Príjemne  zohriati, sme začali šliapať povedľa známych ferát, kde sa už schádzali prví „feratisti“. Postupne sme sa dopracovali na do Sedla Tunel (inak zaujímavý návrh prepojenia dvoch dolín), na tretí najvyšší vrchol Vyhnatová (1283 m n.m.). Odtiaľ pokračovali do Kordíckeho sedla, a tak ďalej stále po červenej, k rázcestníku Handel kde sme zbadali krásne veľké dubáky, síce staršieho dáta, ale bolo zrejme, že huby rastú… V sedle Flochovej sa červená značka stáča na Malý Šturec a my sme pokračovali po zelenej na Flochovú, zo sedla vrchol to bolo pár výškových metrov aj vzdialenosť je to bolo okolo 10 minút. Vrchol Flochovej (1317 m n.m.) v podstate nie je ani tak výrazný vrchol, ale je to skôr lúčka a ceduľka samotného vrchu je zobrazená na jarabine ?. Tu sme „posečkali“ ako hovoria bratia česi, oddýchli sme si, vysušili vlhké ponožky a nasávali vitamín D, tak potrebný v aktuálnej dobe koronovej. Po asi trištvrte hodinky sa pobalili a strmo dole po zelenej na kótu Ležisko sa dostali. Z nej sme mali len dve možnosti pokračovať ďalej nižšie po zelenej aj s takou okľukou dlhšou alebo to trošku strihnúť po inej neznačkovanej ceste, ktorá sa nakoniec ukázala tiež nie je úplne easy peasy. No ale postupne sme sa dopracovali až do Hornej štubne, cestou sme vyrušili obrovskú laň, ktorá nám asi dva metre pred nosom vyskočila tak rýchlo, že Martin ani foťák nestihol vybrať. Nad Hornou Stubňou, pri kameňolome sa dve možností ciest spojili a zvyšné dva km do Hornej Štubne sme už opäť išli po asfaltke. Našli sme prvú reštauráciu, kde sme si dali zaslúžené pivko a zistili sme že vlak nám ide asi za trištvrte hodinku, kúpili cez mobil lístky a pre istotu sme sa spýtali kde ten vlak vlastne stojí, pretože Horná Štubňa má myslím až tri železničné zastávky, pretože z troch smerov sa tam stretávajú vlaky. A keď sme prišli na tú danú zastávku Horná Štubňa- obec, kde sme si pôvodne chceli kúpiť lístky, zistili sme, že zo zastávky je iba posprayovaná prázdna budova, ktorú najlepšie dokladá priložené video z akcie. Nasadli sme na rýchlik z Banskej Bystrice, ktorý nás doviezol do Žiliny, tu sme počkali  na rýchlik Žiline do Bratislavy, s tým že ja s Aďom sme vystúpili už v Považskej, kde sme si zobrali nejaké veci a nasledovným rýchlikom sme pokračovali do Bratislavy. Cestou sme ešte stihli s jednou mladou turiskou vypiť domáce ríbezľové vínko od mami, takže som prišiel domov dosť unavený. No šťastne oddýchnutý. Bola to pekná túrička aj čo sa týka športového rozmeru aj prírody a aj sme do zbierky najvyšších slovenských pohorí pridali dva ďalšie vrcholy, Vtáčnik a Flochovú.

3.deň resumé: 23 km a 780 m stúpanie a 1350 m klesanie