Prvý kontakt s verejnou autobusovou dopravou v Iráne je pre nás dosť šokujúci. Žiadna stanica, žiadne nástupištia, žiaden cestovný poriadok. Autobusy premávajú hore-dole po dlhej ulici (nazývajú ju South Bus Terminal) a “manažéri” jednotlivých spojov vykrikujú z otvorených predných dverí jeden cez druhého: “Tabriz”, “Qom”, “Mashhad”, “Shiraz” … Netrvá dlho a začujeme aj “Esfahan”. A to je náš smer. Reza okamžite zjednáva cenu, manažér premiestňuje nejakých cestujúcich a o minútku už všetci jedenásti sedíme v zadnej časti luxusnej Scanie a po druhýkrát mávame Rezovi na rozlúčku.
Vynechať Esfahan pri návšteve Iránu je ako byť v Paríži a nevidieť Eifelovku. S týmto sloganom zo sprievodcu Lonely Planet prichádzame vo štvrtok skoro ráno do druhého najväčšieho mesta krajiny. 450 kilometrov sme po diaľnici zvládli za 5 a pol hodiny za cenu 70 dolárov na celú 11-člennú skupinu. A to nás ešte o 10 dolárov ošmekli. Pozitívne je však to, že Reza vybavil, aby nás autobus doviezol až priamo do centra mesta, k hotelu Sahel, ktorý nám odporučil. Keďže je šesť hodín ráno a ešte len svitá, nehrozí, že by sme sa mohli hneď aj ubytovať. A tak v túto naozaj netradičnú skorú rannú dobu sa vyberáme na prvú prehliadku mesta …
Romantický východ slnka nás zastihne na brehu rieky Zayandeh. Ako prvé z miestnych atrakcií obdivujeme mosty cez ňu. Najskôr Si-o-Seh Bridge (Most 33 oblúkov), po ktorom sa už skoro ráno prechádza množstvo ľudí, potom pokračujeme po pravom brehu popod ďalšie dva mosty, až prichádzame k tomu najznámejšiemu, najstaršiemu a historicky najvýznamnejšiemu. Jeho názov Khaju Bridge si veľmi skoro poslovenčíme na “Most Gadžov”. Je to dvojpodlažná stavba, v minulosti bolo zaužívané (a možno aj zákonom stanovené), že po dolnom podlaží chodili ženy a dobytok a po hornom muži.
Opäť prechádzame na ľavý breh rieky Zayandeh a dlhou alejou sa pomaly dostávame k najznámejšiemu a najnavštevovanejšiemu miestu v Esfahane – námestiu Naqsh-e Jahan (alebo Immam Square). Jeho úctyhodné rozmery 560 krát 160 metrov ho radia medzi najväčšie námestia na svete. V týchto ranných hodinách je takmer ľudoprázdne, v kľude si ho teda obídeme kol dokola, pofotíme a vychutnáme ten zvláštny nádych pre nás cudzej kultúry a náboženstva. Južnej strane námestia dominuje mešita Shah Mosque (nazývaná aj Piatková mešita), vo východnom krídle je Shekh Loft Allah Mosque (alebo Ženská mešita). Oproti nej je historický palác Ali Qapu a v severnej časti sa nachádza v celom Iráne preslávený esfahanský Grand Bazaar. A uprostred týchto architektonických skvostov je obrovská fontána. Asi taký je ranný kolorit námestia Nasqh-e Jahan.
S blížiacim sa obedom na nás únava už poriadne doľahla a tak naše kroky smerujú do hotela. V doporučenom hoteli Sahel sa nám však nedarí zajednať izby (vlastne sa nám nedarí ani dorozumieť sa s recepčným, ktorý nevie ani slovo po anglicky) a tak sa presúvame asi o 50 metrov vedľa, do hotela Tous. Za “nekresťanských” 11 dolárov na osobu a noc nás ubytujú v relatívne čistých izbách (až na pár mŕtvych švábov a zápach z neidentifikovateľného zdroja). Trochu si zdriemneme pri modlitbách Immama Alího Khomeneího, ktoré bežia na všetkých šiestich iránskych televíznych kanáloch.
Poobede na nás prichádza hlad a tak sa vydáme hľadať nejakú reštauráciu. Keďže je práve ramadan, nie je to vôbec ľahká úloha. Napokon nás jeden česky hovoriaci predavač “lietajúcich kobercov” nasmeruje do veľmi slušného podniku na Immamovom námestí. Kebaby rôznych druhov nás ako-tak zasýtia a konečne prichádza aj na vytúženú kávu. Potom nasleduje relax na trávniku uprostred námestia, kde sa okamžite stávame stredobodom pozornosti všetkých okoloidúcich Iránčanov. Nečudo, veď tu pôsobíme ako “päsť na oko”. Viacerí domorodci si nás fotia a natáčajú, tí odvážnejší sa fotia aj s nami. Všetci sú však neuveriteľne milí a čo nás najviac prekvapuje, o Slovensku toho vedia zaručene viac ako my o Iráne.
Po západe slnka, kedy už Allah na svoje ovečky nevidí, sa otvárajú všetky reštaurácie, bufety, fast foody. My sa vraciame z námestia veľkou oklukou po obchodnej avenue a po prvýkrát sa začíname venovať suvenírom. V obchodíkoch dominujú predovšetkým šatky – bodaj by nie, keď ich iránske ženy musia povinne nosiť vždy a všade, asi od veku desiatich rokov. Do hotela prichádzame okolo deviatej a keďže si nemôžme ani vypiť, namierime si to rovno do postelí. Teda vypiť si samozrejme môžme, ale len nealkoholocké pivo, ktoré tu majú na každom rohu a s desiatkami rôznych príchutí.
Piatok je v moslimskom svete deň modlitieb, je to ako naša nedeľa. Doobeda sa na veľkom námestí schádzaju tisíce moslimov, aby absolvovali náboženský ceremoniál v Piatkovej mešite. Juraj s Mikim sa dokonca prepašujú na tieto služby Allahove a aktívne sa zapoja do činností s nimi súvisiacich. Poobede sa jedna skupinka vydá do kresťanskej (arménskej) štvrte ku katedrále Vank, Miňo s Bendžom sa medzitým prejdú až na perifériu mesta k obrovskej rozostavanej mešite. Prejdeme sa aj po severnom Esfahane, kde sa stretáme s oveľa chudobnejším, o to viac naturálnejším bazárom. Deň zakončíme na moste 33 oblúkov večernou žúrkou pri nealkoholickom pive. (Už aby sme boli na letisku v Dohe.)
V sobotu ráno po raňajkách sa odubytovávame v hoteli Tous a hádam po piatykrát mierime opäť k Immamovmu námestiu. Chceme si ešte pozrieť Piatkovú mešitu z vnútra. Je to obrovská stavba, ktorá síce pôsobí dosť symetricky, no žiadne dve protiľahlé miesta symerické nie sú. Dôvod je prostý: Nič nie je dokonalé, iba Alláh. Z mešity sa potrebujeme dostať na severný autobusový terminál a tak testujeme aj tunajšiu MHD. Autobus značky Ikarus, ktorý dôverne poznáme z ulíc Bratislavy, je špeciálne upravený pre moslimský trh. Je rozdelený na dve časti – v prednej cestujú muži a v zadnej ženy. A cestovné je neskutočne drahé – za 0,50 dolára máme 15 lístkov, čiže jeden nás výjde v prepočte na 70 halierov. Na termináli okamžite nájdeme ten správny autobus, resp. jeho “manažér” okamžite nájde nás. Keď zistí, že nás je jedenásť, neváha dokonca vysadiť nejakých domácich cestujúcich a uvoľniť nám potrebný počet miest. Tentokrát to je za 50 dolárov na celú 11-člennú skupinu.
Keďže sme do Esfahanu cestovali v noci, denný návrat do Teheránu je pre nás celkom dobrým zážitkom. Prechádzame mŕtvou krajinou, diaľnica vedie okrajom púšte, v nadmorskej výške miestami nad 2000 m. Fotíme okolité kopce a pohoria, ktoré vystupujú až do výšky 4 tisíc metrov. Do hlavného mesta prichádzame už za tmy, vystupujeme podľa inštrukcií, ktoré nám Reza napísal na papier v perzštine. Vodič autobusu si ich asi neprečítal dostatočne pozorne a vysadí nás o kilometer neskôr ako bolo napísané na papieri. Samozrejme, že sme okamžite stratení. No v prvom kráme, v ktorom sa spýtame na adresu zisťujeme, že náš hostiteľ je v tejto štvrti asi dobre známy. Predavač ho pozná a hneď mu volá. Vyzdvihnúť nás príde jeho syn Kave.
Sobotný večer trávime opäť v Rezovom dome, jeho manželka nám zase pripravila tradičnú iránsku večeru, pričom sa zblížila predovšetkým so ženskou časťou našej skupiny. Po večeri ešte dezert (water melon) a potom nám už Reza dáva k dispozícii celé horné poschodie jeho domu. Rozkladáme teda spacáky (karimatky netreba, perzské koberce sú uveľa príjemnejšie) a ukladáme sa na našu poslednú noc v Iráne.