Akcie

Polska droga (očami Majka Rigociho)

V prvú aprílovú sobotu sme sa pozbierali v početnejšom zastúpení piatich bohatierov z Marmoty a vyrazili sme na poľskú stranu Tatier. Traja sme vyrazili nadránom z Považskej Bystrice s drobným meškaním do ružova vyspatí. O pol siedmej sme v Nižnej pribrali Martina. Piaty člen mini výpravy Bendžo prišiel po vlastnej osi z Popradu. Prešli sme cez hraničný prechod Suchá Hora do Zakopaného, ktoré žije turizmom. Vidno veľký rozdiel v porovnaní s tatranskými mestami na slovenskej strane.

Tam sme sa už stretli všetci piati (Miňo , Majo , Martin, Tomáš a Bendžo) už po vlastných vybrali ku stanici lanovky na Kasprov vrch. Možnosť odviesť sa na konských povozoch ku lanovke sme nevyužili. Koníky sme nechali ďalej v pokoji raňajkovať. Po 15 minútach chôdze sme sa dozvedeli, že sa za lanovku nedá platiť našimi éčkami a ani kartou, ešteže mal Bendžo pri sebe zopár zlotých a zatiahol to za nás. Lanovku na Kasprov vrch za 32 zlotých na osobu sme využili, kvôli zrýchlenému presunu hore na hrebeň Červených vrchov.

Aprílové počasie z predchádzajúceho piatku sa našťastie nezopakovalo a na Kasprovom vrchu vo výške 1987 metrov vládlo slnečné počasie s výbornou viditeľnosťou. Na západ od lanovky je vidno poľský národný kopec Giewont s vysokým oceľovým krížom. Na juhozápad dlhú Tichú dolinu a na východe náš cieľ - 2301 metrov vysokú Svinicu. Spravili sme zopár fotiek a vyrazili smerom k dominante hrebeňa. Po krátkych technických prestávkach rôzneho tipu a zamerania sme dorazili do Svinického sedla vo výške 2050 metrov. Tam nasledovala dlhšia technická prestávka spôsobená netradične Tomášom, hlavne jeho neposlušnou mačkou (mačičkou).

Zo sedla na vrchol je to 250 metrov výškových a to na vzdialenosti 500 metrov. Takže to nie je easy a ani veruže ani nebolo... Dobre, že sme mali mačky a cepíny. Na predvrchol to ako tak išlo, ale horšie to už bolo ďalej na hlavný vrchol Svinice. Chodník bol neznámo kde a cesta neprešliapaná... nakoniec sme tam dorazili spolu s dvomi mladými Poliakmi. Krátke vrcholové foto a spoločné určovanie Tatranských vrcholov.

Z vrcholu sme sa podľa pôvodného plánu vybrali po hrebeni do sedla Závrat, ale nemohli sme nájsť červenú značku, nebolo po nej ani stopy. Po niekoľkých pokusoch nájsť chodník, ktoré boli niečo medzi PB (tj. prechádzkou a bojom o život), sme kúsok reťaze našli, ale chodník bol ďalej neschodný. Tak sme sa rozhodli vrátiť do Svinického sedla a odtiaľ žľabom na 1863 metrov vysoký Maly Koscielec. Následne prudko dolu k plesu Czarny staw Gaslenicowy. Odtiaľ sme si pozreli známu Orliu prť, najťažšiu turistickú cestu v Tatrách s najvyšším samostatne stojacim vrchom Poľska, Kozim Wierchom, 2291 metrov vysokým. Zrobili sme zopár fotiek a aj jeden portrét (Tomášov) a po modrej značke sme od plesa vyrazili ku chate Murowaniec vo výške 1500 metrov.

Pred chatou sme sa občerstvovali orosenou odmenou a dobrá nálada gradovala. Keď zapadlo slnko a sa trošku ochladilo, vyrazili sme do doliny. Cestu sme si spríjemňovali krasokorčuliarskymi vložkami na zľadovatenom chodníku. Martin túto techniku vylepšil do dokonalosti...:) Po necelých dvoch hodinách presunu po modrej značke sme stáli dole na parkovisku pri autách. Naložili sme sa do áut a opäť po malom blúdení v Zakopanom sme vyrazili domov, smer Slovensko. Bola to dobrá aprílová akcia, s dobrou náladou, v slnečnom počasí a na krásnej poľskej strane Tatier. "zostawiliśmy tam wiszące plecaki, napewno tam wrócimy"... Do Zakopaného to nie je až tak ďaleko.