Orientálna Perzia, záhadný, od zvyšku sveta izolovaný Irán. Smogom zahalený 18-miliónový Teherán, slnkom zaliaty Esfahán s azda najkrajším námestím sveta. Ramadán – deviaty mesiac islámskeho kalendára. Dobrosrdeční, priateľskí Peržania. A nad tým všetkým do neba týčiaci sa Damavand, najvyšší aktívny vulkán ázijského kontinentu. Bez akýchkoľvek pochybností najexotickejšia expedícia v histórii klubu, ktorá nám počas 11 dní poodhalila z každého iránskeho rožka troška. A možno aj kúsok viac …
Zvoní budík. Je sedem hodín, pätnásť minút – piatok 12. september 2008. V kalendári meno Mária (nezabudli sme na Bendžovu manželku Majku). Na stole letenka do Teheránu a cestovný pas s čerstvým iránskym vízom. V predsieni zbalený 20-kilogramový bágel s vecami na 11 dní. Takto alebo veľmi podobne sa v Bratislave prebúdza desať cestovateľov, na ktorých čaká dlhá cesta do Orientu. Ten jedenásty to má asi dosť podobné – iba že v 1500 km vzdialenom francúzskom Strasbourgu. Expedícia DAMAVAND 2008 štartuje !!!
Alfaluxácky mikrobus s prvými piatimi členmi expedície odchádza podľa plánu o 8:30 z Jurajovho dvora (rozumej Ďuriho dom na Krčméryho). Druhou nástupnou stanicou je Petržalka – Námestie hraničiarov, kde nastupujú zvyšní piati. V kompletnej zostave opúšťame našu hlavnú dedinu a naberáme smer letisko Schwechat. No hneď na úvod sa objaví prvá logistická chyba. Všetci už tak trochu prohibične naladení (v Iráne je alkohol prísne zakázaný) sme úplne zabudli na to, že zákaz konzumácie OH platí až od príletu do Teheránu. Na poslednej slovenskej čerpacej stanici však túto chybičku veľmi rýchlo napravíme – Fernetom si spríjemňujeme 40 km trasu z Bratislavy na letisko Schwechat.
A ako vlastne vyzerá naša konečná zostava? Z pôvodne plánovaného počtu 14 vypadla najskôr Magdalénka (zo zdravotných dôvodov) a týždeň pred odletom aj Majo a Martin, ktorí sa iránskym úradom zdali dostatočne podozriví na to, aby odmietli ich žiadosti o víza. Kto ich pozná, musí uznať, že su to už na prvý pohľad hotoví teroristi. Konečný počet sa teda ustálil na čísle 11. Piatich Marmoťákov (Mika, Danca, Tomáš, Miňo a Bendžo) doplnili Juraj, Ivka, Mário, Peťko a Miloš. Po svojej vlastnej osi sa zo Strasbourgu prepravuje Miki, ktorý sa k skupinke pridá na letisku v Teheráne.
Na viedenské medzinárodné letisko prichádzame v relatívne dobrom čase. Pred odletovou halou ešte stíhame pripraviť svoju batožinu na prepravu (niektorí vyrábajú zo svojich batohov hotové igelitové kukly) a mierime na check-in. Ten prebehne bez problémov, žiadna nadváha, žiadne príplatky. Už sa tešíme na duty-free a nejakú dobrú fľašku za výhodnú cenu. Avšak je tu opäť problém. Bendžo, ktorý sa podujal na nákup, musí pri pokladni ukázať letenku. Hmmm, smer Doha? Alkohol? A dokonca počas ramadanu? Nie, nie, máme smolu … A tak ostávame na sucho už vo Viedni.
Airbus A320 Katarských aerolínií sa dvíha do vzduchu presne na poludnie a zamieri si to priamo nad Bratislavu. Ďalej pokračuje ponad Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Sýriu, Jordánsko a Saudsku Arábiu až do svojho takmer 3000 km vzdialeného cieľa. Keďže sa nám na jeho palube podarí presvedčiť letušku, že my nepatríme k tým “Holy Mans”, ktorí uznávajú ramadan, trávime 5-hodinový let v príjemnej spoločnosti “chodiaceho Janka”, alias Johnyho Walkera. Palubný bar sa nám podarí uspešne vybieliť práve vo chvíli, keď pilot zaháji pristávací manéver. A práve vtedy Miňo zisťuje, že mu zmizla jedna ponožka. Márne je prehľadávanie okolia našich sedadiel, do ktorého sa zapoja dokonca aj letušky, po šesťstokorunovej Bridgedalke nieto ani stopy. Celý incident napokon ukončí jedna zo sympatických stewardiek. Daruje Miňovi darčekový balíček, ktorý okrem iných dôležitých a potrebných vecí (štuple do uší, škraboška) obsahuje aj pár čierných ponožiek – bavlnených, rôznej výšky …
Osemhodinové čakanie v Dohe si spríjemňujeme nákupom v duty-free shope, návštevou kaviarne, internetového kútika, neskôr sa zložíme vedľa modlitebnej miestnosti, ktorú si Miňo pomýlil s bowlingovou herňou. V Airbuse A320 do Teheránu, ktorý odlieta hodinu po polnoci, už na nás dýcha typická atmosféra Iránu. Ženy zahalené v šatkách, trošku ponurá atmosféra. Let však ubehne veľmi rýchlo a 4:30 miestneho času (rozdiel 2 a pol hodiny oproti nášmu času) pristávame na letisku Imama Khomeneího, asi 70 km od 13-miliónovej metropoly Iránu.
Po pristáti sa zrazu všetko neuveriteľným spôsobom rozbehne. Na letisku nás čaká Miki (jedenásty člen výpravy), spoločne s našim iránskym guidom Rezom Pirvalym. Ten hneď začína veci s prehľadom organizovať. Najskôr meníme Eurá a Doláre za iránske Rialy. A v priebehu pár minút sú z nás zrazu milionári. Za jedno Euro totiž dostávame približne 15.000 Rialov, za Dolár asi 10.000. Od zmenárne sa presúvame pred letisko, kde nás na parkovisku čaká mikrobus. Nahádžeme do vnútra batožinu, potom sa nasáčkujeme aj my, na záver Reza a vyrážame – smer Teheran a Reineh.
Prvé dojmy z tejto pre nás exotickej krajiny nie sú najpríjemnejšie. Celé okolie Teheránu je zahalené v hustom smogovom opare. Sme teda radi, že mesto obchádzame juhovýchodným obchvatom a mierime rovno do hôr. Dva- či trikrát stojíme za účelom nákupu potravín a plynových bômb do varičov. Prvú veľkú prestávku si ale dávame až v sedle pred mestom Polour. Je tu malý bazár, mešita a verejné WC (originál na iránsky spôsob). Až do tejto chvíle prebieha naša cesta v znamení dospávania prebdenej noci, všetci sme tak troku “oťapení”, bez záujmu sledovať okolie a vnímať krajinu. Zmena však nastane už čoskoro.
Presne o 9:30 sa za jednou z nespočetného množstva zákrut objaví pred nami obrovská pyramída so zasneženým vrcholom. Víta nás jeho výsosť Mount Damavand vysoký 5671 m. Pre viacerých z nás je to najvyššia hora, akú sme doteraz videli, nieto na ňu liezli. Všetci v momente “ožijeme” a deň sa zdá hneď krajší. A za necelú hodinku sme v cieli našej cesty, v malej horskej dedinke Reineh, v nadmorskej výške 2000 m. Tu máme poslednú možnosť nakúpiť si potraviny (i keď výber sa scvrkol na dva druhy tuniakových konzerv a ryžu v sáčkoch) a vychystať sa na štyri až šesť dní mimo civilizácie. Kým my vybavujeme posledné nákupy, Reza nám už zohnal malý nákladiak, ktorý nám vyvezie batožinu a aj niektorých z nás do prvého tábora Gosfand Sara, ktorý leží vo výške 3040 metrov. Tesne pred poludním sa lúčime s našim starostlivým hostiteľom a vyrážame v ústrety najvyššej sopke ázijského kontinentu …