Akcie

Na najvyššej hore Rakúska

V čase, keď pozornosť všetkých priaznivcov vysokohorskej turistiky bola uprená predovšetkým na prebiehajúcu expedíciu "MARMOTA - Pik Lenina 2007", zlanáril Bendžo sedemčlenné družstvo na minivýpravu do Rakúských Vysokých Taur. Cieľom bol najvyšší vrchol pohoria a celého Rakúska - Grossglockner (3798 m). A tak sme sa v jeden pekný letný piatok o šiestej hodine ráno vydali na 500 km dlhú cestu z Bratislavy do juhotirolskej dedinky Kals. 

Na parkovisku pri Lucknerhause (1920 m) sme zastali presne o 14,00 hod. Relatívne pekné počasie, ktoré nás sprevádzalo celou cestou, sa však práve v tej najnevhodnejšej chvíli zmenilo. Zatiahlo sa a v priebehu niekoľkých minút sa spustil hustý dážď. Zaliezli sme teda do áut a čakali. A kto sa vlastne akcie zúčastnil? V Bendžovom aute cestovali Boris a Jano, v aute Vlada Štrbu - Marián, Ivan a Mário. Našťastie, dážď trval len necelú polhodinku, a tak sme sa po rýchlom zbalení mohli okolo 15,00 pustiť do zdolávania prvých výškových metrov. Náš cieľ - chata Erzherzog Johann Hütte - bol totiž o 1530 metrov vyššie, než sme sa práve nachádzali. 

{mosimage}Prvý úsek od parkoviska k chate Luckner Hütte (2241 m) sme "zmákli" za necelú hodinku. Na chate sme sa zdržali veľmi krátko a pokračovali sme ďalej. Cesta bola čím ďalej strmšia, no nám to len vyhovovalo. Aspoň sme rýchlejšie naberali výšku. K ďalšej postupovej méte - k chate Stüdlhütte (2801 m) sme dorazili krátko po 17.hodine. Tu sme si už dopriali dlhší odpočinok, spojený s lahodným zlatistým osviežením. Na značku si už nepamätám, no chutilo fantasticky. Posedeli sme asi hodinku a vydali sme sa na posledný - najťažší, no najkrajší úsek výstupu. Ten už viedol po ľadovci Kodnitzkees.

Hneď v spodnej časti ľadovca sa nám podarilo trošku zablúdiť. Našťastie, lavírovanie v ľadovcovom teréne trvalo len niekoľko desiatok minút, potom sme sa dostali opäť na správny chodník. šadovec bol na viacerých miestach zaliaty vodou, čo nám dosť znepríjemňovalo postup. V hornej časti, ktorá bola strmšia sa však už šlapalo oveľa lepšie. Asi vo výške 3200 metrov nás prekvapili dva zaistené skalné úseky. Neboli však vôbec náročné, skôr naopak. Bolo to veľmi príjemné oživenie dlhej a namáhavej túry. Presne o 20,30 sme vstúpili do najvyššie položenej horskej chaty v Rakúsku - Erzherzog Johann Hütte (3454 m). Tu sme sa zložili a strávili noc v spoločnej nocľahárni so skupinkou maďarských "vysokohorských turistov". 

Sobota bol "summit day". Na vrchol sme vyrazili o 7,00, pred nami už bolo niekoľko lanových družstiev. Nasadili sme celkom slušné tempo, lanové družstvá sme zostavili nasledovne - Vlado s Marianom a Janom - Bendžo s Ivanom, Máriom a Borisom. V žľabe asi 200 metrov nad chatou nám život znepríjemňovalo množstvo vody z topiaceho sa ľadovca, inak bol výstup veľmi pohodový. Okolo deviatej hodiny sme stáli na najvyššom bode Rakúska - Grossglockneri (3798 m). Výhľadmi sme sa však veľmi nepokochali, keďže celý výstup sme absolvovali v hustej hmle. Urobili sme teda zopár vrcholových fotografií a zahájili sme zostup.

Keďže čas už pokročil a teplota stúpla výsoko nad nulu, v žľabe sme zažili hotovú povodeň. Rozhodli sme sa preto pre lišiacky kúsok. Bol to konkrétne nápad starého himalájskeho vlka Vlada Štrbu. Zviazali sme dve lana a najťažší úsek, v ktorom sa plahočilo asi 200 ľudí sme zlanili. Miesto hodinového zostupu sme teda urobili minútový zlaňák. A tak sme si o jedenástej už pochutnávali na pivku na Erzherzog Johann Hütte. Záverečný zostup na parkovisko k autám bol zdĺhavý, nekonečný a ešte sme aj poriadne zmokli. Na chate Luckner Hütte sme sa naobedovali a o 16,00 sme odchádzali z parkoviska Lucknerhaus spokojní s dobre vykonanou prácou.