.
Balkánske zápisky
Prológ:
Po dlhšej dobe sa prebrali marmoťáci z hybernácie a rozhodli zorganizovať spoločnú jesennú akciu. Tipov na akciu bolo veľa, veď chuť pozrieť nejaké kopčeky je stále silná a neutíchajúca. Horšie je to s realitou všedných dní: rodinnými záväzkami, určitými následkami zranení a ako vždy, s časom. Nájsť prienik voľných dní viacerých ľudí nie je veru jednoduché. Nakoniec sa rozhodlo, termín padol na obdobie od 29.10.2011 do 5.11.2011., po čase sa vykryštalizovali aj samotní „účastníci zájazdu“. Zaujímavá to chasa: štyria ženáči, či skôr mladoženáči, všetci otcovia aspoň jedného dieťaťa.
Tak sa Martin, Bendžo, Juraj a Miňo po dlhej dobe odhodlali odlúčiť sa od svojich zákonných manželiek a detí, opustiť na týždeň teplo svojho domova, idúc v ústrety nepoznanému a neznámemu, no o to lákavejšiemu Balkánu.
Časť prvá: Midžor, 2169m, najvyšší vrch Srbska
Po takmer 14tich hodinách jazdy, cez Maďarsko, Srbsko sme sa dostali do tzv. centrálnej časti Srbska, do lyžiarskeho strediska Babin Zub, nachádzajúceho sa v pohorí Stara Planina. Ubytovali sme sa v trojhviezdičkovom hoteli, s názvom netypickým pre danú oblasť, Babin Zub (1577m). Pospali štyri hodinky, ktorými sme zahnali spánkový deficit z cesty a navečerali sa. Po večeri sme zisťovali posledné podrobnosti k výstupu na Midžor (2169), vzdialeného cca 8km od nášho nocľažiška. Midžor je najvyšší vrch Srbska (ak by sme zobrali do úvahy taký stav, že Kosovo je uznaný samostatný štát, pretože práve v Kosove sa nachádza ešte vyšší vrch Djeravica 2656m, o meter vyšší od Gerlachu).
Deň výstupu na Midžor:
Ráno som vstal o 6 00, chlapcov som zobudil o niečo neskôr, pobalili sme sa, dali na červíka, zašli na raňajky, dali zas na červíka. Posledné drobnosti ako paličky sme ešte zobrali z auta a o 8 36 miestneho času sme sa vydali na túru. Neponáhľali sme sa, lebo sme vedeli, že nás čaká nenáročná túra s prevýšením niečo okolo 680 metrov. A hlavne, boli sme zvedaví, čo naša kondička po x mesiacoch strádania povie. A povedala nasledovné: „nie je to také zlé chlapci, na to aké máte pupky, akotak vládzete! :-)“.
Počasie bolo super, príjemný ranný jesenný chlad, jasný slnečný deň. Cesta viedla od hotela najprv po lesnej cestičke, neskôr križovala aj lyžiarsku trať a potom vyústila na otvorený trávnatý hrebeň pripomínajúci náš Chabenec. Po takejto širokej ceste, ideálnej pre bikerov, na ktorej však nie je problém ani pre autá s náhonom 4x4, sme šlapali takmer pod vrchol. Posledných 150 metrov, od trosiek rozpadnutej kamennej útulne, viedli užšou cestičkou až na samotný vrchol. Na vrchol sme prišli (s viacerými prestávkami na kochanie sa) o 11 25. Dali sme si opäť na červíka, oslávili výstup, zapísali sa do vrcholovej knihy, poslali mms-ky, nalepili nálepku klubu, pokukali v diaľke zasnežené vrcholky bulharských pohorí Rili, Vitoše a Pirinu a pobrali sa späť. O 14 30 sme prišli na hotel, nikde sme sa neponáhľali, prezliekli sa, skočili na pifsona, kde sme kuli, kam ďalej, na aký kopček. Vyhrala Musala, najvyšší vrch Bulharska a celého Balkánskeho poloostrova. Za prítomnosti miestn
eho „štamgasta“ Miki Sinišu sme si zisťovali ďalšie podrobnosti o Musale, navečerali sa a deň ukončili príjemne unavení, kvalitným miestnym červeným vínkom.
Musala, 2926m, najvyšší vrch Bulharska a celého Balkánskeho poloostrova
Na druhý deň, hneď ráno po raňajkách sme sa pobalili, zaplatili za ubytovanie na Babom Zube a vyštartovali smer Bulgaria, konkrétne do známeho horského strediska Borovets.
Zo začiatku sme šli rôznymi Srbskými krkahájmi, až sme dorazili do mesta Pirot, v ktorom sme sa jemne stratili a pomohli sme si „mafiánskou skratkou“, ktorou sme sa dostali na diaľnicu vedúcu až na hranice s Bulharskom. Po krátkom občerstvení a zakúpení diaľničnej známky sme sa ocitli pred Sofiou a gps navigácia nás siloumocou tlačila cez jej obchvat. Potom nás konečne vypľulo na krásnu diaľnicu a z nej naopak po desiatkach km, zrejme najkratšou cestou cez rómsku dedinu, kde bola kumulácia oslíkov a koní s povozmi nevídaná. Taktiež cesta v tejto dedinke bola ako ementál a mali sme pocit, že len nedávno tu vybuchovali míny, 10km/hod bola priveľká rýchlosť. No nakoniec sa nám podarilo o cca 14 30 dojsť do spomínanej dedinky Borovec (1315m). Čas nebol najskorší a preto sme mali v úmysle použiť sedačkovú lanovku až na Jastrebec (2369m), ktorou by sme si ušetrili „zopár“ výškových metrov. Odtiaľ sme mali v pláne traverznúť na chatu Musala (2389m) , v ktorej by sme prenocovali a na druhý deň vyrazili na vrchol. Hop, chyba lávky, gondola (lanovka) bola v remonte. Náhradný plán nasledovný: nebudeme riskovať nočný neznámy terén a všetko spáchame zajtra, bez lanovky a po svojich. Treba však nájsť ubytovanie v Borovci. V mimosezónnej perióde je Borovec dosť vyľudnený a takmer všetko zatvorené. Od jediného predajcu medu sme dostali kontakt na „babku korenárku alebo skôr čarodejnicu“, ktorá nás za nekresťanské peniaze chcela ubytovať v nejakom nevykúrenom zúfalom internáte. A ešte aj jej čudná mačka, ktorá nás privítala prskaním bola asi začarovaná, tak sme radšej upustili od „neodolateľného“ návrhu na ubytko. Hľadali sme ďalej po hotelíkoch a penziónoch, no nikde „nerabotajut“. Našťastie sme stretli staršieho pána, ktorý nás svojim autom ponavigoval do pekného chatovému kepmu „Jagoda“. Pán bol majiteľom spomínaného kempu a jediná chata, ktorú spojazdnil, bola práve pre nás. Chatka sa stala načas základňou na zajtrajší výstup. Ešte večer sme sa dobre navečerali, pobalili, pripravili veci na túru, aby sme sa skoro ráno nemuseli ničím zdržiavať. Uľahli do postieľok a príjemne zaspali s budíkom nastaveným na 5 30 miestneho času (u nás na Slovensku 4:30, teda hodinový posun voči nášmu času).
Deň výstupu na Musalu:
Vstal som 5minút pred budíkom, zobudil ostatných, najedli sme sa a keby niet malého intermezza so vstupnou kartou od chatky, odišli by sme v super čase. Aj tak sme nakoniec vyrazili z kempu niečo pred šiestou a už od 6 05 (miestneho času) sme začali od malého parkoviska pri kempe Csarska Bistrica, cca 1400 m, ukrajovať prvé metre. Počasie bolo chladné, mne relatívne zima na omrznuté prsty, no tempo sme mali slušné a tak sme sa v studenej doline, na širokej lesnej ceste obkolesenej najprv borovicovým, neskôr smrekovým porastom postupne zahrievali. Ponad pásmo lesa už bolo vidieť súvislé polia snehu a ukázal sa nám aj samotný cieľ túry Musala a prvé lúče slnka. Urobili sme si cestou jednu pauzičku (pri udolnej stanici vleku Markudjik (cca 2100m) na obviazanie mojich rúk, doplnení tekutín do tela a niečo po deviatej hodine sme sa dostali k chate Musala 2389m. Tá bola zavretá :-(,aj keď sme mali info, že bude na 99% otvorená. Čo to sme pojedli, popili z vlastných zásob a vydali sme sa smerom k vrcholu. Na chodníku bol všade sneh a tak sa nám sem-tam šmýkalo, no počasie super. Cesta viedla od severnej strany jazera jasne vyznačeným smerom k prudkému žľabu a všade sa nachádzali zvyšky telefónnych stožiarov, niečo ako zimné značenie. Po polhodine sme sa dostali k veľmi peknému, sčasti už zamrznutému Alekovmu plesu. Za ďalšiu polhodinku, o cca 11 30 sme boli pri zaujímavej stavbe nepravidelných tvarov, chyža „Ledonovo ozero“. V čase nepohody možnosť úkrytu (aktuálne však tiež zavretá). Pri chyži sme si dopriali kratučkú prestávku a študovali kade najlepšie ďalej. Pretože v lete vedie cesta serpentínkami a v zime priamo, tyčovým značením. Keďže bolo medziobdobie, ani snehu nebolo veľa ale ani málo, tak sme nakoniec usúdili, že zimnou cestou, popri tyčovom značení s reťazami to pôjde rýchlejšie a jednoduchšie. Na vrchole Musaly (2926m) sme sa ocitli okolo poludnia. Pofotili sme čo to, pokochali sa výhľadmi, v meteorologickej budove nám ochotný meteorológ predal osem čajov, oddýchli sme si na chvíľu v malej miestnosti, kde sme nalepili klubovú nálepku a o cca 12 45 zahájili zostup. Cestou dole sme sa opäť nachvíľu zastavili na „chyži Musala“ a pojedli posledné zásoby jedla a potom nekonečnou dolinou až k autu. K nemu sme prichádzali za šera okolo 17 tej. Po zrelom úsudku sme sa dohodli, že bude vhodné pospať si po nemalej túre a najlepšie tam kde včera, v tej istej chatke v kempe Jagoda. Tak aj bolo, a samozrejme náš „úspech“ z výstupu sme oslávili večerou a malým prípitkom :-). Na večeri sme kuli plány kam ďalej, a nakoniec vyhral z rôznych možností, vrch Dinara, najvyšší v Chorvátsku. Príjemne rozvláčni sme spali zaslúženým spánkom.
Dinara resp. Sinjal, 1826m, najvyšší vrch Chorvátska
Vstali sme o ôsmej a v miestnej (kempovej) reštaurácii sme si dopriali výdatné raňajky. Vajíčka na rôzny spôsob, ako praženicu, či na „pyriginejski“ (s tvarohom a syrom, zaujímavé). Tento deň by som opísal ako cestovateľský, ultra mega cestovateľský, ale len v aute. Pretože sme prešli Bulharskom (cez Sofiu), Srbskom, Bosnou, až sme napokon skončili v Chorvátsku. Z tejto dlhej štreky azda iba vypichnem nasledovné: obed a káva na pumpe /pleskavica/, večerný príjazd do svetlami osvetleného Sarajeva vo mne zanechal silný a pozitívny dojem (ako keď sa človek vracia z vysokých, čiernych hôr do osvetleného príbytku), výborný stav bosnianskych ciest.
Hranice medzi Bosnou a Chorvátskom sme prekročili neskoro v noci. Pôvodne sme sa chceli rozložiť na pláži v Tučepi, ale silnými lodnými svetlometmi nás vyrušila pobrežná hliadka, podobné zas v Baške Voda, policajti. Tak sme stále hľadali kam uložíme naše hlávky a šli ďalej a ďalej pokrčení v aute po x hodinovej ceste a došli až o 01 00 do kempu Lokva - Rogoznica, kde sme o 3 30 zaspali pod borovicami, za šumu morských vĺn, na karimatkách a v spacáčikoch. Och, tá sloboda. Ráno, resp. okolo 8 30 sme sa po príjemnej teplej noci zobudili, miestna mladá správkyňa kempu sa nás spýtala, či nám môže nejako pomôcť a my že nejaké kafíčko a raňajky by bodli, a tak aj bolo. Po nich sme sa šli okúpať do mora. Och ako sme len krochkali blahom, 4.novembra a kúpať sa v Jadranskom mori. Avšak podmienky na tú ročnú dobu boli vynikajúce. Teplotu vzduchu aj vody sme odhadli na 18stupňov. Pobalili sme sa, zaplatili a vyrazili smerom na Omiš a Split, v ktorom sme sa zastavili ešte na posledný nákup. Potom už len smer Knin a v dedine Kijevo sme odbočili a rôznymi krkahájmi dostali do osady Glavaš. V nej sa mala nachádzať planinarska kuča (turistická chatka, útulňa) a slúži ako východisko túry na vrchol Dinara. Po navigácii miestnym pánom a troma prítulnými psami sme zaparkovali pri kovovej maringotke, s príjemným okolím: kamenným stolíkom, kamennodrevenými lavičkami studňou a hlavne verejným osvetlením, to je planinarska kuča Glavaš (550m). Ideálne pre nás, ale ako sa do nej dostať? Našťastie sa nám podarilo v jednom rohu vonkajšej časti maringotky nájsť kľúče a už sme vedeli, kde budeme nocovať. Aj keď sme povodne chceli spať vonku, ale už doterné psy a padajúca rosa nás prehovorili. Niečo sme opäť popili a vydelili jedlo na túru a zvyšok dojedli. Ešte nebolo ani 20 00 a už sme sa ukladali na spánok. Budík bol nastavený na 5 30.
Deň výstupu na Dinaru:
Budík zazvonil ako sľúbil, cez okno som videl dvoch psov ako nás strážili celú noc. Urobili sme nevyhnutné potreby, pobalili sa a vyrazili okolo 6 30 smer Dinara alebo po starom „Sinjal“(1831m). Najprv cesta viedla okolo zrúcaniny hradu zo 14.teho storočia, neskôr popod jaskyňu v skalnom brale. Celkovo bolo značenie červeným kruhom s bielou bodkou v strede na kameňoch výborné, chodník zrejmý (ktovie ako by to bolo v zime, keď sú všetky značky pod snehom). Ak bol svah príkrejší, automaticky chodník viedol cez serpentíny. Neskôr, od cca 1300m sa zmenil aj terén no i počasie. Prechádzali sme za stále silnejúceho vetra a oblačnosti cez pásmo skál, potom cez pásmo kosodreviny, no v hustej hmle sme sa snažili držať všetci pokope. A tak sme napokon dorazili o desiatej hodine až na vrchol. Silný vietor, zima a hlavne žiadne výhľady nás nepresvedčili ostať na vrchole dlho. Urobili sme dve skupinové fotky, zapísali sa do vrcholovej knihy a o nejakých pár desiatok metrov, v kosodrevine, v závetrí sme sa troška najedli a napili. A aby som nezabudol, oba psy šli celú cestu až na vrchol s nami. Čím sme šli nižšie, tým bolo teplejšie a tak sme sa cestou naspäť mohli zastaviť aj v jaskyni, ktorú sme obzerali cestou nahor. Taktiež sme obzerali hrubé kamenné múry a veže zrúcaniny hradu Glavaš až sme sa v kľude, niečo po jednej, dostali do nášho východiska, planinarskej kuči Glavaš. Za odmenu sme dali vytrvalým psíkom salámu a zvyšky jedla, prezliekli sa do „cestovného“ a vyrazili smer Slovakia. Ešte sme sa chvíľku pohrávali s myšlienkou zastaviť sa na Kekeši, najvyššom vrchu Maďarska, no nakoniec sme zvolili najkratšiu cestu do svojich domovov. V nich sme sa ocitli po polnoci a plní dojmov a únavy sme zaspali zaslúženým spánkom navrátivšieho sa tuláka.
Epilóg:
Celý trip sa vyznačoval viacerými pozitívami: nikde sme sa neponáhľali, nič sme dopredu neplánovali a samotný výber vrcholov bol spoločnou dohodou ostatných, niekedy len dva dni pred samotným výstupom. Možno nám tým „neplánovaním“ ušlo niečo zaujímavé, ale vždy sa tam môžeme vrátiť. Inak sme sa ničím neobmedzovali, vládla všeobecná pohoda, nikde a nikdy sme nemali tendenciu šetriť (avšak ani prehnane míňať, jedine na darčekoch)/to musím pre tie manželky napísať. Aj sme čo to popili, pojedli, na druhej strane pošportovali a hlavne pokochali sa osobitou krajinou, prírodou a univerzom Balkánu. V konečnom dôsledku sme si oddýchli a o to nám v prvom rade išlo.
Mino
Marmota