V druhej časti nášho iránskeho cestopisu sa dostávame pod najvyššiu horu tejto ázijskej krajiny Damavand, vysoký 5671 metrov. Výstup naň bol hlavným cieľom výpravy. Celé naše pôsobenie v pohorí Elborz trvalo štyri dni, jednu noc sme strávili v prvom tábore, ďalšie tri v tábore druhom. O tom, či sa nám podarilo zdolať vrchol a ako to vyzeralo v nadmorských výškach nad päť kilometrov, sa dozviete z nasledujúceho rozprávania o Iráne.
Výškový rozdiel medzi miestom našej rozlúčky s Rezom a táborom Gosfand Sara je asi 700 metrov. Rozdelení na dve skupiny teda začíname pomaly naberať výšku. Prvá skupina (Mika, Mário, Ivka, Miňo, Miloš a Bendžo) na korbe malého nákladiaku spoločne s kompletnou batožinou, druhá grupa (Danca, Tomáš, Peťko, Miki a Ďuri) poctivo po vlastných. Aj keď sa to nezdá, ale výhrou je tentokrát voľba pešieho výstupu. Ten odporný, hnusný prach, ktorý automobil cestou hore rozvíril, máme úplne všade a do konca nášho pobytu v Iráne sa ho nezbavíme …
“Prašiví kojoti” – ako nazval Miňo skupinku od hlavy až po päty zaprášených pasažierov terénneho nákladiaka – prichádzajú do prvého tábora pochopiteľne o čosi skôr, ako pešiaci. Prvá zbežná obhliadka miestnosti, kde budeme nocovať jasne naznačuje potrebu veľkého upratovania. Na podlahe sa v hrubej vrstve prachu váľajú staré špinavé koberce. Treba ich vyhodiť a podlahu pozametať, aby sme sa v noci v tom prachu neudusili. Prichádzajú k nám dvaja tunajší muliari s ponukou pomôcť pri upratovaní búdy – za 10 dolárov. Keď ich odmietneme, ponúkajú nám ďalšie služby, ako napríklad vývoz batožiny na muliciach do druhého tábora, kompletné sprievodcovské služby až na vrchol – za 30 dolárov na osobu a našim dievčatám dokonca aj manželstvo. Sú dosť vtieraví, nevieme sa ich zbaviť, tak ich jednoducho ignorujeme.
Čoskoro do tábora, ktorý leží v nadmorskej výške 3040 m dorazí aj skupinka našich pešiakov, a po nich ešte deväť Čechov (dve dvojice a jedna 5-členná grupa). V celkovom počte 20 teda trávime večer v prvom tábore – bez alkoholu, zato vo veľmi dobrej nálade. Keďže sme za posledných 40 hodín toho moc nenaspali, do “večných lovíšť” odchádzame relatívne skoro. Ešte pred spánkom hráme zaujímavú spoločenskú hru, ktorej výsledkom sú obrovské výbuchy smiechu. Tvoríme vety zo slov začínajúcich sa rovnakým písmenkom (konkrétne L a G), ich obsah však na tomto mieste nie je moc vhodné zverejňovať.
V nedeľu ráno sa budíme do pekného, slnečného dňa. Nasledujú tradičné činnosti – raňajky, balenie, príprava na výstup do horného tábora, hľadanie úkrytu pre v tej chvíli nadbytočné veci. Okolo 10,30 opúšťame tábor Gosfand Sara a začíname ukrajovať prvé výškove metre z necelých 1200, ktoré nás dnes čakajú. Túru ponímame aj tak trochu aklimatizačne, nikam sa neponáhľame, snažíme sa kráčať rovnomerným tempom s pravidelnými prestávkami. Od nadmorskej výšky 3500 metrov nám spoločnosť robí malý biely somárik, ktorý sa len tak z ničoho nič objavil na chodníku.
V tábore Bargah Sevom (4180 m) nás víta mladý Iránec menom Salmon, ktorý nás ihneď skasíruje o päť a pol milióna rialov (povolenie na výstup pre 11 ľudí). V prepočte je to 50 amerických dolárov na osobu. Tomáš s Dancou si na večer urobia malú aklimatizačnú vychádzku do výšky cca. 4600 metrov. Všetci sme však už “nažhavení” na vrchol, najmä keď počasie je stále veľmi priaznivé. Rozhodnutie je teda jasné: V pondelok sa ide na aklimatizačku smerom k vrcholu Damavandu – čo najvyššie ako to pôjde (prípadne až na vrchol). Každý podľa toho, ako sa bude cítiť. Tomaš túto taktiku nazýva “prieskum bojom”. S týmto plánom zaliezame relatívne skoro do spacákov, niektorí v plechovej búde, iní v stanoch vedľa nej.
Noc bola dosť ťažká, moc sme toho nenaspali. Predsa len – nadmorská výška, resp. s ňou súvisiaci nízky tlak a riedky vzduch nám moc dobré podmienky na oddych neposkytli. Napriek tomu sme o 7,45 pripravení na útok. Teda okrem Miloša, ktorému je zle a Bendža, ktorý bojuje s chrípkovým vírusom (vraj mu ho pribalila na cestu jeho kolegyňa). V príjemnom počasí postupne začíname stúpať a dobíjať méty výškovo zhodné s najvyššími alpskými štítmi. Asi za dve hodiny sme na úrovni Mont Blancu a všetci sa cítime v pohode. Netrvá však dlho a začínajú sa objavovať prvé problémy s nadmorskou výškou. V 5100 metroch sa otáča Mika a asi o 100 metrov vyššie vzdáva svoj pokus aj Peťo. Ostatní pokračujú ďalej a v priebehu 5-7 hodín od ranného nástupu postupne zdolávajú vrchol Damavandu (5671 m) v poradí Mário, Tomáš, Danca, Miki, Ivka, Ďuro a Miňo. Teplotu na vrchole odhadujeme na -10°C, viditeľnosť je relativne dobrá. Fotíme výhľady a pohľady do krátera. Zostup nám dáva poriadne zabrať, u viacerých z nás sa objavujú aklimatizačné problémy. Asi 200 metrov pred táborom nás čaká “čarodejník” Bendžo s pravou domácou hruškovicou. Každému sa ujde síce iba “na jazyk”, no i tak všetci po požití výrazne pookrejeme.
Druhý vrcholový deň je už o niečom inom, ako ten prvý. Je zamračené, sneží, ochladilo sa minimálne o 10 stupňov. Na svoj druhý pokus vyrážaju Mika a Peťo, s veľkým sebazaprením sa k ním pridáva nachcípaný Bendžo a na repete vyráža Tomáš. Miloš vopred vzdáva aj druhý pokus. Hneď na úvod nasadzujeme strojovo pravidelné tempo, väčšinu času ho udáva a kontroluje Tomáš. Miestami sa cítime ako roboti. Stúpame priemernou rýchlosťou päť výškových metrov za minútu a toto celkom slušné tempo sa nám podarí držať až do výšky 5300 m. Záverečných 350 metrov je u každého z nás bojom samého so sebou. Všetci však sami nad sebou zvíťazíme a po necelých šiestich hodínách Tomáš, Peťo, Bendžo a Mika stojíme na vrchole Damavandu (5671 m). Viditeľnosť je asi 10 metrov, teplotu odhadujeme na -20°C. O tom, ako veľmi sa dokáže zmeniť počasie na horách za 24 hodín, by mohol niečo porozprávať hlavne double-summiter Tomáš. Zostup sa zaobíde bez najmenších problémov a okolo 16-tej hodiny už družne debatujeme v druhom tábore o zážitkoch z oboch výstupových dní. Popri tom robíme veľkú žúrku, podáva sa káva a čaj …
V stredu zavíta pod Damavand už takmer zimné počasie. Sme radi, že sme si výstup naplánovali na predchádzajúce dni. Je slušná kosa, vrchol je obalený v hmlovej čapičke. Vlastne v akej čapičke? V poriadnej baranici. Balíme si teda svoje veci a naťažko sa vydávame na 1800 metrový zostup. Asi za dve a pol hodiny prichádzame do prvého tábora. Pribalíme si dobre ukryté veci, ktoré sme si tu nechali počas výstupu a pokračujeme ďalej po ceste, ktorou sme sa (podaktorí) viezli pred štyrmi dňami nákladiakom. Okolo jednej hodiny prichádzame na miesto, kde sme sa v sobotu lúčili s Rezom a pre zmenu na tom istom mieste sa s ním tentokrát vítame.
Nalodíme sa teda do mikrobusu a vyrážame na spiatočnú cestu do Teheránu. Až teraz si spokojne vychutnávame výhľady po okolitých kopcoch a divokých dolinách. Na predmesti sa zastavíme v reštaurácii Shahrzad na neskorší obed – náš prvý kontakt s iránskou gastronómiou je mimoriadne pozitívny. Otázkou ostáva, aký je prvý kontakt tunajších zákazníkov so skupinkou 11-tich špinavých, nie veľmi voňavých, vcelku smiešnych bytostí, teda s nami. Reštaurácia Shahrzad je totiž najluxusnejšou v celom 13-miliónovom meste.
Najsvetleší bod dňa však na nás čaká až doma u Rezu. SPRCHA !!! Konečne sa po piatich dňoch zbavíme nepríjemného damavandského prachu. Je to úžasný pocit byť zase ľuďmi a nie prasiatkami. K večeri, ktorú pre nás pripravila Maryeh, manželka nášho sprievodcu, prichádzame všetci čistí a voňaví, tak ako sa slušným hosťom patrí. Jedlo s názvom “khoresht-e ghormeh sabzi” je naozaj vynikajúce, skladáme poklonu výbornej kuchárke. Po večeri debatíme o Iráne, pozeráme Rezove rodinné albumy. Okolo jedenástej hodiny sa pobalíme na dvojdňový výlet a vyrážame na autobus do Esfahanu. Turistika skončila, začína poznávanie …