Hohe Dock – Marmota

Bolo to v júli roku 2001, teda celé štyri roky pred vznikom Vysokohorského turistického klubu Marmota. Vtedy sa Miňo, Danca, Martin a Bendžo (partia mladých turistov, ktorí mali pochodené takmer všetky známe slovenské hory) rozhodli po prvýkrát prekročiť územné i výškové hranice Slovenska a vybrali sa do rakúskych Álp. Položili tým základ tradície každoročných (teraz už marmoťáckych) alpských výprav. Doteraz ich bolo päť a postupne Vám ich priblížime v seriáli “Marmoťácke návraty” Prvá časť má názov: Hohe Tauern 2001.

Deň “D” nastal v sobotu 25.augusta 2001. V zostave Martin, Miňo, Danca a Bendžo sme vyrazili z Bratislavy smerom na západ do oblasti najvyšších rakúskych vrchov pohoria Hohe Tauern. Balenie bolo vskutku zaujímavé, pretože štyria ľudia vybavení na týždeň do hôr sme sa museli vtesnať do Felície. Nejakým zázračným spôsobom sa nám to však podarilo a tak nám nič nebránilo v ceste za prvými alpskými skúsenosťami. Zvolili sme trasu cez Semmering, Bruck, Schladming a St. Johann do známeho strediska Zell am See, kde sme sa navečer utáborili v autocampingu Südufer. Program pobytu sme si rozdelili do troch dvojdňových túr, medzi ktorými sme si vždy naplánovali oddychový deň. Keďže sme dovtedy nemali žiadnu skúsenosť s ľadovcom, túry sme zvolili podľa kritéria čo najvyššie bez ľadovca. Našim cieľom sa teda stali vrcholy Wildenkogel (3021 m), Hohe Dock (3348 m) a Hoher Tenn (3368 m), oddychovať sme plánovali na Krimmlských vodopádoch a najvyššie položenej alpskej ceste Grossglockner Hochalpenstrasse.

V nedeľu ráno sme sa vybrali v ústrety prvej trojtisícovke. Z parkoviska Matraier Tauernhaus (1511 m) sme sa potrebovali presunúť na chatu Badener Hütte pod vrcholom Wildenkogelu. V horúcom počasí a poriadne naťažko sa nám však veľmi šľapať nechcelo a tak sme sa ešte pred začiatkom prudkého stúpania do sedla Löbentörl zastavili na chate Venedigerhaus (1725 m), kde sme si na terase vychutnali nádherný výhľad na ľadovce pod vrcholom Grossvenedigera, samozrejme pri orosenom pollitráku zlatistého moku. Pokecali sme aj so staršou pani – rodenou Češkou žijúcou viac ako 30 rokov v Rakúsku. Čas však začal tlačiť – pred nami bolo 1000 výškových metrov do sedla – a tak sme chtiac-nechtiac museli vyraziť na cestu. Tá viedla nádhernou dolinou ponad obrovský ľadovec Schlatenkees. Stúpanie bolo nekonečné, no asi po troch hodinách sme dosiahli sedlo Löbentörl (2770 m) a všetci štyria sme si mohli pripiť na náš nový výškový rekord. Gerlach bol viac ako 100 metrov pod nami. Potom nasledoval už len krátky – asi hodinový zostup k miestu nášho prvého nocľahu k chate Badener Hütte (2608 m). Tu sme strávili noc v spoločnej nocľahárni s neskutočne chrápajúcim turistom, od ktorého by sa aj Miňo mohol ešte čo-to podučiť. Ráno sme teda boli dostatočne oddýchnutí, pripravení zdolať svoju prvú trojtisícovku v živote. A približne po dvoch hodinách šľapania od chaty sa nám to aj podarilo. V pondelok 27.augusta 2001 sme vystúpili na WILDENKOGEL (3021 m). Radosti nebolo konca kraja, no úsmev nás rýchlo prešiel pri pohľade do viac ako 1500 metrov hlbokej doliny, kde sme na parkovisku priamo pod nami videli malý červený bod – naše auto, ku ktorému sme museli zostúpiť. Bol to neuveriteľný záber na naše chodidlá, ešte že sme si ich asi v polovičke cesty mohli schladiť v malom ľadovcovom jazierku.

Po voľnom dni, ktorý sme strávili na Krimmlských vodopádoch, a počas ktorého Miňo utrpel vážnu stratu (fotoaparát), sme sa presunuli do dedinky Ferleiten (1150 m). Tá mala byť východiskovým bodom našej druhej dvojdňovej túry. Po menších problémoch so zaparkovaním sme sa napokon okolo poludnia opäť naťažko nabalili a začali zdolávať prvé z 2200 výškových metrov, ktoré nás delili od vrcholu Hohe Dock. Chodník viedol po náprotivnom svahu tej istej doliny, v ktorej bola pred 50 rokmi vybudovaná svetoznáma vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse. Noc sme strávili na chate Schwarzenberger Hütte (2269 m), na ktorej šéfoval dosť nepríjemný chlapík. Mal však veľmi milého psa – fenku menom Tia. Tá trošku vylepšila náš celkový dojem z tejto chaty. Na túru sme nastúpili skoro ráno a bol to veru dobrý nápad. Počasie sa začalo rýchlo meniť a my sme mali čo robiť, aby sme stihli vrchol ešte pred dažďom. Samotná túra predčila všetky naše očakávania. Bol to nádherný výstup po skalnom ramene, exponovaný, s krásnymi výhľadmi na celú oblasť Grossglocknera (na juhu) a majestátny vrchol Wiesbachhorn (na severe). Asi po trojhodinovom šľapaní (resp. lezení) sme dosiahli náš cieľ – HOHE DOCK (3348 m). Úžasný pocit zo zdolania vrcholu však rýchlo vystriedali obavy o počasie. Úplne sa zatiahlo a tak sme čo najskôr začali zostupovať. Veľmi rýchlo sme zbehli k chate Schwarzenberger, kde sme sa radšej moc nezdržali a utekali pred dažďom dole do doliny. Stihli sme to len tak tak, v momente, keď sme došli k autu začalo husto pršať.

Po noci strávenej v kempe v dedinke Fusch sme sa zobudili totálne premočení. Lialo v kuse už viac ako 12 hodín a predpoveď počasia nebolo veru moc optimistická. Po dlhej bojovej porade sme sa napokon rozhodli, že oddychový deň číslo dva strávime predsa len podľa pôvodného plánu. Za stáleho hustého dažďa sme sa teda zbalili a vydali sa autom na exkurziu po vysokohorskej ceste Grossglockner Hochalpenstrasse. Navštívili sme aj múzeum výstavby tohto technického skvostu, pozreli sme si známe turistické centrum Franz Josef Hohe. Keďže počas celého dňa sa počasie ani o máličko nezlepšilo, rozhodli sme sa teda akciu predčasne ukončiť o dva dni skôr a vrátiť sa do Bratislavy už v piatok (miesto plánovanej nedele). Naša prvá alpská výprava však v nás zanechala veľmi silné dojmy a stala sa pevným základom dnes už päťročnej tradície našich letných alpských dovoleniek. Pozrite si fotogalériu , ktorá bola zostavená iba z nascanovaných fotografií, keďže v roku 2001 ešte nikto z nás nevlastnil digitálny fotoaparát.