Začalo to nevinne. V práci sme chceli ľudí motivovať, aby chodili viacej do prírody a tak sme vymysleli “zberača” všetkých 11tich 700metrových vrcholov Malých Karpát. V pohode sa to dá realizovať na štyri krát a to sedemstovky v okolí Smoleníc, potom sedemstovky v okolí Pezinskej Baby a nakoniec Vysoká a potom Vápenná. Niekomu skrsla v hlave aj myšlienka, či sa to nedá spraviť predsalen naraz. Tak sme zistili, že to už rôzni ľudia prípadne turistické kluby dávno praktizujú. Podľa plánovača trasy sme nakoniec vybrali optimálnu trasu z rôznych variant a tou sme sa aj nakoniec riadili.
Takže pôvodne to môžeme nazvať firemnou akciou, ktorú sme prebrali aj na klubovej schôdzi a samozrejme niektorí členovia sa “chytili”. Dátum akcie padol jednoducho a to tak, že Ďuri Kamas povedal, že tento víkend má ešte voľno, či teda nepôjdeme 29.5.2021. Ja ako styčný dôstojník. medzi firmou a klubom som to napísal s predstihom aj ľudom z firmy a v podstate nebol problém ani u nich. Dva dni pred samotným tripom som dohodol logistiku za pomoci obety včasného stávania kolegu Radka z Vinosád. Keďže sa o našej akcii dozvedel aj kamarát, tak ešte večer pred akciou mi zavolal, či sa sa k nám môže pridať aj s manželkou. Samozrejme, ako hovoríme, “viac hláv viac kapusty”.
Deň D, resp. ráno, skoré ráno o 03 15 u Juraja zazvonil budík a postupne vyhnal z postele Juraja, mňa a Alenku, ktorá prišla na akciu až z Liptovského Mikuláša. Po štvorhodinovom spánku, /noc predtým som po ochutnávke vín spal ešte menej/ a ranných rituáloch ako je káva, raňajky a :-)… sme o 04 15 fičali v starom Opli Zafira smer Pezinok, kde sme do 6-miestnej úpravy zobrali kolegu a Martina, resp. Martina a Martina. Do Vinosad sme prišli v dohodnutom čase a zobrali Radka, obetavého šoféra. Na Pezinskej Babe sme boli 05 02 a spojili sa s kamarátom Ľubošom a jeho manželkou Mirkou, ktorej tento nonstop prechod bol snom už dva roky.
Dali sme si ešte na červíka a utužili družbu medzi ľuďmi, ktorých niektorí ešte predtým nikdy nevideli. 5 15 sme zapli hodinky a trasovače a vyrazili.
Tempo bolo zo začiatku solídne a preto sme boli o chvíľu na vrchole Čmelok. Tempo sme udržiavali a ako siedmi statoční sme sa postupne prepracovali na Javorinu, Čertov Kopec a Skalnatú, kde na nás štekali psy, ktorí boli spolu s bivakármi, ktorých sme nechtiac ranným príchodom takto zobudili. Na “nešťastnú” Veľkú Homolu, ktorá sa vymyká jednoduchšej hrebeňovke, pretože leží osamotená mimo ostatných vrchov ako apendix, sme sa dopracovali 10 minút pred 9 00. Na jej vrchol sme sa dostali neznačenou skratkou /viď GPX trasa/. Najedli sme sa, napili, niektorí vyšli aj na vrchol vyhliadky, čo to pofotili a vybrali sa ďalej. Čas bol výborný a aj počasie nám prialo. Nálada sa postupne uvoľňovala a z neznámych turistov sa postupne stávali kamaráti.
Na Vysokej sme boli okolo 10 15 a začali sa objavovať prvé problémy. Otlaky, bolesti kolien a iných kĺbov a pod. No i tak sme sa držali viacmenej pekne pokope. Profil trasy bol neúprosný a bolo potrebné zísť až do Sološnickej doliny do nadmorskej výšky cca 270 m n.m. a potom vystúpať až na Roštún resp. Vápennú do výšky 752 m n.m. Akurát keď sme boli v “Sedlo Skalka” napísala Ivka, že už je na Roštúne a čaká nás. Rázcestník ukazoval 2 10 na Vápennú. Zo sedla sme zišli, resp. niektorí si pobehli až do doliny na asflatku a začali ukrajovať prvé metre takmer 500metrového stúpania. Okolo 12 40 boli prví z nás na vrchole. Zvítali sa s Ivkou, počkali sa s ostatnými súputníkmi a zistili, že Ľuboš to vzdal a už na Vápennú nešiel kvôli problémom s kolenami. Aké symbolické. nič sa nezmenilo, bolo nás stále sedem. Ľuboša nahradila Ivka. Okrem dlhšej pauzy, ktorú sme využili na jedlo a dopitie posledných zásob, som si oblepil otlaky, vymenil topánky za fungl nové tenisky a spoločne sa tešili na načapovanie nových zásob pitnej vody na Amonovej lúke, ktorá a nás čakala za necelých 5km. Po doplnení najlepšej tekutiny na svete sme pokračovali smer Veterlín. Prudkým stúpaním cez krásne zakvitnuté pásy voňavého medvedieho cesnaku sme sa dopracovali až na vrchol Veterlína. Na každom vrchole náš dvorný fotograf Maťo fotil roztrúsených bojovníkov a tak to bolo ani na tejto ôsmej sedemstovke. Krásnym hrebeňom, plných rozkvitnutého cesnaku a skál sme sa už fotili na vrchole Čelo, kde ma spoznali kolegyne z bývalej práce. A tak sme pokecali…nevideli sme sa osemnásť rokov.
Prudký zostup z Čela do sedla Záruby nikomu na radostnom výskote nepridal, pridal iba na zasýpeniach z ubolených kolien :-). Posledných vyše sto metrov stúpania sme už dali s prehľadom a mohli sa tak kochať krátko pred 18 00, výhľadom z najvyššieho vrchu Malých Karpát, Záruby.
Po pauzičke spojenej s jedlom, pitím a malou cigaretkou a nutným pofotografovaním sa, sme hrebeňom došli až k poslednému vyše 700metovému vrcholu, Havranica. Vrchol je označený plastovým havranom a teraz už aj nápisom Havranica, ktorý je dvoma sk páskami pripevnený k obvodu stromu. Aj tak si myslíme, že skalnatý vrchol na druhej strane cesty, je samotný vrchol Havranice, a tak sme sa odfotili aj na ňom :-).
Čakal nás už len vyše 400 metrový zostup do Smoleníc ku kostolu, kde čakal na Mirku Ľuboš a pizza, ktorou nás ponúkol. Cestou dole som ešte dovybavoval odvoz s Radkom a o 19 15 sme si všetci bojovníci mohli vrúcne zablahoželať za pekný športový výkon usedených tiel, za kamarátstvo, ktoré medzi nami vzniklo. a samotnú radosť z pohybu v prírode.
Rozlúčili sme sa s Mirkou a Ľubošom a zvyšok skočil ešte na pivko, rum a teplú polievočku do Havrana, kde sme počkali šoféra Radka a postupne sme sa porozvážali do svojich bydlísk
Príchodom o 22 30 som sa zvítal s rodinkou, resp. len s rozospatou manželkou, ktorú som zobudil, keďže som zabudol kľúče a mohol si tak dať konečne pohárik na dobrú noc.
Pekný výletík. Odporúčam.
