Author: admin

Aky je rozdiel medzi Bocianom a Obzvlastom ?

Kazdy tyzdenny skialpovy vylet, ktory absovlujeme s kamaratmi takmer pravidelne poslednych 10 rokov je vrcholom skialpovej sezony a vzdy sa mi zapise do sedej kory mozgovej, viac alebo menej hlboko. Tohtorocny v Gruzinsku mi v hlave urobil riadne hlbokeho vraskavca.

Posledne dva roky som sa s vyletmi musel uskromnit. Zato som bohatsi o maleho Mata a Kuba, evidujem tak minus 764 hodin spanku oproti (uz aj tak chabemu) standartu a kondiciu sa snazim udrzat upornym bikovanim na domacom trenazery vecer o desiatej, az kym nas sused nepride poprosit ci by sme nemohli pustat pracku trochu skor, ze nemoze pozerat v obyvacke TV. Na vylet preto nastupujem s respektom a zmiereny s tym ze asi stopu preslapavat nebudem.

Skialpove prechody boli vzdy o Alpach. Na vychod pozeram len ked idem na dlhsiu expediciu. Ha, aky omyl. Za cas co sa autom dostanem do Chamonixu som  v strede Kaukazu, obklopeny 4-5000 covymi kopcami a casova kapsula ma vrati o dobrych 50 rokov do minulosti. Usguli a Mestia v oblasti Svaneti v Gruzinsku su absolutne perly pre kohokolvek kto ma rad hory, malo ludi a chce si pripomenut co je v zivote naozaj dolezite.   

Keby bolo tohto roku viac snehu, tak sa do Ushguli mozno ani nedostaneme. Posledna dedina dostupna autom, v strede Kaukazu, 3 hodiny od Mestie. Asi 50 domov, kamenne veze na obranu pred nepriatelom, medzi nimi kone, kravy, prasata a domace skialpove psy. Ulice miesto asfaltu a kamena pokryte suvislou vrzstvou mocovky a  hovien. Najlepsie prechodne rano, ked su este zmrznute. Privetivi domaci, neskutocna kuchyna. Rano pri vchode obud lyziarky, rozhodnut sa na ktoru svetovu stranu sa dnes vydame a pockat ktory pes si nas vylosoval.  Moznosti je nepreberne, nie su to ziadne extremne vyslapy a zjazdy, ale velmi prijemne skialpove tury. Severne svahy s celkom dobrym snehom na lyzbu, vychodnym a juznym sa bolo treba vyhybat ak sme nechceli pridat aj ine dobrodruzstvo. Ostali sme 4 dni, ale aj dva tyzdne si viem predstavit.

Mestia , hlavne mesto Svanetskej oblasti, meka Guzinskeho Freeridu. Trochu mi ta civilizacia zo zaciatku nevonala, ale rychlo som objavil jej caro. Moderne stredisko Tetnuldi, s rakuskym vlastnikom, stvorsedackovymi lanovkami a upravenymi svahmi. Alebo freeridovymi zjazdami ktore sme len slintavo obzerali a kvoli podmienkam si nechavali zajst chut. Taky Chopok o 1000 metrov vyssie a o 10 000 ludi menej. Posledny den ostavam na hotely, korona mi atakuje priedusky a pluca. Vsetci sa ma strania a tak radsej idu pozriet pod Ushbu s jej krasnym dvojvrcholom. Ze vraj najkrajsi den zajazdu, ale to hovoria preto aby som zavidel. 

Niekedy sa za tyzden nestane takmer nic. A inokedy sa naopak nieco stane. Na vylet sme isli osvedcena uderna trojka s Durom a Mrudzom, ktory nasu grupu  spojil s lesnikmi zo Zvolena. Vyborny borci, maju krasne obtiahnute skialpove leginy, zmysel pre humor a o lese vedia naozaj vela. Gruzinsko a Kaukaz su pre mna novy objav, asi sa budem musiet rychlo vratit kym to neobjavi prilis vela ludi a rakusky majitel nezacne budovat svoju siet hotelov. 

Bocian je velky biely vtak, ktory hniezdi na vysokych tazko dostupnych stlpoch, Obzvlast na kominoch.

Ľubík

PS: Vyzerá, že to bola super akcia spojená s chlapcami z klubu Skialp Krížna
…chlapci si navzájom sadli a podali pekné športové výkony

Trinásťmiliónová metropola Iránu je jedným z najväčších miest Ázie. Nachádza sa v severnej časti krajiny, priamo pod južnými svahmi pohoria Elborz. Leží v nadmorskej výške 1200 metrov a je považované za jedno z najviac znečistených miest na svete. Výrazne k tomu prispieva šialená dopravná situácia v celom meste a jeho okolí. Kultúrne pamiatky sa tu síce dajú zrátať na prstoch jednej ruky, no náš hostiteľ Reza napriek tomu pre nás vymyslel veľmi zaujímavý program, ktorý počas celého dňa gradoval a vyvrcholil skvelou shisha-party v okrajovej štvrti Darabad.

Keďže sa zo soboty na nedeľu v Iráne menil letný čas na zimný, pospali sme si o hodinku dlhšie. Ráno na nás čakajú výdatné raňajky, ktoré pripravila Rezova manželka so synom. Opäť sa z chuti poriadne “natlačíme”. Reza medzi tým nervózne pobehuje po byte, je zrejmé, že niečo nevyšlo podľa jeho predstáv. Keď prizná dôvod svojej “nesvojosti” (nemôže sa dovolať vodičovi mikrobusu), upokojujeme ho našim záujmom spoznať okrem iného aj hromadnú dopravu v Teheráne. Odchádzame teda na zastávku MHD, ktorá je vzdialená asi 50 metrov od jeho domu. Po krátkej chvíli sa objaví autobus značky Ikarus – pochopiteľne, že je to práve náš spoj, Akosi sa nevieme ubrániť pocitu, že náš Reza má nejaký tajný diaľkový ovládač a všetko ním riadi. Samotrejme, že medzi tým už stihol kúpiť lístky, pozdraviť sa so všetkými okoloidúcimi, dať nám základné inštrukcie ohľadom cestovania v prostriedkoch hromadnej dopravy, atď, atď. A to vraj celú noc nespal, vozil nejakých turistov z letiska do hotela. Odbivuhodný človek.

Asi po polhodine divokej jazdy totálne preplnenými ulicami južného Teheránu prestupujeme na metro. A to už je iné cestovanie. Relatívne moderná vlaková súprava nás relatívne rýchlo prepraví priamo do centra mesta – na preslávený Teheránsky bazár. Keďže nikto z nás nie je veľkým milovníkom nakupovania, dávame si hodinku, viac-menej na “pričuchnutie si” tej zvláštnej orientálnej atmosféry najväčšieho trhoviska celého stredného východu. Dievčatá si berú na pomoc pri nakupovaní korenín Rezovu manželku. Je až neuveriteľné, že napriek tomu, že Maryeh nevie ani slovko po anglicky, s našimi babami sa v pohode “dohovorí” a poradí im, aké koreniny na čo použiť.

Z bazáru sa pešo premiestnime k Národnému múzeu. Trvá to asi pol hodinu, prechádzame hlučnými, preľudnenými uličkami, pozorujeme každodenný život obyčajných Iráncov. Niekedy sa nám zdá, že je to tu presne také isté ako u nás, inokedy zas, že náš svet a ten iránsky sú diametrálne odlišné. Nakoniec sa však zhodneme na tom, že jedno i druhé je pravda. Národné múzeum je v podstate jedna obrovská hala s historickými artefaktami väčšinou z čias slávnej Perzskej ríše. Najzaujímavejším exponátom je 1700 rokov stará múmia tzv. “Soľného muža”, ktorý sa nám tak trochu podobá na Miňa.

Oveľa silnejším zážitkom je návšteva Múzea šperkov. Zvláštnu príchuť jej dodáva osobná prehliadka pri vstupe, niekoľko desiatok ozbrojených strážcov a asi meter hrubé pancierové dvere. O niekoľko sekúnd však pochopíme … Nesmierne bohatstvo, ktoré po stáročia zhromažďovali perzskí a neskôr iránski šachovia – predovšetkým z dynastie Páhlaví – je sústredené tu, v podzemí centrálnej banky, asi na dvesto štvorcových metroch. Exponáty, ako zlatom a perlami vykladaný “Paví trón”, či 220-karátový diamant “Darjáje núr” majú nevyčísliteľnú hodnotu. Nie nadarmo sa o zbierke hovorí ako o iránskom národnom poklade.

Po prehliadke Múzea šperkov sa Rezovi konečne podarí zohnať mikrobus a tak sa môžme vydať na cestu do luxusnej severnej časti Teheránu. Objavujú sa prvé moderné budovy, niektoré rozmerov mrakodrapov. Podľa nápisov na budovách zisťujeme, že tu sídlia najmä centrály bánk, poisťovní a ropných spoločností. Aj vozový park sa zrazu mení, po prvýkrát vidíme jazdiť po uliciach najnovšie typy Mercedesov a BMW-čiek. Prechádzame okolo bývalej ambasády USA, ktorej múry sú popísané protiamerickými heslami. Najviac nás však pobaví karikatúra sochy slobody s tvárou ľudskej lebky.

Mikrobus nás vyvezie až do nadmorskej výšky takmer 2000 metrov, na úpätie pohoria Elborz. Táto teheránska štvrť sa volá Darabad a vedie z nej lanovka až takmer na na vrchol Mt.Tochal (3962 m), kde sa nachádza vraj najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete. Reza nás pozýva na hodinovú túru do bohom zabudnutej dedinky Pasghalen, kde pred 50 rokmi zastal čas (aspoň my z nej máme taký dojem). Pri západe slnka si pozrieme Teherán zhora – je to úžasný pohľad. Mesto o rozmeroch približne 80×50 kilometrov, to sa len tak nevidí.

Na záver nášho výletu po Teheráne si chceme ešte trošku vychutnať atmosféru okrajových častí Teheránu v nejakej typickej reštaurácii a zahnať hlad, ktorý na nás už dosť intenzívne útočí. Reza opäť zisťuje, vybavuje, zajednáva, a výsledkom je super pohodový večer pri čaji, kebabe a vodnej fajke. Krajší záver nášho iránskeho tripu sme si ani nemohli želať. Vieme, že plynú naše posledné hodiny v tejto úžasnej krajine, no nám sa stále akosi nechce odísť. No okolo 21.00 už nemáme inú možnosť. Rozlúčime sa s príjemným personálom a odchádzame do Rezovho domu pobaliť sa na odchod.

Balenie je rýchle, no trochu smutné. Za tých pár dní sme si našich hostiteľov veľmi obľúbili a zdá sa, že aj oni nás. A Rezova manželka Maryeh (napriek tomu, že moslimské ženy nesmú prejaviť svoje city pred cudzím mužom) sa s nami lúči so slzami v očiach. Má dvoch vlastných synov, no počas týchto pár dní mala vraj aj tri dcéry – Miku, Dancu a Ivku. Keďže mikrobus sa z letiska už späť do Teheránu nevráti, nemôže nás ísť Reza odprevadiť až na letisko. Všetci nastúpime dnu, naložíme batožinu, zatvoria sa dvere, mikrobus odchádza. A Reza uteká vedľa neho po chodníku a máva a máva a máva …

Na letisku Imáma Khomeneího sa najskôr rozlúčime s Mikim, ktorého lietadlo do Frankfurtu odlieta o tri hodiny skôr ako to naše. Potom nasleduje nekonečné čakanie na náš let do Dohy. Akonáhe nastúpime a zaujmeme svoje miesta, všetci ako na povel zalomíme. Dvojhodinový let do Dohy všetci prespíme. No po prílete do Dohy akosi ožijeme. A kam vedú naše prvé kroky? No predsa do duty free shopu. A čo si ako prve kúpime? No presa pivóóóó … Po desaťdňovom abstinovaní nám neskutočne chutí. Až kým nás nepríde upozorniť letisková ochranka, že na verejných priestranstvách je konzumácia alkoholu zakázaná.

Let Doha – Viedeň prebehne v pohode, poloprázdne lietadlo nám všetkým umožní sedieť pri okne. A tak sa kocháme výhľadmi na Katar, Saudskú Arábiu, Jordánsko, Sýriu, Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko …. až sa nakoniec z palubného reproduktoru ozve: “Dámy a páni, o dvadsať minút pristaneme na medzinárodnom letisku vo Viedni.” A o dvadsať minút vo Viedni naozaj pristaneme. Končí sa náhderný 11-dňový výlet, na ktorý určite nikto z nás tak skoro nezabudne. Už len cesta z Viedne do Bratislavy a je to za nami … Good Bye, Irán … Good Bye, Damavand … Good Bye, Reza !!!

Prvý kontakt s verejnou autobusovou dopravou v Iráne je pre nás dosť šokujúci. Žiadna stanica, žiadne nástupištia, žiaden cestovný poriadok. Autobusy premávajú hore-dole po dlhej ulici (nazývajú ju South Bus Terminal) a “manažéri” jednotlivých spojov vykrikujú z otvorených predných dverí jeden cez druhého: “Tabriz”, “Qom”, “Mashhad”, “Shiraz” … Netrvá dlho a začujeme aj “Esfahan”. A to je náš smer. Reza okamžite zjednáva cenu, manažér premiestňuje nejakých cestujúcich a o minútku už všetci jedenásti sedíme v zadnej časti luxusnej Scanie a po druhýkrát mávame Rezovi na rozlúčku.

Vynechať Esfahan pri návšteve Iránu je ako byť v Paríži a nevidieť Eifelovku. S týmto sloganom zo sprievodcu Lonely Planet prichádzame vo štvrtok skoro ráno do druhého najväčšieho mesta krajiny. 450 kilometrov sme po diaľnici zvládli za 5 a pol hodiny za cenu 70 dolárov na celú 11-člennú skupinu. A to nás ešte o 10 dolárov ošmekli. Pozitívne je však to, že Reza vybavil, aby nás autobus doviezol až priamo do centra mesta, k hotelu Sahel, ktorý nám odporučil. Keďže je šesť hodín ráno a ešte len svitá, nehrozí, že by sme sa mohli hneď aj ubytovať. A tak v túto naozaj netradičnú skorú rannú dobu sa vyberáme na prvú prehliadku mesta …

Romantický východ slnka nás zastihne na brehu rieky Zayandeh. Ako prvé z miestnych atrakcií obdivujeme mosty cez ňu. Najskôr Si-o-Seh Bridge (Most 33 oblúkov), po ktorom sa už skoro ráno prechádza množstvo ľudí, potom pokračujeme po pravom brehu popod ďalšie dva mosty, až prichádzame k tomu najznámejšiemu, najstaršiemu a historicky najvýznamnejšiemu. Jeho názov Khaju Bridge si veľmi skoro poslovenčíme na “Most Gadžov”. Je to dvojpodlažná stavba, v minulosti bolo zaužívané (a možno aj zákonom stanovené), že po dolnom podlaží chodili ženy a dobytok a po hornom muži.

Opäť prechádzame na ľavý breh rieky Zayandeh a dlhou alejou sa pomaly dostávame k najznámejšiemu a najnavštevovanejšiemu miestu v Esfahane – námestiu Naqsh-e Jahan (alebo Immam Square). Jeho úctyhodné rozmery 560 krát 160 metrov ho radia medzi najväčšie námestia na svete. V týchto ranných hodinách je takmer ľudoprázdne, v kľude si ho teda obídeme kol dokola, pofotíme a vychutnáme ten zvláštny nádych pre nás cudzej kultúry a náboženstva. Južnej strane námestia dominuje mešita Shah Mosque (nazývaná aj Piatková mešita), vo východnom krídle je Shekh Loft Allah Mosque (alebo Ženská mešita). Oproti nej je historický palác Ali Qapu a v severnej časti sa nachádza v celom Iráne preslávený esfahanský Grand Bazaar. A uprostred týchto architektonických skvostov je obrovská fontána. Asi taký je ranný kolorit námestia Nasqh-e Jahan.

S blížiacim sa obedom na nás únava už poriadne doľahla a tak naše kroky smerujú do hotela. V doporučenom hoteli Sahel sa nám však nedarí zajednať izby (vlastne sa nám nedarí ani dorozumieť sa s recepčným, ktorý nevie ani slovo po anglicky) a tak sa presúvame asi o 50 metrov vedľa, do hotela Tous. Za “nekresťanských” 11 dolárov na osobu a noc nás ubytujú v relatívne čistých izbách (až na pár mŕtvych švábov a zápach z neidentifikovateľného zdroja). Trochu si zdriemneme pri modlitbách Immama Alího Khomeneího, ktoré bežia na všetkých šiestich iránskych televíznych kanáloch.

Poobede na nás prichádza hlad a tak sa vydáme hľadať nejakú reštauráciu. Keďže je práve ramadan, nie je to vôbec ľahká úloha. Napokon nás jeden česky hovoriaci predavač “lietajúcich kobercov” nasmeruje do veľmi slušného podniku na Immamovom námestí. Kebaby rôznych druhov nás ako-tak zasýtia a konečne prichádza aj na vytúženú kávu. Potom nasleduje relax na trávniku uprostred námestia, kde sa okamžite stávame stredobodom pozornosti všetkých okoloidúcich Iránčanov. Nečudo, veď tu pôsobíme ako “päsť na oko”. Viacerí domorodci si nás fotia a natáčajú, tí odvážnejší sa fotia aj s nami. Všetci sú však neuveriteľne milí a čo nás najviac prekvapuje, o Slovensku toho vedia zaručene viac ako my o Iráne.

Po západe slnka, kedy už Allah na svoje ovečky nevidí, sa otvárajú všetky reštaurácie, bufety, fast foody. My sa vraciame z námestia veľkou oklukou po obchodnej avenue a po prvýkrát sa začíname venovať suvenírom. V obchodíkoch dominujú predovšetkým šatky – bodaj by nie, keď ich iránske ženy musia povinne nosiť vždy a všade, asi od veku desiatich rokov. Do hotela prichádzame okolo deviatej a keďže si nemôžme ani vypiť, namierime si to rovno do postelí. Teda vypiť si samozrejme môžme, ale len nealkoholocké pivo, ktoré tu majú na každom rohu a s desiatkami rôznych príchutí.

Piatok je v moslimskom svete deň modlitieb, je to ako naša nedeľa. Doobeda sa na veľkom námestí schádzaju tisíce moslimov, aby absolvovali náboženský ceremoniál v Piatkovej mešite. Juraj s Mikim sa dokonca prepašujú na tieto služby Allahove a aktívne sa zapoja do činností s nimi súvisiacich. Poobede sa jedna skupinka vydá do kresťanskej (arménskej) štvrte ku katedrále Vank, Miňo s Bendžom sa medzitým prejdú až na perifériu mesta k obrovskej rozostavanej mešite. Prejdeme sa aj po severnom Esfahane, kde sa stretáme s oveľa chudobnejším, o to viac naturálnejším bazárom. Deň zakončíme na moste 33 oblúkov večernou žúrkou pri nealkoholickom pive. (Už aby sme boli na letisku v Dohe.)

V sobotu ráno po raňajkách sa odubytovávame v hoteli Tous a hádam po piatykrát mierime opäť k Immamovmu námestiu. Chceme si ešte pozrieť Piatkovú mešitu z vnútra. Je to obrovská stavba, ktorá síce pôsobí dosť symetricky, no žiadne dve protiľahlé miesta symerické nie sú. Dôvod je prostý: Nič nie je dokonalé, iba Alláh. Z mešity sa potrebujeme dostať na severný autobusový terminál a tak testujeme aj tunajšiu MHD. Autobus značky Ikarus, ktorý dôverne poznáme z ulíc Bratislavy, je špeciálne upravený pre moslimský trh. Je rozdelený na dve časti – v prednej cestujú muži a v zadnej ženy. A cestovné je neskutočne drahé – za 0,50 dolára máme 15 lístkov, čiže jeden nás výjde v prepočte na 70 halierov. Na termináli okamžite nájdeme ten správny autobus, resp. jeho “manažér” okamžite nájde nás. Keď zistí, že nás je jedenásť, neváha dokonca vysadiť nejakých domácich cestujúcich a uvoľniť nám potrebný počet miest. Tentokrát to je za 50 dolárov na celú 11-člennú skupinu.

Keďže sme do Esfahanu cestovali v noci, denný návrat do Teheránu je pre nás celkom dobrým zážitkom. Prechádzame mŕtvou krajinou, diaľnica vedie okrajom púšte, v nadmorskej výške miestami nad 2000 m. Fotíme okolité kopce a pohoria, ktoré vystupujú až do výšky 4 tisíc metrov. Do hlavného mesta prichádzame už za tmy, vystupujeme podľa inštrukcií, ktoré nám Reza napísal na papier v perzštine. Vodič autobusu si ich asi neprečítal dostatočne pozorne a vysadí nás o kilometer neskôr ako bolo napísané na papieri. Samozrejme, že sme okamžite stratení. No v prvom kráme, v ktorom sa spýtame na adresu zisťujeme, že náš hostiteľ je v tejto štvrti asi dobre známy. Predavač ho pozná a hneď mu volá. Vyzdvihnúť nás príde jeho syn Kave.

Sobotný večer trávime opäť v Rezovom dome, jeho manželka nám zase pripravila tradičnú iránsku večeru, pričom sa zblížila predovšetkým so ženskou časťou našej skupiny. Po večeri ešte dezert (water melon) a potom nám už Reza dáva k dispozícii celé horné poschodie jeho domu. Rozkladáme teda spacáky (karimatky netreba, perzské koberce sú uveľa príjemnejšie) a ukladáme sa na našu poslednú noc v Iráne.

V druhej časti nášho iránskeho cestopisu sa dostávame pod najvyššiu horu tejto ázijskej krajiny Damavand, vysoký 5671 metrov. Výstup naň bol hlavným cieľom výpravy. Celé naše pôsobenie v pohorí Elborz trvalo štyri dni, jednu noc sme strávili v prvom tábore, ďalšie tri v tábore druhom. O tom, či sa nám podarilo zdolať vrchol a ako to vyzeralo v nadmorských výškach nad päť kilometrov, sa dozviete z nasledujúceho rozprávania o Iráne.

Výškový rozdiel medzi miestom našej rozlúčky s Rezom a táborom Gosfand Sara je asi 700 metrov. Rozdelení na dve skupiny teda začíname pomaly naberať výšku. Prvá skupina (Mika, Mário, Ivka, Miňo, Miloš a Bendžo) na korbe malého nákladiaku spoločne s kompletnou batožinou, druhá grupa (Danca, Tomáš, Peťko, Miki a Ďuri) poctivo po vlastných. Aj keď sa to nezdá, ale výhrou je tentokrát voľba pešieho výstupu. Ten odporný, hnusný prach, ktorý automobil cestou hore rozvíril, máme úplne všade a do konca nášho pobytu v Iráne sa ho nezbavíme …

“Prašiví kojoti” – ako nazval Miňo skupinku od hlavy až po päty zaprášených pasažierov terénneho nákladiaka – prichádzajú do prvého tábora pochopiteľne o čosi skôr, ako pešiaci. Prvá zbežná obhliadka miestnosti, kde budeme nocovať jasne naznačuje potrebu veľkého upratovania. Na podlahe sa v hrubej vrstve prachu váľajú staré špinavé koberce. Treba ich vyhodiť a podlahu pozametať, aby sme sa v noci v tom prachu neudusili. Prichádzajú k nám dvaja tunajší muliari s ponukou pomôcť pri upratovaní búdy – za 10 dolárov. Keď ich odmietneme, ponúkajú nám ďalšie služby, ako napríklad vývoz batožiny na muliciach do druhého tábora, kompletné sprievodcovské služby až na vrchol – za 30 dolárov na osobu a našim dievčatám dokonca aj manželstvo. Sú dosť vtieraví, nevieme sa ich zbaviť, tak ich jednoducho ignorujeme.

Čoskoro do tábora, ktorý leží v nadmorskej výške 3040 m dorazí aj skupinka našich pešiakov, a po nich ešte deväť Čechov (dve dvojice a jedna 5-členná grupa). V celkovom počte 20 teda trávime večer v prvom tábore – bez alkoholu, zato vo veľmi dobrej nálade. Keďže sme za posledných 40 hodín toho moc nenaspali, do “večných lovíšť” odchádzame relatívne skoro. Ešte pred spánkom hráme zaujímavú spoločenskú hru, ktorej výsledkom sú obrovské výbuchy smiechu. Tvoríme vety zo slov začínajúcich sa rovnakým písmenkom (konkrétne L a G), ich obsah však na tomto mieste nie je moc vhodné zverejňovať.

V nedeľu ráno sa budíme do pekného, slnečného dňa. Nasledujú tradičné činnosti – raňajky, balenie, príprava na výstup do horného tábora, hľadanie úkrytu pre v tej chvíli nadbytočné veci. Okolo 10,30 opúšťame tábor Gosfand Sara a začíname ukrajovať prvé výškove metre z necelých 1200, ktoré nás dnes čakajú. Túru ponímame aj tak trochu aklimatizačne, nikam sa neponáhľame, snažíme sa kráčať rovnomerným tempom s pravidelnými prestávkami. Od nadmorskej výšky 3500 metrov nám spoločnosť robí malý biely somárik, ktorý sa len tak z ničoho nič objavil na chodníku.

V tábore Bargah Sevom (4180 m) nás víta mladý Iránec menom Salmon, ktorý nás ihneď skasíruje o päť a pol milióna rialov (povolenie na výstup pre 11 ľudí). V prepočte je to 50 amerických dolárov na osobu. Tomáš s Dancou si na večer urobia malú aklimatizačnú vychádzku do výšky cca. 4600 metrov. Všetci sme však už “nažhavení” na vrchol, najmä keď počasie je stále veľmi priaznivé. Rozhodnutie je teda jasné: V pondelok sa ide na aklimatizačku smerom k vrcholu Damavandu – čo najvyššie ako to pôjde (prípadne až na vrchol). Každý podľa toho, ako sa bude cítiť. Tomaš túto taktiku nazýva “prieskum bojom”. S týmto plánom zaliezame relatívne skoro do spacákov, niektorí v plechovej búde, iní v stanoch vedľa nej.

Noc bola dosť ťažká, moc sme toho nenaspali. Predsa len – nadmorská výška, resp. s ňou súvisiaci nízky tlak a riedky vzduch nám moc dobré podmienky na oddych neposkytli. Napriek tomu sme o 7,45 pripravení na útok. Teda okrem Miloša, ktorému je zle a Bendža, ktorý bojuje s chrípkovým vírusom (vraj mu ho pribalila na cestu jeho kolegyňa). V príjemnom počasí postupne začíname stúpať a dobíjať méty výškovo zhodné s najvyššími alpskými štítmi. Asi za dve hodiny sme na úrovni Mont Blancu a všetci sa cítime v pohode. Netrvá však dlho a začínajú sa objavovať prvé problémy s nadmorskou výškou. V 5100 metroch sa otáča Mika a asi o 100 metrov vyššie vzdáva svoj pokus aj Peťo. Ostatní pokračujú ďalej a v priebehu 5-7 hodín od ranného nástupu postupne zdolávajú vrchol Damavandu (5671 m) v poradí Mário, Tomáš, Danca, Miki, Ivka, Ďuro a Miňo. Teplotu na vrchole odhadujeme na -10°C, viditeľnosť je relativne dobrá. Fotíme výhľady a pohľady do krátera. Zostup nám dáva poriadne zabrať, u viacerých z nás sa objavujú aklimatizačné problémy. Asi 200 metrov pred táborom nás čaká “čarodejník” Bendžo s pravou domácou hruškovicou. Každému sa ujde síce iba “na jazyk”, no i tak všetci po požití výrazne pookrejeme.

Druhý vrcholový deň je už o niečom inom, ako ten prvý. Je zamračené, sneží, ochladilo sa minimálne o 10 stupňov. Na svoj druhý pokus vyrážaju Mika a Peťo, s veľkým sebazaprením sa k ním pridáva nachcípaný Bendžo a na repete vyráža Tomáš. Miloš vopred vzdáva aj druhý pokus. Hneď na úvod nasadzujeme strojovo pravidelné tempo, väčšinu času ho udáva a kontroluje Tomáš. Miestami sa cítime ako roboti. Stúpame priemernou rýchlosťou päť výškových metrov za minútu a toto celkom slušné tempo sa nám podarí držať až do výšky 5300 m. Záverečných 350 metrov je u každého z nás bojom samého so sebou. Všetci však sami nad sebou zvíťazíme a po necelých šiestich hodínách Tomáš, Peťo, Bendžo a Mika stojíme na vrchole Damavandu (5671 m). Viditeľnosť je asi 10 metrov, teplotu odhadujeme na -20°C. O tom, ako veľmi sa dokáže zmeniť počasie na horách za 24 hodín, by mohol niečo porozprávať hlavne double-summiter Tomáš. Zostup sa zaobíde bez najmenších problémov a okolo 16-tej hodiny už družne debatujeme v druhom tábore o zážitkoch z oboch výstupových dní. Popri tom robíme veľkú žúrku, podáva sa káva a čaj …

V stredu zavíta pod Damavand už takmer zimné počasie. Sme radi, že sme si výstup naplánovali na predchádzajúce dni. Je slušná kosa, vrchol je obalený v hmlovej čapičke. Vlastne v akej čapičke? V poriadnej baranici. Balíme si teda svoje veci a naťažko sa vydávame na 1800 metrový zostup. Asi za dve a pol hodiny prichádzame do prvého tábora. Pribalíme si dobre ukryté veci, ktoré sme si tu nechali počas výstupu a pokračujeme ďalej po ceste, ktorou sme sa (podaktorí) viezli pred štyrmi dňami nákladiakom. Okolo jednej hodiny prichádzame na miesto, kde sme sa v sobotu lúčili s Rezom a pre zmenu na tom istom mieste sa s ním tentokrát vítame.

Nalodíme sa teda do mikrobusu a vyrážame na spiatočnú cestu do Teheránu. Až teraz si spokojne vychutnávame výhľady po okolitých kopcoch a divokých dolinách. Na predmesti sa zastavíme v reštaurácii Shahrzad na neskorší obed – náš prvý kontakt s iránskou gastronómiou je mimoriadne pozitívny. Otázkou ostáva, aký je prvý kontakt tunajších zákazníkov so skupinkou 11-tich špinavých, nie veľmi voňavých, vcelku smiešnych bytostí, teda s nami. Reštaurácia Shahrzad je totiž najluxusnejšou v celom 13-miliónovom meste.

Najsvetleší bod dňa však na nás čaká až doma u Rezu. SPRCHA !!! Konečne sa po piatich dňoch zbavíme nepríjemného damavandského prachu. Je to úžasný pocit byť zase ľuďmi a nie prasiatkami. K večeri, ktorú pre nás pripravila Maryeh, manželka nášho sprievodcu, prichádzame všetci čistí a voňaví, tak ako sa slušným hosťom patrí. Jedlo s názvom “khoresht-e ghormeh sabzi” je naozaj vynikajúce, skladáme poklonu výbornej kuchárke. Po večeri debatíme o Iráne, pozeráme Rezove rodinné albumy. Okolo jedenástej hodiny sa pobalíme na dvojdňový výlet a vyrážame na autobus do Esfahanu. Turistika skončila, začína poznávanie …