Akcie

Bernské Alpy 2006 - výstup na Aletschhorn (4195 m)

31.8.2006 Po niekoľkých dňoch strávených v malom bivaku, pri nie práve ideálnom letnom počasí (ako napríklad nepretržité sneženie sprevádzané silnou víchricou), sme sa konečne dočkali pekného - skoro ideálneho počasia. A tak sme vo štvrtok ráno pred šiestou - ešte za šera vyrazili z Mittelaletsch Biwaku (3013 m) deň predtým prešľiapanou cestičkou v ústrety druhému najvyššiemu kopcu Bernských Álp - Aletschhornu (4195 m). O tom, že to bola jedna z našich doteraz najťažších vysokohorských túr, sa dozviete z nasledujúceho článku a výstup dokumentujúcej fotogalérie.

Cestička vyšľapaná predchádzajúci deň sa nám zdala byť pohodlnejšia ako cesta skalným pilierom, ktorým sme sa škriabali predchádzajúci deň. Čerstvým snehom zasypané trhliny nám aspoň dodávali falošný pocit, že ideme bezpečnejšou variantou výstupu. Samozrejme naviazaní na lano, s mačkami a cepínmi. Každý ďalší krok mohol smerovať do prázdna, a obzerať si Mittelaletschgletscher z jeho útrob, nemal chuť asi nik. Postupovali sme v dvoch lanových družstvách. Tomáš, Danca, Bea a Majo ako družstvo číslo jedna a Martin s Mikou, Bendžom a Miňom ako družstvo dva. Postupovali sme pomerne rýchlo a pohodlne - teda ak neberieme do úvahy pocity prvého „prešľapávača“ stopy, ktorého sily boli na strmom ľadovci ťažko skúšané každým krokom v hlbokom snehu. Pri výstupe do sedla Aletschjoch sme míňali niekoľko trhlín v ľadovci, ktoré by spoľahlivo schovali aj lokomotívu, ale to náš "rozbehnutý vlak“ nemohlo zastaviť. Po vystriedaní všetkých mužov na poste prešľapávača sme po približne tri a pol hodine šľapania miestami aj meter hrubej novej snehovej nádielky dorazili do sedla Aletschjoch (3614m). Výhľady na Bernské alpy z tohto miesta boli neskutočné a dali razom zabudnúť na úskalia spojené s výstupom.

{mosimage}Cesta ďalej na Aletschhorn pokračovala po fakt ostrom hrebeni, na ktorom sa v snehových prevejoch dala iba tušiť tá správna cesta vrcholom hrebeňa. Po chvíli sa k prevejom pridali aj skalné hrebene ako keby z voľne naukladaných ostrých skál, ktoré o kompaktnosti pravdepodobne už dlhé stáročia ani nechyrujú. Trojica Bendžo, Mika a Martin to otočila, kvôli nie práve najbezpečnejšiemu terénu a po pár minútach už zostupovali po slnkom zaliatych pláňach ľadovca. Tomáš, Danca, Bea a Majo pribrali do družstva Miňa, ktorý sa rozhodol pokračovať. Po niekoľko sto metroch cvičenia rovnováhy a odvahy sa hrebeň rozšíril a svahom, ktorý sa postupne z mierneho pod predvrcholom (4087 m) zmenil na prudký zmrznutý svah s asi 40 stupňovým sklonom, sme sa dostali až na jeho vrcholovú plošinku, kde sme si v závetrí dopriali krátky oddych. Širokým chrbtom s miernym stúpaním sme sa asi po 300 metroch dostali až k záverečnému hrebeňu, ktorý viedol až na samotný vrchol Aletschhornu. Netušili sme, aký je ostrý, blížiac sa k nemu zboku, pohľad spod hrebeňa na opačnú stranu, nás však určite nesklamal: Kopec je z druhej strany prakticky nezleziteľný, strmá skalná stena z rozbitej skaly, takže jediná cesta na vrchol vedie mixovým lezením ostrým hrebeňom. Náš postup sa na lezeckých úsekoch dosť spomalil a približne 300 m úsek vrcholového hrebeňa sme kvázi zaistení liezli asi hodinu. Konečne vrchol. Po viac ako siedmich hodinách šliapania a lezenia v exponovanom, ľadovcovom (a čo sme koncom augusta nečakali) aj v lavinóznom teréne. Vrcholové plató bolo dostatočným zadosťučinením vynaloženej snahy. Vrchol Aletschhornu (4195 m) je druhým najvyšším v oblasti Bernských álp a najdominantnejším vrcholom v oblasti. Výhľady vôkol sú naozaj fascinujúce a okrem Bernských álp ako na dlani vidíte v dobrom počasí, ktorého sme sa nakoniec dočkali, masív Mont Blancu, celé Walliské Alpy - Matterhorn, Weisshorn, Liskamm, vrcholy Monte Rosy, Dom.., na opačnej, východnej strane až po masív Berniny.

Zostup prebiehal bez problémov - ale nie je jednoduchý. Je to jeden z tých vrcholov, kedy si dole poviete: bolo to fajn, ale dobre, že som dole. V zlých podmienkach (čerstvý sneh, preveje, namrznuté skaly, vietor, lavínové nebezpečenstvo, hmla alebo sťažená viditeľnosť) pravdepodobne čaká pokoriteľov vrcholu vcelku adrenalínové dobrodružstvo. Podľa domácich horských vodcov - a možno „miestnej klasifikácie“ bola cesta hrebeňom na Aletschhorn označená "jedným až dvoma srdiečkami". Sľubovala teda miernu náročnosť s niekoľkými skalnými lezeckými úsekmi maximálnej UIAA obtiažnosti 2 - 3. Radil by som (po skúsenostiach z viac ako dvadsiatich vrcholov s výškou cez 4000m) nepodceniť takto definovanú náročnosť a čo-to si k tomu pridať, ak sa chcete vyhnúť (nepríjemnému) prekvapeniu. Po takmer 12 hodinách sme sa všetci v zdraví a plní dojmov vrátili do nášho dočasného útulku v Mittelaletchbivaku, kde sme sa podelili o nové zážitky a skúsenosti s Bendžom, Mikou a Martinom, ktorých tentokrát Aletschorn na svoj vrchol nepripustil a v kľude sme spoločne vychutnali posledné pivko z vynesených zásob. (tomáš)

Bernské Alpy 2006 - výstup na Mönch (4107 m)

4.9.2006 Konečne sme sa dočkali priaznivej predpovede počasia. Aj napriek nočným vetrom v exteriéri (aj interiéri) chaty Monchsjoch Hutte (3657 m) nám v pondelok ráno zazvonil budík o 6.00 hod. Na naše pomery sa nám z chaty podarilo vyštartovať až prekvapujúco rýchlo. O 6.45 sme už boli naviazaní v dvoch lanových družstvách. Tomáš, Danca, Bea a Majo ako družstvo číslo jedna a Martin s Bendžom a Miňom ako družstvo číslo dva. Tu je krátky popis túry na 4107 metrov vysoký Monch (Mních) a niekoľko fotografií z výstupu.

Z dvoch známych a preštudovaných výstupových ciest sme si vybrali tú menej náročnú - výstup JV hrebeňom priamo od chaty Mönchsjoch Hütte na vrchol Möncha (4107 m). Podľa väčšiny zdrojov (ktorým sme však na základe skúseností z Aletschhornu nie celkom verili), bola cesta označená ‘dvomi srdiečkami‘. Sľubovala teda miernu náročnosť s niekoľkými skalnými lezeckými úsekmi maximálnej UIAA obtiažnosti 2-3, odhadovaná časová náročnosť 3 hodiny hore a 2-3 hodiny späť. Vyzbrojili sme sa teda nielen ľadovcovými pomôckami (cepín, mačky), ale aj nevyhnutnými istiacimi pomôckami do skál (zopár karabín, osma, prúsik, expresky a slučky). Počasie bolo nadmieru priaznivé, slnečno a jasno, s miernym vetríkom. Asi po 10 minútach chôdze po údolnom ľadovcovom plató sme odbočili doprava priamo pod výrazný skalný hrebeň dvíhajúci sa čoraz strmšie k vrcholovému hrebeňu. Chodník bol našťastie prešľapaný (omylom sme sa domnievali, že pred nami už niekto išiel hore), nástup do steny bol teda jednoznačný a pri dostatočnej opatrnosti v exponovaných častiach aj relatívne bezpečný.

{mosimage}Po krátkom stúpaní v ľadovcovom teréne sa čoskoro začalo prudké stúpanie. To nám vďaka slnečnému a jasnému počasiu poskytovalo čím ďalej tým viac krásnych výhľadov na okolité masívy. Nezabudnuteľné fascinujúce pohľady na ľadovec Aletschgletscher, Konkordia platz, majestátny Aletschhorn (zdolaný len pred pár dňami), vedľa pyšná Jungfrau, dole mravenisko ľudí v sedle Jungfraujoch, z druhej strany Eiger. V pozadí tejto nádhernej scenérie sme jasne pozorovali Monte Rosu, Weisshorn, Matterhorn, Mont Blanc. Počas stúpania na vrchol sa striedali krátke skalné lezecké úseky (asi päť výšvihov) so strmým ostrým (miestami poriadne “morálovým“) hrebeňom a snehovými prevejmi. V hornej časti výstupu boli na viacerých miestach umiestnené oceľové tyče ako značenie, ktoré sa však dali použiť aj ako štandy na istenie. Po zhruba 2 hodinách šľapania s krátkymi pauzami sme o 9.00 dosiahli vrchol Möncha (4107 m, zásluhou tučného preveja údaje z GPS hovorili o 4113 m). Stáli sme na ňom v ten deň prví, bol to naklonený, neútulný snehový prevej, na ktorom zo všetkých strán silno fúkalo. Počkali sme sa obe družstvá, nasledovali objatia, fotenie, pohľad na okolité kopce, do dolín.

Ani nie po piatich minútach strávených na vrchole sme zahájili zostupovú cestu. Na nej sme stretli niekoľko skupiniek turistov s vodcami. Nezabudnem na jedného dýchavičného “tiež“ turistu, ktorý sa prechádzajúc popri mne oprel o mňa ako o skalu. Vzhľadom na moju mušiu váhu a nesmiernu ochotu pomáhať ľuďom v núdzi ma to hrozne potešilo, najmä však fakt, že som po tomto milom stretnutí skoro zletela dolu ľadovcom. Zostup k chate trval približne jeden a pol hodiny. Tu sme si zbalili veci a premiestnili sa na Jungfraujoch a odtiaľ vláčikom do kempu v Lauterbrunnene. Na záver jedna skúsenosť: v Bernských Alpách noste prilby, zídu sa nielen v prípade uvoľnených padajúcich kameňov, ale aj ako pomôcka pre okoloidúcich turistov. (danca)

Bernské Alpy 2006 - výstup na Sass Queder (3066 m)

5.9.2006 Výstup na vrchol trojtisícovky Sass Queder v oblasti masívu Bernina je možné uskutočniť z parkoviska pri dolnej stanici lanovky na Cima Diavolezzu (spevnenou cestou popod lanovku) alebo pár stovák metrov vyššie z malého parkoviska v blízkosti koľajiska horskej železnice Bernina Express. A práve tu sme nechali naše autá a naľahko vystrojení sme sa vydali k vrcholu. Bola to veľmi pekná túra na záver nášho 11-dňového pôsobenia v Alpách. No a samozrejme, že sme aj čo-to nafotili, tu je malá fotogaléria z výstupu a jeho krátky popis.

Veľmi nás prekvapilo výborné značenie celej trasy až po vrchol Cima Diavolezza (2978 m). Cesta do sedla k jazierku Lej da Diavolezza, ktorý má nádhernú smaragdovú farbu, trvá približne 1,5 hodiny. Chodník s miernym stúpaním pripomína tatranské chodníky, čo potešilo hlavne maróda Miku, keďže jej vyvrtnutý členok ešte stále trochu bolel. K vrcholu lanovky a k vyhliadke na masív Bernina s obrovským ľadovcom Vadret da Morteratsch to prudším stúpaním trvá necelú hodinku. V prípade, že ste slabší turisti, môžete ako variantu výstupu na vrchol Diavolezza použiť lanovku s kapacitou 125 ľudí, ktorá vás pohodlne vyvezie z výšky 2095 m priamo na vrchol Cima Diavolezza do výšky 2978 m. Na vyhliadke sme sa všetci počkali, dopriali sme si malé občerstvenie a potom sme sa spoločne presunuli na Sass Queder (3066 m). Z vyhliadky na vrchol Sass Queder trvá presun 10 minút suťovým terénom. V porovnaní s okolitým masívom je tento vrchol veľmi nenápadný, ale výhľady do okolia, ktoré ponúka, stoja za povšimnutie. Pohľad na ľadovcovú masu Bernina a na vrchol najbližšej štvortisícovky Piz Bernina (4049 m), ale aj na vrchol Piz Palu (3905), určite učarujú nejednému turistovi. Nás veľmi potešil pohľad aj na opačnú stranu masívu, na obrovskú bielu kopu ľadu Ortleru (3995 m), ktorý v nás vyvolal spomienky na našu tretiu marmoťácku výpravu. Poobzerali sme si okolité výhľady, spravili sme si spoločné foto a pomaličky sme sa presúvali dole. Ešte nás čakal presun domov. (mika)

Bernské Alpy 2006 - reportáž z alpskej výpravy - global

12.9.2006  Cieľom šiestej marmoťáckej alpskej expedície bola jedinečná vysokohorská oblasť. Prečítajte si reportáž z našej 11-dňovej dobrodružnej výpravy do Bernských Álp a pozrite si výber tých najkrajších fotografií, ktoré sa nám podarili počas nášho pobytu vo Švajčiarsku nafotiť.

Sobota 26.augusta, deň odchodu. Stretávame sa už tradične v Rači na Kafendovej u Bendža. Odchádzame okolo 7.00, cestou ešte vyzdvihneme všetky tri dievčatá a už aj mierime k hraniciam. A kto sa vlastne výpravy zúčastňuje? Našu ekipu tvoria tentokrát dve autá - Honda CRV s posádkou Martin, Bendžo, Bea a Mika a novotou voňajúci Opel Zafira, na palube s Miňom, Tomášom, Majom a Dancou. Teda osem marmoťákov na ceste do Bernských Álp. Uvidíme, ako sa im bude dariť. Držme im palce a sledujme ich osudy. Na rozdiel od minuloročnej strastiplnej cesty na expedíciu Mont Blanc (povodňami zničené cesty a niekoľko sto kilometrové obchádzky) prebieha cesta do Bernských Álp až podozrivo bezproblémovo. Okolo deviatej hodiny večer prichádzame do kempu Z'moosji v malej švajčiarskej dedinke Fiesch. Nasleduje klasická kempová večera, zopár drinkov a zaliezame do stanov. Zajtra to pekne roztočíme :-)

{mosimage}Ráno v kempe Z'moosji obloha neveští nič dobré. Napriek tomu sa balíme a chystáme sa na 7-dňový pobyt na ľadovci. Ideme lanovkou na Fiescheralp o 13,30, okolo druhej už šlapeme vo výške 2200 metrov smerom k ľadovcu Aletschgletscher. Celkom zaujímavou atrakciou je viac ako kilometer dlhý tunel vytesaný v skale tesne pred chatou Gletscherstube. Tu chvíľku oddychujeme. Presne o 16,00 sme na ľavom okraji ľadovca Aletschgletscher. Je to neskutočná masa ľadu. Prechod ľadovcom nám trvá takmer dve hodiny. Teraz už máme pred sebou jasný cieľ - dolinu Mittelaletsch, ktorá sa otvára kúsok vľavo od nás. Po chvíľke však zisťujeme, že to nie je iba kúsok, ale poctivých 300 výškových metrov dole a potom 900 hore na bivak. Už teraz nám je jasné, že dnes "kempujeme" v doline na ľadovci. Vo výške 2500 metrov na ľadovcovej moréne si teda staviame stany a okolo 22.00 zaliezame do spacákov. Noc je pokojná, len okolo druhej hodiny zahučí niekde vysoko nad nami obrovská lavína. Mráz nám prejde po chrbtoch pri pomyslení na partiu siedmych českých turistov nocujúcich na silvestra v Spálenom žľabe. Ráno, len čo sa rozvidní, balíme stany a batožinu a pokračujeme v našej ceste na Mittelaletsch Biwak (3013 m). O druhej sme hore. Nebola to veru ľahká cesta, komplikovali nám ju nie len hovadsky ťažké batohy, ale aj horšiace sa počasie. No my sme už našťastie pod strechou a v suchu. A niekde viac ako 1000 metrov nad nami sa k oblohe týči majestátny Aletschhorn. Kto vie, kedy a či vôbec ho uvidíme.

{mosimage}Ako švajčiarskí meteorológovia predpovedali, tak sa aj stalo. Počasie nám ukázalo svoju odvrátenú tvár a my sme takmer celý pondelok, komplet celý utorok a stredu doobeda doslova "stvrdli" na bivaku. Osem ľudí - priestor 5x5 metrov. V stredu poobede sa však znenazdajky ukazuje slniečko. V momente sme zbalení a pripravení vyraziť aspoň na krátky prieskum terénu. Bola z toho nakoniec celkom pekná prechádzka až do výšky 3500 metrov. Už poznáme cestu do sedla Aletschjoch, teraz je všetko už len na počasí. A to sa vo štvrtok ukázalo v tom najkrajšom šate. Konečne po dlhých troch dňoch čakania možme vyraziť. Aletschhorn volá. Po dobití jeho vrcholu zavládne v našom družstve ešte väčšia pohoda. V piatok sa lúčime s našim dočasným štvordňovým domovom a zahajujeme zostup do doliny. Bohužiaľ cestou dole sa Mike stane nehoda, vyvrtne si členok a jej ďalšie pôsobenie je vážne ohrozené. Zostup však hrdinsky zvládne (i keď miestami aj so slzami v očiach) a tak si môžeme na náš úspech spoločne pripiť najskôr na chate Gletscherstube a neskôr aj dole v kempe Z'moosji vo Fieschi.

{mosimage}Sobota je tranzitný deň. Presúvame sa z Fieschu cez sedlo Grimselpass na sever pohoria do údolia Lauterbrunnental. V nádhernom prostredí priamo pod 299 metrov vysokým vodopádom Staubbachfall si zakladáme náš druhý basecamp. Tentokrát máme aj strážcu, keďže Mika s opuchnutým členkom hore ísť nemôže. Priamo z Lauterbrunnenu vedie zubačka Jungfraubahn až na "Top of Europe", teda do sedla Jungfraujoch (3454 m). Aj napriek nekresťanskej cene 130 CHF ju využívame na priblíženie sa nášmu druhému cieľu - vrcholu Mönch (4107 m). A tak v nedeľu ráno o 6:55 nastupujeme do vykúrenej električky, aby sme po takmer dvoch hodinách jazdy s prestupom na stanici Kleine Scheidegg vystúpili vysoko v oblakoch, v svetoznámom vysokohorskom stredisku Jungfraujoch. Bohužiaľ, počasie opäť vyčíňa a my ostávame uväznení v budove najvyššie položenej železničnej stanice v Európe. Ešteže je tu toľko atrakcií ... K ceste na Mönchsjoch Hütte (3657 m), kde plánujeme prespať, sa odhodláme až o štvrtej poobede, keď sa objavujú prvé náznaky zlepšeného počasia. Chvalabohu, snáď to do zajtra vydrží, prípadne sa to ešte zlepší ... A tak sa aj stalo. V pondelok ráno sa prebúdzame do síce veterného, no nádherného bezoblačného rána. Balenie nám netrvá ani hodinu a vyrážame v ústrety našej druhej štvortisícovke. Na jednu z dominánt Bernských Álp - 4107 m vysoký vrchol Mönch (Mních). Na poludnie, po jeho úspešnom zdolaní, sme už opäť na Jungfraujochu pripravený zviezť sa zubačkou späť do Lauterbrunnenu a o pol tretej nás už v kempe víta a gratuluje nám naša maródka Mika. 

{mosimage}Ešte v pondelok poobede sme sa rozhodli presunúť pod masív Berniny. Okolo 18,00 teda vyrážame z Lauterbrunnenu cez vysokohorské sedlá Susstenpass a Oberalppass do známeho lyžiarskeho strediska Pontresina. Cesta je to veľmi zdĺhavá, prichádzame neskoro po polnoci. Odmenou je nám však nádherné utorkové ráno, ako stvorené na peknú rozlúčkovú túru. Láka nás predovšetkým neďaleký masív Berniny, mimochodom najbližšej štvortisícovke k Slovensku. A tak sa autami vyvezieme na parkovisko pod sedlo Bernina Pass a odkiaľ absolvujeme príjemnú, pohodovú, vyhliadkovú túru na vrcholy Cima Diavolezza (2978 m) a Sass Queder (3066 m). Po tejto záverečnej túre odchádzame ešte na obligátnu návštevu nášho veľmi obľúbeného mestečka Livigno a pred nami je už len cesta späť na Slovensko. Tá prebieha opäť bez najmenších komplikácií (nerátajúc pokutu za rýchlosť pred Innsbruckom). Približne o druhej hodine nad ránom prichádzame do Bratislavy a na benzínke na Viedenskej ceste sa po jedenástich dňoch spolunažívania lúčime a odchádzame každý svojou cestou. Dovidenia vo vysokých horách opäť o rok !!!