Akcie
Vianočný bivak /4. ročník/ - Minčol

Keď sme tento rok na schôdzi vyberali miesto na Vianočný bivak, tipov bolo veľa a tak sme hlasovali. Nakoniec vyhral Minčol v Malej Fatre. Už vtedy som sa tešil, že zas bude pekná akcia, pri ktorej sa stretne väčšina marmoťákov a ich sympatizantov a poprajeme si navzájom „šťastné a veselé“. Ale človek mieni a chrípka mení - a tak nás zostali z pôvodných desiatich len traja. V sobotu 19. decembra 2009, tesne po 15-tej som zastavil vo Vrútkach (časť Piatrová) pred Mikinou záhradnou chatkou. Teplomer ukazoval vonkajšiu teplotu -10°C. To bude "poleženíčko", pomyslel som si.
Onedlho prišiel aj Martin. Z áut sme odložili dôležité veci do chatky, kde medzitým Mika s Jurajom založili v piecke oheň. Prezliekli sme sa, pobalili veci na bivak, dali si na červíka resp. na dvoch. A čakali sme v blízkej krčmičke „Šuta“ ďalších šialencov, ktorí sa vydajú v ústrety zime a tme. O 17:30 sme pochopili, že už nik nepríde a že možno budeme hore iba traja. Martin, Juraj a Ja. Aj sme mali chvíľku zajačie úmysly ostať pekne v pohodlí teplej chatičky a na druhý deň ísť vyspatí domov... hmmm, ale neprišli sme z diaľlky lacno predať svoju kožu a tak tesne pred 18:00 sme vyrazili z Piatrovej.
Rázcestník písal celkový čas 3 hodiny 5 minút na Minčol a čakalo nás cca 850 m prevýšenia. Cesta bola primrznutá a na nej cca 2 až 7 cm nového snehu. Pri čelovkách ubiehala relatívne rýchlo, no prudko, až som sa nestíhal niekedy poriadne nadýchnuť ubolenými prieduškami ľadového dychu. To mal na svedomí Martin a jeho úvodné drtivé hodinové tempo. Títo dlhonohí chlapci ušetrili do ďalšieho rázcestníku s názvom „Diaľňa“ (cca 900 m) takmer 40 minút!
{mosimage}Od Diaľne sa chodníček „položil“ a postupne zvyšoval svoju pokrývku čerstvého snehu. Príjemným tempíčkom sme sa dostali po cca 70 minútach až na hrebeň do sedla Okopy (1299 m). Odtiaľ sme zazreli v tmavej diaľke a svetlá čeloviek. Vedeli sme, že tu nebudeme sami a hlavne, že máme max. 10 minút do cieľa. Predtým ako sme sa stihli zvítať s kamarátmi sme takmer nabúrali do zasneženého dela (to sú fóriky, postaviť do cesty delo). Okolo 20:00 sme sa konečne zvítali s kamarátmi z klubu Erratic, ktorých sa tu nazbieralo až päť kusov. Mali postavené stany kúsok za delom.
Tak sme kecali a kecali čo nového, aké sú plány, potom sme si dali dole batohy a zas sme kecali, popíjali olejovej konzistencie zahrievadlá až sa zrazu z Minčolu ukázalo svetielko a my sme vedeli, že prichádza Jožko Zábojník. Rozhodol sa ísť zo Žiliny úplne peši a sám, až na Minčol. Pekné rozhodnutie. A zas sme kecali, kuli plány na ďalší rok a ešte sme sa rozhodli výjsť na samotný vrchol Minčolu, keďže bivak bol oficiálne na Minčole, ale stany sme mali nižšie na lúčke. Tak sme vyšli, urobili spoločnú fotečku, rozlúčili sa s Jožkom, ktorý mal vyhliadnutú „spálničku“ pod nejakými stromčekmi len tak v spacáčiku bez stanu a bez bivakovacieho vreca, smerom na Višnovskú dolinu. Zapriali sme si dobrú noc a zaľahli do „vyhriateho“ stanu a spacákov.
Nadránom som cítil ako mráz prituhuje a neskôr započul, už za svetla, hlasy. To sa Jožko lúčil a dal vedieť, že nezamrzol a prežil. Pobral sa späť svojím smerom do Žiliny, držiac 5 hodín bobríka hladu. Nám sa nechcelo vyliezť do tej kosy kosatej, ale nakoniec biologické potreby vyhnali aj nás. Zima bola veru riadna, odhadom niečo okolo -25, našťastie nefúkalo. Začali sme sa baliť, ale pochopili sme, že zložiť tie plechové stany nebude jednoduché, vyfúknuť vzduch z karimatky cez zamrznutý ventil tiež nebude easy a podobné prekvapenia. Ale nakoniec sme sa s omŕzajúcimi rukami pobalili, Juraj si stihol dať aj cigaretku, zapriali sme si navzájom všetko dobré do Nového Roku a po tej istej ceste, tentokrát s cca 20 cm nového snehu navyše, sme sa pobrali do Vrútok. Ešte sme stihli nachvíľu stratiť značku, ale Martinove GPS-ko nás nasmerovalo v zasneženom lesíku správne. Ukázali sa aj výhľady na zjazdovku na Martinkách, vykúklo zubaté slniečko a pri „horúčave“ -12°C nás už vítala naša Mika ometajúc zasnežené autá. V chatke sme sa prezliekli, dali teplé kafíčko, popriali veľa zdravíčka a každý sa pobral svojim smerom.
Čo dodať na záver, nebudem sa opakovať ako kamárati z Erratic klubu, ale hlavné poslanie tohto bivaku je asi nájsť každoročne spoločnú reč v prírode, pri úspešnom pokuse vypadnutia z predvianočného kolotoča nákupov a zhonu miest a veľkomiest a troška sa nadýchať toho horského pokoja a vrátiť sa domov s dojmom, že všetko všedné je zrazu milšie a krajšie. Presne ako samotné Vianoce.
Miňo
Vianočný bivak na Minčole
Keď sme tento rok na schôdzi vyberali miesto na Vianočný bivak, tipov bolo veľa a tak sme hlasovali. Nakoniec vyhral Minčol v Malej Fatre. Už vtedy som sa tešil, že zas bude pekná akcia, pri ktorej sa stretne väčšina marmoťákov a ich sympatizantov a poprajeme si navzájom „šťastné a veselé“. Ale človek mieni a chrípka mení - a tak nás zostali z pôvodných desiatich len traja. V sobotu 19. decembra 2009, tesne po 15-tej som zastavil vo Vrútkach (časť Piatrová) pred Mikinou záhradnou chatkou. Teplomer ukazoval vonkajšiu teplotu -10°C. To bude "poleženíčko", pomyslel som si.
Onedlho prišiel aj Martin. Z áut sme odložili dôležité veci do chatky, kde medzitým Mika s Jurajom založili v piecke oheň. Prezliekli sme sa, pobalili veci na bivak, dali si na červíka resp. na dvoch. A čakali sme v blízkej krčmičke „Šuta“ ďalších šialencov, ktorí sa vydajú v ústrety zime a tme. O 17:30 sme pochopili, že už nik nepríde a že možno budeme hore iba traja. Martin, Juraj a Ja. Aj sme mali chvíľku zajačie úmysly ostať pekne v pohodlí teplej chatičky a na druhý deň ísť vyspatí domov... hmmm, ale neprišli sme z diaľlky lacno predať svoju kožu a tak tesne pred 18:00 sme vyrazili z Piatrovej.
Rázcestník písal celkový čas 3 hodiny 5 minút na Minčol a čakalo nás cca 850 m prevýšenia. Cesta bola primrznutá a na nej cca 2 až 7 cm nového snehu. Pri čelovkách ubiehala relatívne rýchlo, no prudko, až som sa nestíhal niekedy poriadne nadýchnuť ubolenými prieduškami ľadového dychu. To mal na svedomí Martin a jeho úvodné drtivé hodinové tempo. Títo dlhonohí chlapci ušetrili do ďalšieho rázcestníku s názvom „Diaľňa“ (cca 900 m) takmer 40 minút!
{mosimage}Od Diaľne sa chodníček „položil“ a postupne zvyšoval svoju pokrývku čerstvého snehu. Príjemným tempíčkom sme sa dostali po cca 70 minútach až na hrebeň do sedla Okopy (1299 m). Odtiaľ sme zazreli v tmavej diaľke a svetlá čeloviek. Vedeli sme, že tu nebudeme sami a hlavne, že máme max. 10 minút do cieľa. Predtým ako sme sa stihli zvítať s kamarátmi sme takmer nabúrali do zasneženého dela (to sú fóriky, postaviť do cesty delo). Okolo 20:00 sme sa konečne zvítali s kamarátmi z klubu Erratic, ktorých sa tu nazbieralo až päť kusov. Mali postavené stany kúsok za delom.
Tak sme kecali a kecali čo nového, aké sú plány, potom sme si dali dole batohy a zas sme kecali, popíjali olejovej konzistencie zahrievadlá až sa zrazu z Minčolu ukázalo svetielko a my sme vedeli, že prichádza Jožko Zábojník. Rozhodol sa ísť zo Žiliny úplne peši a sám, až na Minčol. Pekné rozhodnutie. A zas sme kecali, kuli plány na ďalší rok a ešte sme sa rozhodli výjsť na samotný vrchol Minčolu, keďže bivak bol oficiálne na Minčole, ale stany sme mali nižšie na lúčke. Tak sme vyšli, urobili spoločnú fotečku, rozlúčili sa s Jožkom, ktorý mal vyhliadnutú „spálničku“ pod nejakými stromčekmi len tak v spacáčiku bez stanu a bez bivakovacieho vreca, smerom na Višnovskú dolinu. Zapriali sme si dobrú noc a zaľahli do „vyhriateho“ stanu a spacákov.
Nadránom som cítil ako mráz prituhuje a neskôr započul, už za svetla, hlasy. To sa Jožko lúčil a dal vedieť, že nezamrzol a prežil. Pobral sa späť svojím smerom do Žiliny, držiac 5 hodín bobríka hladu. Nám sa nechcelo vyliezť do tej kosy kosatej, ale nakoniec biologické potreby vyhnali aj nás. Zima bola veru riadna, odhadom niečo okolo -25, našťastie nefúkalo. Začali sme sa baliť, ale pochopili sme, že zložiť tie plechové stany nebude jednoduché, vyfúknuť vzduch z karimatky cez zamrznutý ventil tiež nebude easy a podobné prekvapenia. Ale nakoniec sme sa s omŕzajúcimi rukami pobalili, Juraj si stihol dať aj cigaretku, zapriali sme si navzájom všetko dobré do Nového Roku a po tej istej ceste, tentokrát s cca 20 cm nového snehu navyše, sme sa pobrali do Vrútok. Ešte sme stihli nachvíľu stratiť značku, ale Martinove GPS-ko nás nasmerovalo v zasneženom lesíku správne. Ukázali sa aj výhľady na zjazdovku na Martinkách, vykúklo zubaté slniečko a pri „horúčave“ -12°C nás už vítala naša Mika ometajúc zasnežené autá. V chatke sme sa prezliekli, dali teplé kafíčko, popriali veľa zdravíčka a každý sa pobral svojim smerom.
Čo dodať na záver, nebudem sa opakovať ako kamárati z Erratic klubu, ale hlavné poslanie tohto bivaku je asi nájsť každoročne spoločnú reč v prírode, pri úspešnom pokuse vypadnutia z predvianočného kolotoča nákupov a zhonu miest a veľkomiest a troška sa nadýchať toho horského pokoja a vrátiť sa domov s dojmom, že všetko všedné je zrazu milšie a krajšie. Presne ako samotné Vianoce.
Miňo



Miňo, Ďuro K., Martin
Miňo, Ďuro K., Martin
Miňo, Ďuro K., Martin
Miňo, Ďuro K., Martin
Miňo, Ďuro K., Martin




