Akcie
Prechod celého pohoria Tribeč

Prechod pohoria Tribeč sme chceli uskutočniť ešte minulý rok, kedy nás bolo asi päť, bohužiaľ sme niektorí dostali covid a museli sme teda termín presúvať. Na tohtoročnej schôdzi sme sa rozhodli, že do toho ideme opäť. Termín samotného prechodu nakoniec padol na nami predĺžený víkend z piatka do nedele od 25. do 27. novembra. Avšak s účasťou to bolo poslabšie a vykresali sa len dva kusy: ja a Vlado, kolega z práce.
A aby to nebolo také jednoduché, tak ešte vo štvrtok 24. novembra som oslavoval narodeniny kamarátove v jednej nemenovanej vinárni a šiel som spať o pol tretej ráno s tým že o šiestej vstávam. Do zelena vyspatý som teda zobral takmer 19 kilový batoh na plecia, rozlúčil sa s rodinkou a spojmi sa dostal na novo postavenú autobusovú stanicu Mlynské nivy, čakajúc na kolegu Vlada, ktorý mal lístky a miestenky do busu. Aby ranné napätie bolo dokonané, Vlado prišiel dve minúty pred odchodom autobusu. Ak by sme ho nestihli, dalo by sa povedať, že akciu zabalíme lebo ďalšími spojmi by sme prišli až večer na miesto odkiaľ bol prechod naplánovaný...No ešte jedno prekvapenie sme museli prežiť: prestup na ďalší bus v Žarnovici, na ktorý sme mali len minútu. Šofér to vyšperkoval tak, že si poslednú zastávku pred Žarnovicou, v Novej Bani, dal ešte päťminútovú pauzičku na cigaretku. Nakoniec sme stihli aj tento autobus a s milým šoférom sme sa postupne dopracovali až do osady Penhýbel.
A tu vo výške 635 m n. m. o 11 15 sme začali po červenej značke ukrajovať z nášho prechodu 1. túru smer turistický prístrešok pod zrúcaninou hradu Hrušov. Príjemne chladným premenlivým počasím lesnými cestičkami sme sa dostali až k prameňu pod Sokolcom, tu sme sa napili a pokračovali ďalej po asfaltke avšak mali sme vystúpiť červenou značkou k rázcestníku Krížové cesty. Ten by sme minuli keby som sa neobzrel a videl červenú značku za nami stúpať asfaltkou do kopca no to však bola červená ktorou sme mali práve schádzať z Krížových ciest . Tak sme si urobili asi pol kilometra navyše zachádzku. Asi už začínalo fungovať tajomné strácanie v Tribeči. :-)
Po čase sme sa odpojili z asfaltovej cesty a už sme kráčali len lesnými cestičkami. Míňajúc rôzne obory dostali sme sa až na laz Beresovo alebo Berezovský štál. Na chvíľu zložili batohy, dali si chriapku pokochali sa okolím a opäť šliapali ďalej. Kúsok pred Jedľovými Kostoľanmi mi zavolal kamarát z práce, že treba niečo pracovné ešte vybaviť, no proste do krčmy sme museli tak či tak zájsť. Vybavili sme všetko potrebné, dali si pivko, fernet a najedli sa výborných utopencov. Čas sme mali dobrý, tak sme si ešte chvíľku oddýchli v krčmičke a za účasti zapadajúceho slnka, blížiaceho šera vyrazili. Posledných cca sedem kilometrov sme došli v rýchlom tempe, za tmy na naplánované miesto pod zrúcaninou hradu Hrušov, do veľkého turistického prístrešku. Vladino z toho pivka a fernetu šiel ako neriadená lokomotíva, niečo ako keď dostal Fantozzi megacloumák na pretekoch cyklistických. :-)
Ani pod zrúcaninou neprestali tajomstvá Tribeču. V diaľke sme videli svetielko, ktoré sem-tam preblikávalo, no nehýbalo sa. Najprv sme si mysleli, že asi tam niekto stojí a pozerá na nás, no ale stále a stále celý večer?! No nakoniec nevediac, čo to môže byť, sme to nechali tak. Až ráno sme zistili, že je to elektrická sviečka, na malom pomníčku na počesť jedného stavbára, ktorý sa zúčastňoval rekonštrukcie hradu.
Nakoniec sme si večer dali ešte nejaké teplé jedlo, napili sa, postavili stan, vybalili karimatky, spacáky a všetko ostatné a zaľahli sme už o 20 30 na kute. Čo s takou skorou večernou hodinou? Zahráme karty. No ale Vladino si ľahol do spacáku a za päť sekúnd zaspal. Ja asi za desať... a tak sme spali zaslúženým spánkom až do rána... v noci sme počuli len líšky zavýjať v diaľke.
Ak by som zhodnotil prvý deň resp. poldeň, tak za celý deň sme nestretli žiadneho človeka, ak nepočítame ľudí v reštaurácii, len raz sme sa stratili. :-) Ale išlo sa nám výborne, čas sme mali tiež dobrý versus tie veľké bágle. A nohy sme rozbehali, ako sme chceli a potrebovali.
1.deň sme prešli 22,32 km, vystúpali 508 výškových metrov a zostúpali 655 výškových metrov.
Druhý deň sme sa zobudili o 6 05, ešte za tmy, relatívne vyspatí. Vonku bolo okolo 0 stupňov, para z úst bola :-). Najedli sme sa, dali si kávičku a s pomalým brieždením sme začínali vidieť kontúry samotnej zrúcaniny a lešenia pri ňom. Vladino šiel pozrieť to spomínané svetlo a ja som skočil na suché WC. Niečo pred pol ôsmou sme vyrazili smer Skýcov.
Začali sme s neznačenou skratkou, až sme sa dostali na zelenú turistickú značku smerujúcej do Skýcova. V Skýcove sme doplnili zásoby vody, dostali chuť na tresku, tak sme si ju kúpili a s rožkami ju pojedli na peknom námestíčku a vyrazili po zelenej značke až na Veľký Tribeč. Spočiatku po asfaltovej ceste až na rázcestník Prostredný vrch, hranicu okresov Žarnovica a Partizánske. Cestou sme míňali zvyšky ruín starej vápenice a gigantickú lavičku ako turistickú atrakciu. Počasie sa zahaľovalo do hmly, miestami hustej hmly...hlavný hrebeň Tribeču sa začal rysovať po Tribečsku :-).
Z Prostredného vrchu sme klesli pod vrch Adamíková a prudkým výšľapom sme sa dostali až naň, míňajúc v hmle stádo muflónov. Za rázcestníkom, kúsok od cesty, pri navŕšených skalách, sa nachádzala pamiatka na SNP a to sklad zbraní z roku 1944-45. A práve vtedy zavolal Lukáš, kolega z práce, že nás príde pozrieť a bude nás sprevádzať až na vrchol Veľkého Tribeču, aby som mu povedal aktuálnu polohu. Tak sme sa obaja potešili ďalšiemu človeku, keďže ani v tento deň sme nikoho nestretli na cestách. Postupne sme sa dostali pod Krásny vrch, sedlo pod Rakytou. Začalo pršať. Natiahli sme si vzájomne plášte na batohy a vyrazili smer Javorový vrch. Narazili sme po pár kilometroch na útuľňu, resp. skôr malý turistický prístrešok s názvom Javorinka. Čas sme mali výborný, počasie mrzké...nebolo teda o čom a dali sme si pauzičku. Uvarili vodu na kávu, čaj a instantné oné, trocha sa usušili a nasávali potrebné teplo. Tu sa druhý krát ozval tajomný Tribeč: Keďže vonku pofukovalo, tak sme si zvnútra privreli dvere na chatke, avšak po chvíli sme počuli jasné kroky, tak sme si mysleli, že kamarát Lukáš prichádza, otvoríme dvere a nikto...hmmm. Asi sa nám to len zdalo, ale obom? :-) Tak sme Lukášovi zavolali, a hop...signál sa začal strácať...tak skúsil Vladino a on podobne. Až za cca päť minút sa Lukáš ozval a dohodli sme sa , kde sa asi a kedy stretneme. Po dobrej obednej pauzičke sme pokračovali, okolo jarmočného kríža prešli a dopracovali sme sa na vytúžený Javorový vrch. Kúsok pred vrcholom nás dobehol aj Lukáš, idúci naľahko. A počnúc ním, sme konečne začali stretať ďalších turistov. Nebolo ich zas tak veľa, dokopy cca osem. Stále v relatívne hustej hmle sme popri rôznych oborách pokračovali všetci traja na Mišov vrch, do sedla Trojchotár až k Medvediemu vrchu. Tu sme sa od vracajúceho turistu dozvedeli, že asi neprejdeme, že je tam poľovačka a stojaci poľovník ľudí zavracia z cesty, zo zelenej značky. Tak aj bolo. Nechcelo sa nám hodinu čakať, tak sme zišli s tými ťažkými batohmi o cca 100 výškových metrov nižšie, cez rôzne krkaháje a iné necesty aby sme zas o nejaké 2 km nastúpali zídené metre, kúsok pod Malým Tribečom. Počas "obchádzky" sme opäť videli mufloniu čriedu a hlavne počuli neutíchajúcu streľbu z poľovníckych guľovníc.
Po Malom Tribeči nasledovalo už len sedlo pod Veľkým Tribečom a stúpanie na najvyšší vrch nášho trojdňového treku, na Veľký Tribeč. A aj na ten sme sa dopracovali, za stálej hmly a citeľného ochladenia si pripili, natočili upútavku na tohtoročný vianočný bivak a rozlúčili sa s Lukášom, ktorý sa tu otáčal a smeroval späť k autu, ktoré si nechal v Krnči.
Na Veľký Tribeč sme sa držali v sobotu len zelenej turistickej značky a z neho sa držíme, až do cieľa, len červenej značky. Pravidlá sú jasné. A tak sme vyrazili, smer Kostoľany pod Tribečom, s vidinou vykúrenej útulnej krčmičky a teplej polievočky, ešte cca posledných 7,5km. Klesaním sme sa dostali k rázcestníku Petríková, potom k Babova dolina až k hohárni Jedliny. Tu začala posledná obštrukcia, a to asfaltová cesta, nepriateľ všetkých turistov. Cestou do Kostolian sme míňali ešte rázcestník, z ktorého budeme vyrážať posledný deň, až sme sa napokon dostali do samotnej dediny. A hop, chyba lávky, krčma zavretá, majitelia sú chorí...
Tak sme sadli na lavičku na zástavke autobusu a dumali, už dostatočne unavení, čo s načatým chladným večerom. Najbližšia dedina cca 2km, ale či tam bude krčma otvorená...hmmm...a tak Vladino vymyslel, aby sme si zobrali taxík a šli až do Zlatna, kde bude možno náš kamarát a keď nie, je tam turistická útulňa a aj krčma, asi. A tak aj bolo. Najprv sme šli v Zlatne obzrieť útulňu, ktorá je na futbalovom ihrisku. Bola chladná, ale miesta dosť. A potom sme zamierili na niečo teplé pod zub do pohostinstva "Škôlka", no nič nebolo, tak len tyčinky a bororo a čaj a káva a bororo a potom už len bororo. Ozvali sme sa kamarátovi, ktorý tu stavia dom, ale nebol v dedine, len jeho brat a že vraj bude asi v "Škôlke". A za chvíľu nám máva a kecáme s bratom a popíjame a máme už istý spánok v hrubej stavbe domu nášho kamaráta, na parketách s fungujúcou vykurovacou podlahou... Taký prepych?!
Noc bola teplá a chrápajúca...vyspal som sa horšie ako noc pred. Na hodinkách mi "body battery" píše 5 zo 100. Malo by si telo oddýchnuť a neodporúčajú sa väčšie aktivity. :-) No ale je tu ešte tretí deň putovania!
2.deň sme prešli 30,99 km, vystúpali 999,5 výškových metrov a zostúpali 1244 výškových metrov.
Tretí deň sme sa zobudili teda v nedokončenom dome, zohriali na variči vodu na kávu a na niečo instantné, hlavne teplé. Pozreli sme blízku kadibúdku, pobalili sa a o 7 30 sme už boli na zastávke v Zlatne prichystaní na odvoz dohovoreným taxíkom, späť do Kostolian pod Tribečom. O 8 00 presne, pri rázcestníku červenej turistickej značky Kostoľany pod Tribečom, sme zahájili štart poslednej etapy.
Na nedeľný deň hlásili pekné počasíčko a to sa zrána aj ukázalo pravdivým tvrdením. Prešli sme popod hrad Gýmeš príjemnou lesnou cestou, potom k rybníku pri Remitáži, neskôr k táborisku a autocampu s rovnakým názvom, do Žíran, kde sme si dopriali malú pauzičku a napili sa vody. Prvých ľudí v ten deň sme stretli až pod Žibricou, boli naľahko, len s nordic walking paličkami...tak som im navrhol výmenu paličiek za naše batohy...nechceli :-). Stále po červenej, stále...k rázcestníku Pod Dlhou skalou, odkiaľ začína dosť prudké, takmer 400-metrové stúpanie na vrchol Žibrice. Aj inak kľudný Vladino si zanadával. Bodaj by nie, šmýkalo sa a značka neviedla serpentínkami ale takmer priamo. Tesne po 11tej hodine sme sa nachádzali "Pod Žibricou", kde smerovník ukazoval na vrchol ešte 15minút, avšak za 2minútky sme tam boli. A na moje potešenie, tesne pod vrcholom, ma oslovil mojim menom ďalší kolega z práce, ktorý tam bol s deťmi. On sa čudoval mne, ja zas jemu, čo tu robíme. Na vrchole sme sa všetci traja aj s Vladinom pobratali, pokecali. Postupne ľudia prichádzali, odchádzali, no my sme si zložili batohy a dopriali si v krátkom tričku na slnkom ohriatom vzduchu takmer hodinovú, relaxačnú pauzičku. V diaľke sme pozorovali ako sa z Nitrianskej kotliny na Zobor zasúva oblačnosť. Ani sa nám nechcelo, no museli sme sa pobaliť, obliecť a hodiť na seba neľahké bágle a vyrazili smer Zobor. V "Sedle pod Žibricou" sme opäť zakúsili hmlisté Tribečské počasie, a trvalo až kým sme nevystúpili na samotný vrchol Zoboru resp. do sedla pod ním. A tak sme posledné cca 2kilometre po červenej zišli už do obývanej časti mesta Nitra, miestnej časti Zobor, k rázcestníku "Podhájska cesta". Tu sme oficiálne náš turistický trip ukončili.
Nasledovala už len "Zoborská studnička", taxík, kaviareň na autobusovej stanici v Nitre, piváreň na Mlynských Nivách a miesto, kde bývame :-).
Akciu hodnotím výborne, naplánoval som podľa mňa maximum potenciálneho hrebeňa, ktoré sa dá z pohoria Tribeč vyťažiť. Krajinársky a turisticky veľmi zaujímavé. A čo sa týka nálady, tribečsko tajomná, relaxačno veselá.
3.deň sme prešli 19,04 km, vystúpali 845,5 výškových metrov a zostúpali 780 výškových metrov.
Miňo
Prechod tajomného pohoria Tribeč
Prechod pohoria Tribeč sme chceli uskutočniť ešte minulý rok, kedy nás bolo asi päť, bohužiaľ sme niektorí dostali covid a museli sme teda termín presúvať. Na tohtoročnej schôdzi sme sa rozhodli, že do toho ideme opäť. Termín samotného prechodu nakoniec padol na nami predĺžený víkend z piatka do nedele od 25. do 27. novembra. Avšak s účasťou to bolo poslabšie a vykresali sa len dva kusy: ja a Vlado, kolega z práce.
A aby to nebolo také jednoduché, tak ešte vo štvrtok 24. novembra som oslavoval narodeniny kamarátove v jednej nemenovanej vinárni a šiel som spať o pol tretej ráno s tým že o šiestej vstávam. Do zelena vyspatý som teda zobral takmer 19 kilový batoh na plecia, rozlúčil sa s rodinkou a spojmi sa dostal na novo postavenú autobusovú stanicu Mlynské nivy, čakajúc na kolegu Vlada, ktorý mal lístky a miestenky do busu. Aby ranné napätie bolo dokonané, Vlado prišiel dve minúty pred odchodom autobusu. Ak by sme ho nestihli, dalo by sa povedať, že akciu zabalíme lebo ďalšími spojmi by sme prišli až večer na miesto odkiaľ bol prechod naplánovaný...No ešte jedno prekvapenie sme museli prežiť: prestup na ďalší bus v Žarnovici, na ktorý sme mali len minútu. Šofér to vyšperkoval tak, že si poslednú zastávku pred Žarnovicou, v Novej Bani, dal ešte päťminútovú pauzičku na cigaretku. Nakoniec sme stihli aj tento autobus a s milým šoférom sme sa postupne dopracovali až do osady Penhýbel.
A tu vo výške 635 m n. m. o 11 15 sme začali po červenej značke ukrajovať z nášho prechodu 1. túru smer turistický prístrešok pod zrúcaninou hradu Hrušov. Príjemne chladným premenlivým počasím lesnými cestičkami sme sa dostali až k prameňu pod Sokolcom, tu sme sa napili a pokračovali ďalej po asfaltke avšak mali sme vystúpiť červenou značkou k rázcestníku Krížové cesty. Ten by sme minuli keby som sa neobzrel a videl červenú značku za nami stúpať asfaltkou do kopca no to však bola červená ktorou sme mali práve schádzať z Krížových ciest . Tak sme si urobili asi pol kilometra navyše zachádzku. Asi už začínalo fungovať tajomné strácanie v Tribeči. :-)
Po čase sme sa odpojili z asfaltovej cesty a už sme kráčali len lesnými cestičkami. Míňajúc rôzne obory dostali sme sa až na laz Beresovo alebo Berezovský štál. Na chvíľu zložili batohy, dali si chriapku pokochali sa okolím a opäť šliapali ďalej. Kúsok pred Jedľovými Kostoľanmi mi zavolal kamarát z práce, že treba niečo pracovné ešte vybaviť, no proste do krčmy sme museli tak či tak zájsť. Vybavili sme všetko potrebné, dali si pivko, fernet a najedli sa výborných utopencov. Čas sme mali dobrý, tak sme si ešte chvíľku oddýchli v krčmičke a za účasti zapadajúceho slnka, blížiaceho šera vyrazili. Posledných cca sedem kilometrov sme došli v rýchlom tempe, za tmy na naplánované miesto pod zrúcaninou hradu Hrušov, do veľkého turistického prístrešku. Vladino z toho pivka a fernetu šiel ako neriadená lokomotíva, niečo ako keď dostal Fantozzi megacloumák na pretekoch cyklistických. :-)
Ani pod zrúcaninou neprestali tajomstvá Tribeču. V diaľke sme videli svetielko, ktoré sem-tam preblikávalo, no nehýbalo sa. Najprv sme si mysleli, že asi tam niekto stojí a pozerá na nás, no ale stále a stále celý večer?! No nakoniec nevediac, čo to môže byť, sme to nechali tak. Až ráno sme zistili, že je to elektrická sviečka, na malom pomníčku na počesť jedného stavbára, ktorý sa zúčastňoval rekonštrukcie hradu.
Nakoniec sme si večer dali ešte nejaké teplé jedlo, napili sa, postavili stan, vybalili karimatky, spacáky a všetko ostatné a zaľahli sme už o 20 30 na kute. Čo s takou skorou večernou hodinou? Zahráme karty. No ale Vladino si ľahol do spacáku a za päť sekúnd zaspal. Ja asi za desať... a tak sme spali zaslúženým spánkom až do rána... v noci sme počuli len líšky zavýjať v diaľke.
Ak by som zhodnotil prvý deň resp. poldeň, tak za celý deň sme nestretli žiadneho človeka, ak nepočítame ľudí v reštaurácii, len raz sme sa stratili. :-) Ale išlo sa nám výborne, čas sme mali tiež dobrý versus tie veľké bágle. A nohy sme rozbehali, ako sme chceli a potrebovali.
1.deň sme prešli 22,32 km, vystúpali 508 výškových metrov a zostúpali 655 výškových metrov.
Druhý deň sme sa zobudili o 6 05, ešte za tmy, relatívne vyspatí. Vonku bolo okolo 0 stupňov, para z úst bola :-). Najedli sme sa, dali si kávičku a s pomalým brieždením sme začínali vidieť kontúry samotnej zrúcaniny a lešenia pri ňom. Vladino šiel pozrieť to spomínané svetlo a ja som skočil na suché WC. Niečo pred pol ôsmou sme vyrazili smer Skýcov.
Začali sme s neznačenou skratkou, až sme sa dostali na zelenú turistickú značku smerujúcej do Skýcova. V Skýcove sme doplnili zásoby vody, dostali chuť na tresku, tak sme si ju kúpili a s rožkami ju pojedli na peknom námestíčku a vyrazili po zelenej značke až na Veľký Tribeč. Spočiatku po asfaltovej ceste až na rázcestník Prostredný vrch, hranicu okresov Žarnovica a Partizánske. Cestou sme míňali zvyšky ruín starej vápenice a gigantickú lavičku ako turistickú atrakciu. Počasie sa zahaľovalo do hmly, miestami hustej hmly...hlavný hrebeň Tribeču sa začal rysovať po Tribečsku :-).
Z Prostredného vrchu sme klesli pod vrch Adamíková a prudkým výšľapom sme sa dostali až naň, míňajúc v hmle stádo muflónov. Za rázcestníkom, kúsok od cesty, pri navŕšených skalách, sa nachádzala pamiatka na SNP a to sklad zbraní z roku 1944-45. A práve vtedy zavolal Lukáš, kolega z práce, že nás príde pozrieť a bude nás sprevádzať až na vrchol Veľkého Tribeču, aby som mu povedal aktuálnu polohu. Tak sme sa obaja potešili ďalšiemu človeku, keďže ani v tento deň sme nikoho nestretli na cestách. Postupne sme sa dostali pod Krásny vrch, sedlo pod Rakytou. Začalo pršať. Natiahli sme si vzájomne plášte na batohy a vyrazili smer Javorový vrch. Narazili sme po pár kilometroch na útuľňu, resp. skôr malý turistický prístrešok s názvom Javorinka. Čas sme mali výborný, počasie mrzké...nebolo teda o čom a dali sme si pauzičku. Uvarili vodu na kávu, čaj a instantné oné, trocha sa usušili a nasávali potrebné teplo. Tu sa druhý krát ozval tajomný Tribeč: Keďže vonku pofukovalo, tak sme si zvnútra privreli dvere na chatke, avšak po chvíli sme počuli jasné kroky, tak sme si mysleli, že kamarát Lukáš prichádza, otvoríme dvere a nikto...hmmm. Asi sa nám to len zdalo, ale obom? :-) Tak sme Lukášovi zavolali, a hop...signál sa začal strácať...tak skúsil Vladino a on podobne. Až za cca päť minút sa Lukáš ozval a dohodli sme sa , kde sa asi a kedy stretneme. Po dobrej obednej pauzičke sme pokračovali, okolo jarmočného kríža prešli a dopracovali sme sa na vytúžený Javorový vrch. Kúsok pred vrcholom nás dobehol aj Lukáš, idúci naľahko. A počnúc ním, sme konečne začali stretať ďalších turistov. Nebolo ich zas tak veľa, dokopy cca osem. Stále v relatívne hustej hmle sme popri rôznych oborách pokračovali všetci traja na Mišov vrch, do sedla Trojchotár až k Medvediemu vrchu. Tu sme sa od vracajúceho turistu dozvedeli, že asi neprejdeme, že je tam poľovačka a stojaci poľovník ľudí zavracia z cesty, zo zelenej značky. Tak aj bolo. Nechcelo sa nám hodinu čakať, tak sme zišli s tými ťažkými batohmi o cca 100 výškových metrov nižšie, cez rôzne krkaháje a iné necesty aby sme zas o nejaké 2 km nastúpali zídené metre, kúsok pod Malým Tribečom. Počas "obchádzky" sme opäť videli mufloniu čriedu a hlavne počuli neutíchajúcu streľbu z poľovníckych guľovníc.
Po Malom Tribeči nasledovalo už len sedlo pod Veľkým Tribečom a stúpanie na najvyšší vrch nášho trojdňového treku, na Veľký Tribeč. A aj na ten sme sa dopracovali, za stálej hmly a citeľného ochladenia si pripili, natočili upútavku na tohtoročný vianočný bivak a rozlúčili sa s Lukášom, ktorý sa tu otáčal a smeroval späť k autu, ktoré si nechal v Krnči.
Na Veľký Tribeč sme sa držali v sobotu len zelenej turistickej značky a z neho sa držíme, až do cieľa, len červenej značky. Pravidlá sú jasné. A tak sme vyrazili, smer Kostoľany pod Tribečom, s vidinou vykúrenej útulnej krčmičky a teplej polievočky, ešte cca posledných 7,5km. Klesaním sme sa dostali k rázcestníku Petríková, potom k Babova dolina až k hohárni Jedliny. Tu začala posledná obštrukcia, a to asfaltová cesta, nepriateľ všetkých turistov. Cestou do Kostolian sme míňali ešte rázcestník, z ktorého budeme vyrážať posledný deň, až sme sa napokon dostali do samotnej dediny. A hop, chyba lávky, krčma zavretá, majitelia sú chorí...
Tak sme sadli na lavičku na zástavke autobusu a dumali, už dostatočne unavení, čo s načatým chladným večerom. Najbližšia dedina cca 2km, ale či tam bude krčma otvorená...hmmm...a tak Vladino vymyslel, aby sme si zobrali taxík a šli až do Zlatna, kde bude možno náš kamarát a keď nie, je tam turistická útulňa a aj krčma, asi. A tak aj bolo. Najprv sme šli v Zlatne obzrieť útulňu, ktorá je na futbalovom ihrisku. Bola chladná, ale miesta dosť. A potom sme zamierili na niečo teplé pod zub do pohostinstva "Škôlka", no nič nebolo, tak len tyčinky a bororo a čaj a káva a bororo a potom už len bororo. Ozvali sme sa kamarátovi, ktorý tu stavia dom, ale nebol v dedine, len jeho brat a že vraj bude asi v "Škôlke". A za chvíľu nám máva a kecáme s bratom a popíjame a máme už istý spánok v hrubej stavbe domu nášho kamaráta, na parketách s fungujúcou vykurovacou podlahou... Taký prepych?!
Noc bola teplá a chrápajúca...vyspal som sa horšie ako noc pred. Na hodinkách mi "body battery" píše 5 zo 100. Malo by si telo oddýchnuť a neodporúčajú sa väčšie aktivity. :-) No ale je tu ešte tretí deň putovania!
2.deň sme prešli 30,99 km, vystúpali 999,5 výškových metrov a zostúpali 1244 výškových metrov.
Tretí deň sme sa zobudili teda v nedokončenom dome, zohriali na variči vodu na kávu a na niečo instantné, hlavne teplé. Pozreli sme blízku kadibúdku, pobalili sa a o 7 30 sme už boli na zastávke v Zlatne prichystaní na odvoz dohovoreným taxíkom, späť do Kostolian pod Tribečom. O 8 00 presne, pri rázcestníku červenej turistickej značky Kostoľany pod Tribečom, sme zahájili štart poslednej etapy.
Na nedeľný deň hlásili pekné počasíčko a to sa zrána aj ukázalo pravdivým tvrdením. Prešli sme popod hrad Gýmeš príjemnou lesnou cestou, potom k rybníku pri Remitáži, neskôr k táborisku a autocampu s rovnakým názvom, do Žíran, kde sme si dopriali malú pauzičku a napili sa vody. Prvých ľudí v ten deň sme stretli až pod Žibricou, boli naľahko, len s nordic walking paličkami...tak som im navrhol výmenu paličiek za naše batohy...nechceli :-). Stále po červenej, stále...k rázcestníku Pod Dlhou skalou, odkiaľ začína dosť prudké, takmer 400-metrové stúpanie na vrchol Žibrice. Aj inak kľudný Vladino si zanadával. Bodaj by nie, šmýkalo sa a značka neviedla serpentínkami ale takmer priamo. Tesne po 11tej hodine sme sa nachádzali "Pod Žibricou", kde smerovník ukazoval na vrchol ešte 15minút, avšak za 2minútky sme tam boli. A na moje potešenie, tesne pod vrcholom, ma oslovil mojim menom ďalší kolega z práce, ktorý tam bol s deťmi. On sa čudoval mne, ja zas jemu, čo tu robíme. Na vrchole sme sa všetci traja aj s Vladinom pobratali, pokecali. Postupne ľudia prichádzali, odchádzali, no my sme si zložili batohy a dopriali si v krátkom tričku na slnkom ohriatom vzduchu takmer hodinovú, relaxačnú pauzičku. V diaľke sme pozorovali ako sa z Nitrianskej kotliny na Zobor zasúva oblačnosť. Ani sa nám nechcelo, no museli sme sa pobaliť, obliecť a hodiť na seba neľahké bágle a vyrazili smer Zobor. V "Sedle pod Žibricou" sme opäť zakúsili hmlisté Tribečské počasie, a trvalo až kým sme nevystúpili na samotný vrchol Zoboru resp. do sedla pod ním. A tak sme posledné cca 2kilometre po červenej zišli už do obývanej časti mesta Nitra, miestnej časti Zobor, k rázcestníku "Podhájska cesta". Tu sme oficiálne náš turistický trip ukončili.
Nasledovala už len "Zoborská studnička", taxík, kaviareň na autobusovej stanici v Nitre, piváreň na Mlynských Nivách a miesto, kde bývame :-).
Akciu hodnotím výborne, naplánoval som podľa mňa maximum potenciálneho hrebeňa, ktoré sa dá z pohoria Tribeč vyťažiť. Krajinársky a turisticky veľmi zaujímavé. A čo sa týka nálady, tribečsko tajomná, relaxačno veselá.
3.deň sme prešli 19,04 km, vystúpali 845,5 výškových metrov a zostúpali 780 výškových metrov.
Miňo



Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo
Miňo



