Akcie

Zimný kurz VHT na Považskom Inovci

17.2.2009 Zvoní budík. Prudko sa postavím a vypínam ho. Svoj pohľad zaostrím na display a neverím vlastným očiam. Čože? To hádam nie? Päť hodín ráno??? Premýšľam, čože ma to dnes čaká v práci. A nie a nie si vybaviť, čo mám vlastne na  dnešný deň naplánované. Pomaly si idem uvariť rannú kávu. Cestou zo spálne do kuchyne stretávam ruksak, cepín, prilbu a kopec iných vecí, ktoré by tam normálne nemali byť. Začínam sa prebúdzať …a tešiť sa na zimný kurz vysokohorskej turistiky na Považskom Inovci.

Z Bratislavy sme vyrazili okolo siedmej a za hodinku sme v Trenčianskom Jastrabí, kde nás čakali páni Jožko Opatovsky a Milos Uher. Nasledovali sme ich na chatu pod Inovcom. Cesta bola zasnežená a zľadovatená, čo nás prinútilo absolvovať prvú a neplánovanú lekciu zimnej “turistiky” - nainštalovanie reťazí a rozbeh na ľade do kopca tak, aby reťaze zabrali. Už druhý pokus bol úspešný a my sme sa zdarne dostali na chatu pod Inovcom, v ktorej sme sa stretli s ostatnými účastníkmi kurzu.

Po krátkom úvode a predstavení plánu kurzu začal Jožko rozprávať o typoch snehu, o lavínach, o stupňoch omrzlín, popísal stupne lavínového nebezpečenstva, pridal pár slov o stravovaní a dodržiavaní pitného režimu na horách a postup pri aklimatizácii. Normálne nemám teóriu moc rád, ale rozprávanie bolo veľmi zaujímavé, malo spád a snáď aj pocit, že tie informácie môžu mne alebo kamarátom zachrániť život ma prinútili počúvať každé slovo, ktoré Jožko vypustil z úst. Po prednáške o vyhľadávaní spolulezcov zasýpaných lavínou nasledovala po malej prestávke praktická časť ktorej velil Miloš Uher so svojim výkladom o lanách, zaväzovaní na lano. Obliekli sme sedáky a hrudne úväzy a zase chvíľka o uzloch. Nie všetci dokážu zaviazať protichodný osmičkový uzol, lodný uzol, alebo polovičný lodný uzol jednou rukou. Priznám sa, že tiež som musel loviť v pamäti, kedy ma ísť ruka pod lano a kedy to treba ešte raz obtočiť. Ale Jožkova a Milošova šikovnosť vo viazaní uzlov nás presvedčila o tom že musíme ešte veľa trénovať.

{mosimage}Pokračovanie kurzu už bolo mimo chaty a príjemného personálu chaty. Obliekli sme sa a vyšli do prírody. Postupne sme sa zliezli pod zjazdovkou a začala praktická časť kurzu. Vzhľadom na to, že som nepočítal s tým, že vo februári bude sneh (a ľad) som si nezobral mačky, za čo som pochválený teda nebol. Nikto mi ale moc nenadával ani ma nebil, len ma uviazali na jedno z troch lán a dostal som povel viezť svoju skupinu hore po „ľadovci“. Bez mačiek na ľadovec nelez! Ani po obyčajnom kopci sa mi nešľapalo dobre, ale vďaka prednáške o používaní cepínu, som sa na nohách udržal a došiel som na ďalšie stanovisko. Tam nasledovalo cvičenie pádov na ľadovci a brzdenie za pomoci cepínu. Musím povedať že nebola núdza o pekné ukážkové pády keďže svah bol poriadne zľadovatený. Zbalili sme laná a pokračovali sme na vrchol, kde nás už čakala vatra, ktorú pripravili Jožkovi kamaráti. Trochu sme sa zahriali ohňom aj pálenkou a rozložili sme stanový tábor. Vyhľadali sme kamarátov, ktorí uviazli v lavíne a nasledovalo priateľské popíjanie a kecanie pri ohni. Postupne ma premohla únava a slivovica a zaliezol som do spacáku....

Ráno sme museli vsávať zavčasu aby sme stihli všetko naplánované. Veľmi ťažko som opúšťal teplučký spacák, ale inak to nešlo. Nahodil som na seba teplé oblečenie a odhodlal som sa vyliezť von. Pohľad na krásne nasnežené stromy a kopu snehu všade naokolo bol úžasný. Rýchlo sme zvládli malé raňajky, kávičku a už nás Jožko naháňal aby sme si rýchlo zbalili veci na lezenie a presunuli sa ku skale. Tu sme zvládli na jednej strane skaly krásny zlaňovák a vyžumarovanie hore po druhej strane nás príjemne zahrialo, pretože zima bola poriadna. Keďže cez noc napadalo veľa nového snehu, niekoľkými spôsobmi lavínových sond sme sa zhodli že to by nebol vhodný deň na lezenie alebo lyžovanie. Na záver sme si ešte vyskúšali ako postupovať pri vyťahovaní poraneného z trhliny. Musím povedať že takúto akciu som videl prvý krát naživo a je to hotová veda. Zostavenie kladky si musím niekedy vyskúšať aby som mal istotu že svojho lezeckého parťáka naozaj dokážem zachrániť.

Na záver môžem len poďakovať obom inštruktorom za všetko čo som sa mohol naučiť a vyskúšať si v praxi, ale hlavne za príjemne strávený víkend.

ĎURO KAMAS