Akcie

Sedem štvortisícoviek + Grossglockner

1.7.2006 V sobotu predpoludním družstvo v zložení Miňo, Tomáš, Majo, Danca a Juraj vyštartovalo z parkoviska v Gressonney (cca 1800 m.) s cieľom dostať sa čo najvyššie k masívu Mt Rosa. Plánovali sme v najlepšom prípade nocľah na chate Gniffeti (3647) alebo na chate Mantova (3470). Tomáš a Danca sa rozhodli vziať lyže napriek tomu (alebo práve preto), že sa dalo očakávať ich minimálne využitie (s maximálnym pôžitkom). Absolvovali sme skoro 2000 m prevýšenie v príšernej horúčave z prevažnej časti skalným terénom údolím pod Hochlichtom. 

V Mantove nás večer odmietli prichýliť kvôli preľudnenosti na chate. Tak im Miňo aspoň na oplátku podojedal pudingy po stole, vzali sme si svojich pár švestiek (asi po 30 kg na každom chrbte) a zabivakovali sme nad chatou.

{mosimage}2.7.2006   Ráno nás prebudila hra na dáky lesný roh znejúca z chaty Gniffeti (žeby nás lákali dáke sirény v podobe našich kamošov Vlada a Alberta, ktorí tam nocovali?). Slniečko a gýčový pohľad na okolité masívy Mt Rosy nám spríjemnili rybičkové raňajky s čajíkom. Čakal nás výstup s plnou poľnou do sedla Lisjoch (4151). To už si prišli na svoje skialpy, ktoré boli veľkým zvýhodnením pri obchádzaní zástupov naviazaných lanových družstiev. Pod sedlom Tomáš prenasledovaný Dancou zamieril k Balmenhornu (4167). Prvý štvortisícový vrchol s asi 3 m sochou Krista bol na úvod príjemným vzpružením. Mali sme odtiaľ pod drobnohľadom našich kámošov, s ktorými sme sa stretli potom v sedle Lisjoch. Tu sme urobili obhliadku terénu, postavili stany, nechali tam zopár vecí nepotrebných do chaty, občerstvili sme sa symbolickou poživňou a doplnili tekutiny. Po oddychu sme pokračovali na chatu Capana Margerita na Signalkuppe (4556), kde sme mali rezervované ubytovanie a nedočkavo nás tam so slávnostným írečitým slovenským prípitkom očakávali Vlado s Albertom. Skialpinisti dupali pomerne rýchlo, zato však pešia frakcia mala mierne zdravotné aklimatizačné ťažkosti (hlavy, žalúdok). Nečudo, to sme vlastne aj očakávali vzhľadom na potrebný minimálny aklimatizačný čas, ktorý sme nemali. Lenže takú zatiaľ nehrali, aby sa pre trošku nepohody a bolesti marmota vzdala a tak sme sa všetci stretli o pár hodín na najvyššie položenej chate Európy. Pofotili a vychutnali sme si tu západ slnka nad Matterhornom (4478), ktorý bol cca 100 výškových metrov pod nami a každý z nás v kútiku duše sníval o tom, že snáď ho raz marmota dá. Konečne prvý nocľah v úkryte inom ako stan, auto alebo pod širákom s krásnym a vzrušujúcim výhľadom z terasy do 2 km padajúcej doliny s ľadovcom. To by sa dalo zrejme aj spadákovať... Počas noci mali niektorí účastníci zdravotné trampoty s dýchaním, hlavou, žalúdkom, ... odvedľa nás budil dáky romantik riešiaci si svoje žalúdočné problémy z terasy. Ani našu posádku nepohoda celkom neobišla - Miňo v teplote s bolením hlavy, Juraj s Majom všeobecné potiaže prejavujúce sa sfarbením tváre do biela ako stena, ja s Tomášom nič. Všetci sme sa neplánovane zobudili na východ slnka pred piatou hodinou, porobili neskutočné fotky z brieždenia obaleného do inverzie.

{mosimage}3.7.2006   Ráno sme po zmiznutí všetkých nekalých chorobných príznakov plní síl vyštartovali na Zumsteinspitze (4563) - spoločný vrchol expedície v celom zložení 7 účastníkov. Počasie bolo opäť nádherné, prišli si na svoje aj foťáky. Pod vrcholom sme si trošku poliezli, nakoľko je tam skalnatý výšvih a krátky ľadový úsek. Po zlezení sme sa v sedle Col Gniffeti (4454) občerstvili, skialpinistická zostava nasadila lyže, Majo si spomenul na zabudnuté veci na Margerite, tak tento vrchol absolvoval druhý krát. Ostatní sme sa premiestnili pod Parrotspitze. {mosimage}Lyžovačku zo sedla hodnotím ako jednu z najdlhších, najbezpečnejších a najkrajších zo všetkých, čo sme v oblasti Mt Rosy absolvovali. Svedčili o tom aj naše výkriky a prejavy šťastia, ktoré ostatní turisti šlapajúci nahor vnímali zrejme mierne závistlivo (o to bola naša radosť väčšia). Parrotspitze (4432) - nenáročný, v časti hrebeňa exponovaný úsek po ľadovci s výhľadmi do susedných dolín a na okolité štvortisícovky, ktoré sme už mali odfajknuté alebo na ktoré sme sa len tešili. Zliezanie z neho bolo krátkym strmým skalným hrebienkom, v dolnej časti po ľadovci. Počkali sme sa, vytýčili ďalší postup, smer Ludwigshöhe (4341) - vypadala a naozaj to aj bola brnkačka. Akurát som sa zľakla poliakov, ktorí mi skoro stúpili na prsty, keď som vyliezala z jednej strany hrebeňa a oni z druhej. {mosimage}Veľmi krátky a nenáročný výstup po ľadovci. Po zbehnutí do sedla pod vrcholom (Zurbriggen Joch 4279) sme si vyhliadli nasledujúci vrchol, ktorý v nás vzbudzoval mierny rešpekt, najmä svojou asi 30 m vysokou a 45° strmou ľadovcovou stenou. Tomáš zlyžoval do sedla Lisjoch k stanom po lano, ktorého využitie sme počas výstupu na Corno Nero (4322) predpokladali. Profíci to zrejme vybehnú použitím dvoch cepínov, my sme dali prednosť zaisteniu cesty Tomášom pomocou ľadovcových skôb a natiahnutím lana. Bolo nás veľa, tak sa výstup natiahol a čakajúci na vrchole (kde sa zmestilo akurát tak 2 a ½ človeka sediacich obkročmo na skalnom hrebeni) zaregistrovali zmenu počasia. Začali sa zhromažďovať oblaky, trochu zaťahovať obloha, okolité vrcholy sa ponárali do hmly. {mosimage}Neveštilo to rýchlo blížiacu sa búrku alebo niečo podobné, tá bola zrejme niekde ďalej, každopádne je viac než isté, že totálna zmena počasia tu býva dosť rýchla záležitosť. Videli a hlavne počuli sme zopár padajúcich snehovo-kamenných lavín, či už z exponovanej steny vrcholu Pyramide Vincent alebo zo Signalkuppe (alebo tam opäť tak nahlas niekto vracal, že spôsobil lavínu? Hm). Nuž, stačilo, ide sa dole. Počasie sa ustálilo, slnko svietilo naďalej, camelbacky a ploskačky ešte čosi na dne obsahovali, Balmenhorn (4167) lákal. šadovec bol takto poobede už povolený a rozčvachtaný, chodci museli opatrnejšie schádzať, zato skialpinisti si v žľabe smerujúcom pod vrchol opäť náramne zgustli. {mosimage}„Tak, moje zlaté lyže, hodnotne mi vráťte tie 2 km do výšky, čo som vás sem zdola terigala!”. Balmenhorn sme už dvaja poznali z predchádzajúceho dňa, má fixnými lanami a kramlami zaistenú asi 20 m vysokú skalnú stenu až na vrchol. Je to milý kopček, pretože je vhodne umiestnený s rozhľadom na všetky smery. Zaostrili sme aj na neďaleký vrchol Pyramide Vincent (4215), ktorý sa marmota rozhodla podstúpiť až pri odchode z tohto raja Mt Rosy. Vlado a Albert zostali nocovať na bivaku tesne pri vrchole (Felice Giordano al Balmenhorn). Rozlúčili sme sa s nimi, dostali sme do daru domácu super slaninu (ináč jedli sme dosť málo, prevažne veci, ktorým väčšina z nás bežne neholduje – okrem Miňa – ako mastné slaniny a salámy, ktoré tam však neuveriteľne chutia a asi aj dodajú energie). Počasie po návrate do bivaku v Lisjoch nevypadalo celkom optimálne, preto sme urobili zopár preventívnych opatrení pred búrkou (vytýčené územie lyžami plniacimi funkciu imitovaných hromozvodov, mačky a cepíny ďalej od nás, lopatky zaisťujúce stany, ...) a zalezení v spacákoch sme začali hrať spoločenskú hru pod názvom ‘kto prvý zanadáva, varí čaj’. Čajových kuchárov bolo o chvílu nadostač. Rozhodnutie, čo s nasledujúcim dňom, sme ponechali aj vzhľadom k únave na nasledujúce ráno.

{mosimage}4.7.2006   Prebudili sme sa dosť neskoro, čiže aj týmto pádom bolo jasné, že Dufourspitze (4634) si necháme na ďalšiu expedíciu v budúcnosti. Takže v posledný deň pobytu (po stretnutí s našimi kamarátmi z Čiech a zoznámení sa so skupinou slovenských turistov) padla za obeť Pyramide Vincent (4215) - posledná z plánovaných štvortisícoviek masívu. Tí, čo mali na čom, zlyžovali z vrcholu (mňam), pešiaci sa po zdolaní kopca naviazali na lano a započali sme ústup do doliny. Pri poobedňajšom zostupe sa vzhľadom na roztopený ľadovec odohralo zopár zaujímavých príhod, ktoré súviseli s trhlinami. Nikomu sa našťastie nepodarilo prepadnúť hlbšie ako po hlavu, takže bol dotyčný poškodený za výdatnej pomoci ostatných bojovníkov vyprostený bez väčších problémov. Vzhľadom na pokročilú hodinu a nazbieranú vyčerpanosť sme sa zhodli pri zostupe použiť lanovku z Passo di Salati (2936) do Gressonney. Lanovka sa však rozhodla inak a nepočkala nás, preto sme zišli k parkovisku pred zotmením po svojich „čistým štýlom“. Celé to vlastne bolo pekelne čisté! V ten deň sme zostupom klesli okolo 2500 m, pekná štreka počas ktorej sme mali dostatok času na spoločnú rozpravu o tom, čo ďalej. Dospeli sme k záveru, že nám ešte nestačilo (asi nám udrela do hlavy tá výška alebo čo) a zhodli sme sa na tom, že si pôjdeme vyzdvihnúť „zavesené batohy“ na Grossglockner, ktoré sme tam niektorí nechali na jeseň.

{mosimage}5.7.2006   V noci sme sa teda premiestnili do Rakúska bližšie ku kopcu. Vzhľadom na dlhú a nepohodlnú cestu autom (5 poskŕčaných kusov) sme núdzovo prespali zo 3 hodinky dakde pri ceste. Aj to spôsobilo, že sme na túru nastúpili dosť neskoro, až na poludnie. Zvolili sme krásnu feratovú cestu na chatu Erzherzog Johann Hütte 3454 pod Grossglocknerom, kde sme dorazili pred treťou. Grupujúce sa oblaky neveštili až tak ustálené slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo feratou nahor, každopádne sme vyrazili cez ľadovec k vrcholu. Na skalnatom exponovanom hrebeni sa v okolí železných tyčí vytyčujúcich postupovú cestu po hrebeni začali diať rôzne prírodné / fyzikálne úkazy veštiace prichádzajúcu búrku (sršanie a iskrenie tyčí, veľmi rýchle stmievanie, vietor, ...), ktoré spôsobili správne rozhodnutie väčšiny posádky pre návrat späť. Danca a Tomáš boli v tom momente ale už na Kleinglockneri, ktorý logicky okrem samotného o 14 m vyššieho vrcholu Grossglockner vytŕča nad všetky ostatné skalné vyvýšeniny, v tejto chvíli dosť nepríjemná záležitosť. Nepodarilo sa nám zostúpiť s ostatnými bezpečne, pretože železné náradie (mačky, cepíny, karabíny), ktoré sme potrebovali na zostup ľadovcom, sme museli odložiť ďalej od nás. Museli sme prečkať na núdzovej polici v nie úplne bezpečnom teréne zalezení v žďáraku. Búrka so všetkými možnými prejavmi (dážď, krúpy, vietor, krokové napatie, blesky, hromy, ...) našťastie po určitom čase ustúpila, čo nám umožnilo okamžité vzájomné rozhodnutie na rýchly a bezpečný zostup. Pomaly sa začalo stmievať, hmla pretrvávala, viditeľnosť slabla, každopádne sme sa veľmi dobre vedeli kontrolovať podľa rinčiacich železných náradí, ktoré Tomáš ťahal za sebou. Istota je guľomet. Zbehli sme celú trasu v rekordnom čase, na ľadovci sme takmer utekali, bezprostredné nástrahy nečíhali. Neďaleko chaty sme zaregistrovali dve svetielka - Miňo a Majo, chalani nás z chaty pozorovali počas celého zostupu. Na rovinu, toto zvítanie nás všetkých neskutočne potešilo.

{mosimage}6.7.2006   Vzhľadom na zmenu plánu sme prenocovali na chate Erzherzog Johann Hütte a vstali sme včas ráno s jednoznačným cieľom – pokoriť ten prekliaty kopec, ktorý nás už dvakrát vyhnal od seba. A tak aj bolo, predpoludním sme všetci piati dosiahli vrchol Grossglockneru (3798). Neposkytoval nám výhľady, bola hmla, len občas sa kde tu objavil dáky nám známy alebo zdolaný kopec v okolí (Hohe Dock, Wiesbachhorn). Je síce pravda, že by sme už nechceli zažiť podobnú situáciu ako deň predtým, každopádne tam vtedy aspoň neboli ľudia (dosť logicky), ehm. Celá cesta nahor aj nadol bola totiž totálne prepchatá hlavne českými turistami pre nám známu vysokú navštevovanosť najvyššieho kopca Rakúska. Vznikali tak prestoje, čakania, zdržovanie, hlavne v úzkych alebo exponovaných úsekoch (napr. lávka medzi Klein a Grossglocknerom). S výbornými pocitmi zadosťučinenia a povznesenej nálady z dobytia vrcholu sme v príjemnom počasí zliezli v pohode do doliny. Dokonca sme si vychutnali aj zopár snehových žľabov rýchlym adrenalínovým zlyžovaním v topánkach. Asi 5 minút po príchode k autu začala strašne silná búrka sprevádzaná okrem iného aj lietaním helikoptér (zrejme sa nekonali žiadne vyhliadkové lety). Vedeli sme si to celkom dobre teraz hore predstaviť a dosť sme sa potešili, že tam nie sme.

Pozrite si stručnú, ale výstižnú fotogalériu z expedície ...

Články
Sedem štvortisícoviek + Grossglockner

Sedem štvortisícoviek + Grossglockner

1.7.2006 V sobotu predpoludním družstvo v zložení Miňo, Tomáš, Majo, Danca a Juraj vyštartovalo z parkoviska v Gressonney (cca 1800 m.) s cieľom dostať sa čo najvyššie k masívu Mt Rosa. Plánovali sme v najlepšom prípade nocľah na chate Gniffeti (3647) alebo na chate Mantova (3470). Tomáš a Danca sa rozhodli vziať lyže napriek tomu (alebo práve preto), že sa dalo očakávať ich minimálne využitie (s maximálnym pôžitkom). Absolvovali sme skoro 2000 m prevýšenie v príšernej horúčave z prevažnej časti skalným terénom údolím pod Hochlichtom. 

V Mantove nás večer odmietli prichýliť kvôli preľudnenosti na chate. Tak im Miňo aspoň na oplátku podojedal pudingy po stole, vzali sme si svojich pár švestiek (asi po 30 kg na každom chrbte) a zabivakovali sme nad chatou.

{mosimage}2.7.2006   Ráno nás prebudila hra na dáky lesný roh znejúca z chaty Gniffeti (žeby nás lákali dáke sirény v podobe našich kamošov Vlada a Alberta, ktorí tam nocovali?). Slniečko a gýčový pohľad na okolité masívy Mt Rosy nám spríjemnili rybičkové raňajky s čajíkom. Čakal nás výstup s plnou poľnou do sedla Lisjoch (4151). To už si prišli na svoje skialpy, ktoré boli veľkým zvýhodnením pri obchádzaní zástupov naviazaných lanových družstiev. Pod sedlom Tomáš prenasledovaný Dancou zamieril k Balmenhornu (4167). Prvý štvortisícový vrchol s asi 3 m sochou Krista bol na úvod príjemným vzpružením. Mali sme odtiaľ pod drobnohľadom našich kámošov, s ktorými sme sa stretli potom v sedle Lisjoch. Tu sme urobili obhliadku terénu, postavili stany, nechali tam zopár vecí nepotrebných do chaty, občerstvili sme sa symbolickou poživňou a doplnili tekutiny. Po oddychu sme pokračovali na chatu Capana Margerita na Signalkuppe (4556), kde sme mali rezervované ubytovanie a nedočkavo nás tam so slávnostným írečitým slovenským prípitkom očakávali Vlado s Albertom. Skialpinisti dupali pomerne rýchlo, zato však pešia frakcia mala mierne zdravotné aklimatizačné ťažkosti (hlavy, žalúdok). Nečudo, to sme vlastne aj očakávali vzhľadom na potrebný minimálny aklimatizačný čas, ktorý sme nemali. Lenže takú zatiaľ nehrali, aby sa pre trošku nepohody a bolesti marmota vzdala a tak sme sa všetci stretli o pár hodín na najvyššie položenej chate Európy. Pofotili a vychutnali sme si tu západ slnka nad Matterhornom (4478), ktorý bol cca 100 výškových metrov pod nami a každý z nás v kútiku duše sníval o tom, že snáď ho raz marmota dá. Konečne prvý nocľah v úkryte inom ako stan, auto alebo pod širákom s krásnym a vzrušujúcim výhľadom z terasy do 2 km padajúcej doliny s ľadovcom. To by sa dalo zrejme aj spadákovať... Počas noci mali niektorí účastníci zdravotné trampoty s dýchaním, hlavou, žalúdkom, ... odvedľa nás budil dáky romantik riešiaci si svoje žalúdočné problémy z terasy. Ani našu posádku nepohoda celkom neobišla - Miňo v teplote s bolením hlavy, Juraj s Majom všeobecné potiaže prejavujúce sa sfarbením tváre do biela ako stena, ja s Tomášom nič. Všetci sme sa neplánovane zobudili na východ slnka pred piatou hodinou, porobili neskutočné fotky z brieždenia obaleného do inverzie.

{mosimage}3.7.2006   Ráno sme po zmiznutí všetkých nekalých chorobných príznakov plní síl vyštartovali na Zumsteinspitze (4563) - spoločný vrchol expedície v celom zložení 7 účastníkov. Počasie bolo opäť nádherné, prišli si na svoje aj foťáky. Pod vrcholom sme si trošku poliezli, nakoľko je tam skalnatý výšvih a krátky ľadový úsek. Po zlezení sme sa v sedle Col Gniffeti (4454) občerstvili, skialpinistická zostava nasadila lyže, Majo si spomenul na zabudnuté veci na Margerite, tak tento vrchol absolvoval druhý krát. Ostatní sme sa premiestnili pod Parrotspitze. {mosimage}Lyžovačku zo sedla hodnotím ako jednu z najdlhších, najbezpečnejších a najkrajších zo všetkých, čo sme v oblasti Mt Rosy absolvovali. Svedčili o tom aj naše výkriky a prejavy šťastia, ktoré ostatní turisti šlapajúci nahor vnímali zrejme mierne závistlivo (o to bola naša radosť väčšia). Parrotspitze (4432) - nenáročný, v časti hrebeňa exponovaný úsek po ľadovci s výhľadmi do susedných dolín a na okolité štvortisícovky, ktoré sme už mali odfajknuté alebo na ktoré sme sa len tešili. Zliezanie z neho bolo krátkym strmým skalným hrebienkom, v dolnej časti po ľadovci. Počkali sme sa, vytýčili ďalší postup, smer Ludwigshöhe (4341) - vypadala a naozaj to aj bola brnkačka. Akurát som sa zľakla poliakov, ktorí mi skoro stúpili na prsty, keď som vyliezala z jednej strany hrebeňa a oni z druhej. {mosimage}Veľmi krátky a nenáročný výstup po ľadovci. Po zbehnutí do sedla pod vrcholom (Zurbriggen Joch 4279) sme si vyhliadli nasledujúci vrchol, ktorý v nás vzbudzoval mierny rešpekt, najmä svojou asi 30 m vysokou a 45° strmou ľadovcovou stenou. Tomáš zlyžoval do sedla Lisjoch k stanom po lano, ktorého využitie sme počas výstupu na Corno Nero (4322) predpokladali. Profíci to zrejme vybehnú použitím dvoch cepínov, my sme dali prednosť zaisteniu cesty Tomášom pomocou ľadovcových skôb a natiahnutím lana. Bolo nás veľa, tak sa výstup natiahol a čakajúci na vrchole (kde sa zmestilo akurát tak 2 a ½ človeka sediacich obkročmo na skalnom hrebeni) zaregistrovali zmenu počasia. Začali sa zhromažďovať oblaky, trochu zaťahovať obloha, okolité vrcholy sa ponárali do hmly. {mosimage}Neveštilo to rýchlo blížiacu sa búrku alebo niečo podobné, tá bola zrejme niekde ďalej, každopádne je viac než isté, že totálna zmena počasia tu býva dosť rýchla záležitosť. Videli a hlavne počuli sme zopár padajúcich snehovo-kamenných lavín, či už z exponovanej steny vrcholu Pyramide Vincent alebo zo Signalkuppe (alebo tam opäť tak nahlas niekto vracal, že spôsobil lavínu? Hm). Nuž, stačilo, ide sa dole. Počasie sa ustálilo, slnko svietilo naďalej, camelbacky a ploskačky ešte čosi na dne obsahovali, Balmenhorn (4167) lákal. šadovec bol takto poobede už povolený a rozčvachtaný, chodci museli opatrnejšie schádzať, zato skialpinisti si v žľabe smerujúcom pod vrchol opäť náramne zgustli. {mosimage}„Tak, moje zlaté lyže, hodnotne mi vráťte tie 2 km do výšky, čo som vás sem zdola terigala!”. Balmenhorn sme už dvaja poznali z predchádzajúceho dňa, má fixnými lanami a kramlami zaistenú asi 20 m vysokú skalnú stenu až na vrchol. Je to milý kopček, pretože je vhodne umiestnený s rozhľadom na všetky smery. Zaostrili sme aj na neďaleký vrchol Pyramide Vincent (4215), ktorý sa marmota rozhodla podstúpiť až pri odchode z tohto raja Mt Rosy. Vlado a Albert zostali nocovať na bivaku tesne pri vrchole (Felice Giordano al Balmenhorn). Rozlúčili sme sa s nimi, dostali sme do daru domácu super slaninu (ináč jedli sme dosť málo, prevažne veci, ktorým väčšina z nás bežne neholduje – okrem Miňa – ako mastné slaniny a salámy, ktoré tam však neuveriteľne chutia a asi aj dodajú energie). Počasie po návrate do bivaku v Lisjoch nevypadalo celkom optimálne, preto sme urobili zopár preventívnych opatrení pred búrkou (vytýčené územie lyžami plniacimi funkciu imitovaných hromozvodov, mačky a cepíny ďalej od nás, lopatky zaisťujúce stany, ...) a zalezení v spacákoch sme začali hrať spoločenskú hru pod názvom ‘kto prvý zanadáva, varí čaj’. Čajových kuchárov bolo o chvílu nadostač. Rozhodnutie, čo s nasledujúcim dňom, sme ponechali aj vzhľadom k únave na nasledujúce ráno.

{mosimage}4.7.2006   Prebudili sme sa dosť neskoro, čiže aj týmto pádom bolo jasné, že Dufourspitze (4634) si necháme na ďalšiu expedíciu v budúcnosti. Takže v posledný deň pobytu (po stretnutí s našimi kamarátmi z Čiech a zoznámení sa so skupinou slovenských turistov) padla za obeť Pyramide Vincent (4215) - posledná z plánovaných štvortisícoviek masívu. Tí, čo mali na čom, zlyžovali z vrcholu (mňam), pešiaci sa po zdolaní kopca naviazali na lano a započali sme ústup do doliny. Pri poobedňajšom zostupe sa vzhľadom na roztopený ľadovec odohralo zopár zaujímavých príhod, ktoré súviseli s trhlinami. Nikomu sa našťastie nepodarilo prepadnúť hlbšie ako po hlavu, takže bol dotyčný poškodený za výdatnej pomoci ostatných bojovníkov vyprostený bez väčších problémov. Vzhľadom na pokročilú hodinu a nazbieranú vyčerpanosť sme sa zhodli pri zostupe použiť lanovku z Passo di Salati (2936) do Gressonney. Lanovka sa však rozhodla inak a nepočkala nás, preto sme zišli k parkovisku pred zotmením po svojich „čistým štýlom“. Celé to vlastne bolo pekelne čisté! V ten deň sme zostupom klesli okolo 2500 m, pekná štreka počas ktorej sme mali dostatok času na spoločnú rozpravu o tom, čo ďalej. Dospeli sme k záveru, že nám ešte nestačilo (asi nám udrela do hlavy tá výška alebo čo) a zhodli sme sa na tom, že si pôjdeme vyzdvihnúť „zavesené batohy“ na Grossglockner, ktoré sme tam niektorí nechali na jeseň.

{mosimage}5.7.2006   V noci sme sa teda premiestnili do Rakúska bližšie ku kopcu. Vzhľadom na dlhú a nepohodlnú cestu autom (5 poskŕčaných kusov) sme núdzovo prespali zo 3 hodinky dakde pri ceste. Aj to spôsobilo, že sme na túru nastúpili dosť neskoro, až na poludnie. Zvolili sme krásnu feratovú cestu na chatu Erzherzog Johann Hütte 3454 pod Grossglocknerom, kde sme dorazili pred treťou. Grupujúce sa oblaky neveštili až tak ustálené slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo feratou nahor, každopádne sme vyrazili cez ľadovec k vrcholu. Na skalnatom exponovanom hrebeni sa v okolí železných tyčí vytyčujúcich postupovú cestu po hrebeni začali diať rôzne prírodné / fyzikálne úkazy veštiace prichádzajúcu búrku (sršanie a iskrenie tyčí, veľmi rýchle stmievanie, vietor, ...), ktoré spôsobili správne rozhodnutie väčšiny posádky pre návrat späť. Danca a Tomáš boli v tom momente ale už na Kleinglockneri, ktorý logicky okrem samotného o 14 m vyššieho vrcholu Grossglockner vytŕča nad všetky ostatné skalné vyvýšeniny, v tejto chvíli dosť nepríjemná záležitosť. Nepodarilo sa nám zostúpiť s ostatnými bezpečne, pretože železné náradie (mačky, cepíny, karabíny), ktoré sme potrebovali na zostup ľadovcom, sme museli odložiť ďalej od nás. Museli sme prečkať na núdzovej polici v nie úplne bezpečnom teréne zalezení v žďáraku. Búrka so všetkými možnými prejavmi (dážď, krúpy, vietor, krokové napatie, blesky, hromy, ...) našťastie po určitom čase ustúpila, čo nám umožnilo okamžité vzájomné rozhodnutie na rýchly a bezpečný zostup. Pomaly sa začalo stmievať, hmla pretrvávala, viditeľnosť slabla, každopádne sme sa veľmi dobre vedeli kontrolovať podľa rinčiacich železných náradí, ktoré Tomáš ťahal za sebou. Istota je guľomet. Zbehli sme celú trasu v rekordnom čase, na ľadovci sme takmer utekali, bezprostredné nástrahy nečíhali. Neďaleko chaty sme zaregistrovali dve svetielka - Miňo a Majo, chalani nás z chaty pozorovali počas celého zostupu. Na rovinu, toto zvítanie nás všetkých neskutočne potešilo.

{mosimage}6.7.2006   Vzhľadom na zmenu plánu sme prenocovali na chate Erzherzog Johann Hütte a vstali sme včas ráno s jednoznačným cieľom – pokoriť ten prekliaty kopec, ktorý nás už dvakrát vyhnal od seba. A tak aj bolo, predpoludním sme všetci piati dosiahli vrchol Grossglockneru (3798). Neposkytoval nám výhľady, bola hmla, len občas sa kde tu objavil dáky nám známy alebo zdolaný kopec v okolí (Hohe Dock, Wiesbachhorn). Je síce pravda, že by sme už nechceli zažiť podobnú situáciu ako deň predtým, každopádne tam vtedy aspoň neboli ľudia (dosť logicky), ehm. Celá cesta nahor aj nadol bola totiž totálne prepchatá hlavne českými turistami pre nám známu vysokú navštevovanosť najvyššieho kopca Rakúska. Vznikali tak prestoje, čakania, zdržovanie, hlavne v úzkych alebo exponovaných úsekoch (napr. lávka medzi Klein a Grossglocknerom). S výbornými pocitmi zadosťučinenia a povznesenej nálady z dobytia vrcholu sme v príjemnom počasí zliezli v pohode do doliny. Dokonca sme si vychutnali aj zopár snehových žľabov rýchlym adrenalínovým zlyžovaním v topánkach. Asi 5 minút po príchode k autu začala strašne silná búrka sprevádzaná okrem iného aj lietaním helikoptér (zrejme sa nekonali žiadne vyhliadkové lety). Vedeli sme si to celkom dobre teraz hore predstaviť a dosť sme sa potešili, že tam nie sme.

Pozrite si stručnú, ale výstižnú fotogalériu z expedície ...

Dátum
01.07.2006 - 06.07.2006
Zaradenie
Typ
Účastníci
Pohorie
Alpy
Krajina
Body záujmu
Gressoney-La-Trinité
Gressoney-La-Trinité je mesto alebo obec a známe alpské stredisko na úpätí Monte Rosa v údolí Val de Gressoney, ktoré je súčasťou regiónu údolia Aosta v severozápadnom Taliansku. Nachádza sa tu jedno z najkrajších alpských lyžiarskych stredísk v údolí Aosta.
01.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
04.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Colle Salza / Soalzecoll
Colle Salza je sedlo v Peninských alpách vo výške 2882 m n. m. Je na turistickej trase z Gressoney a v tomto sedle sa cesty rozdeľujú, jedna smeruje na vrchol Alta Luce (3184 m n. m.) a druhá smer chata Mantova prípadne Orestes hutte.
01.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Rifugio Città di Mantova
Chata Città di Mantova je horská chata patriaca k obci Gressoney-La-Trinité, nachádzajúca sa v údolí Lys, v Penninských Alpách, v nadmorskej výške 3 498 m. n. m. Nachádza sa asi 150 m pod chatou Giovanni Gnifetti. Chata je otvorená v letných mesiacoch a v apríli a máji pre skialpinizmus. Via info o chate tu: https://www.rifugiomantova.it/
01.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Kóta nad chatou Mantova
Približne v tomto mieste sme bivakovali /postavili stany/ a prenocovali cestou do sedla Lysjoch.
01.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Balmenhorn
Balmenhorn je jedným z vedľajších vrcholov masívu Monte Rosa nachádzajúci sa v jeho južnej časti. Vzhľadom k malej výške Balmehnornu nad okolitým povrchom /prominencia/ existujú spory o tom, či ide o samostatný vrchol alebo nie. Na skalnatý vrchol sa ide po kramliach a na samotnom vrchole je cca 3,6metrová socha Ježiša Krista a bivak Giordano pre cca 6 ľudi.
02.07.2006
Danca, Tomáš
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Lysjoch/ Col du Lys
Lysjoch je veľmi vysokohorské sedlo vo výške 4151 m v Alpách medzi Talianskom a Švajčiarskom. Nachádza sa východne od Lyskammu a západne od Ludwigshöhe, vedľajšieho vrcholu Monte Rosa, a tvorí rozvodie medzi ľadovcom Gorner a ľadovcom Lys.
02.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
04.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Kóta nad Lysjoch
V tomto mieste sme mali postavené stany v 2006 roku pri výstupoch na 4000covky v oblasti Monte Rosa, niečo vyššie nad sedlom Lysjoch, cca vo výške 4170 m n. m.
02.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Signalkuppe/ Punta Gnifetti
Signalkuppe alebo Punta Gnifetti s výškou 4556 m n. m. je jedným z vrcholov masívu Monte Rosa vo Walliských Alpách na taliansko - švajčiarskej hranici. Zároveň sa jedná o piaty najvyšší vrchol Álp a Európy. Na vrchole je umiestnená horská chata Capanna Regina Margherita, najvyššie položená chata v Európe.
02.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Capanna Regina Margherita
Capanna Margherita je horská chata nachádzajúca sa na vrchole Signalkuppe vo Walliských Alpách v Taliansku resp. na hraniciach so Švajčiarskom. Jej aktuálna kapacita je 80 lôžok v 15 izbách a 20 miest v spoločnej nocľahárni. V chate je nainštalované laboratórium na skúmanie vplyvu nadmorskej výšky na človeka. Je to najvyššie položená chata v Alpách. Via info o chate tu: http://www.caivarallo.com/rifugi-cai-piemonte-valsesia/capanna-regina-margherita-rifugio/ alebo tu: http://www.rifugimonterosa.it/it/web/capanna-margherita-7
02.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Colle Gnifetti
Colle Gnifetti je vysokohorské sedlo v Peninských alpách s výškou 4452 m n. m. Nachádza sa na švajčiarsko-talianskej hranici, medzi vrcholmi Signalkuppe a Zumsteinspitze.
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Zumsteinspitze
Zumsteinspitze (taliansky Punta Zumstein) je so 4563 metrami štvrtým najvyšším vrchom Álp. Nachádza sa v masíve Monte Rosa vo Walliských Alpách, na hraniciach Švajčiarska a Talianska. Prvý výstup bol vykonaný bratmi Josephom a Johannom Niklausom Vincentovými, Josephom Zumsteinom, Molinattim, Castelom a neznámymi nosičmi. Lezci verili, že idú na najvyšší vrchol masívu, po dosiahnutí vrcholu ale zistili, že neďaleko sa nachádza výrazne vyšší vrchol (Dufourspitze - 4634 m, od vrcholu Zumsteinspitze vzdialený asi kilometer, ale oddelený ťažko prístupným sedlom). Joseph Zumstein neskôr presadil, aby sa hora volala po ňom. Jediná široko využívaná prístupová trasa na vrchol vedie od juhovýchodu, smerom od Signalkuppe. Cez vrchol Zumsteinspitze vedie jedna z výstupových trás na Dufourspitze, je ale považovaná za nebezpečnú kvôli mimoriadne strmému sedlu medzi oboma vrcholmi.
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Parrotspitze/ Punta Parrot
Parrotspitze (taliansky Punta Parrot) s výškou 4432 m n. m. je jedným z vrcholov masívu Monte Rosa na hranici Švajčiarska a Talianska. Vrchol je pomenovaný po nemeckom doktorovi Johanne Jakobe Friedrichovi Wilhelmovi Parrotovi, ktorý sa v roku 1816 pokúsil spolu s Josephom Zumsteinom o prvovýstup na Piramide Vincent (4215 m). Prvý výstup vykonali Reginald S. Macdonald, Florence Crauford Grove, Montagu Woodmass a William Edward Hall so sprievodcami Melchiorom Andereggom a Peterom Perrenom 16. augusta 1863, štyri dni potom čo tá istá skupina (s ďalším sprievodcom) vykonala prvovýstup na vrchol Dent d\'Hérens. O rok skôr, 8. júla 1862, Adolphus Warburton Moore a Hereford Brooke George so sprievodcami Christianom Almerom a Matthiasom Zumtaugwaldom dosiahli východný hrebeň Parrotspitze, ale hrebeň prešli smerom do Švajčiarska a pominuli možnosť prejsť po hrebeni 60 metrov k vrcholu.
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Ludwigshöhe
Ludwigshöhe je nevýrazný vrchol s výškou 4341 m n. m. masívu Monte Rosa na hranici Švajčiarska a Talianska. Podobne ako Parrotspitze je Ludwigshöhe ľadovcovým hrebeňom vedúcim z východu na západ. Vzhľadom na neveľké prevýšenie nad okolitou ľadovcovou pláňou nebýva Ludwigshöhe cieľom samostatných výprav, často je ale vrchol využívaný ako spestrenie ciest na blízke výraznejšie vrcholy.
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Corno Nero/ Schwarzhorn
Corno Nero (nemecky Schwarzhorn, v preklade „Čierny roh“) s výškou 4322 m n. m. je jeden z vedľajších vrcholov masívu Monte Rosa. Nachádza sa medzi hrebeňom Ludwigshöhe a vrcholom Piramide Vincent, veľmi blízko frekventovanej cesty medzi chatami Capanna Regina Margherita a Rigugio Gnifetti. Vzhľadom na malú výšku nad okolitým terénom (výškový rozdiel medzi pätou hory a vrcholom je asi 30 m) je vrchol využívaný ako zaujímavá odbočka z cesty na iné vrcholy skôr než ako cieľ samostatných výprav. Prvý výstup bol vykonaný 18. augusta 1873 Marcom Maglionim a Albertom de Rothschildom so sprievodcami Peterom a Nikolausom Knubelom, Eduardom Cupelinom a tromi nosičmi. Vrchol je z troch strán obklopený ľadovcom, východná stena ale strmo klesá až do údolia Valsesia. Hora je skalnatá s výnimkou severozápadnej steny, ktorá je pokrytá ľadom; touto stenou vedie aj jediná obvyklá cesta na vrchol.
03.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Piramide Vincent/ Vincent-Pyramide
Piramide Vincent (nemecky prepisované ako Vincent-Pyramide) s výškou 4215 m n. m. býva považovaný za jeden z najľahšie dostupných štvortisícových vrcholov masívu Monte Rosa. Niekedy je tiež uvádzaný ako najjužnejší vrchol masívu; ďalej na juh leží ešte vrchol Punta Giordani, ktorý ale nebýva vždy považovaný za samostatný vrchol, pretože ide o vyvýšeninu na juhovýchodnom hrebeni Piramide Vincent. Prvý výstup bol uskutočnený 5. augusta 1819 (skôr ako u väčšiny ostatných vrcholov masívu) Johannom Nikolausom Vincentom a ďalšími 3 lezcami. V roku 1851 vykonali prvý výstup severovýchodným hrebeňom bratia Schlagintweitovci so sprievodcom Peterom Beckom.
04.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Passo dei Salati
Passo dei Salati je horské sedlo medzi údolím Valsesia a údolím Lys. Priesmyk bol známy aj pod menom Colle Inferiore de Pisse. Termín Salati pripomína staroveký prechod rímskych vojakov. Spája obce Alagna Valsesia a Gressoney-La-Trinité. Leží vo výške 2936 m n. m. a nachádza sa tu vrcholová stanica kabínkovej lanovky.
04.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Albergo del Ponte
Albergo del Ponte je ubytovacie zariadenie nachádzajúce sa v Pieninských Alpách pod sedlom Passo dei Salati viac info tu: http://www.albergodelponte.com/
04.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Lucknerhaus (Kals)
Okrem toho, že je to horská chata, je pri nej aj veľké parkovisko, a práve to sa berie ako prístupový a výstupový bod na GG. Je vo výške 1918 m n. m.
05.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
06.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Lucknerhütte
Lucknerhütte je horská chata vo výške 2241 m n. m. vo Vysokých Tauroch, v Tirolsku.
05.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
06.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Mürztaler Steig 712A
Mürztaler Steig 712A je jednou z výstupových ciest v oblasti Grossglockeru. Je to vlastne zaistená cesta, ktorá je náročnosťou C, má 1900 metrov a končí na chate Erzherzog-Johann-Hütte vo výške 3454 m n. m. Nástup je niekoľko desiatok metrov nad Lucknerhutte.
05.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Burgwartscharte
Burgwartscharte je horské sedlo vo výške 3104 na zaistenej trase Mürztaler Steig vedúcej ku chate Erzherzog-Johann-Hütte, pod Grossglockerom.
05.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Erzherzog Johann Hütte
Erzherzog Johann Hütte je najvyššie položená horská chata v Rakúsku, vo výške 3454 m n. m. na vrchole Adlersruhe, na klasickej výstupovej ceste na najvyšší vrch Rakúska Großglockner. Vlastníkom je rakúsky alpský klub (ÖAK) a postavená bola už v roku 1880.
05.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
06.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Kleinglockner
Kleinglockner je 3770 m n. m., tretí najvyšší vrchol v Rakúsku. Je iba o 17 metrov vyšší ako sedlo medzi ním a Großglocknerom, a aj preto je sporné, či je možné ho brať ako samostatný vrchol alebo len ako vedľajší vrchol Großglockneru. Leží v centrálnej časti Vysokých Taur. Geograficky aj geologicky je vnímaný ako sekundárny vrchol susedného Großglockneru, v literatúre je však popisovaný samostatne s ohľadom na jeho alpskú dôležitosť v niektorých prípadoch. Leží na hrebeni Glockner na hranici Korutánska a Východného Tirolska.
05.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
06.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Obere Glocknerscharte
Obere Glocknerscharte sa nazýva úzke sedlo medzi Kleinglocknerom a Grossglocknerom, vo výške cca 3755 m n. m., je to vlastne vyústením Pallaviciniho žľabu.
06.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Grossglockner
Grossglockner (nem. Großglockner) je s výškou 3798 m n. m. najvyššia hora v Rakúsku a najvyššia hora v Alpách východne od Brennerského priesmyku. Vrchol sa nachádza v skupine Glockner, ktorá patrí do Vysokých Taur, na hraniciach spolkových krajín Korutánsko a Tirolsko. Pod vrcholom sa nachádza najväčší ľadovec v Rakúsku Pasterze.
06.07.2006
Miňo, Ďurík, Danca, Majo, Tomáš
Trasy