Akcie

Vihorlatom - prechod hlavného hrebeňa

Keď sme sa s kolegom bavili v práci, odkiaľ pochádza, kde vlastne býva, v akej časti Slovenska, tak mi povedal, že na ďalekom východe, kúsok za Vihorlatom. 😊 Tak som si pozrel mapu a pozerám tento rok by sme mohli vyskúšať prechod Vihorlatských vrchov. No ale ako mi pripomenul, problém môže byť s vojenským obvodom Valaškovce, ktorého územie zasahuje do hlavných a najvyšších partií pohoria. Tu v podstate stále prebiehajú manévre a cvičné streľby a až mesiac pred uskutočnením prechodu budeme vedieť podľa Plánu výcviku na území vojenských obvodov (na stránke ministerstva obrany SR, konkrétne https://www.mod.gov.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/  ), či vôbec a kedy môžeme ísť na samotný prechod.

Keďže sa Vihorlatské pohorie respektíve Vihorlatské vrchy nachádzajú takmer na krajnom východe na hraniciach s Ukrajinou už pri plánovaní neľahkej logistiky som rozmýšľal nad takým rozšíreným variantom, že pôjdeme autom a po ceste túto nemalú vzdialenosť využijeme okrem výstupu na Vihorlat,  aj na návštevu ďalších najvyšších vrchov a vrcholčekov geomorfologických celkov

Zemplínske vrchy: Vrch Rozhľadňa

Východoslovenská rovina: Vrch Tarbucka

Východoslovenská pahorkatina: Vrch Kameň prip. Dúbravka

Beskydské predhorie: Vrch Hôrka, prip. Peprný vrch

Tento „zber“ vyššie spomenutých vrcholčekov máme naplánovaný aj v našom marmoťáckom projekte http://marmota.sk/projekty/?id=12 Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí . Ak by všetko šlo ako po masle, zabralo by nám to maximálne 1 deň navyše. Avšak znamenalo by to, že by sme museli odísť z práce niekedy stredu poobede, musel by sa nájsť obetavý šofér na cca 6hodinovú cestu len tam, atd. Atď...ale stále sme nevedeli koľkí vlastne pôjdeme...

Koncom septembra sme sa dozvedeli dôležitú správu, ktorá oznamovala plán činnosti vo vojenskom obvode Valaškovce: boli voľné len 2 víkendy kedy vojaci nestrieľali. Z nich jeden sme už mali obsadený, čiže ostal jediný 17.-19.10. to však nevyhovovalo bohužiaľ všetkým potenciálnym účastníkom a nechcelo sa nám čakať na úplne krátke dni v novembri a tak postupne, zo „starých prechodových harcovníkov“ odpadli Vladino, Aďo a Martula a tým pádom sme ostali traja veteráni Martin, Ďuri a ja.

Na ostatnej 98.schôdzi klubu sme prebrali oba varianty, to jest vyššie spomenutý rozšírený no i skrátený „vlakový“ variant zameraný čisto na prechod Vihorlatských vrchov.
Keďže sme chceli obohatiť prechod aj o nežný ženský element, prehovárali sme naše dievčatá z klubu, nech sa pridajú. Nakoniec sa jedna poddala, Danca, ale ta mohla chýbať minimum dní aj z rodinných aj pracovných dôvodov, tak sme sa zhodli na krátkom variante. Nočným vlakom zo štvrtka na piatok, turistický prechod Vihorlatu a nočným vlakom z nedele na pondelok späť a hneď do práce...

Krátky variant v konečnom dôsledku nebol vôbec krátkou možnosťou, ale o tom podrobnejšie na ďalších riadkoch.

Samotné pohorie Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu na Slovensku. Poloblúk rozprestierajúci sa na západe až k obci Hudcovce, na východe zasahujúci západnú časť Ukrajiny, na severe hraničiaci s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.

Naplánovať a rozložiť do necelých troch dní pešiu trasu tak, aby sme neboli v nesprávny čas na nesprávnom mieste (VO Valaškovce), aby sme využili a použili blízky prameň vody kvôli vareniu, aby sme si mohli založiť prípadný oheň,  nájsť si relatívne rovné a bezpečné miesto na spanie a hlavne prejsť z pohoria čo najviac km, po hrebeni bez nutnosti zísť do civilizácie, pekne rozložiť etapy podľa výškových metrov...tak to nebolo veru na prvý šup 😊...ale myslím, že sa zadarilo.

Nočný vlak do Bánoviec nad Ondavou a odtiaľ náhradnou autobusovou dopravou do Strážskeho:

Všetko začalo vo štvrtok večer. Okolo 21 30 sme sa stretli na hlavnej stanici v Bratislave, Dancu a mňa doviezol Mirko a onedlho prišli peškom rozosmiati Martin s Ďurim...mali čas, tak si sadli na nejaké pivečká. Všetci sme mali „pekne“ nabalené veľké ťažké batohy...hmotnostne vyčnieval 25kg batoh Ďuriho, ktorý sa rozhodol, že počasie nebude až také ničivé a neberie stan. Prázdne miesto v batohu tak vyplnil 12timi plechovkami Plzne 😊. Našťastie sme mali spacie kupé len pre nás štyroh a tak sme si zrobili pojazdný bar...niečo vypili z „Ďuriho stanu“ a nejakej chriapky a niečo po  01 00 sme zaľahli do postieľok.  Keďže bola výluka na trati, tak sme neprišli vlakom priamo do Strážskeho, ale v Bánovciach nad Ondavou, pred šiestou hodinou rannou nás dežurnyj zobudil, vypili sme kávičku a vystúpili do pripravených autobusov, náhradnou dopravou smerujúcou až do Humenného.

Najprv Michalovce a potom Strážske, vystupujeme po necelých piatich hodinách spánku, pokrčení, smädní, na parkovisku pri ešte zavretej Bille, v rannom šere zahmleného Strážskeho. Naplánovaný prechod na mape sa začína premietať do reality. Začíname, je 6 45 ráno.

  1. Etapa:  Strážske - Krivoštianska - Chlm - Porúbka - Zemľanka

(prejdených 19,31 km, nastúpaných 1182 metrov, naklesaných 619 metrov)

Najprv po asfaltke smer priľahlá obec Krivošťany (kto dáva názvy týchto obcí?). Pred mostom cez rieku Laborec sme už boli na zelenej turistickej značke, ktorá nás viedla ďalších cca 6km. V rannom vlhkom vzduchu sa nám šliapalo dobre, až na tie záťaže na chrbtoch. Cesta bola príjemná viedla listnatým lesíkom až k odpočívadlu pod vrchom Krivošťianka. Tu sme si dali raňajky, niektorí aj cigaretku, uvarili kávičku a proste pookriali. Vybehli sme bez batohov na vrch Krivoštianky, odkiaľ bol nádherný výhľad na Humenné a okolie..zrobili sme pár fotiek, pobalili sa a fičali ďalej po zelenej...miestami sme naďabili na úseky, kde bola cesta vykosená nejakým vyžínačom...proste starajú sa turisti z okolitých dedín, klobúk dole. A tak to bolo aj pri pútnickom mieste v lese, pri tzv. Vojtkovom kríži. Celá lúčka pekne pokosená. Potom sme pokračovali smer Ondovo, kde sa nachádza prameň a pripája sa červená TZ. Odtiaľ smer Veľká Dubová, kde zelenú značku na našej trase vystriedala značka modrá. Neskôr sme došli k zaujímavému miestu, Chlmecká skalka, ktorá je prírodnou rezerváciou pretože sa tu nachádzajú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej. Na vrchole Chlmu sme zvažovali, čí sa vydáme pôvodne plánovanou trasou, ktorá vynecháva dedinku Porúbka, alebo sa necháme zlákať vidinou teplého neskoršieho obeda a čapovaného pivka v krčmičke v Porúbke. Tak sme zišli do dediny. V Porúbke, na miestnom úrade sme sa popýtali, kde sa môžeme najesť a odpoveď, že tu nikde až v susednej dedine...hmm, smola. Prechádzajúc dedinou sme zaznamenali aj pálenicu firmy BVD, ktorá robí kvalitné destiláty, ale ani tam nik nebol...tak nám neostávalo nič iné, iba sa prudkým stúpaním za dedinou, pri kríži a súčasne pri pravoslávnej ikone zastaviť a dať si suchý obed a pivko z našich zásob. Pokračovali sme po asfaltovej ceste a stihli ešte nabrať zo studničky „Nad Porúbkou“ plné fľaše čerstvej vody. Po pár desiatkoch metrov sme odbočili zo značkovaného chodníka smerom k vojenskému obvodu Valaškovce. V tejto neznačkovej zóne sme zotrvali až do nasledujúceho poludnia. Cesta však bola jasná a doviedla nás k prvej zemľanke, na hranicu vojenského obvodu. Zemľanka bola útulná, aj posedenie pri nej, dokonca studnička. Chvíľu sme zvažovali, či neostať, ale čas sme mali výborný niečo po 14 00 bolo, tak sme  takmer hodinku posedeli, pojedli čo to a rozhodli sme sa vyraziť ešte cca 2km smerom k zemľanke  č.2, ktorá sa nachádza už vo vojenskom priestore. Rozhodli sme sa aj preto, lebo sme dúfali, že keď od polnoci strielať nebudú (podľa plánu) tak už v týchto miestach nebudú, ale aj preto, aby sme ušetrili čas z druhého dňa, ktorý vyzeral byť o dosť náročný ako tento, piatkový. Nakoniec sme okolo 15 30 dorazili cez Pirnagov vrch, na miesto prvého nocľahu. Čo s načatým večerom resp. popoludním? Hádam nepôjdeme spať tak skoro! Tak sme zrobili oheň, ktorý veru nešiel ľahko zapáliť, drevo bolo relatívne suché, ale navlhnuté chladom. Postavili sme stan, niektorí vybalili len vrecia, nafúkali karimatky, rozbalili spacáky a sedeli pri ohníku vééééľmi dlho, jedli a popíjali a hlavne zmenšovali záťaže v batohoch a menili na odpadky (berieme vždy so sebou!). Pre istotu sme pred spaním zavesili tašky s jedlom a aj vrecko s odpadkami na vysoký strom a zahájili okolo 22 00 zaslúžený spánok.

2. Etapa:  Zemľanka II – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Sninský kameň – Nežabec - Vartáš

(prejdených 27,49 km, nastúpaných 1560 metrov, naklesaných 1332 metrov)

Noc bola kľudná, len nad ránom okolo 04 00  niečo šramotilo. Aj spánok bol podľa hodiniek výživný. Ráno sme začali baliť o 6 30, uvarili sme vodu na čaj, kašu potom sme oné a oné...okolo 7 30 nás už zdravili prví turisti, mladí junáci, smerujúci na Vihorlat.

Poslal som kolegovi sms okolo 8 00, že pomaly vyrážame, smer Vihorlat a mali by sme tam byť cca niečo po 12 00..on už makal s otcom z opačnej strany, zo Zemplínskych Hámrov. Majú náskok cca 1,5hodiny.

Táto túra bola nosná, v zmysle, že prechádza cez najvyššie vrcholy a hlavný hrebeň celého pohoria. Najkrajšími kopečkami s nádhernými  výhľadmi.

Nakoniec sme vyrazili až 8 20. Zahriali sme sa a pofuneli po raňajkách stúpaním na pekný kopček so skalnatým vrškom, Kyjov 821 m n. m., prechádzajúc zaujímavou lokalitou Kyjovský prales, ktorý je Národnou prírodnou rezerváciou chrániacou aj 250-ročné buky a iné listnaté stromy.   Klesajúc z Kyjova sme sa ocitli pri hrobe partizána Ihnata Bielorusova (ako pamiatka na veliteľa partizánskej skupiny pôsobiacej v tejto oblasti počas Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny). Neskôr nás cesta priviedla, resp. troška zviedla na lúčku s fotopasacou a blízkym posedom. Pripadalo mi to ako zvieracie javisko pre poľovníkov v hľadisku. Potom sme nastúpali na zalesnený vrch Rozdielňa 785 m n. m., v zaujímavom hmlistom opare cez ktoré sa snažilo predrať slniečko. Cesta bola krásna, mäkučká, vystlaná lístím, oficiálne neznačená, ale predsalen značená neznámou červeno bielou značkou. Tá nás doviedla k nádhernému skalnatému vrchu resp. dvom, ktorého andezitové bralá sa javili ako vystavané hradby starobylého hradu. Veľký a Malý Peňažník. Na mape je zobrazený len Malý Peňažník 738 m n. m. Odtiaľ sme klesli do sedla, cez ktoré viedla autocesta a odtiaľ  to bolo takmer 380 výškových metrov stúpania na úseku len 2,2 km na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat 1071 m n. m. V mrholení a jemnom daždi, v prudkom predvrcholovom stúpaní sme nakoniec  vyšli  na vrcholovú plošinu a zvítali sa s Komármi. Kolega a otec sa tak volajú a tí nás privítali slivovičkou. A pri fotení pri vrcholovom pylóne začalo dokonca snežiť. Hmm... Komáre a sneží 😊 a my na Vihorlate. Z Vihorlatu sme už v daždi a silnom vetre schádzali do prístrešku, kde sa konečne, po dlhom čase ukázala originál turistická značka. Tu sme sa schovali, najedli a prečkali najsilnejší dážď, pozdravili sa so skupinou turistov a ich detí. Po zelenej značke sme pokračovali cez Tŕstie, sedlo Rozdiel, tu už nepršalo, ale fučať neprestalo 😊 a hlavne sme prešli na červenú turistickú značku. Potom cez vrchol Jedlinky 865 m n. m. až sme sa dostali k travertínovej soche  čertíka dobrodinca v sedle Tri Tably. Troška sme si oddýchli, pokecali s ďalšími turistami a vyrazili do kopca po červenej značke smer Sninský kameň.  Vystúpili sme po železných rebríkoch na oba vrcholy Sninského kameňa, 1006 m n. m. a tie sa nám odvďačili nádhernými výhľadmi na každú svetovú stranu.

Bola pokročilá doba a tak sme kopli do koní a v stálom chladnom vetre sme pokračovali rýchlym tempom po červenej značke  smer Nežabec, Strihovská Poľana, Fedkov až sme došli k starej opustenej a schátranej horárni Vartáš. Zložili batohy, dali zaslúženú chriapku a cigu a poďho na vodu. Studničku sme nakoniec našli, ale plávali tam mloky a jedna žaba...tak sme prevárali a myslím, že aj filtrovali. Medzitým Komáre rozkúrili pred objektom veľký oheň a my sme sa ohrievali, hlavne premočené nohy, opekali slaninku (kým sme ju celú neopiekli) a chlebík, popíjali čo to a príjemne unavení zaliezli do spacákov do zaprášenej izby starej horárne.

3.Etapa:  Vartáš – Strihovské sedlo – Diel – Veľká Vavrová - Podhoroď

(prejdených 14,67 km, nastúpaných 403 metrov, naklesaných 1015 metrov)

Táto túra bola za odmenu, nemali sme sa kam ponáhľať, nočný vlak nám šiel z Bánoviec nad Ondavou po 22 00, ale aj tak ma povinnosti prinútili vstať ráno už o cca 7 00  a potom sme zaťali všetci postupne baliť, variť vodu na kávu, na polievku a čaj. Prví boli hotoví Komárici. Teraz a tu sa naše cesty rozchádzali, oni šli späť do Hámrov (Zemplínskych), kde mali auto a my sme pokračovali do Podhoroďu.  A tak sa lúčime. Po rozlúčke sa nikde neponáhľame, máme čas, veď cesta ukazuje cca 4hodinky...a tak sme vyrazili po jedle až okolo 8 50. Mysleli sme si, že budeme pôvodne len stále a častejšie klesať, no nakoniec sme boli ako na húpačke“ najprv sme prudko .vyklesali do Strihovského sedla, a zas začali stúpať na Jaseňovský vrch a odtiaľ ešte na Diel...potom zarastenými húštinami na Pilníkovú lúku a zas stúpačka na Diel ale iný  😊 a odtiaľ na Veľkú Vavrovú potažmo Pliešku, no a potom rôznymi lúkami s chrastím a konármi k vyschnutej studni na Vavrovej lúke. Potom malá prestávka pri kameni ako oltár a už len nevýrazný vrch Sokolovec, popri studničke Lysá Poľana dole do dediny Podhoroď. Bolo vidieť, že túto časť Vihorlatských vrchov nenavštevuje až tak veľa turistov, cesty neboli vždy v ideálnom stave, aj orientácia bola nevalná, no proste divočina.

Do Podhoroďu sme prišli okolo 13 00, kde nám šiel o 20 minút bus do Sobraniec. Mal som ešte jednu nepeknú výzvu, pokračovať ďalej po červenej značke až na Peprný vrch, hrebeňom do dedinky Koňuš. Skoro ma zabili 😊, ale chápal som...bolesti kolien a bedier, nejaké tie otlaky, už tretí deň v relatívne chladnom počasí, za stáleho severného vetra, bez teplej poriadnej stravy...a ani ten Penzión u Emila v Podhorodi nebol otvorený...Tak sme počkali na bus do Sobraniec, vo vykúrenom buse sme sa viezli celú cestu len my štyria a šoférove dve deti. Za nekresťansky lacný peniaz, 1 euro na hlavu, sme sa dostali až do Sobraniec. Trasa autobusu viedla ešte do okolitých obcí a jednou z nich bol aj Koňuš 😊...tak predsa sme boli v tom Koňuše alebo Koňuši?

V autobuse Danca zaspala a my sme očerveneli z tepla, no v Sobranciach sme drevení vyšli zas do chladu hľadajúc nami a googlom vybratú krčmu...po kilometri sme zistili, že si akurát tento deň vybrali voľno. Zavolali sme si taxi, ktorý nás odviezol cca 400m do otvorenej pizzerie, kde sme sa stretli s civilizáciou: Pivko a teplé jedlo a nabíjanie powerbanky a telefónov., ...no teda pekná civilizácia, čo?!..Pobudli sme tam cca 2hodinky, ale čo s načatým popoludním. Tak sme sa s taxikárom dohodli, nech nás hodí do Michaloviec, do ďalšej krčmičky resp. odporúčanej reštaurácie „u Grolla“.  Tu sme  zas niečo pojedli a pivko nefiltrované dali.a po 3hodinách sme stále mali čas, tak sme sa ešte prešli Michalovcami a navštívili piváreň „u Štefánika“. Potom už čas bol, tak sme sa prešli na železničnú stanicu a náhradnou autobusovou dopravou do  Bánoviec nad Ondavou. Tentokrát sme každý spali v inom kupé, iba Martin s Ďurim spolu ale s cudzími ľuďmi. Ja som spal na najvyššom treťom poschodí a keď som sa vyzul, rozhodol som sa, že si tie topánky zoberiem radšej hore k sebe 😊. Bolo mi neskutočne horko a to som ležal neprikrytý a len v slipoch. Hodinky mi ukázali, že som spal len 2 a pol hodiny (aj to slabým spánkom). Na stanici sme sa rozlúčili a každý šiel svojim smerom. Už som sa stihol doma len osprchovať  a pekne poďho do práce.

Resume:

Pekný športovo hodnotný výletík krásnymi lesmi s bučinami a inými listnáčmi, cestičkami s prijemným jemnučkým podložím v sychravom chladnom ufúkanom neskorom babom lete s výbornou partičkou a to celé na konci sveta.:-)

Články
Prechod Vihorlatskými vrchmi

Prechod Vihorlatskými vrchmi

Keď sme sa s kolegom bavili v práci, odkiaľ pochádza, kde vlastne býva, v akej časti Slovenska, tak mi povedal, že na ďalekom východe, kúsok za Vihorlatom. 😊 Tak som si pozrel mapu a pozerám tento rok by sme mohli vyskúšať prechod Vihorlatských vrchov. No ale ako mi pripomenul, problém môže byť s vojenským obvodom Valaškovce, ktorého územie zasahuje do hlavných a najvyšších partií pohoria. Tu v podstate stále prebiehajú manévre a cvičné streľby a až mesiac pred uskutočnením prechodu budeme vedieť podľa Plánu výcviku na území vojenských obvodov (na stránke ministerstva obrany SR, konkrétne https://www.mod.gov.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/  ), či vôbec a kedy môžeme ísť na samotný prechod.

Keďže sa Vihorlatské pohorie respektíve Vihorlatské vrchy nachádzajú takmer na krajnom východe na hraniciach s Ukrajinou už pri plánovaní neľahkej logistiky som rozmýšľal nad takým rozšíreným variantom, že pôjdeme autom a po ceste túto nemalú vzdialenosť využijeme okrem výstupu na Vihorlat,  aj na návštevu ďalších najvyšších vrchov a vrcholčekov geomorfologických celkov

Zemplínske vrchy: Vrch Rozhľadňa

Východoslovenská rovina: Vrch Tarbucka

Východoslovenská pahorkatina: Vrch Kameň prip. Dúbravka

Beskydské predhorie: Vrch Hôrka, prip. Peprný vrch

Tento „zber“ vyššie spomenutých vrcholčekov máme naplánovaný aj v našom marmoťáckom projekte http://marmota.sk/projekty/?id=12 Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí . Ak by všetko šlo ako po masle, zabralo by nám to maximálne 1 deň navyše. Avšak znamenalo by to, že by sme museli odísť z práce niekedy stredu poobede, musel by sa nájsť obetavý šofér na cca 6hodinovú cestu len tam, atd. Atď...ale stále sme nevedeli koľkí vlastne pôjdeme...

Koncom septembra sme sa dozvedeli dôležitú správu, ktorá oznamovala plán činnosti vo vojenskom obvode Valaškovce: boli voľné len 2 víkendy kedy vojaci nestrieľali. Z nich jeden sme už mali obsadený, čiže ostal jediný 17.-19.10. to však nevyhovovalo bohužiaľ všetkým potenciálnym účastníkom a nechcelo sa nám čakať na úplne krátke dni v novembri a tak postupne, zo „starých prechodových harcovníkov“ odpadli Vladino, Aďo a Martula a tým pádom sme ostali traja veteráni Martin, Ďuri a ja.

Na ostatnej 98.schôdzi klubu sme prebrali oba varianty, to jest vyššie spomenutý rozšírený no i skrátený „vlakový“ variant zameraný čisto na prechod Vihorlatských vrchov.
Keďže sme chceli obohatiť prechod aj o nežný ženský element, prehovárali sme naše dievčatá z klubu, nech sa pridajú. Nakoniec sa jedna poddala, Danca, ale ta mohla chýbať minimum dní aj z rodinných aj pracovných dôvodov, tak sme sa zhodli na krátkom variante. Nočným vlakom zo štvrtka na piatok, turistický prechod Vihorlatu a nočným vlakom z nedele na pondelok späť a hneď do práce...

Krátky variant v konečnom dôsledku nebol vôbec krátkou možnosťou, ale o tom podrobnejšie na ďalších riadkoch.

Samotné pohorie Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu na Slovensku. Poloblúk rozprestierajúci sa na západe až k obci Hudcovce, na východe zasahujúci západnú časť Ukrajiny, na severe hraničiaci s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.

Naplánovať a rozložiť do necelých troch dní pešiu trasu tak, aby sme neboli v nesprávny čas na nesprávnom mieste (VO Valaškovce), aby sme využili a použili blízky prameň vody kvôli vareniu, aby sme si mohli založiť prípadný oheň,  nájsť si relatívne rovné a bezpečné miesto na spanie a hlavne prejsť z pohoria čo najviac km, po hrebeni bez nutnosti zísť do civilizácie, pekne rozložiť etapy podľa výškových metrov...tak to nebolo veru na prvý šup 😊...ale myslím, že sa zadarilo.

Nočný vlak do Bánoviec nad Ondavou a odtiaľ náhradnou autobusovou dopravou do Strážskeho:

Všetko začalo vo štvrtok večer. Okolo 21 30 sme sa stretli na hlavnej stanici v Bratislave, Dancu a mňa doviezol Mirko a onedlho prišli peškom rozosmiati Martin s Ďurim...mali čas, tak si sadli na nejaké pivečká. Všetci sme mali „pekne“ nabalené veľké ťažké batohy...hmotnostne vyčnieval 25kg batoh Ďuriho, ktorý sa rozhodol, že počasie nebude až také ničivé a neberie stan. Prázdne miesto v batohu tak vyplnil 12timi plechovkami Plzne 😊. Našťastie sme mali spacie kupé len pre nás štyroh a tak sme si zrobili pojazdný bar...niečo vypili z „Ďuriho stanu“ a nejakej chriapky a niečo po  01 00 sme zaľahli do postieľok.  Keďže bola výluka na trati, tak sme neprišli vlakom priamo do Strážskeho, ale v Bánovciach nad Ondavou, pred šiestou hodinou rannou nás dežurnyj zobudil, vypili sme kávičku a vystúpili do pripravených autobusov, náhradnou dopravou smerujúcou až do Humenného.

Najprv Michalovce a potom Strážske, vystupujeme po necelých piatich hodinách spánku, pokrčení, smädní, na parkovisku pri ešte zavretej Bille, v rannom šere zahmleného Strážskeho. Naplánovaný prechod na mape sa začína premietať do reality. Začíname, je 6 45 ráno.

  1. Etapa:  Strážske - Krivoštianska - Chlm - Porúbka - Zemľanka

(prejdených 19,31 km, nastúpaných 1182 metrov, naklesaných 619 metrov)

Najprv po asfaltke smer priľahlá obec Krivošťany (kto dáva názvy týchto obcí?). Pred mostom cez rieku Laborec sme už boli na zelenej turistickej značke, ktorá nás viedla ďalších cca 6km. V rannom vlhkom vzduchu sa nám šliapalo dobre, až na tie záťaže na chrbtoch. Cesta bola príjemná viedla listnatým lesíkom až k odpočívadlu pod vrchom Krivošťianka. Tu sme si dali raňajky, niektorí aj cigaretku, uvarili kávičku a proste pookriali. Vybehli sme bez batohov na vrch Krivoštianky, odkiaľ bol nádherný výhľad na Humenné a okolie..zrobili sme pár fotiek, pobalili sa a fičali ďalej po zelenej...miestami sme naďabili na úseky, kde bola cesta vykosená nejakým vyžínačom...proste starajú sa turisti z okolitých dedín, klobúk dole. A tak to bolo aj pri pútnickom mieste v lese, pri tzv. Vojtkovom kríži. Celá lúčka pekne pokosená. Potom sme pokračovali smer Ondovo, kde sa nachádza prameň a pripája sa červená TZ. Odtiaľ smer Veľká Dubová, kde zelenú značku na našej trase vystriedala značka modrá. Neskôr sme došli k zaujímavému miestu, Chlmecká skalka, ktorá je prírodnou rezerváciou pretože sa tu nachádzajú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej. Na vrchole Chlmu sme zvažovali, čí sa vydáme pôvodne plánovanou trasou, ktorá vynecháva dedinku Porúbka, alebo sa necháme zlákať vidinou teplého neskoršieho obeda a čapovaného pivka v krčmičke v Porúbke. Tak sme zišli do dediny. V Porúbke, na miestnom úrade sme sa popýtali, kde sa môžeme najesť a odpoveď, že tu nikde až v susednej dedine...hmm, smola. Prechádzajúc dedinou sme zaznamenali aj pálenicu firmy BVD, ktorá robí kvalitné destiláty, ale ani tam nik nebol...tak nám neostávalo nič iné, iba sa prudkým stúpaním za dedinou, pri kríži a súčasne pri pravoslávnej ikone zastaviť a dať si suchý obed a pivko z našich zásob. Pokračovali sme po asfaltovej ceste a stihli ešte nabrať zo studničky „Nad Porúbkou“ plné fľaše čerstvej vody. Po pár desiatkoch metrov sme odbočili zo značkovaného chodníka smerom k vojenskému obvodu Valaškovce. V tejto neznačkovej zóne sme zotrvali až do nasledujúceho poludnia. Cesta však bola jasná a doviedla nás k prvej zemľanke, na hranicu vojenského obvodu. Zemľanka bola útulná, aj posedenie pri nej, dokonca studnička. Chvíľu sme zvažovali, či neostať, ale čas sme mali výborný niečo po 14 00 bolo, tak sme  takmer hodinku posedeli, pojedli čo to a rozhodli sme sa vyraziť ešte cca 2km smerom k zemľanke  č.2, ktorá sa nachádza už vo vojenskom priestore. Rozhodli sme sa aj preto, lebo sme dúfali, že keď od polnoci strielať nebudú (podľa plánu) tak už v týchto miestach nebudú, ale aj preto, aby sme ušetrili čas z druhého dňa, ktorý vyzeral byť o dosť náročný ako tento, piatkový. Nakoniec sme okolo 15 30 dorazili cez Pirnagov vrch, na miesto prvého nocľahu. Čo s načatým večerom resp. popoludním? Hádam nepôjdeme spať tak skoro! Tak sme zrobili oheň, ktorý veru nešiel ľahko zapáliť, drevo bolo relatívne suché, ale navlhnuté chladom. Postavili sme stan, niektorí vybalili len vrecia, nafúkali karimatky, rozbalili spacáky a sedeli pri ohníku vééééľmi dlho, jedli a popíjali a hlavne zmenšovali záťaže v batohoch a menili na odpadky (berieme vždy so sebou!). Pre istotu sme pred spaním zavesili tašky s jedlom a aj vrecko s odpadkami na vysoký strom a zahájili okolo 22 00 zaslúžený spánok.

2. Etapa:  Zemľanka II – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Sninský kameň – Nežabec - Vartáš

(prejdených 27,49 km, nastúpaných 1560 metrov, naklesaných 1332 metrov)

Noc bola kľudná, len nad ránom okolo 04 00  niečo šramotilo. Aj spánok bol podľa hodiniek výživný. Ráno sme začali baliť o 6 30, uvarili sme vodu na čaj, kašu potom sme oné a oné...okolo 7 30 nás už zdravili prví turisti, mladí junáci, smerujúci na Vihorlat.

Poslal som kolegovi sms okolo 8 00, že pomaly vyrážame, smer Vihorlat a mali by sme tam byť cca niečo po 12 00..on už makal s otcom z opačnej strany, zo Zemplínskych Hámrov. Majú náskok cca 1,5hodiny.

Táto túra bola nosná, v zmysle, že prechádza cez najvyššie vrcholy a hlavný hrebeň celého pohoria. Najkrajšími kopečkami s nádhernými  výhľadmi.

Nakoniec sme vyrazili až 8 20. Zahriali sme sa a pofuneli po raňajkách stúpaním na pekný kopček so skalnatým vrškom, Kyjov 821 m n. m., prechádzajúc zaujímavou lokalitou Kyjovský prales, ktorý je Národnou prírodnou rezerváciou chrániacou aj 250-ročné buky a iné listnaté stromy.   Klesajúc z Kyjova sme sa ocitli pri hrobe partizána Ihnata Bielorusova (ako pamiatka na veliteľa partizánskej skupiny pôsobiacej v tejto oblasti počas Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny). Neskôr nás cesta priviedla, resp. troška zviedla na lúčku s fotopasacou a blízkym posedom. Pripadalo mi to ako zvieracie javisko pre poľovníkov v hľadisku. Potom sme nastúpali na zalesnený vrch Rozdielňa 785 m n. m., v zaujímavom hmlistom opare cez ktoré sa snažilo predrať slniečko. Cesta bola krásna, mäkučká, vystlaná lístím, oficiálne neznačená, ale predsalen značená neznámou červeno bielou značkou. Tá nás doviedla k nádhernému skalnatému vrchu resp. dvom, ktorého andezitové bralá sa javili ako vystavané hradby starobylého hradu. Veľký a Malý Peňažník. Na mape je zobrazený len Malý Peňažník 738 m n. m. Odtiaľ sme klesli do sedla, cez ktoré viedla autocesta a odtiaľ  to bolo takmer 380 výškových metrov stúpania na úseku len 2,2 km na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat 1071 m n. m. V mrholení a jemnom daždi, v prudkom predvrcholovom stúpaní sme nakoniec  vyšli  na vrcholovú plošinu a zvítali sa s Komármi. Kolega a otec sa tak volajú a tí nás privítali slivovičkou. A pri fotení pri vrcholovom pylóne začalo dokonca snežiť. Hmm... Komáre a sneží 😊 a my na Vihorlate. Z Vihorlatu sme už v daždi a silnom vetre schádzali do prístrešku, kde sa konečne, po dlhom čase ukázala originál turistická značka. Tu sme sa schovali, najedli a prečkali najsilnejší dážď, pozdravili sa so skupinou turistov a ich detí. Po zelenej značke sme pokračovali cez Tŕstie, sedlo Rozdiel, tu už nepršalo, ale fučať neprestalo 😊 a hlavne sme prešli na červenú turistickú značku. Potom cez vrchol Jedlinky 865 m n. m. až sme sa dostali k travertínovej soche  čertíka dobrodinca v sedle Tri Tably. Troška sme si oddýchli, pokecali s ďalšími turistami a vyrazili do kopca po červenej značke smer Sninský kameň.  Vystúpili sme po železných rebríkoch na oba vrcholy Sninského kameňa, 1006 m n. m. a tie sa nám odvďačili nádhernými výhľadmi na každú svetovú stranu.

Bola pokročilá doba a tak sme kopli do koní a v stálom chladnom vetre sme pokračovali rýchlym tempom po červenej značke  smer Nežabec, Strihovská Poľana, Fedkov až sme došli k starej opustenej a schátranej horárni Vartáš. Zložili batohy, dali zaslúženú chriapku a cigu a poďho na vodu. Studničku sme nakoniec našli, ale plávali tam mloky a jedna žaba...tak sme prevárali a myslím, že aj filtrovali. Medzitým Komáre rozkúrili pred objektom veľký oheň a my sme sa ohrievali, hlavne premočené nohy, opekali slaninku (kým sme ju celú neopiekli) a chlebík, popíjali čo to a príjemne unavení zaliezli do spacákov do zaprášenej izby starej horárne.

3.Etapa:  Vartáš – Strihovské sedlo – Diel – Veľká Vavrová - Podhoroď

(prejdených 14,67 km, nastúpaných 403 metrov, naklesaných 1015 metrov)

Táto túra bola za odmenu, nemali sme sa kam ponáhľať, nočný vlak nám šiel z Bánoviec nad Ondavou po 22 00, ale aj tak ma povinnosti prinútili vstať ráno už o cca 7 00  a potom sme zaťali všetci postupne baliť, variť vodu na kávu, na polievku a čaj. Prví boli hotoví Komárici. Teraz a tu sa naše cesty rozchádzali, oni šli späť do Hámrov (Zemplínskych), kde mali auto a my sme pokračovali do Podhoroďu.  A tak sa lúčime. Po rozlúčke sa nikde neponáhľame, máme čas, veď cesta ukazuje cca 4hodinky...a tak sme vyrazili po jedle až okolo 8 50. Mysleli sme si, že budeme pôvodne len stále a častejšie klesať, no nakoniec sme boli ako na húpačke“ najprv sme prudko .vyklesali do Strihovského sedla, a zas začali stúpať na Jaseňovský vrch a odtiaľ ešte na Diel...potom zarastenými húštinami na Pilníkovú lúku a zas stúpačka na Diel ale iný  😊 a odtiaľ na Veľkú Vavrovú potažmo Pliešku, no a potom rôznymi lúkami s chrastím a konármi k vyschnutej studni na Vavrovej lúke. Potom malá prestávka pri kameni ako oltár a už len nevýrazný vrch Sokolovec, popri studničke Lysá Poľana dole do dediny Podhoroď. Bolo vidieť, že túto časť Vihorlatských vrchov nenavštevuje až tak veľa turistov, cesty neboli vždy v ideálnom stave, aj orientácia bola nevalná, no proste divočina.

Do Podhoroďu sme prišli okolo 13 00, kde nám šiel o 20 minút bus do Sobraniec. Mal som ešte jednu nepeknú výzvu, pokračovať ďalej po červenej značke až na Peprný vrch, hrebeňom do dedinky Koňuš. Skoro ma zabili 😊, ale chápal som...bolesti kolien a bedier, nejaké tie otlaky, už tretí deň v relatívne chladnom počasí, za stáleho severného vetra, bez teplej poriadnej stravy...a ani ten Penzión u Emila v Podhorodi nebol otvorený...Tak sme počkali na bus do Sobraniec, vo vykúrenom buse sme sa viezli celú cestu len my štyria a šoférove dve deti. Za nekresťansky lacný peniaz, 1 euro na hlavu, sme sa dostali až do Sobraniec. Trasa autobusu viedla ešte do okolitých obcí a jednou z nich bol aj Koňuš 😊...tak predsa sme boli v tom Koňuše alebo Koňuši?

V autobuse Danca zaspala a my sme očerveneli z tepla, no v Sobranciach sme drevení vyšli zas do chladu hľadajúc nami a googlom vybratú krčmu...po kilometri sme zistili, že si akurát tento deň vybrali voľno. Zavolali sme si taxi, ktorý nás odviezol cca 400m do otvorenej pizzerie, kde sme sa stretli s civilizáciou: Pivko a teplé jedlo a nabíjanie powerbanky a telefónov., ...no teda pekná civilizácia, čo?!..Pobudli sme tam cca 2hodinky, ale čo s načatým popoludním. Tak sme sa s taxikárom dohodli, nech nás hodí do Michaloviec, do ďalšej krčmičky resp. odporúčanej reštaurácie „u Grolla“.  Tu sme  zas niečo pojedli a pivko nefiltrované dali.a po 3hodinách sme stále mali čas, tak sme sa ešte prešli Michalovcami a navštívili piváreň „u Štefánika“. Potom už čas bol, tak sme sa prešli na železničnú stanicu a náhradnou autobusovou dopravou do  Bánoviec nad Ondavou. Tentokrát sme každý spali v inom kupé, iba Martin s Ďurim spolu ale s cudzími ľuďmi. Ja som spal na najvyššom treťom poschodí a keď som sa vyzul, rozhodol som sa, že si tie topánky zoberiem radšej hore k sebe 😊. Bolo mi neskutočne horko a to som ležal neprikrytý a len v slipoch. Hodinky mi ukázali, že som spal len 2 a pol hodiny (aj to slabým spánkom). Na stanici sme sa rozlúčili a každý šiel svojim smerom. Už som sa stihol doma len osprchovať  a pekne poďho do práce.

Resume:

Pekný športovo hodnotný výletík krásnymi lesmi s bučinami a inými listnáčmi, cestičkami s prijemným jemnučkým podložím v sychravom chladnom ufúkanom neskorom babom lete s výbornou partičkou a to celé na konci sveta.:-)

Dátum
17.10.2025 - 19.10.2025
Zaradenie
Typ
Účastníci
Pohorie
Východoslovenská pahorkatina
Vihorlatské vrchy
Beskydské predhorie
Krajina
Body záujmu
Strážske
Strážske (nem. Straschke, maď. Őrmező) je mesto na Slovensku ležiace v Košickom kraji. Hoci administratívne v súčasnosti patrí do okresu Michalovce, historicky Strážske leží v regióne Horný Zemplín. Leží v laboreckom výbežku Východoslovenskej nížiny, v nadmorskej výške okolo 133 m. Prvá správa o Strážskom je v listine z roku 1337 o deľbe majetkov šľachticov z Michaloviec, ktorým patrila aj dedina Staré. Jej územie vtedy pretínala cesta, vedúca zo Strážskeho do Starého. V písomnostiach od 14. do 17. storočia sa Strážske vyskytuje pravidelne pod maďarským názvom Ewrmezew a jeho pravopisným obmenách v zmysle Strážne Pole. V meste sa nachádza gréckokatolícky chrám z roku 1794 a rímskokatolícky kostol z roku 1808.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Krivošťany
Krivošťany je názov rázcestníka zelenej TZ na začiatku obce Krivošťany. Leží vo výške 135 m n. m.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Krivošťany (dedina)
Krivošťany, v minulosti Krivoščany, je prímestská časť mesta Strážske na východnom Slovensku, v Košickom kraji, v okrese Michalovce. K mestu bola pripojená v roku 1960. Čo sa týka zemepisnej polohy leží na hranici Východoslovenskej pahorkatiny a Vihorlatských vrchov, v nadmorskej výške cca 143 m n. m.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Krivošťianka
Krivoštianka s výškou 549,1 m n. m. je najvyšší vrch svojej časti (geom. podcelku Humenské vrchy) Vihorlatských vrchov: Nachádza sa blízko Humenného a Brekova. Leží na rozhraní Prešovského a Košického kraja a ponúka výhľady na okolitú krajinu – Vihorlatské vrchy, Ondavskú vrchovinu a dokonca aj Slanské vrchy, hoci vrchol je zalesnený. Turistický chodník vedie cez jeho vrcholovú časť. Pod vrcholom sa nachádza turistický prístrešok.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Vojtkov kríž
Vojtkov kríž je kríž v geom. podcelku Humenské vrchy vo Vihorlatských vrchoch na východnom Slovensku. Nachádza sa v sedle medzi obcami Staré a Jasenov. Postavil ho v 1935 roku Michal Vojtko. V blízkosti sa nachádza lúčka s posedením a tá slúži ako pútnické miesto.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Veľká Dubová
Veľká Dubová je rázcestník zelenej a modrej TZ vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 423 m n. m.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Chlm
Chlm s výškou 450 m n. m. sa nachádza v geom. podcelku Humenské vrchy vo Vihorlatských vrchoch nad dedinkou Chlmec. V blízkosti vrcholu sa nachádza vrcholová stanica vleku a hlavne prírodná rezervácia Chlmecká skalka s chránenými rastlinami ako sú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Porúbka
Obec Porúbka je najjužnejšou obcou okresu Humenné. Leží 11 km na JJV od okresného mesta. Nachádza sa vo Vihorlatských vrchoch na potoku Ptava, v nadmorskej výške 289 m n. m. Východne od obce prechádza hranica vojenského obvodu Valaškovce. Susedné obce sú: Oreské na západe, Trnava pri Laborci na juhozápade, Chlmec na severozápade, Ptičie na severovýchode a Vinné na juhu. Približne 9 km Vinianske jazero, cca 11 km Kyjovský prales, cca 15 km Zemplínska šírava a cca 20 km najvyšší vrchol pohoria Vihorlat 1 071 m n. m. .
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Nad Porúbkou
Nad Porúbkou je názov miesta studničky, ktorá sa nachádza v lesíku, pár desiatok metrov od auto cesty z Porúbky do Vinného.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Pirnagov vrch
Pirnagov vrch s výškou 644 m n. m. sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Samotný vrchol sa nachádza už vo vojenskom obvode Valaškovce.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Partizánska zemľanka
Táto partizánska zemľanka sa dá použiť ako núdzový bivak (má len hlinenú podlahu). V blízkosti sa nachádza studnička a ohnisko. Všetko sa to nachádza na oficiálne neznačenej turistickej trase smerom na vrch Vihorlat a vo vojenskom obvode Valaškovce.
17.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Kyjov
Kyjov s výškou 821,1 m n. m. je zalesnený vrch vo Vihorlatských vrchoch, vzniknuvší sopečnou činnosťou a porastený pralesnými bučinami. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Kyjovský prales, ktorá chráni pralesné buky a cenné listnáče. Na vrchol nevedú oficiálne značky, prístup je možný po neoznačenej trase z Porúbky, ktorá je súčasťou dlhšieho hrebeňa vedúceho až na Vihorlat. Vrchol samotný výhľady neponúka, ale nájdete tu vrcholovú knihu.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Rozdielňa
Rozdielňa s výškou 785 m n. m. je vrch vo Vihorlatských vrchoch. Na vrchol nevedú oficiálne značky, prístup je možný po neoznačenej trase z Porúbky, ktorá je súčasťou dlhšieho hrebeňa vedúceho až na Vihorlat. Je orientačným bodom v západnej časti Vihorlatských vrchov.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Malý Peňažník
Malý Peňažník s výškou 738 m n. m. je vrch vo Vihorlatských vrchoch. Na vrchol nevedú oficiálne značky, prístup je možný po neoznačenej trase z Porúbky, ktorá je súčasťou dlhšieho hrebeňa vedúceho až na Vihorlat. V blízkosti samotného vrcholu sa nachádzajú nádherné andezitové skaly, či skôr bralá, ktoré majú výšku aj 10m a dĺžku cca 60 metrov.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Vihorlat
Vihorlat s výškou 1075,5 m n. m. je najvyšší vrch sopečného pohoria Vihorlatské vrchy, jeho výrazná dominanta. Rozprestiera sa v centrálnej časti pohoria v podcelku Vihorlat. Podľa vrchu dostalo názov aj samotné pohorie. Na vrchol nevedú oficiálne značky, prístup je možný po neoznačenej trase pretože leží vo vojenskom obvode Valaškovce, vstup je obmedzený v čase vojenských cvičení. Vrcholový hrebeň má dva vrcholy – západný je o trochu vyšší než východný (od seba vzdialené asi 400 m). Pri vhodnom počasí sú z vrcholu viditeľné vzdialené hory – napríklad Tatry a hory v Rumunsku či Poľsku.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Poľana
Poľana je názov turistického rázcestníka zelenej TZ, ktorý sa nachádza tesne za hranicou VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch, pod vrcholom Vihorlat už na zelenej TZ. V blízkosti sa nachádza aj prameň, "Studnička pod Poľanou" a turistický prístrešok.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Tŕstie
Tŕstie je názov turistického rázcestníka zelenej TZ, ktorý sa nachádza na hranici VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch: Leží vo výške 870 m n. m.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Tŕstie (vrchol)
Tŕstie s výškou 951 m n. m. je nenápadný vrchol vo Vihorlatských vrchoch. Leží na hranici vojenského obvodu Valaškovce, na zelenej TZ.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Sedlo Rozdiel
Sedlo Rozdiel je názov sedla a turistického rázcestníka zelenej a červenej TZ, ktorý sa nachádza na hranici VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 866 m n. m.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Jedlinka
Jedlinka je názov turistického rázcestníka žltej a červenej TZ, ktorý sa nachádza na hranici VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 846 m n. m.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Jedlinky
Jedlinky je nenápadný zalesnený vrchol vo Vihorlatských vrchoch, leží na červenej TZ a nachádza sa na hranici VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch. Má výšku 865 m n. m.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Sedlo Tri tably
Sedlo Tri tably je názov sedla a turistického rázcestníka zelenej, modrej a červenej TZ, ktorý sa nachádza na hranici VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 823 m n. m. V sedle sa nachádza skala s legendou – podľa turistických popisov čert zhodil obrovský balvan, ktorý vytvoril Sninský kameň. Je tu možnosť aj stanovať.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Tri tably
Tri tably je nenápadný a ťažko identifikovateľný vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza na hranici VO Valaškovce vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 857 m n. m. nad rovnomenný sedlom a pod vrchom Sninský kameň.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Sninský kameň
Sninský kameň s výškou 1 006,0 m n. m. je vrch v sopečnom pohorí Vihorlatské vrchy. Je najnižšou vihorlatskou tisícovkou z piatich vrcholov vo Vihorlatských vrchoch. Je najvýraznejšou dominantou okolia Sniny. Mohutne sa vypína juhovýchodne od obce Zemplínske Hámre nad jazerom Morské oko. Aj keď má v názve prívlastok sninský, jeho vrchol sa nachádza v okrese Humenné, na území Vojenského obvodu Valaškovce v katastrálnom území Valaškovce-Sever. Tento vyvreninový andezitový útvar sa skladá z dvoch samostatných skalných brál a to plošne menšieho ale vyššieho Malého Sninského kameňa (1 006 m n. m.) a nižšieho ale plošne väčšieho Veľkého Sninského kameňa (998 m n. m.). Ich priemerná výška je 20 metrov. Západný okraj, ktorý vyzerá majestátne najmä z údolia Cirochy, je vysoký až 40 metrov. Ich šírka je miestami len 5 – 15 metrov. Veľký Sninský kameň je dlhý približne 180 metrov a Malý približne 70 metrov.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Nežabec
Nežabec s výškou 1023,4 m n. m. je vrchol v pohorí Vihorlatské vrchy na východnom Slovensku, chránený v rámci CHKO Vihorlat. Nachádza sa v hlavnom hrebeni a je zalesnený, takže z vrcholu nie je veľmi obmedzený výhľad. Charakteristické sú skalné útvary na vrchole.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Strihovská Poľana
Strihovská Poľana je názov turistického rázcestníka zelenej a červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch: Leží vo výške 972 m n. m.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Fedkov
Fedkov je nenápadný a ťažko identifikovateľný vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 978 m n. m. nad rázcestníkom Strihovská Poľana.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Vartáš (rázcestník)
Vartáš je názov turistického rázcestníka červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch na hlavnom hrebeni. Neďaleko sa nachádza studnička a hlavne bývalá horáreň, ktorá môže poslúžiť ako nocľažisko.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Vartáš (útulňa)
Vartáš je bývala horáreň, ktorá v čase svojej najväčšej slávy musela vyzerať veľmi pekne, nakoľko ešte doteraz vidieť na priečelí zachovalé rezbárske práce. Aktuálne (koniec roka 2025) je v schátranom stave, ale možnosť prenocovania v dvoch prázdnych izbách je možné. Je tu síce prach, ale nefučí a neprší tu. Leží na červenej TZ, vo Vihorlatských vrchoch na hlavnom hrebeni. Pred objektom sa nachádza aj ohnisko.
18.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Strihovské sedlo
Strihovské sedlo je názov sedla a turistického rázcestníka žltej a červenej TZ, ktorý sa nachádza na hlavnom hrebeni Vihorlatských vrchov a medzi dvoma geomorfologickými časťami Vihorlatu — Vihorlatská hornatina a Jasenovská hornatina. Leží vo výške 650 m n. m. Cez sedlo vedie aj spevnená cesta, čo oceňujú cyklisti — je to súčasťou cyklotrasy, ktorá spája severnú a južnú časť Vihorlatu.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Jaseňovský vrch
Jaseňovský vrch je vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 820 m n. m.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Diel (893m)
Diel je vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 893 m n. m.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Pilnikova Lúka
Pilnikova Lúka je názov turistického rázcestníka červenej a zelenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch na hlavnom hrebeni vo výške 835 m n. m.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Diel (859m)
Diel je vrch v pohorí Vihorlat, nachádzajúci sa blízko obce Ruská Bystrá. Leží v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat a ponúka nádherné výhľady na okolité pohoria – Vihorlatské vrchy, Slanské vrchy, Bukovské vrchy, a pri dobrej viditeľnosti dokonca aj na Bieščady a ukrajinské Karpaty. Vrcholom prechádza značená turistická trasa, no hustý les obmedzuje priamy rozhľad. Má výšku 859 m n. m. V blízkosti sa nachádza ďalší vrchol s rovnakým názvom ale inou výškou, 893m n. m.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Veľká Vavrová
Veľká Vavrová je vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 788 m n. m.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Plieška
Plieška je vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške 782 m n. m. Leží v relatívne malej vzdialenosti od vrcholu Veľká Vavrová.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Sokolovec
Sokolovec je nenápadný a ťažko identifikovateľný vrchol na červenej TZ, ktorý sa nachádza vo Vihorlatských vrchoch. Leží vo výške cca 655 m n. m. nad obcou Podhoroď.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Lysá hora (studnička)
Lysá hora je názov miesta studničky, ktorá sa nachádza v lesíku, nad obcou Podhoroď na červenej TZ vo Vihorlatských vrchoch.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Podhoroď
Podhoroď je obec na Slovensku v okrese Sobrance. Leží v nadmorskej výške približne 339 m n. m. Ako podhradská osada sa obec spomína v roku 1404. Už od 13. storočia dominoval obci hrad Tibava, z ktorého je dnes už len zrúcanina. Jej obyvatelia boli väčšinou poľnohospodári, pastieri, pálili vápno, uhlie a pracovali v miestnych lesoch. O prosperite dediny svedčila existencia mlyna v 18. storočí.
19.10.2025
Miňo, Ďuro K., Danca, Martin
Trasy
2025.10.17. 1.deň zo Strážskeho cez Porúbku na zemľanku II
Zo Strážskeho cez Krivoštianku, Porúbku až do zemľanky.
Načítavam údaje ...
2025.10.18. 2.deň zo zemľanky II - cez Vihorlat - Sninsky kameň až na Vartáš
Zo zemľanky cez Vihorlat a Sninský kameň na Vartáš, viac kilometrová makačka s ťažkými batohmi
Načítavam údaje ...
2025.10.19. 3.deň z Vartáša až do Podhoroďu
Posledná, vyklusávacia etapa do civilizácie
Načítavam údaje ...