Trinásťmiliónová metropola Iránu je jedným z najväčších miest Ázie. Nachádza sa v severnej časti krajiny, priamo pod južnými svahmi pohoria Elborz. Leží v nadmorskej výške 1200 metrov a je považované za jedno z najviac znečistených miest na svete. Výrazne k tomu prispieva šialená dopravná situácia v celom meste a jeho okolí. Kultúrne pamiatky sa tu síce dajú zrátať na prstoch jednej ruky, no náš hostiteľ Reza napriek tomu pre nás vymyslel veľmi zaujímavý program, ktorý počas celého dňa gradoval a vyvrcholil skvelou shisha-party v okrajovej štvrti Darabad.
Keďže sa zo soboty na nedeľu v Iráne menil letný čas na zimný, pospali sme si o hodinku dlhšie. Ráno na nás čakajú výdatné raňajky, ktoré pripravila Rezova manželka so synom. Opäť sa z chuti poriadne “natlačíme”. Reza medzi tým nervózne pobehuje po byte, je zrejmé, že niečo nevyšlo podľa jeho predstáv. Keď prizná dôvod svojej “nesvojosti” (nemôže sa dovolať vodičovi mikrobusu), upokojujeme ho našim záujmom spoznať okrem iného aj hromadnú dopravu v Teheráne. Odchádzame teda na zastávku MHD, ktorá je vzdialená asi 50 metrov od jeho domu. Po krátkej chvíli sa objaví autobus značky Ikarus – pochopiteľne, že je to práve náš spoj, Akosi sa nevieme ubrániť pocitu, že náš Reza má nejaký tajný diaľkový ovládač a všetko ním riadi. Samotrejme, že medzi tým už stihol kúpiť lístky, pozdraviť sa so všetkými okoloidúcimi, dať nám základné inštrukcie ohľadom cestovania v prostriedkoch hromadnej dopravy, atď, atď. A to vraj celú noc nespal, vozil nejakých turistov z letiska do hotela. Odbivuhodný človek.
Asi po polhodine divokej jazdy totálne preplnenými ulicami južného Teheránu prestupujeme na metro. A to už je iné cestovanie. Relatívne moderná vlaková súprava nás relatívne rýchlo prepraví priamo do centra mesta – na preslávený Teheránsky bazár. Keďže nikto z nás nie je veľkým milovníkom nakupovania, dávame si hodinku, viac-menej na “pričuchnutie si” tej zvláštnej orientálnej atmosféry najväčšieho trhoviska celého stredného východu. Dievčatá si berú na pomoc pri nakupovaní korenín Rezovu manželku. Je až neuveriteľné, že napriek tomu, že Maryeh nevie ani slovko po anglicky, s našimi babami sa v pohode “dohovorí” a poradí im, aké koreniny na čo použiť.
Z bazáru sa pešo premiestnime k Národnému múzeu. Trvá to asi pol hodinu, prechádzame hlučnými, preľudnenými uličkami, pozorujeme každodenný život obyčajných Iráncov. Niekedy sa nám zdá, že je to tu presne také isté ako u nás, inokedy zas, že náš svet a ten iránsky sú diametrálne odlišné. Nakoniec sa však zhodneme na tom, že jedno i druhé je pravda. Národné múzeum je v podstate jedna obrovská hala s historickými artefaktami väčšinou z čias slávnej Perzskej ríše. Najzaujímavejším exponátom je 1700 rokov stará múmia tzv. “Soľného muža”, ktorý sa nám tak trochu podobá na Miňa.
Oveľa silnejším zážitkom je návšteva Múzea šperkov. Zvláštnu príchuť jej dodáva osobná prehliadka pri vstupe, niekoľko desiatok ozbrojených strážcov a asi meter hrubé pancierové dvere. O niekoľko sekúnd však pochopíme … Nesmierne bohatstvo, ktoré po stáročia zhromažďovali perzskí a neskôr iránski šachovia – predovšetkým z dynastie Páhlaví – je sústredené tu, v podzemí centrálnej banky, asi na dvesto štvorcových metroch. Exponáty, ako zlatom a perlami vykladaný “Paví trón”, či 220-karátový diamant “Darjáje núr” majú nevyčísliteľnú hodnotu. Nie nadarmo sa o zbierke hovorí ako o iránskom národnom poklade.
Po prehliadke Múzea šperkov sa Rezovi konečne podarí zohnať mikrobus a tak sa môžme vydať na cestu do luxusnej severnej časti Teheránu. Objavujú sa prvé moderné budovy, niektoré rozmerov mrakodrapov. Podľa nápisov na budovách zisťujeme, že tu sídlia najmä centrály bánk, poisťovní a ropných spoločností. Aj vozový park sa zrazu mení, po prvýkrát vidíme jazdiť po uliciach najnovšie typy Mercedesov a BMW-čiek. Prechádzame okolo bývalej ambasády USA, ktorej múry sú popísané protiamerickými heslami. Najviac nás však pobaví karikatúra sochy slobody s tvárou ľudskej lebky.
Mikrobus nás vyvezie až do nadmorskej výšky takmer 2000 metrov, na úpätie pohoria Elborz. Táto teheránska štvrť sa volá Darabad a vedie z nej lanovka až takmer na na vrchol Mt.Tochal (3962 m), kde sa nachádza vraj najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete. Reza nás pozýva na hodinovú túru do bohom zabudnutej dedinky Pasghalen, kde pred 50 rokmi zastal čas (aspoň my z nej máme taký dojem). Pri západe slnka si pozrieme Teherán zhora – je to úžasný pohľad. Mesto o rozmeroch približne 80×50 kilometrov, to sa len tak nevidí.
Na záver nášho výletu po Teheráne si chceme ešte trošku vychutnať atmosféru okrajových častí Teheránu v nejakej typickej reštaurácii a zahnať hlad, ktorý na nás už dosť intenzívne útočí. Reza opäť zisťuje, vybavuje, zajednáva, a výsledkom je super pohodový večer pri čaji, kebabe a vodnej fajke. Krajší záver nášho iránskeho tripu sme si ani nemohli želať. Vieme, že plynú naše posledné hodiny v tejto úžasnej krajine, no nám sa stále akosi nechce odísť. No okolo 21.00 už nemáme inú možnosť. Rozlúčime sa s príjemným personálom a odchádzame do Rezovho domu pobaliť sa na odchod.
Balenie je rýchle, no trochu smutné. Za tých pár dní sme si našich hostiteľov veľmi obľúbili a zdá sa, že aj oni nás. A Rezova manželka Maryeh (napriek tomu, že moslimské ženy nesmú prejaviť svoje city pred cudzím mužom) sa s nami lúči so slzami v očiach. Má dvoch vlastných synov, no počas týchto pár dní mala vraj aj tri dcéry – Miku, Dancu a Ivku. Keďže mikrobus sa z letiska už späť do Teheránu nevráti, nemôže nás ísť Reza odprevadiť až na letisko. Všetci nastúpime dnu, naložíme batožinu, zatvoria sa dvere, mikrobus odchádza. A Reza uteká vedľa neho po chodníku a máva a máva a máva …
Na letisku Imáma Khomeneího sa najskôr rozlúčime s Mikim, ktorého lietadlo do Frankfurtu odlieta o tri hodiny skôr ako to naše. Potom nasleduje nekonečné čakanie na náš let do Dohy. Akonáhe nastúpime a zaujmeme svoje miesta, všetci ako na povel zalomíme. Dvojhodinový let do Dohy všetci prespíme. No po prílete do Dohy akosi ožijeme. A kam vedú naše prvé kroky? No predsa do duty free shopu. A čo si ako prve kúpime? No presa pivóóóó … Po desaťdňovom abstinovaní nám neskutočne chutí. Až kým nás nepríde upozorniť letisková ochranka, že na verejných priestranstvách je konzumácia alkoholu zakázaná.
Let Doha – Viedeň prebehne v pohode, poloprázdne lietadlo nám všetkým umožní sedieť pri okne. A tak sa kocháme výhľadmi na Katar, Saudskú Arábiu, Jordánsko, Sýriu, Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko …. až sa nakoniec z palubného reproduktoru ozve: “Dámy a páni, o dvadsať minút pristaneme na medzinárodnom letisku vo Viedni.” A o dvadsať minút vo Viedni naozaj pristaneme. Končí sa náhderný 11-dňový výlet, na ktorý určite nikto z nás tak skoro nezabudne. Už len cesta z Viedne do Bratislavy a je to za nami … Good Bye, Irán … Good Bye, Damavand … Good Bye, Reza !!!