Orliu perč alebo prť alebo stezku, chodník, chodníček alebo ako chcete sme mali v pláne zdolať ešte niekedy pred piatimi rokmi, vždy niečo zmarilo naše plány a tak sme to odkladali a termín posúvali až do víkendu 3.-4.10.2009. "Pozbierali" sme sa štyria. Počasie hlásili pekné, trocha chladné, príťažlivosť hôr a chuť bola silná, tak sme sa rozhodli to skúsiť. V sobotu pred šiestou ráno sme vyrazili, v Považskej naložili posledného člena a smerovali to na Oravu, konkrétne na hraničný prechod Suchá Hora, ktorým sme sa dostali do Poľska. Pred jedenástou sme boli v Zakopanom.
Naobedovali sme sa, dohodli si parkovanie auta u kamarátky, prebalili sme potrebné a nepotrebné nechali v aute. Pôvodný plán, vyviesť sa „naťažko“ lanovkou na Kasprový vrch a z neho za necelú hodinku zísť na chatu Murowaniec (alebo spinkať niekde schovaní na hrebeni) sme museli zrušiť, keď sme uvideli v mestskej časti Kužnice to množstvo ľudí čakajúcich v rade na lístky. Tak sme to pekne vyšľapali za necelé dve hodinky.
Na chate sme sa snažili v prvom rade zohnať ubytovanie (samozrejme na zemi v jedálni, pretože s klasickým ubytovaním môžete rátať, ak si ho objednáte minimálne tri mesiace vopred). No ani „núdzovka“ v jedálni nám nevyšla, kvôli požiarnej bezpečnosti je to zakázané. Hmm...Nakoniec sme stretli hospodára, ktorý nám povedal, že môžeme spať pred chatou. Na našu otázku „..a čo ten medveď, čo sa tu potuluje a píšete o ňom na tabuliach?“ sme dostali peknú odpoveď..v preklade to znie asi takto „...to sa nebojte, to je len medvedica a má mladé, ale ona je taká „Uádna“ a poslal nám pusu na diaľku. No proste nás ukecal. Zvyšný čas do záverečnej sme zabíjali popíjaním pivečka a dohadovaním sa odkiaľ vyrazíme. Komunikovali sme aj s ľudmi, ktorí sa v ten deň vracali z Orlej perči a tí nám oznamovali, že hore je niekde sneh a je to zľadovatelé. Že vraj na vlastnú zodpovednosť, hmmm. To nám moc optimizmu nepridalo, ale o pol jedenástej v noci sme už spájali drevené stoly pred chatou a robili sme si krásne noclažisko. Tak ako mesiac krásne svietil celú noc, tak aj Jožko chrápal (krásne a celú noc).
Budíček o piatej. Balenie, jedenie, schovávanie nepotrebných vecí do kosodreviny a bolo takmer pol siedmej. Vyrazili sme po modrej značke, okolo plesa Czarny Staw Gasienicowy, neskôr naberali výšku od plesa Zmarzly Staw a o pol deviatej sme stáli v sedle Zawrat (2159m). Už pod sedlom prvé reťaze, namrznuté a snehom pocukrované úseky dávali vedieť, že to nebude easy piisy. V sedle sme sa najedli, doobliekali a hlavne kochali výhľadmi na končiare Poľskej no hlavne Slovenskej časti Tatier (ako Vysokých tak aj Západných). Pekné je to Slovensko, pekné.
Pred deviatou sme vyštartovali na najťažšiu turistickú cestu v Tatrách, zo sedla Zawrat. Pokračovali sme hore-dole (stúpali, klesali) na Malý Kozi Wierch (2228), pod Zmarzle Czuby, cez Zmarzlu przelecz, popod Zmarzlu Turniu až sme klesli do Kozej Przeleczi (2137m), kde hrebeňovku (červená značka) pretína žltá značka z Kozej doliny do doliny Pieci Stawow Polskich. Kozie sedlo alebo skôr štrbina je fakt taká úzka, že by ňou prešla našírku iba jedna koza (aj ja som tu mal skoro problémy). Musím povedať, že sme sa snažili ísť tento úsek rýchlo, ale opatrne. Preto nás často zdržiavali zasnežené a zľadovatelé úseky, kedy sme si pripadali ako baletky na mínovom poli. Pričom sme vyhľadávali možné suché výčnelky skál v snehovom, namrznutom klzkom (mínovom) podklade, na ktoré by sme mohli položiť špičku vibrám.
Takýmto spôsobom a neskôr aj voľným lezením sme sa postupne dopracovali cez Kozie Czuby, Wyzniu Koziu przelecz až na najvyšší samostatný vrch Poľska, Kozi Wierch (2291m). Na ňom sme sa pofotili, poobedovali. Stadiaľ je chodník už obojsmerný. A práve odtiaľto sa obchádza samotný hrebeň po južnej strane, pričom sa klesne takmer sto metrov. A zas sa niečo musí nastúpať do kóty (2236m), aby sa mohla obísť Buczynowa Straznica (2242m). Tá sa obchádza a zo sedla resp. štrbiny Przelaczka nad Buzcynowa Dolinka (2225m) klesá Žlebom Kulczynskiego na kótu 2159m aby mohla pokračovať pekným komínkom do nadmorskej výšky 2178m.
Pozn. Práve zo spomínanej štrbiny resp. žľabom Kulczynskiego existuje čiernou značená zostupová núdzová cesta Kozou dolinkou k Zmarzlemu Stawu v prípade nepriaznivej poveternostnej a inej situácie. Potom cesta relatívne zvolnie v stúpaniach a klesaniach, až sa opäť rozhúpe pred Zadnym Granatom (2240m), kde je ďalšia úniková cesta, tentokrát zelená značka, ktorá sa spája na kóte 1936m s vyššie spomenutou čienou značkou.
Za Zadnym Granatom sa prechádza viacerými sedielkami a vrcholčekmi: Posrednia Sleczkova przelaczka (2218m), Posredni Granat (2234m), Skrajna Sleczkova przelaczka (2197) až sa vystúpi na výrazný vrchol Skrajny Granat (2225m). Tu sme došli niečo po pol druhej poobede, sadli si, dali pivko, jedlo a zvažovali čo ďalej. Buď sa vyberieme na ostatnú časť Orlej perči až do sedla Krzyzne (2112m), a pripočítame si tak minimálne tri hodiny navyše oproti druhej variante: zísť z vrchola po žltej značke, okolo Czarneho Stawu Gasienicowho ku chate Murovianec (cca 2hodiny).
Vzhľadom na to, že z chaty do Bratislavy si bolo treba pripočítať minimálne ďalších sedem hodín a bola nedeľa a v pondelok nás čakal neúprosný pracovný deň, bolo rozhodnuté. Aj keď sme sa na zvyšnú časť veľmi tešili, museli sme sa pre nedostatok času rozhodnúť pre kratšiu variantu. Zostúpili sme za krásneho zlatistého svetla pomaly zapadajúceho slnka na chatu Murowaniec. Dali si niečo teplé pod zub, vybrali schované veci z kosodreviny, prebalili a nabalili sa a niečo pred siedmou sme už boli v Zakopanom u našej kamarátky. Pred ôsmou sme vyrážali a niečo po polnoci (aj s malými prestávkami) sme sa už ocitli v žiari veľkomesta.
Na záver: po osobnej skúsenosti musím povedať, že je to zatiaľ najťažšia turistická cesta v Tatrách, opakujem turistická, ktorú som prešiel. Keď si predstavím, že tam chodia ľudia rôznej vekovej skupiny od malých detí až po skôr narodených, niet sa čo čudovať, že na reťaziach a v horších úsekoch bývajú v peknom počasí dlhé prestoje. Nám sa podarilo vymáknuť relatívne pekné počasíčko aj keď chladné, ktoré možno práve odradilo viacero ľudí a tak sme nečakali nikde. Zas na druhú stranu sme si museli dávať väčší pozor na zasnežených a zľadovatelých úsekoch. Vrelo odporúčam, ideálne na pretiahnutie všetkých kĺbov, údov, šliach a končatín.
Apropo slovo prť je definované v slovníku nasledovne: úzky horský chodník vyšliapaný zverinou, dobytkom....sa ten orol musel nachodiť ....
Miňo
Marmota