Akcie

Stretnutie na Bobrovke

Prvý júnový víkend sa napriek takmer zimnému počasiu niesol v znamení letného stretnutia vysokohorských turistov na chate Bobrovka v Námestove. Keď sme v piatok poobede odchádzali z Bratislavy, teplomer ukazoval ani nie 10 °C a cestou na Oravu aj niekoľkokrát poriadne spŕchlo. Nás to však vôbec neodradilo, skôr naopak. Tešili sme sa na dva dni strávené v kruhu svojich priateľov na našej obľúbenej chate Bobrovka. A o tom, že nám bolo naozaj perfektne, pojednáva tento článokm a neodmysliteľná fotogaléria.

Presun z Bratislavy do Námestova prebehol v niekoľkých etapách. Najskôr na chatu dorazila posádka Bendžovho Fjúžna v zložení Drago, Miňo, Mika a Majo. Je nutné podotknúť, že sa jednalo o mimoriadne veselú ekipu, teda s výnimkou šoféra, ktorý ako to už v takýchto prípadoch býva, pil celou cestou len minerálku. Vskutku adrenalínovú cestu absolvoval Maťo, ktorý makal na bajku v totálnom lejaku až z Kraľovian. Darinka využila služby SAD Námestovo a ako posledná dorazila štvorica Tomáš, Danca, Ivan a Monika. Tí cestou zažili záhadnú stratu jedného z pasažierov, ktorá však po celú dobu pobytu na Bobrovke ostala zahalená rúškom tajomstva.

{mosimage}Sobota bola predurčená na hlavnú víkendovú túru. Po dlhej piatkovej diskusii napokon zvíťazil Tomášov návrh prejsť zo Slanej Vody (880 m) cez sedlo Brána (1408 m) na chatu Markowe Szczawiny (1200 m) a odtiaľ zaistenou cestou Perć Akademików na vrchol Babej hory (1725 m). V kombinácii s počasím, ktoré vládlo na Orave to bol plán odvážny, no smelo sme sa vydali na cestu. Úvodná časť túry vyznela tak trochu ako základný kurz preskakovania horských potokov. Ten sa samozrejme neobišiel bez istých nepríjemností, teplotu horskej riavy vyskúšali postupne Darinka, Monika a hlavne Majo, ktorý do neho spadol jak kabela. Počasie postupne pritvrdzovalo - dážď hustol, hmla tiež a začalo aj trošku pofukovať. V nadmorskej výške asi 1300 m sme vošli do kosodreviny, kde sme po niekoľkých metroch stratili chodník. Tu sa vedenia ujal samotný predseda, no ako sa snažil tak sa snažil, cestu do sedla nenašiel. Krásu našej práve objavenej výstupovej trasy na Babiu horu umocňoval okrem iného aj čerstvo napadnutý, totálne mokrý sneh. Čo viac si môže turista priať. Snáď už len zopár medvedích hovienok ... Asi vo výške 1400 m došlo k prerozdeleniu skupín. Prvá, pod vedením Bendža zahájila zostup k autám, zvyšok pokračovala na vrchol. {mosimage}Danca: "Finiš sme mali veru fajný, asi preto, že nám prialo počasie. Tak, ako celý deň – lialo, hmlilo, na hrebeni nás skoro odfúklo, padalo niečo medzi dažďom a snehom a bolo vidieť asi tak na 5 krokov. Ale stálo nám to za to, lebo z vrcholu boli úžasné výhľady, napr. všetci piati hrdinovia (Ivan, Tomáš, Danca, Miňo a Majo) sme skoro zreteľne dovideli na vrcholovú ceduľu, od ktorej sme stáli necelé 2 metre. Majo sa obliekol do Monikiných šuštiakov a Mikinej bundičky, podelil sa s kamarátmi o lepeňáčik s klobáskou a úplne skrehnutí sme zavelili na odchod. Stretli sme pod vrcholom asi 5 živých jedincov poľskej národnosti, zrejme podobné zblúdilé tvory ako my. Zostup bol veľmi energický a rýchly, v podstate sme ho okrem cikpauzy takmer bežali k autu a odtiaľ na chatu k Slanej vode, kam sme dorazili asi o piatej. Ako na povel sme sa všetci nalepili na krb v dvojrade a bavili sa okrem iného o fyzikálnych procesoch premeny skupenstiev látok, konkrétne odparovaní. Potúžení tekutinami a polievkou sme sa asi po hodine vybrali za ostatnými na Bobrovku." Večer bola na pláne prezentácia "Výstup na Elbrus" v podaní Miňa. Ten sa svojej úlohy zhostil ukážkovo a jeho takmer trojhodiné pútavé rozprávanie bolo pre nás skutočným zážitkom. Voľná zábava potom pokračovala až do skorých ranných hodín. A na terase sme si aj trošku "zabékali" ...  Nedeľa - deň odchodový ale aj pracovný a športový. Danca (a nanešťastie pre Draga) aj Darinka sa zahrali na kaderníčky, Miňo na zámočníka a Tomáš na likvidátora nebezpečných odpadov. Blízkosť vodnej plochy využili Mika s Ivanom, Monika a Maťo a vybrali sa na kajakoch smerom k Slanickému ostrovu: {mosimage}Ivan: "Na Slanický ostrov sme sa dostali loďmo, na dvojkajaku. Je to asi 2 km pohodového pádlovania od chatovej oblasti, presnejšie od našej obľúbenej Bobrovky juhovýchodným smerom. Na otvorenej vode, asi v polovici cesty zadul vetrík, ktorý hladinu rozvlnil. Vlnky k nám dorážali akurát z boku, čo nám amatérom na stabilite moc nepridalo, nehovoriac o tom, že bez špriciek potom do kajaku aj zateká. Na severnej a južnej strane ostrova sú dve móla, ale my sme na pristátie využili pláž na východe. Na ostrov pravidelne premáva od 15. mája do 15. septembra loď Slanica zo Slanickej Osady. V romantickom prostredí sa môžete dozvedieť niečo z histórie zatopených obcí, občerstviť si vedomosti o rodákovi zo Slanice - Antonovi Bernolákovi, alebo sa v exteriéri ostrova trošku poprechádzať okolo expozície lapidária kamennej plastiky pod názvom „Oravská kamenárska tvorba 18. a 19. storočia“. Asi najväčším lákadlom kultúrneho vyžitia je kolekcia ľudového umenia „Slovenská tradičná ľudová plastika a maľba“ umiestnená v chrámovom priestore dominanty zatopenej obce - kostola, ktorý bol pôvodne postavený ako baroková kaplnka, neskôr klasicisticky stavebne upravený. Tu sa každoročne konajú v mesiacoch jún a júl koncerty vážnej hudby „Hudobné leto“. Cestou späť sme stretli náčelníka eskimákov - nášho kamaráta Maťa, ktorému sa vďaka nám (kto prv príde, ten prv melie) neušlo poriadne pádlo a plahočil sa na kajaku s takou malou detskou vareškou." Pobyt na Bobrovke sme zakončili slávnostným obedom, ktorý nám pripravili naše ženy. Okolo piatej hodiny popoludní sme opustili našu obľúbenú chatičku v nádeji, že už čoskoro na nej opäť strávime zopár pekných chvíľ.