Akcie

Prechod Vihorlatskými vrchmi

Keď sme sa s kolegom bavili v práci, odkiaľ pochádza, kde vlastne býva, v akej časti Slovenska, tak mi povedal, že na ďalekom východe, kúsok za Vihorlatom. 😊 Tak som si pozrel mapu a pozerám tento rok by sme mohli vyskúšať prechod Vihorlatských vrchov. No ale ako mi pripomenul, problém môže byť s vojenským obvodom Valaškovce, ktorého územie zasahuje do hlavných a najvyšších partií pohoria. Tu v podstate stále prebiehajú manévre a cvičné streľby a až mesiac pred uskutočnením prechodu budeme vedieť podľa Plánu výcviku na území vojenských obvodov (na stránke ministerstva obrany SR, konkrétne https://www.mod.gov.sk/harmonogram-vojenskych-cviceni-na-uzemi-vojenskych-obvodov/  ), či vôbec a kedy môžeme ísť na samotný prechod.

Keďže sa Vihorlatské pohorie respektíve Vihorlatské vrchy nachádzajú takmer na krajnom východe na hraniciach s Ukrajinou už pri plánovaní neľahkej logistiky som rozmýšľal nad takým rozšíreným variantom, že pôjdeme autom a po ceste túto nemalú vzdialenosť využijeme okrem výstupu na Vihorlat,  aj na návštevu ďalších najvyšších vrchov a vrcholčekov geomorfologických celkov

Zemplínske vrchy: Vrch Rozhľadňa

Východoslovenská rovina: Vrch Tarbucka

Východoslovenská pahorkatina: Vrch Kameň prip. Dúbravka

Beskydské predhorie: Vrch Hôrka, prip. Peprný vrch

Tento „zber“ vyššie spomenutých vrcholčekov máme naplánovaný aj v našom marmoťáckom projekte http://marmota.sk/projekty/?id=12 Najvyššie vrcholy Slovenských pohorí . Ak by všetko šlo ako po masle, zabralo by nám to maximálne 1 deň navyše. Avšak znamenalo by to, že by sme museli odísť z práce niekedy stredu poobede, musel by sa nájsť obetavý šofér na cca 6hodinovú cestu len tam, atd. Atď...ale stále sme nevedeli koľkí vlastne pôjdeme...

Koncom septembra sme sa dozvedeli dôležitú správu, ktorá oznamovala plán činnosti vo vojenskom obvode Valaškovce: boli voľné len 2 víkendy kedy vojaci nestrieľali. Z nich jeden sme už mali obsadený, čiže ostal jediný 17.-19.10. to však nevyhovovalo bohužiaľ všetkým potenciálnym účastníkom a nechcelo sa nám čakať na úplne krátke dni v novembri a tak postupne, zo „starých prechodových harcovníkov“ odpadli Vladino, Aďo a Martula a tým pádom sme ostali traja veteráni Martin, Ďuri a ja.

Na ostatnej 98.schôdzi klubu sme prebrali oba varianty, to jest vyššie spomenutý rozšírený no i skrátený „vlakový“ variant zameraný čisto na prechod Vihorlatských vrchov.
Keďže sme chceli obohatiť prechod aj o nežný ženský element, prehovárali sme naše dievčatá z klubu, nech sa pridajú. Nakoniec sa jedna poddala, Danca, ale ta mohla chýbať minimum dní aj z rodinných aj pracovných dôvodov, tak sme sa zhodli na krátkom variante. Nočným vlakom zo štvrtka na piatok, turistický prechod Vihorlatu a nočným vlakom z nedele na pondelok späť a hneď do práce...

Krátky variant v konečnom dôsledku nebol vôbec krátkou možnosťou, ale o tom podrobnejšie na ďalších riadkoch.

Samotné pohorie Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším pohorím sopečného pôvodu na Slovensku. Poloblúk rozprestierajúci sa na západe až k obci Hudcovce, na východe zasahujúci západnú časť Ukrajiny, na severe hraničiaci s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.

Naplánovať a rozložiť do necelých troch dní pešiu trasu tak, aby sme neboli v nesprávny čas na nesprávnom mieste (VO Valaškovce), aby sme využili a použili blízky prameň vody kvôli vareniu, aby sme si mohli založiť prípadný oheň,  nájsť si relatívne rovné a bezpečné miesto na spanie a hlavne prejsť z pohoria čo najviac km, po hrebeni bez nutnosti zísť do civilizácie, pekne rozložiť etapy podľa výškových metrov...tak to nebolo veru na prvý šup 😊...ale myslím, že sa zadarilo.

Nočný vlak do Bánoviec nad Ondavou a odtiaľ náhradnou autobusovou dopravou do Strážskeho:

Všetko začalo vo štvrtok večer. Okolo 21 30 sme sa stretli na hlavnej stanici v Bratislave, Dancu a mňa doviezol Mirko a onedlho prišli peškom rozosmiati Martin s Ďurim...mali čas, tak si sadli na nejaké pivečká. Všetci sme mali „pekne“ nabalené veľké ťažké batohy...hmotnostne vyčnieval 25kg batoh Ďuriho, ktorý sa rozhodol, že počasie nebude až také ničivé a neberie stan. Prázdne miesto v batohu tak vyplnil 12timi plechovkami Plzne 😊. Našťastie sme mali spacie kupé len pre nás štyroh a tak sme si zrobili pojazdný bar...niečo vypili z „Ďuriho stanu“ a nejakej chriapky a niečo po  01 00 sme zaľahli do postieľok.  Keďže bola výluka na trati, tak sme neprišli vlakom priamo do Strážskeho, ale v Bánovciach nad Ondavou, pred šiestou hodinou rannou nás dežurnyj zobudil, vypili sme kávičku a vystúpili do pripravených autobusov, náhradnou dopravou smerujúcou až do Humenného.

Najprv Michalovce a potom Strážske, vystupujeme po necelých piatich hodinách spánku, pokrčení, smädní, na parkovisku pri ešte zavretej Bille, v rannom šere zahmleného Strážskeho. Naplánovaný prechod na mape sa začína premietať do reality. Začíname, je 6 45 ráno.

1. Etapa:  Strážske - Krivoštianska - Chlm - Porúbka - Zemľanka

(prejdených 19,31 km, nastúpaných 1182 metrov, naklesaných 619 metrov)

Najprv po asfaltke smer priľahlá obec Krivošťany (kto dáva názvy týchto obcí?). Pred mostom cez rieku Laborec sme už boli na zelenej turistickej značke, ktorá nás viedla ďalších cca 6km. V rannom vlhkom vzduchu sa nám šliapalo dobre, až na tie záťaže na chrbtoch. Cesta bola príjemná viedla listnatým lesíkom až k odpočívadlu pod vrchom Krivošťianka. Tu sme si dali raňajky, niektorí aj cigaretku, uvarili kávičku a proste pookriali. Vybehli sme bez batohov na vrch Krivoštianky, odkiaľ bol nádherný výhľad na Humenné a okolie..zrobili sme pár fotiek, pobalili sa a fičali ďalej po zelenej...miestami sme naďabili na úseky, kde bola cesta vykosená nejakým vyžínačom...proste starajú sa turisti z okolitých dedín, klobúk dole. A tak to bolo aj pri pútnickom mieste v lese, pri tzv. Vojtkovom kríži. Celá lúčka pekne pokosená. Potom sme pokračovali smer Ondovo, kde sa nachádza prameň a pripája sa červená TZ. Odtiaľ smer Veľká Dubová, kde zelenú značku na našej trase vystriedala značka modrá. Neskôr sme došli k zaujímavému miestu, Chlmecká skalka, ktorá je prírodnou rezerváciou pretože sa tu nachádzajú stepné vápnomilné spoločenstvá s masovým výskytom endemitu ponikleca veľkokvetého a veternice lesnej. Na vrchole Chlmu sme zvažovali, čí sa vydáme pôvodne plánovanou trasou, ktorá vynecháva dedinku Porúbka, alebo sa necháme zlákať vidinou teplého neskoršieho obeda a čapovaného pivka v krčmičke v Porúbke. Tak sme zišli do dediny. V Porúbke, na miestnom úrade sme sa popýtali, kde sa môžeme najesť a odpoveď, že tu nikde až v susednej dedine...hmm, smola. Prechádzajúc dedinou sme zaznamenali aj pálenicu firmy BVD, ktorá robí kvalitné destiláty, ale ani tam nik nebol...tak nám neostávalo nič iné, iba sa prudkým stúpaním za dedinou, pri kríži a súčasne pri pravoslávnej ikone zastaviť a dať si suchý obed a pivko z našich zásob. Pokračovali sme po asfaltovej ceste a stihli ešte nabrať zo studničky „Nad Porúbkou“ plné fľaše čerstvej vody. Po pár desiatkoch metrov sme odbočili zo značkovaného chodníka smerom k vojenskému obvodu Valaškovce. V tejto neznačkovej zóne sme zotrvali až do nasledujúceho poludnia. Cesta však bola jasná a doviedla nás k prvej zemľanke, na hranicu vojenského obvodu. Zemľanka bola útulná, aj posedenie pri nej, dokonca studnička. Chvíľu sme zvažovali, či neostať, ale čas sme mali výborný niečo po 14 00 bolo, tak sme  takmer hodinku posedeli, pojedli čo to a rozhodli sme sa vyraziť ešte cca 2km smerom k zemľanke  č.2, ktorá sa nachádza už vo vojenskom priestore. Rozhodli sme sa aj preto, lebo sme dúfali, že keď od polnoci strielať nebudú (podľa plánu) tak už v týchto miestach nebudú, ale aj preto, aby sme ušetrili čas z druhého dňa, ktorý vyzeral byť o dosť náročný ako tento, piatkový. Nakoniec sme okolo 15 30 dorazili cez Pirnagov vrch, na miesto prvého nocľahu. Čo s načatým večerom resp. popoludním? Hádam nepôjdeme spať tak skoro! Tak sme zrobili oheň, ktorý veru nešiel ľahko zapáliť, drevo bolo relatívne suché, ale navlhnuté chladom. Postavili sme stan, niektorí vybalili len vrecia, nafúkali karimatky, rozbalili spacáky a sedeli pri ohníku vééééľmi dlho, jedli a popíjali a hlavne zmenšovali záťaže v batohoch a menili na odpadky (berieme vždy so sebou!). Pre istotu sme pred spaním zavesili tašky s jedlom a aj vrecko s odpadkami na vysoký strom a zahájili okolo 22 00 zaslúžený spánok.

2. Etapa:  Zemľanka II – Kyjov – Peňažník – Vihorlat – Sninský kameň – Nežabec - Vartáš

(prejdených 27,49 km, nastúpaných 1560 metrov, naklesaných 1332 metrov)

Noc bola kľudná, len nad ránom okolo 04 00  niečo šramotilo. Aj spánok bol podľa hodiniek výživný. Ráno sme začali baliť o 6 30, uvarili sme vodu na čaj, kašu potom sme oné a oné...okolo 7 30 nás už zdravili prví turisti, mladí junáci, smerujúci na Vihorlat.

Poslal som kolegovi sms okolo 8 00, že pomaly vyrážame, smer Vihorlat a mali by sme tam byť cca niečo po 12 00..on už makal s otcom z opačnej strany, zo Zemplínskych Hámrov. Majú náskok cca 1,5hodiny.

Táto túra bola nosná, v zmysle, že prechádza cez najvyššie vrcholy a hlavný hrebeň celého pohoria. Najkrajšími kopečkami s nádhernými  výhľadmi.

Nakoniec sme vyrazili až 8 20. Zahriali sme sa a pofuneli po raňajkách stúpaním na pekný kopček so skalnatým vrškom, Kyjov 821 m n. m., prechádzajúc zaujímavou lokalitou Kyjovský prales, ktorý je Národnou prírodnou rezerváciou chrániacou aj 250-ročné buky a iné listnaté stromy.   Klesajúc z Kyjova sme sa ocitli pri hrobe partizána Ihnata Bielorusova (ako pamiatka na veliteľa partizánskej skupiny pôsobiacej v tejto oblasti počas Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny). Neskôr nás cesta priviedla, resp. troška zviedla na lúčku s fotopasacou a blízkym posedom. Pripadalo mi to ako zvieracie javisko pre poľovníkov v hľadisku. Potom sme nastúpali na zalesnený vrch Rozdielňa 785 m n. m., v zaujímavom hmlistom opare cez ktoré sa snažilo predrať slniečko. Cesta bola krásna, mäkučká, vystlaná lístím, oficiálne neznačená, ale predsalen značená neznámou červeno bielou značkou. Tá nás doviedla k nádhernému skalnatému vrchu resp. dvom, ktorého andezitové bralá sa javili ako vystavané hradby starobylého hradu. Veľký a Malý Peňažník. Na mape je zobrazený len Malý Peňažník 738 m n. m. Odtiaľ sme klesli do sedla, cez ktoré viedla autocesta a odtiaľ  to bolo takmer 380 výškových metrov stúpania na úseku len 2,2 km na najvyšší vrch Vihorlatských vrchov, Vihorlat 1071 m n. m. V mrholení a jemnom daždi, v prudkom predvrcholovom stúpaní sme nakoniec  vyšli  na vrcholovú plošinu a zvítali sa s Komármi. Kolega a otec sa tak volajú a tí nás privítali slivovičkou. A pri fotení pri vrcholovom pylóne začalo dokonca snežiť. Hmm... Komáre a sneží 😊 a my na Vihorlate. Z Vihorlatu sme už v daždi a silnom vetre schádzali do prístrešku, kde sa konečne, po dlhom čase ukázala originál turistická značka. Tu sme sa schovali, najedli a prečkali najsilnejší dážď, pozdravili sa so skupinou turistov a ich detí. Po zelenej značke sme pokračovali cez Tŕstie, sedlo Rozdiel, tu už nepršalo, ale fučať neprestalo 😊 a hlavne sme prešli na červenú turistickú značku. Potom cez vrchol Jedlinky 865 m n. m. až sme sa dostali k travertínovej soche  čertíka dobrodinca v sedle Tri Tably. Troška sme si oddýchli, pokecali s ďalšími turistami a vyrazili do kopca po červenej značke smer Sninský kameň.  Vystúpili sme po železných rebríkoch na oba vrcholy Sninského kameňa, 1006 m n. m. a tie sa nám odvďačili nádhernými výhľadmi na každú svetovú stranu.

Bola pokročilá doba a tak sme kopli do koní a v stálom chladnom vetre sme pokračovali rýchlym tempom po červenej značke  smer Nežabec, Strihovská Poľana, Fedkov až sme došli k starej opustenej a schátranej horárni Vartáš. Zložili batohy, dali zaslúženú chriapku a cigu a poďho na vodu. Studničku sme nakoniec našli, ale plávali tam mloky a jedna žaba...tak sme prevárali a myslím, že aj filtrovali. Medzitým Komáre rozkúrili pred objektom veľký oheň a my sme sa ohrievali, hlavne premočené nohy, opekali slaninku (kým sme ju celú neopiekli) a chlebík, popíjali čo to a príjemne unavení zaliezli do spacákov do zaprášenej izby starej horárne.

3.Etapa:  Vartáš – Strihovské sedlo – Diel – Veľká Vavrová - Podhoroď

(prejdených 14,67 km, nastúpaných 403 metrov, naklesaných 1015 metrov)

Táto túra bola za odmenu, nemali sme sa kam ponáhľať, nočný vlak nám šiel z Bánoviec nad Ondavou po 22 00, ale aj tak ma povinnosti prinútili vstať ráno už o cca 7 00  a potom sme zaťali všetci postupne baliť, variť vodu na kávu, na polievku a čaj. Prví boli hotoví Komárici. Teraz a tu sa naše cesty rozchádzali, oni šli späť do Hámrov (Zemplínskych), kde mali auto a my sme pokračovali do Podhoroďu.  A tak sa lúčime. Po rozlúčke sa nikde neponáhľame, máme čas, veď cesta ukazuje cca 4hodinky...a tak sme vyrazili po jedle až okolo 8 50. Mysleli sme si, že budeme pôvodne len stále a častejšie klesať, no nakoniec sme boli ako na húpačke“ najprv sme prudko .vyklesali do Strihovského sedla, a zas začali stúpať na Jaseňovský vrch a odtiaľ ešte na Diel...potom zarastenými húštinami na Pilníkovú lúku a zas stúpačka na Diel ale iný  😊 a odtiaľ na Veľkú Vavrovú potažmo Pliešku, no a potom rôznymi lúkami s chrastím a konármi k vyschnutej studni na Vavrovej lúke. Potom malá prestávka pri kameni ako oltár a už len nevýrazný vrch Sokolovec, popri studničke Lysá Poľana dole do dediny Podhoroď. Bolo vidieť, že túto časť Vihorlatských vrchov nenavštevuje až tak veľa turistov, cesty neboli vždy v ideálnom stave, aj orientácia bola nevalná, no proste divočina.

Do Podhoroďu sme prišli okolo 13 00, kde nám šiel o 20 minút bus do Sobraniec. Mal som ešte jednu nepeknú výzvu, pokračovať ďalej po červenej značke až na Peprný vrch, hrebeňom do dedinky Koňuš. Skoro ma zabili 😊, ale chápal som...bolesti kolien a bedier, nejaké tie otlaky, už tretí deň v relatívne chladnom počasí, za stáleho severného vetra, bez teplej poriadnej stravy...a ani ten Penzión u Emila v Podhorodi nebol otvorený...Tak sme počkali na bus do Sobraniec, vo vykúrenom buse sme sa viezli celú cestu len my štyria a šoférove dve deti. Za nekresťansky lacný peniaz, 1 euro na hlavu, sme sa dostali až do Sobraniec. Trasa autobusu viedla ešte do okolitých obcí a jednou z nich bol aj Koňuš 😊...tak predsa sme boli v tom Koňuše alebo Koňuši?

V autobuse Danca zaspala a my sme očerveneli z tepla, no v Sobranciach sme drevení vyšli zas do chladu hľadajúc nami a googlom vybratú krčmu...po kilometri sme zistili, že si akurát tento deň vybrali voľno. Zavolali sme si taxi, ktorý nás odviezol cca 400m do otvorenej pizzerie, kde sme sa stretli s civilizáciou: Pivko a teplé jedlo a nabíjanie powerbanky a telefónov., ...no teda pekná civilizácia, čo?!..Pobudli sme tam cca 2hodinky, ale čo s načatým popoludním. Tak sme sa s taxikárom dohodli, nech nás hodí do Michaloviec, do ďalšej krčmičky resp. odporúčanej reštaurácie „u Grolla“.  Tu sme  zas niečo pojedli a pivko nefiltrované dali.a po 3hodinách sme stále mali čas, tak sme sa ešte prešli Michalovcami a navštívili piváreň „u Štefánika“. Potom už čas bol, tak sme sa prešli na železničnú stanicu a náhradnou autobusovou dopravou do  Bánoviec nad Ondavou. Tentokrát sme každý spali v inom kupé, iba Martin s Ďurim spolu ale s cudzími ľuďmi. Ja som spal na najvyššom treťom poschodí a keď som sa vyzul, rozhodol som sa, že si tie topánky zoberiem radšej hore k sebe 😊. Bolo mi neskutočne horko a to som ležal neprikrytý a len v slipoch. Hodinky mi ukázali, že som spal len 2 a pol hodiny (aj to slabým spánkom). Na stanici sme sa rozlúčili a každý šiel svojim smerom. Už som sa stihol doma len osprchovať  a pekne poďho do práce.

Resume:

Pekný športovo hodnotný výletík krásnymi lesmi s bučinami a inými listnáčmi, cestičkami s prijemným jemnučkým podložím v sychravom chladnom ufúkanom neskorom babom lete s výbornou partičkou a to celé na konci sveta.:-)