V júli tohto roku sa podarilo Ďuríkovi z klubu výjsť na najvýchodnejšiu 4000-covku, Piz Bernina (4049 m n. m.) a to cez krásny hrebeň Biancograt.
Tak som sa rozhodol, že mu položím zopár krátkych otázok, nech aspoň troška priblížim klubistom a verejnosti, aké to tam mal/ mali.
M: Kedy Ti napadol alebo napadlo vás prejsť na Piz Berninu Biancogratom?
J: Boli sme tam v zime počas skialp prechodu a nepodaril sa nám vrchol, A Moritz je ideálna základňa na tréning.
M: Kto to celé naplánoval ?
J: Maťo (pozn. syn Juraja).
M: Ako dlho ste to vybavovali?
J: Deň
M: Kto sa nakoniec všetko akcie zúčastnil?
J: Colin (Maťov kamarát zo školy, Američan), Maťo a ja.
M: Na začiatok akcie ste išli vláčikom a aj vlastne na konci ste použili Švajčiarsku železničnú dráhu?
J: Áno a sedačka z Diavolezzi (pozn. sedačková lanovka, ktorej údolná stanica je v blízkosti rovnomennej železničnej stanice)
M. Ubytovanie na chatách v pohode aj raňajky a večere?
J: Áno
M: Podmienky na samotný prechod boli dobré resp. málo snehu veľa snehu, sneh bol vytečený, ľad tvrdý, teplo zima ako bolo, aj ste sa namakali?
J: Skoro ideál až na vrcholový deň, keď občas snežilo (skala bola mokrá a sťažovalo to čiastočne postup). Ináč sutina, skala, ľad.
M: Komu neodporúčaš tento prechod resp. výstup, komu by si odporučil čo musí spĺňať horolezec, aby išiel tade a trúfol si na to?
J: Netrúfam si odporúčať a neodporúčať
M: Akou obtiažnosťou horolezeckého stupňa by si hodnotil túto trasu?
J: Nemám predstavu o obťiažnostiach. Bolo to exponované, ale v pohode.
M: Mali ste aj nejakú nepríjemnosť, museli ste riešiť aj niečo nezvyčajné alebo všetko išlo hladko?
J: Deň pred vrcholom mal Mato problém zo žalúdkom. Sral a vracal ale prešlo to.
M: …toto som si požičal od M. Bartoňa z Vetroplachmagazínu…”Až budete sedieť na vrchole, tak si uvedomíte, že ste si museli dávať pozor a sústrediť sa od chaty až na vrchol. Oddychové miesta tam prakticky nie sú. O tomto výstupe sa hovorí aj ako o najkrajšej trojke v Alpách.” Toto podľa teba platí?
J: Je to pekné, nádherné výhľady, exponované. Oddychové miesta sú. Pekne trojky nie sú zlé, ale či tieto sú najkrajšie neviem. Neskúsil som ešte všetky
M: Myslíš že by ste dokázali z vrcholu ešte zísť cez ten hrebeň Fortezza až na Diavolezzu (za jeden deň)?
J: Ťažko, ale všetko sa dá. Ale nevidím tam význam, nestíhaš sedačku.
M: Celkovo ako hodnotíš akciu, partia, podmienky, náročnosť, výhľady, láska, sex …?
J: Pohodová akcia, náročnosťou podobná ako pred rokom Dent Blanche. Tam bola náročnosť zvýšená tým, že po vrchole sme šli až do Zermattu, resp Tasch / ale to na bikoch od Schönbielhütte.
M: Išiel by si to ešte raz?
J: A načo. Je kopec iných.
Veľmi pekne ďakujem za odpovede Ďuríkovi
Mino
PS: môžete sa nižšie pod článkom pozrieť pri akcii na fotečky a trasy jednotlivých etáp
Resumé:
Výstup na Piz Bernina Biancograt-om
- den poobedny vystup z Morteratschu na Bovalhütte 17.7.2026
- den aklimatizačný a skúšobný z Bovalhütte cez Piz Morteratsch az na chatu Tschiervahütte 18.7.2026
- den hlavny z Tschiervahütte cez Fuorcla Prievlusa , Biancogratom cez vrchol Piz Bianco (3993 m) cez Piz Bernina (4048 m) cez La Spedla (4020 m) az na Rifugio Marco e Rosa 19.7.2026
- den zostup z Rifugio Marco e Rosa cez Fortezza (3372 m) az na Berghaus Diavolezza a odtial lanovkou k vlaku na zastavku Bernina Diavolezza
Krásny okruh
Tento ročník tatačundru bol 11.ty v poradí a opäť sa konal v Malej Fatre ako úplne prvý ročník. Preto sme opäť vybrali aj biele tričká aj zelenú farbu loga. Taká malá spomienka na úplne začiatky.
Skúšali sme získať aj grant zo ZSE, nejaké peniaze, ktoré by nám pomohli pri financovaní čundru, ale nevyhrali sme, resp. neboli sme vybratí. Nevadí, troška sme sa uskromnili a prvýkrát v histórii sme nespali na chatách a v postieľkach ale v kempoch, v stanoch a spacákoch, aj keď…
Aby sme však všetko nemuseli brať na chrbtoch, veľmi nám situáciu uľahčil kamarát Janči, ktorý mal po operácii kolena a netrúfal si na turistiku, ale ako zásobovač, nakladač, vykladač a supportér s autom sa osvedčil na výbornú. Jeho synak samozrejme turistiku absolvoval s nami.
Trasu sme zvolili nezvyčajnú, hlavne prvý deň.
Pozbieraní z rôznych miest /Bratislava, Pezinok, Považská Bystrica/ sme sa v relatívne presnom čase „vylodili“ z vlaku…správne asi „vyvlákčili“ 😊 okolo poludnia na stanici v Kraľovanoch.
Malá vsuvka: Dedina Kraľovany (najmä jej časť Rieka) patrí medzi miesta s najnižším počtom slnečných dní na Slovensku. Počas zimy tu obyvatelia žijú niekoľko týždňov bez jediného priameho slnečného lúča. Slnečné lúče blokuje vysoký kopec Kraľovianska kopa. Obec leží hlboko v údolí pod týmto vrchom. Obdobie bez slnka trvá približne 50 dní. Začína sa v polovici decembra a končí v druhej polovici januára. Miestami sa lúče neukážu až do marca.
A v týchto Kraľovanoch, sme poodovzdávali posledné nesesery v zmysle spacáky, stany, karimatky Jančimu do auta, ktorý nás tam akurát čakal na svojom netypickom elektroaute Fisker Ocean.
Samotná túra mohla začať. Z Kraľovianskej stanice sme sa napasovali na zelenú turistickú značku, prudko do kopca sme začali potiť pivká vypité vo vlaku (samozrejme len dospelí 😊), až sme sa dopracovali na neznačkovanú zvážnicu, ktorou sme pokračovali až k jazeru v Šútove, bývalý zatopený lom, ktoré sa pre neprehľadnosť volá Kraľovanské jazero 😊. Tu sme sa s radosťou, vo výbornej vodičke s teplotou podobnej okolitému vzduchu vykúpali a mohli sa ísť naobedovať do reštaurácie Rieka.
Po kúpeli a obede sa nikomu nechcelo šliapať v teple ešte ďalších 6km do kempu v Trusalovej. Ale museli sme, tak sme šli. Cez Rieku, Šútovo…skratkou zo Šútova cez zelenú lúčku niekde „Pod Rovňami“, na ktorej sme si pohoveli aspoň polhodinku a poobzerali okolité vrcholky a hlavne sme sa kochali.
Niektorí prieskumníci sa rozhodli prejsť do kempu skratkami cez neznačkovaný, nechodený a neznámy lesný terén plný kliešťov….skratka to bola náročná, no zaujímavá.
Gro kompánie sa napichol opäť na zelenú turistickú značku, popod Hlásnu skalu to stočili na Kamenný závoz na žltú turistickú značku až do kempu Trusalová.
V kempe sme si postavili stany, ktoré tu doviezol Janči, zvítali sa s Miloškom, ktorí s deťmi prišiel autom až z Rožnova pod Radhoštěm.
Okrem stanov sme mali zajednané tri chatky pre celkovo 12 ľudí, ktorí nemajú tendenciu spať v spacákoch a stanoch, resp. v prípade potreby kvalitnejšieho spánku pre najmenšie deti.
Všetko sme využili, väčší zvyšok ansámblu spal v stanoch a drsniaci len tak pod holým nebom.
Ráno sme mali prichystané raňajky v bufete u Janky, po raňajkách sme sa dali do poriadku v zmysle hygienickom, zaplatil som účet v kempe, všetko pobalili a opäť nepotrebné veci dali Jančimu do auta.
Ranná spoločná fotečka pred kempom a môžeme začať najťažší a nosný deň tatačundru 2026, prechod cez hrebeň.
Turistická časť deň druhý:
Z autocampu v Trusalovej sme naplánovali výstup na Chatu pod Chlebom, poctivých vyše 900 m prevýšenia, odtiaľ na Snilovské sedlo…/tu v prípade potreby zostup lanovkou s niektorými malými unavenými deťmi a šoférmi dvoch áut/…na hranu Veľkého Fatranského Kriváňa, prípadne aj výstup naň, potom na Pekelník do sedla Bublen a dole netypickým hrebeňom cez Sedlo na Koni až dole do Kempu Belá Nižné Kamence.
Tak aj bolo.
Keďže nakoniec autá boli až tri, mohli si šoféri dvoch áut samotnú etapu aj absolovať s tým, že Janči ich privezie späť k autám, ktoré nechali na Trusalovej.
Cesta na Chatu pod Chlebom vedie najprv po žltej turistickej značke až k rázcestníku Zajacová, kde začína zelená turistická značka a tá už určuje aj zmenu terénu na lesnú cestu. Niektorí zo Zajacovej použili skratku, ktorá nakoniec, ako sa ukázalo, opäť bola náročnejšia. Kúsok od spojnice zelenej značky a skratky turistická cesta vchádza do lesa a serpentínami sa dopracujeme až ku kóte Ploštiny, vo výške 1112 m n. m. Odtiaľ tzv. „Generálom“ vyše 350 výškových metrov na prerobenú Chatu pod Chlebom. Musím podotknúť, že aj v čase obeda, kedy bolo okolo chaty veľmi veľa turistov to mali s obsluhou organizačne zvládnuté…. Najedli sme sa, popili nejaké pivečko a šup ho na Snilovské sedlo. Tu sa niektorí oddelili a šli lanovkou dolu a zvyšok pokračoval po navrhnutej trase.
Na hrane Veľkého Kriváňa sme rozoberali s menším synom rozdiel medzi Kriváňom a Veľkým Fatranským Kriváňom…až ho to tak namotalo, že si ešte urobil s niektorými deťmi aj zachádzku na V.F. Kriváň.
Odtiaľ sme pokračovali na Pekelník, do Sedla Bublen na vrch Koniarky, ktorý je zaujímavý tým, že ním vedie hlavný hrebeň Malej Fatry ale hlavná červená značka nie…obchádza ho.
Z Koniarok málo vychodeným hrebeňom na Hole, a odtiaľ prudko do Sedla na Koni, ktoré má nádherný tvar a reliéf. Zo sedla lesom, lúkami až do doliny Malej Bránice stále po zelenej značke.
Až pri rázcestí na hlavnej ceste sme už vedeli, že nemusíme klesať a len sa dopracovať k našim kamarátom do kempu. Keďže kemp nie je vôbec malý a má rozlohu viac ako 20 000m2, trvalo nám to ďalších 20minút.
Tu sme sa všetci zvítali a híkali nad dvoma ozrutnými stanmi, z ktorých jeden doniesol Janči v aute a druhý poskytol Mrudžik. A ako bonbónik, Miloško kúpil v Lidli prvotnú záchranu od hladu v podobe salámy, šunky, pečiva, vody a pivka. Dobre to padlo.
Ustlali sme si a pobrali sa za zážitkamii do miestneho bufetu, kde sme sa rozhodli, že tretí deň už nepôjdeme na žiadnu túru a okolo 11tej nám ide bus do Žiliny.
Okrem veselých zážitkov sme museli reflektovať aj na jemnú zlomeninu (nalomené) zápästie Mateja , ktorú mu spravil miestny terchovský futbalista strelou lopty do ruky pri futbale. Boli na pohotovosti v Žiline a ako odmenu si doniesol sadru.
Deň tretí sa niesol v znamení balenia a odchádzaní a lúčení
Zvyšok cestovateľov sa po buse z Kameniec do Žiliny rozhodol ísť na Makalu, resp. do Makalu, nepálskej reštaurácie v Žiline. Po výdatnom obede sme ešte prišli pozrieť Mareka do Novej synagógy, kde prebiehal tzv. Ančafest. Odtiaľ na hlavnú vlakovú stanicu v Žiline a smer domov.
Bol to opäť parádny víkend aj so športovým dvojdňovým výkonom (hlavne čo sa detí týka), cca 35km a cca 2000m výškových.
No stehienka a lýtka sme cítili aj my dospelí…
Situácia so snehom sa ani v marci na Slovensku nevyvíja poľa predstáv a neostáva nám nič iné, len sa poobzerať po lepších podmienkach u našich rakúskych susedov. Tak teda vyrážame medzinárodne družstvo v zložení Klára, Ďuro, Ľubo a ja do Ӧtztalských Álp. Vsádzame na istotu a našim cieľom je zem, pre skialpinistu zasľúbená a to veniec hôr v okolí malebnej dedinky Vent.
Nenechávame nič na náhodu a s Ďurom pri fľaši vína naplánujeme celý prechod a zajednáme ubytovanie. Hlavnými cieľmi sú rovno dva najvyššie kopce oblasti a aj celého Rakúska – Wildspitze a Weisskugel.
Vyrážame v stredu večer s cieľom ešte v noci pri svetle čeloviek vyšlapať na Breslauer hütte. Do Ventu prichádzame niečo po polnoci, dedinka nás privíta snežením, vyladíme viazanie na Ľubových nových lyžiach a po zjazdovke rýchlo naberáme výškové metre, za medzistanicou opúšťame pistu a po pamäti prekonávame potok, prudký výšvih ( lavínové batohy pripravené na výstrel) a už vidíme stĺpy zásobovacej lanovky, ktorá nas privedie k chate. Breslauer hütte je cez zimu zatvorená, no v luxusnom winterraume nájde príležitostný nocľažník (býva tu často pomerne plno) všetko, čo potrebuje. No vo chvíli, keď si chceme trošku zakúriť a navariť čaj na ráno, zisťujeme, že mladý neskúsený skialpinista (ja) zabudol zápalky a tak sa dobrú chvíľu trasieme v spacákoch, kým sa zohrejeme.
Po výdatnom 4-hodinovom spánku prichádza naša záchrana, českí kamoši zo Söldenu, ktorí nám donesú vytúžený oheň. Dlho sa nezdržujeme a po čerstvo prešliapanej stope smerujeme k sedlu Mitterkarjoch, ľadovec tu je kompaktný a tak nestrácame čas naviazaním sa na lano. Pod sedlom dávame lyže na batoh a zaistenou cestou vystupujeme do sedla. V sedle naspäť na pásy a v ústrety dnešnému cieľu – Wildspitze. Poznačení nedostatkom spánku zvoľňujeme tempo a okolo tretej sme na vrchole. Fotíme, kocháme sa a tešíme sa na zjazd v čerstvom prašane. Je štvrtok a stretávame len pár ľudí, cez víkend tu však bude určite smerovať procesia skialpinistov. Traverzujeme do sedla Brochkogeljoch a čaká nás dlhý zjazd ľadovcom Vernagtferner na rovnomennú chatu. V doline okrem nás nikto a tak si užívame 20 čísel nového snehu, stačí len trošku vrtieť zadkom a ohnúť sa v kolenách. Zanechávame v doline svoje podpisy a pri zapadajúcom slnku dorážame na chatu. Trojchodová večera, dnes tu ešte nie je veľa ľudí, tak aj s dupľou a za chvíľu doháňame spánkový deficit.
Ráno Ďuro tvrdí, že treba vyrážať ako poslední, veď aj tak všetkých predbehneme. Nemýli sa a cestou na tajný tip doliny Fluchtkogel, predbiehame všetkých okoloidúcich. Na vrchole sa kocháme výhľadmi na Weisskugel a Brandenburgerhaus a aj na včerajšiu Wildspitze. Široký a položený ľadovec dáva priestor každému na vlastnú lajnu, pridáme naše autogramy a už okolo obeda popíjame na terase pivečko. Mladý nadržaný skialpinista ( opäť ja) nevydrží a vyráža osamotený na Mitlere Gusslarspitze, ktorý poskytuje lyžovačku na severne orientovanom svahu pre zmenu v prašane. Pridá sa aj Klára a v rytme samby sa vrátime na chatu. Chata už prekypuje nám podobnými závislákmi, takže dnes bez dupľy. S chatárom dohadujeme skoršie raňajky, lebo na zajtra sme si naložili vyšlapať 2000 výškových metrov.
V sobotu ráno budík neskúseného skialpinistu (do tretice ja) zapadnutý pod posteľou zobudí celý láger dosť zavčasu. Po rýchlych raňajkách sa prehupneme do susednej doliny, nepríjemnou krustou zlyžujeme na chatu HochjochHospiz, vyložíme nepotrebný proviant a odľahčení šlapeme nekonečným a placatým ľadovcom Hintereisferner. Len veľmi pomaly naberáme výškové metre a Weisskugel, s ľubozvučným talianskym názvom Palla Bianca, nám dá ešte riadne zabrať. Pre chalana odchovaného na krátkych a strmých tatranských žlaboch je toto úplne iný svet. V snahe neurobiť si pred Klárou medzinárodnu hanbu, držím hubu a krok a nechávam stopu šľapať Ľuba a Ďura. Dorazíme do sedla Hinereisjoch, dáme prestávku, pridáme oblečenia a už našťastie strmšie, ukrajujeme posledné výškove metre. Na exponovanom záverečnom hrebienku konečne využijeme aj cepíny, ktoré so sebou celý čas nesieme. Z neskorým návratom sme sa už zmierili a opäť osamotení lyžujeme ľadovcom.
Dávame si ešte posledných sto výškových metrov naspäť ku chate, kde v preplnenom winterraume následne varíme večeru a dopíjame domáce pálené.
Na nedeľu si namiesto zjazdu divokým kaňonom priamo od chaty dávame opäť výšlap na Mittlere Guslarspitze, proti nám lyžuje skupina Slovákov, dáme sa do reči a dozvedáme sa, že na chate Vernagt bolo tak plno, že otvorili inak zatvorený winterraum. Pri kríži dávame poslednú vrcholovku výletu a rozmäknutým firnom, lyžujeme po štyroch dňoch opäť do Ventu. Pizza a pivo na slnečnej terase a potom už len návrat do všednej reality. Na záver malé zrhnutie: spali sme na troch chatách, vystúpili na štyri vrcholy, našlapali a zlyžovali 7000 výškových metrov a počas 30 hodín v lyžiarkach prešli 68 km. Najviac však teší skvelá partia a spločné zážitky s ľuďmi naladenými na rovnakej vlnovej dĺžke. Ďakujem a teším sa na ďalší skialp roka!
PS: článok sme si požičali od Lukáša Stanzela, nášho kamaráta.
