Akcie

Marmoťácke návraty IV. - Gran Paradiso 2004

Skúsenosti pribúdali, ciele boli čoraz vyššie. V roku 2004 sme sa konečne rozhodli pre výstup na vrchol štvortisícovky. Za cieľ sme si vybrali nádherný kopec v oblasti Grajských Álp - Gran Paradiso (4061 m). Po obligátnych prípravách sme sa v sobotu 24.júla 2004 približne o druhej hodine v noci vydali na viac ako 1000 km dlhú cestu z Bratislavy do údolia Val Savarenche. Tu, v malom kempe v rovnomennej dedinke sme mali v pláne rozložiť si svoj prvý basecamp. O priebehu výpravy pojednáva štvrtá časť seriálu "Marmoťácke návraty", ktorú sme nazvali Gran Paradiso 2004.

Cesta pod Gran Paradiso bola neskutočne dlhá a poriadne namáhavá. Zostava sa oproti minulému roku nezmenila, opäť sme boli deviati a opäť rozdelení do troch áut. Fronteru obsadili Martin, Miňo a Mika, do Oktávky sa nasáčkovali okrem šoférky Danci Bendžo s Dedom a trojica Tomáš, Majo a Alenka (od tejto expedície vystupujúca aj pod skratkou TMA) využili služby Tomášovho VW Passat. Napriek tomu, že sme zo Slovenska odchádzali skoro ráno, lepšie povedané o druhej v noci, do cieľa sme dorazili až za súmraku. Cestou nás totiž postihli rôzne viac či menej očakávané skutočnosti. Najskôr to bola veľká zápcha na diaľnici v okolí Benátok, potom to bola prietrž mračien na Lago di Garda. Medzitým sme stáli asi na šiestich čerpacích staniciach a zháňali olej do Dancinej Oktávky. A aby toho nebolo málo, na záver sme aj poriadne zablúdili, keď sme sa asi dve hodiny motali v okolí Aosty a pátrali po správnej odbočke do doliny Val Savaranche ... 

{mosimage}Po únavnej sobotňajšej ceste sa nám v nedeľu ráno vôbec nechcelo vyliezť zo spacákov. Bolo už hádam desať, keď sme sa všetci ako tak rozhýbali. V pláne sme mali aklimatizačnú túru na 3414 m vysokú Punta Bioulu, ktorá sa týčila priamo nad našim kempom. A keďže kemp Val Savaranche sa nachádzal vo výške len 1600 m, bol naozaj najvyšší čas vyraziť na cestu v ústrety 1800 výškovým metrom. Prvá hodinka túry bola dosť nezáživná, lesný chodník bez výhľadov, okrem toho bolo neskutočne teplo. No vo výške približne 2000 metrov les ustúpil a nám sa začali postupne ukazovať okolité štvortisícovky. Ako prvý sa objavil rozložitý masív Gran Combin (4314 m) a po chvíľke sme uvideli aj náš najbližší cieľ Gran Paradiso (4061 m). Čím vyššie sme šlapali, tým terén nadobúdal viac a viac vysokohorský charakter. Niekde vo výške 3200 metrov sme narazili aj na snehové polia, ktoré nás príjemne schladili. Vrchol PUNTA BIOULA (3414 m) sme napokon dosiahli až okolo šiestej hodiny večer. Naša námaha však bola kráľovsky odmenená. Ten výhľad - to bol skutočný pohľad pre bohov. A v nemom úžase sme po prvýkrát uvideli strechu Európy - najvyšší vrch Álp - Mont Blanc (4810 m).

Po aklimatizačke sme sa v pondelok doobeda presunuli až na koniec doliny, kde sme na veľkom parkovisku (2050 m) odstavili autá. Bol pred nami len krátky - asi dvojhodinový výstup na chatu Vittorio Emanuele II. (2775 m), odkiaľ sme plánovali zaútočiť na vrchol Gran Paradisa. Pohodovým tempom, poriadne naložení sme asi za dve a pol hodiny dorazili na chatu. Tá bola totálne preľudnená, ubytovanie sme dostali v prístavbe za chatou. Večer sme navštívili tunajšiu reštauráciu, kde pri fľaške vínka niekto po prvýkrát vyriekol myšlienku založiť si klub. Trvalo však ešte takmer rok, kým sa táto myšlienka stala skutočnosťou a vznikla naša Marmota.

{mosimage}Budíček pred výstupom na Gran Paradiso sme mali o 3:00. Keďže väčšina z nás nemala čelovky, úvodná časť bola pre nás dosť komplikovaná. Ranný svit nás zastihol práve na začiatku ľadovca približne vo výške 3100 metrov, kde sme si obuli mačky, vytiahli cepíny a vydali sa v ústrety našej prvej štvortisícovke. Cestou sme predbiehali davy turistov, prípadne oni predbiehali nás. Niet divu, veď Gran Paradiso je najnavštevovanejším zo všetkých 82 vrcholov presahujúcich výšku 4000 m. Asi v nadmorskej výške 3500 metrov, kde sme prekonali prvý ľadovcový prah, sme uvideli vrchol. Bol takmer na dosah, no trvalo nám ešte viac ako dve hodiny, kým sme naň vyliezli. Napokon sa nám podarilo všetkým deviatim zdolať vrchol GRAN PARADISA (4061 m), čím sme už v tretí deň expedície splnili náš hlavný cieľ. Kochaniu sa výhľadmi nebolo konca kraja. Vďaka skvelej viditeľnosti sme mohli obdivovať takmer celé západné Alpy, od Berniny a Walliských Álp až po Vanoise a Écrins. A takmer počas celého zostupu sme mali pred sebou (a nemohli sme ani na chvíľku z neho oči odtrhnúť) najvyšší vrch Álp - Mont Blanc. 

Po skvelom výkone nasledoval zaslúžený odpočinok. V stredu sme sa teda vybrali na malú prechádzku do mestečka Cervinia, priamo pod najpopulárnejší a asi aj najkrajší vrchol Álp - Matterhorn (4478 m). Poprechádzali sme sa po pekných alpských lúkach, poobdivovali aj ďalšie štvortisícovky Dent d'Herrens (4171 m) a Breithorn (4164 m). No hlavne sme plánovali program na ďalšie dva dni. Úspech na Gran Paradise v nás prebudil neskonalú túžbu ísť ešte vyššie.

{mosimage}A tak sme si to vo štvrtok ráno namierili do dedinky Gressoney (1818 m). Za výdatnej pomoci najskôr kabínkovej a neskôr sedačkovej lanovky sme sa vyviezli takmer o 1000 metrov vyššie až do sedla Colle Betaforca (2727 m). Odtiaľto nás čakal namáhavý 900 metrový výstup a to poriadne naťažko. Počasie bolo stále perfektné, čo sa prejavilo nie len na nálade, ale aj na fyzickej kondícii celého družstva. Bez väčších problémov sme výstup zvládli a tak sme sa mohli na noc zložiť v prístavbe chaty Quentino Sella (3585 m). Po doteraz najvyššie strávenej noci (či už prespanej alebo prebdenej) sme v piatok skoro ráno vyrazili do sedla Felikjoch. Naviazaní v troch trojčlenných skupinách sme postupovali relatívne rýchlo, sedlo sme dosiahli ani nie za dve hodinky. Potom nasledoval už len exponovaný úsek po ostrom hrebeni, cez dva menšie kopčeky a ocitli sme sa na vrchole CASTOR (4226 m). Opäť sa teda posúvali výškové rekordy. Dominantami výhľadu z Castora boli dve nádherné skalné pyramídy - Matterhorn (4478 m) a Weisshorn (4505 m). Po návrate do sedla Felikjoch sa štvorica Miňo, Danca, Tomáš a Alenka rozhodla, že ešte nebolo dosť. Západný vrchol Lyskammu sa týčil priamo nad sedlom, bol by hriech nepokúsiť sa oň. A tak si v ťažkých podmienkach, v úmornej horúčave do svojich štatistík zapísali ešte jednu štvortisícovku, doteraz najvyššiu - LYSKAMM OCCIDENTALE (4477 m). Zostup z neho bol mierne adrenalínový, keďže poludňajšie slnko premenilo strmý ľadovcový svah doslova na sklo. Za pomoci všetkých ľadovcových zbraní sa však podaril a tak sme sa poobede všetci stretli opäť na chate Quentino Sella. Nasledoval už len takmer dvojtisícový zostup do Gressoney a aj štvrtá alpská expedícia sa stala minulosťou. A aj naša fotogaléria svedčí o tom, že to bola doteraz najúspešnejšia výprava.

Napísané 20.8.2006   Bendžom