Tento ročník tatačundru bol 11.ty v poradí a opäť sa konal v Malej Fatre ako úplne prvý ročník. Preto sme opäť vybrali aj biele tričká aj zelenú farbu loga. Taká malá spomienka na úplne začiatky.
Skúšali sme získať aj grant zo ZSE, nejaké peniaze, ktoré by nám pomohli pri financovaní čundru, ale nevyhrali sme, resp. neboli sme vybratí. Nevadí, troška sme sa uskromnili a prvýkrát v histórii sme nespali na chatách a v postieľkach ale v kempoch, v stanoch a spacákoch, aj keď…
Aby sme však všetko nemuseli brať na chrbtoch, veľmi nám situáciu uľahčil kamarát Janči, ktorý mal po operácii kolena a netrúfal si na turistiku, ale ako zásobovač, nakladač, vykladač a supportér s autom sa osvedčil na výbornú. Jeho synak samozrejme turistiku absolvoval s nami.
Trasu sme zvolili nezvyčajnú, hlavne prvý deň.
Pozbieraní z rôznych miest /Bratislava, Pezinok, Považská Bystrica/ sme sa v relatívne presnom čase „vylodili“ z vlaku…správne asi „vyvlákčili“ 😊 okolo poludnia na stanici v Kraľovanoch.
Malá vsuvka: Dedina Kraľovany (najmä jej časť Rieka) patrí medzi miesta s najnižším počtom slnečných dní na Slovensku. Počas zimy tu obyvatelia žijú niekoľko týždňov bez jediného priameho slnečného lúča. Slnečné lúče blokuje vysoký kopec Kraľovianska kopa. Obec leží hlboko v údolí pod týmto vrchom. Obdobie bez slnka trvá približne 50 dní. Začína sa v polovici decembra a končí v druhej polovici januára. Miestami sa lúče neukážu až do marca.
A v týchto Kraľovanoch, sme poodovzdávali posledné nesesery v zmysle spacáky, stany, karimatky Jančimu do auta, ktorý nás tam akurát čakal na svojom netypickom elektroaute Fisker Ocean.
Samotná túra mohla začať. Z Kraľovianskej stanice sme sa napasovali na zelenú turistickú značku, prudko do kopca sme začali potiť pivká vypité vo vlaku (samozrejme len dospelí 😊), až sme sa dopracovali na neznačkovanú zvážnicu, ktorou sme pokračovali až k jazeru v Šútove, bývalý zatopený lom, ktoré sa pre neprehľadnosť volá Kraľovanské jazero 😊. Tu sme sa s radosťou, vo výbornej vodičke s teplotou podobnej okolitému vzduchu vykúpali a mohli sa ísť naobedovať do reštaurácie Rieka.
Po kúpeli a obede sa nikomu nechcelo šliapať v teple ešte ďalších 6km do kempu v Trusalovej. Ale museli sme, tak sme šli. Cez Rieku, Šútovo…skratkou zo Šútova cez zelenú lúčku niekde „Pod Rovňami“, na ktorej sme si pohoveli aspoň polhodinku a poobzerali okolité vrcholky a hlavne sme sa kochali.
Niektorí prieskumníci sa rozhodli prejsť do kempu skratkami cez neznačkovaný, nechodený a neznámy lesný terén plný kliešťov….skratka to bola náročná, no zaujímavá.
Gro kompánie sa napichol opäť na zelenú turistickú značku, popod Hlásnu skalu to stočili na Kamenný závoz na žltú turistickú značku až do kempu Trusalová.
V kempe sme si postavili stany, ktoré tu doviezol Janči, zvítali sa s Miloškom, ktorí s deťmi prišiel autom až z Rožnova pod Radhoštěm.
Okrem stanov sme mali zajednané tri chatky pre celkovo 12 ľudí, ktorí nemajú tendenciu spať v spacákoch a stanoch, resp. v prípade potreby kvalitnejšieho spánku pre najmenšie deti.
Všetko sme využili, väčší zvyšok ansámblu spal v stanoch a drsniaci len tak pod holým nebom.
Ráno sme mali prichystané raňajky v bufete u Janky, po raňajkách sme sa dali do poriadku v zmysle hygienickom, zaplatil som účet v kempe, všetko pobalili a opäť nepotrebné veci dali Jančimu do auta.
Ranná spoločná fotečka pred kempom a môžeme začať najťažší a nosný deň tatačundru 2026, prechod cez hrebeň.
Turistická časť deň druhý:
Z autocampu v Trusalovej sme naplánovali výstup na Chatu pod Chlebom, poctivých vyše 900 m prevýšenia, odtiaľ na Snilovské sedlo…/tu v prípade potreby zostup lanovkou s niektorými malými unavenými deťmi a šoférmi dvoch áut/…na hranu Veľkého Fatranského Kriváňa, prípadne aj výstup naň, potom na Pekelník do sedla Bublen a dole netypickým hrebeňom cez Sedlo na komi až dole do Kempu Belá Nižné Kamence.
Tak aj bolo.
Keďže nakoniec autá boli až tri, mohli si šoféri dvoch áut samotnú etapu aj absolovať s tým, že Janči ich privezie späť k autám, ktoré nechali na Trusalovej.
Cesta na Chatu pod Chlebom vedie najprv po žltej turistickej značke až k rázcestníku Zajacová, kde začína zelená turistická značka a tá už určuje aj zmenu terénu na lesnú cestu. Niektorí zo Zajacovej použili skratku, ktorá nakoniec, ako sa ukázalo, opäť bola náročnejšia. Kúsok od spojnice zelenej značky a skratky turistická cesta vchádza do lesa a serpentínami sa dopracujeme až ku kóte Ploštiny, vo výške 1112 m n. m. Odtiaľ tzv. „Generálom“ vyše 350 výškových metrov na prerobenú Chatu pod Chlebom. Musím podotknúť, že aj v čase obeda, kedy bolo okolo chaty veľmi veľa turistov to mali s obsluhou organizačne zvládnuté…. Najedli sme sa, popili nejaké pivečko a šup ho na Snilovské sedlo. Tu sa niektorí oddelili a šli lanovkou dolu a zvyšok pokračoval po navrhnutej trase.
Na hrane Veľkého Kriváňa sme rozoberali s menším synom rozdiel medzi Kriváňom a Veľkým Fatranským Kriváňom…až ho to tak namotalo, že si ešte urobil s niektorými deťmi aj zachádzku na V.F. Kriváň.
Odtiaľ sme pokračovali na Pekelník, do Sedla Bublen na vrch Koniarky, ktorý je zaujímavý tým, že ním vedie hlavný hrebeň Malej Fatry ale hlavná červená značka nie…obchádza ho.
Z Koniarok málo vychodeným hrebeňom na Hole, a odtiaľ prudko do Sedla na Koni, ktoré má nádherný tvar a reliéf. Zo sedla lesom, lúkami až do doliny Malej Bránice stále po zelenej značke.
Až pri rázcestí na hlavnej ceste sme už vedeli, že nemusíme klesať a len sa dopracovať k našim kamarátom do kempu. Keďže kemp nie je vôbec malý a má rozlohu viac ako 20 000m2, trvalo nám to ďalších 20minút.
Tu sme sa všetci zvítali a híkali nad dvoma ozrutnými stanmi, z ktorých jeden doniesol Janči v aute a druhý poskytol Mrudžik. A ako bonbónik, Miloško kúpil v Lidli prvotnú záchranu od haldu v podobe salámy, šunky, pečiva, vody a pivka. Dobre to padlo.
Ustlali sme si a pobrali sa za zážitkamii do miestneho bufetu, kde sme sa rozhodli, že tretí deň už nepôjdeme na žiadnu túru a okolo 11tej nám ide bus do Žiliny.
Okrem veselých zážitkov sme museli reflektovať aj na jemnú zlomeninu (nalomené) zápästie Mateja , ktorú mu spravil miestny terchovský futbalista strelou lopty do ruky pri futbale. Boli na pohotovosti v Žiline a ako odmenu si doniesol sadru.
Deň tretí sa niesol v znamení balenia a odchádzaní a lúčení
Zvyšok cestovateľov sa po buse z Kameniec do Žiliny rozhodol ísť na Makalu, resp. do Makalu, nepálskej reštaurácie v Žiline. Po výdatnom obede sme ešte prišli pozrieť Mareka do Novej synagógy, kde prebiehal tzv. Ančafest. Odtiaľ na hlavnú vlakovú stanicu v Žiline a smer domov.
Bol to opäť parádny víkend aj so športovým dvojdňovým výkonom (hlavne čo sa detí týka), cca 35km a cca 2000m výškových.
No stehienka a lýtka sme cítili aj my dospelí…