Akcie

Taká malá túrička na Gerlach - "Martinovka" zvaná ...

27.8.2009  Martinovka je iná (ako klasická) cesta, ktorou sa dostanete na najvyšší vrchol Slovenska - na 2654,4 metrov vysoký Gerlach. Avšak pozor, nedávam tu návod, aby ste sa po našich stopách vydali, len malé svedectvo o tom, ako som nedávno spolu s niekoľkými dobrými kamarátmi a zároveň dobrými lezcami touto cestou šiel, vyšiel a aj šťastne zostúpil do východzieho a zároveň aj cieľového bodu našej túry, na horský hotel Sliezsky dom. Trvalo nám to síce dlhšie ako sme predpokladali, ale neľutujem(e).

Výstupová trasa Martinovka sa nazýva na počesť nemca Dr. Alfreda Martina, ktorý ju prešiel ešte v roku 1905, konkrétne 15. augusta sám a to od sedla Poľský hrebeň. Klobúk dole v tých časoch a s tým vybavením.

My sme sa rozhodli si ju skrátiť a ísť „len“ od Litvorového sedla, popod Lučivniansku vežu, Lučivnianskou lávkou, Malou Litvorovou vežou, Gerlachovskou lávkou, Veľkou Litvorovou vežou, cez Lavínový Štít na Zadný Gerlach, do Tetmajerovho sedla a odtiaľ po krásne exponovanom hrebeni až na bod najvyšší - Gerlach.

Ak ste boli niekedy na nejakom kurze VHT resp. horolezeckom kurze, kde ste si mohli všetko pekne a v kľude odskúšať, pripraviť, opýtať sa skúsenejšieho, tak musím povedať, že práve takéto túry ako je Martinovka sú ideálne na to, aby ste nič nezabudli (lebo zabudnúť nemôžete), nadrilovali, dostali pod kožu, zistili ako toto treba uviazať, ako tamto treba založiť atď. Práve takáto prax, pod dozorom skúsených lezcov, vám dá veľmi veľa a doplní vedomosti prvotne získané na kurzoch. Na všetko však treba mať čas (veľa času) a tých skúsených lezcov , teda kamarátov, ktorí si tými začiatkami tiež niekedy prešli.

Budík zapípal o piatej, vonku už bolo svetlo. Po štyroch hodinách nevýdatného spánku sme sa dobalili a o šiestej hodine rannej všetci vyrazili od Sliezskeho domu (1670 m) celou Velickou dolinou, popri Velickom plese, serpentínkami okolo „Večného dažďa“, tak sa že vraj volá Velický vodopád, hmmm. Postupovali sme pozdĺž Kvetnicového plesa, Kvetnicou, ktorá sa nezaprela svojmu pomenovaniu. Pred nami väčšina turistov menila smer k Velickej próbe, nástupnému miestu klasického výstupu na Gerlach. My sme si to relatívne rýchlo šinuli ďalej, po zelenej značke vedľa Dlhého plesa a vo výške cca 2000 m n. m vo Velickom kotli sme z nej zišli, stočili to popod Horné Velické plieska až do Litvorového sedla (2.385m). Bolo osem hodín ráno, fúkal studený vietor a cez sedlo sa začali valiť oblaky. Tak sme sa rozhodli naraňajkovať, onééé a pripraviť sa na útok.

Bolo nás sedem, utvorili sme dve dvojky a jednu trojku. Nebudem popisovať čo, ako a kde sme konkrétne liezli, kde sme sa zasekli, kde sme zišli omylom z cesty, ale suuárne poviem len toto: na orientáciu cesta nie je úplne jednoduchá (nehovoriac ak sa pridá hmla) a pre relatívnych začiatočníkov časovo náročnejšia ako sa píše v sprievodcoch. Keďže sme sa snažili istiť všade, kde sme si mysleli, že by sme mohli spadnúť, tak sa náš postup samozrejme spomaľoval. Začali sme o cca o deviatej hodine rannej z Litvorového sedla a na Gerlachu sme stáli okolo pol ôsmej večer.

Cestou nás sprevádzalo premenlivé počasie, fúkal studený vietor no, posledné metre k vrcholu sa nám počasie odvďačilo za celodennú námahu krásnymi výhľadmi, s teplotou okolo nuly.

O cca pol deviatej sme začali schádzať z vrchola Batizovskou próbou, avšak po viacerých zlaňovákoch, na miestach, kde boli onehdá reťaze, sme na úroveň Batizovského plesa (cca 1890 m) prišli takmer o polnoci. Mesiačik krásne svietil a vrhal čierne tiene Gerlachovského masívu na protiľahlú Končistú. Po krátkej prestávke sme zdolali aj posledné kilometre po magistrále a tesne pred jednou hodinou nočnou sme dorazili na Sliezsky dom.

Boli sme unavení, ale plní nových zážitkov, vedomostí a zručností, ktoré treba opäť len drilovať a drilovať. Ale ten čas...

MIŇO