Je nedeľa večer. Ležím v posteli, brní mi celé telo. Mám pocit, že na mojich chodidlách a stehnách si mravce robia pochodové cvičenie. Keď zatvorím oči, okolo mňa sú samé biele pohybujúce sa skaly a ja sa neistými krokmi po nich polo vznášam. Postupne sa kamene a skaly odo mňa začínajú vzďaľovať a ja padám a padám ... Zobudím sa ráno a bolí ma celý človek. Že neviete o čom píšem?
Bolo jasné, že jeden termín výstupu na najvyšší vrchol Julských Álp stačiť nebude, preto po vydarenom augustovom termíne sa rýchlo obsadil aj septembrový. Po nelichotivých informáciách o počasí v oblasti Triglavu (od začiatku septembra tam snežilo takmer ako v decembri) si boh zimy zobral ešte letnú dovolenku, prenechal žezlo „babám“ a tie priniesli ideálne „babie leto“. Pôvodne bol itinerár naplánovaný rovnako ako v auguste, ale boh Triglavu zaúradoval prvýkrát. Starostlivý Bendžo, ktorý je perfekcionalista si v stredu telefonicky overoval rezerváciu ubytovania na Dome Planika a zažil šok: žiadnu rezerváciu tam nemal. V takýchto „výškach“ o internete, dokonca ani o faxe nechyrujú a vlastnoručný zápis do knihy objednávok tiež nestačil. Ale to by nemohol byť Bendžo, aby ho takáto „maličkosť“ vyviedla z miery, operatívne vybavil ubytovanie na chate Triglavsky dom.
V sobotu sme odchádzali z Bratislavy už o 6,00, čakalo nás 7 hodín sedenia v buse. Cesta ubehla pomerne rýchlo, použili sme rôzne približovadlá - spánok, filmy na DVD, pivo, radler... O 13,15 sme boli v dedinke Rudno Pojle (1345 m). O 14,00 sme zbalení a plní chuti začali odkrajovať prvé metre z približne 5 1/2 hodinovej "prechádzky" s prevýšením 1170 metrov. A to je iba rozdiel cieľovej a štartovacej nadmorskej výšky. Terén bol hlavne zo začiatku ako na húpačke. Chvíľu viedol chodník hore, potom zasa nadol, opäť nahor, potom nadol a takto až do sedla Studorski preval (1892 m).
Dlhý, ale výhľadovo nádherný traverz nás potom doviedol na Vodnikov dom (1817 m), kde síce kávu nevarí ani pivo nečapuje vodník, zato pred chatou je prameň výbornej vody. Posilnení a potužení sme pokračovali ďalej až po Konsjki preval (2020 m), kde turistický rozdeľovník hlásil ešte 1 1/2 hodiny na Triglavsky dom na Kredarici (2515 m). Pri zapadajúcom slnku sme sa aj s touto časťou s prevýšením cca 700 m popasovali a v čase medzi 19,00 a 21,00 sme všetci prišli do sobotného cieľa. Po teplom čaji, polievke, studenom pive nasledovali teplé Bendžove slová ohľadom programu na nedeľu. Poniektorí si aj zuby umyli, a to hneď dvakrát, raz pastou a raz pálenkou.
Miňovi králici z klobouku si zmysleli, že priveľa spánku by nám mohlo uškodiť, tak už v nedeľu o 6,00 začali naše telá ťahať spod teplých diek. Rýchlo sme zvládli prípravy na útok na vrchol Triglavu. Pôvodný plán bol vyraziť naľahko hodinovým výstupom exponovanou zaistenou cestou priamo z Triglavského domu, vrátiť sa späť, zobrať ostatné veci a zostúpiť dolu rovnakou cestou. Ale človek mieni, boh Triglavu opäť mení. Po studenej jesennej noci boli úseky hneď nad chatou veľmi zľadovatelé a bolo by veľmi nebezpečné pokúšať sa tadiaľ dostať hore. Čo teraz? Nasledovalo rýchle (a správne) rozhodnutie našich vedúcich o presune traverzom na opačnú stranu masívu ku Domu Planika (2401 m) s tým, že sa pokúsime požiadať boha Triglavu o výstup na vrchol z tejto strany.
{mosimage}Na Planike sa vytvorila 13-členná vrcholová skupina, ktorá sa rozhodla Triglav pokoriť a vystúpiť na vrchol. Boh Triglavu nás síce k sebe pustil, ale vyžiadal si svoje obete v podobe lietajúceho foťáku (našťastie doletel do Mikiných rúk), zopár odretých prstov, silného pocitu smädu a hlavne vrcholu Triglavu (2864 m) posiateho turistami. Nedovolil nám prežiť si ten krásny pocit víťazstva a pokory naplno. Druhá skupina zatiaľ relaxovala s krásnym výhľadom na Triglav, opaľovala sa a dokonale si užila krásne počasie, úžasné vyhľady.
Spiatočná cesta viedla prudko nadol k Vodnikovmu domu, odtiaľ rovnakou cestou ako v sobotu až k autobusu. Naplno sa prejavila známa pravda, že aj cesta môže byť cieľ. Na to, aby sme strávili príjemný víkend, nemusí nutne byť dobytý vrchol. Vrcholová skupina zostupovala s časovým odstupom rovnakou trasou. Zostup bol rýchly, bohužiaľ Bendžov pokyn, že sa všetci máme stretnúť pri autobuse sa nám nepodarilo splniť. Zopár metrov pred ním nás totiž zlákala slovinská hudba a slovinské pivo, a tak sa odchod naspäť do Bratislavy trochu pretiahol. Tam sme prišli až takmer o polnoci v nedeľu večer. Tak čo, už chápete o čom bol úvod článku?
Ivka Viskupová
Marmota