Akcie
Predĺžený víkend v Krkonošiach

18.11.2008 Kalendár opäť sľuboval štátny sviatok, ktorý na radosť všetkých pracujúcich a vzdelávania chtivých pripadol na pondelok. Tak sme vyrazili stráviť predĺžený víkend a osláviť "Deň boja za slobodu a demokraciu" bližšie k epicentru udalostí z roku 1989. Ale keďže v okolí Prahy žiadne veľké kopčúriky nie sú, za cieľ sme si zvolili (logicky) najvyššie pohorie u našich západných susedov "Krkonoše". Prečítajte si ako tam bolo a pozrite, čo všetko sme videli počas týchto troch príjemných dní.
Malý autobus praskal vo švíkoch, poniektorí sa doňho ani nezmestili a do Špindlerovho mlýna prišli autom. Vo švíkoch praskali aj české cesty, slobodu oslavovali aj tam a Češi sú vychýrení cestovatelia. Po siedmich hodinách, dvoch filmoch a dvoch zastávkach sme sa ubytovali v príjemnom penzióne Bystřenka v „Špindli“. Tam nás čakali aj dve basy piva, pri ktorých sa nám lepšie čakalo na po polnočné prekvapenie. To prišlo v podobe posádky zafirky. Miňo a jeho takmer manželka, Tomáš a jeho takmer dospelá dcéra Monika a Jano. Výlety sme naplánovali tak, aby sme prešli podstatnú časť hlavného hrebeňa Krkonôš a aby sme neobišli žiadne dôležité kamene, boudy a pramene. A to sa nám aj podarilo.
{mosimage}V sobotu za takmer letného počasia (až na rannú vtieravú hmlu) sme dobyli hrebeň sprava, dolinou Bieleho Labe sme prišli po 750 výškových metroch k Lúční boudě. Nájsť do nej vchod a reštauráciu v nej bola takmer práca pre GPS. Obrovský kolos postavený na začiatku 20. storočia Nemcami našťastie skrýval príjemný personál, výbornú zelňačku, pivečko a tak sa nám ťažko odchádzalo. Na Jantárovej ceste sme bez pasu prekročili česko-poľské hranice a po hrebeni okolo Poledných kamenů sme sa kochali pohľadmi na poľskú časť pohoria. Teda pokiaľ nám to prevaľujúca sa hmla dovolila. Tá nám pohľady dávkovala, preto sme museli byť stále v strehu. Našťastie bol s nami 12-ročný David, ktorý vedel takmer všetko a videl všetko okolo seba a jeho zásluhou sme videli Malé aj Veľké pleso. Hrebeň nás doviedol k Špindlerovej štvorhviezdičkovej boude, ktorá sa nielen že nehodí (ako mnoho ostatných) do koloritu krajiny, navyše nemali polovicu jedálneho lístka a ani náladu sa tváriť radostne, že majú zákazníkov. Posledných 6 km striedavo po asfalte a po lese ubehli rýchlo a v dobrom čase ešte za svetla sme zavŕšili 20 km túru. V Špindli nie je problém sa najesť aj mimo sezóny, čo sme aj viacerí urobili. Gastronomické zážitky sme si porozprávali pred brífingom, ktorý sa niesol v znamení popisu túry na ďalší deň a hlavne v prezentácii veľkej marmoťáckej akcie z minulého roka. Kto ešte nevidel film Lenin a jeho Pik, mal možnosť ho vidieť a Miňo s Tomášom pútavo priblížili celú akciu. Najviac otázok sa točilo okolo zvládnutia veľkej nadmorskej výšky a výbavy do veľkých hôr.
{mosimage}Nedeľná túra viedla na západ, teda hrebeň sme dobýjali zľava dolinou Labe. Spoločníkom nám bol neustály jemný jesenný dážď. Na hrebeni nás už čakala ďalšia opacha, pardón bouda. Osem poschodová Labská bouda je síce už zvonka opravená, ale pôsobí dosť hrozne. Ešteže bola otvorená a ten kúsok tepla z krbu, teplý grog z nej spravil celkom znesiteľnú obludu. Navyše prestalo pršať. No môže byť nedeľa krajšia? Od Labskej boudy sme sa rozdelili, jedna skupina išla okolo prameňa Labe ďalej po hrebeni okolo mužských a Ženských kamenů a druhá časť paralelne s nimi o 100 výškových metrov nižšie. Prameň Labe je pekné miesto, ukazuje jeho celý tok aj s prítokmi, navyše ho stráži nymfa Labe. Hoci hrebeňová skupina našlapala asi o 5 kilometrov viac, prišla domov skôr. To preto, lebo nestretli cestou úžasné Bradlerove boudy s ešte úžasnejším snežným mužom, ktorý nás obsluhoval. Situáciu, keď do reštaurácie vtrhne 11 žien a iba jeden muž, zvládol na jednotku. A mal aj palacinky s čučoriedkami, mňam. Naspäť sme prišli síce už za tmy, ale s výbornou náladou. Večer bol opäť tematický, prezentácia tohtoročnej marmoťáckej akcie – Damavand 2008. Po prezentácii sa opäť rozprúdila debata o vysokých horách, islamských krajinách, cestovaní.
{mosimage}Na pondelok sme prichystali čerešničku na torte. Po letnom a jesennom výstupe prišiel pravý zimný. Výstup na najvyššiu horu Česka, na Sněžku (1602 m), bol krásne ufúkany, mrazivý, zasnežený. Presne taký, aký má v zime byť. Autobusom sme sa doviezli do Horní Malé Úpy, spravili rýchly výsadok a s popraškom snehu pod nohami sme doslova vybehli na pravú horskú chatičku Jelenka. Odtiaľ znovu takmer poklusom po schodoch medzi kosodrevinou až na vrchol. Rýchlosť vetra bola slušná, slniečko sa snažilo predrať cez hmlu a ak sa mu to na chvíľu podarilo, na snehových kryštálikoch vytváralo úžasné farby. Na vrchole sme sa dlho nezdržali, čakala nás cesta do Bratislavy. V rekordnom čase po rovnakej trase sme zišli naspäť k autobusu, dokonca sme stihli aj obed na Jelenke. Cesta domov bola rýchlejšia, šofér Štefan sa tváril absolútne oddýchnuto, hoci na Sněžke bol s nami. Stihli sme dokonca tri filmy, iba jednu prestávku.
Jesenné Krkonoše boli určite dobrou voľbou, v príjemnej spoločnosti, vo výbornom horskom vzduchu každý z nás načerpal novú energiu na zdolávanie bežných problémov.
Predĺžený víkend v Krkonošiach
18.11.2008 Kalendár opäť sľuboval štátny sviatok, ktorý na radosť všetkých pracujúcich a vzdelávania chtivých pripadol na pondelok. Tak sme vyrazili stráviť predĺžený víkend a osláviť "Deň boja za slobodu a demokraciu" bližšie k epicentru udalostí z roku 1989. Ale keďže v okolí Prahy žiadne veľké kopčúriky nie sú, za cieľ sme si zvolili (logicky) najvyššie pohorie u našich západných susedov "Krkonoše". Prečítajte si ako tam bolo a pozrite, čo všetko sme videli počas týchto troch príjemných dní.
Malý autobus praskal vo švíkoch, poniektorí sa doňho ani nezmestili a do Špindlerovho mlýna prišli autom. Vo švíkoch praskali aj české cesty, slobodu oslavovali aj tam a Češi sú vychýrení cestovatelia. Po siedmich hodinách, dvoch filmoch a dvoch zastávkach sme sa ubytovali v príjemnom penzióne Bystřenka v „Špindli“. Tam nás čakali aj dve basy piva, pri ktorých sa nám lepšie čakalo na po polnočné prekvapenie. To prišlo v podobe posádky zafirky. Miňo a jeho takmer manželka, Tomáš a jeho takmer dospelá dcéra Monika a Jano. Výlety sme naplánovali tak, aby sme prešli podstatnú časť hlavného hrebeňa Krkonôš a aby sme neobišli žiadne dôležité kamene, boudy a pramene. A to sa nám aj podarilo.
{mosimage}V sobotu za takmer letného počasia (až na rannú vtieravú hmlu) sme dobyli hrebeň sprava, dolinou Bieleho Labe sme prišli po 750 výškových metroch k Lúční boudě. Nájsť do nej vchod a reštauráciu v nej bola takmer práca pre GPS. Obrovský kolos postavený na začiatku 20. storočia Nemcami našťastie skrýval príjemný personál, výbornú zelňačku, pivečko a tak sa nám ťažko odchádzalo. Na Jantárovej ceste sme bez pasu prekročili česko-poľské hranice a po hrebeni okolo Poledných kamenů sme sa kochali pohľadmi na poľskú časť pohoria. Teda pokiaľ nám to prevaľujúca sa hmla dovolila. Tá nám pohľady dávkovala, preto sme museli byť stále v strehu. Našťastie bol s nami 12-ročný David, ktorý vedel takmer všetko a videl všetko okolo seba a jeho zásluhou sme videli Malé aj Veľké pleso. Hrebeň nás doviedol k Špindlerovej štvorhviezdičkovej boude, ktorá sa nielen že nehodí (ako mnoho ostatných) do koloritu krajiny, navyše nemali polovicu jedálneho lístka a ani náladu sa tváriť radostne, že majú zákazníkov. Posledných 6 km striedavo po asfalte a po lese ubehli rýchlo a v dobrom čase ešte za svetla sme zavŕšili 20 km túru. V Špindli nie je problém sa najesť aj mimo sezóny, čo sme aj viacerí urobili. Gastronomické zážitky sme si porozprávali pred brífingom, ktorý sa niesol v znamení popisu túry na ďalší deň a hlavne v prezentácii veľkej marmoťáckej akcie z minulého roka. Kto ešte nevidel film Lenin a jeho Pik, mal možnosť ho vidieť a Miňo s Tomášom pútavo priblížili celú akciu. Najviac otázok sa točilo okolo zvládnutia veľkej nadmorskej výšky a výbavy do veľkých hôr.
{mosimage}Nedeľná túra viedla na západ, teda hrebeň sme dobýjali zľava dolinou Labe. Spoločníkom nám bol neustály jemný jesenný dážď. Na hrebeni nás už čakala ďalšia opacha, pardón bouda. Osem poschodová Labská bouda je síce už zvonka opravená, ale pôsobí dosť hrozne. Ešteže bola otvorená a ten kúsok tepla z krbu, teplý grog z nej spravil celkom znesiteľnú obludu. Navyše prestalo pršať. No môže byť nedeľa krajšia? Od Labskej boudy sme sa rozdelili, jedna skupina išla okolo prameňa Labe ďalej po hrebeni okolo mužských a Ženských kamenů a druhá časť paralelne s nimi o 100 výškových metrov nižšie. Prameň Labe je pekné miesto, ukazuje jeho celý tok aj s prítokmi, navyše ho stráži nymfa Labe. Hoci hrebeňová skupina našlapala asi o 5 kilometrov viac, prišla domov skôr. To preto, lebo nestretli cestou úžasné Bradlerove boudy s ešte úžasnejším snežným mužom, ktorý nás obsluhoval. Situáciu, keď do reštaurácie vtrhne 11 žien a iba jeden muž, zvládol na jednotku. A mal aj palacinky s čučoriedkami, mňam. Naspäť sme prišli síce už za tmy, ale s výbornou náladou. Večer bol opäť tematický, prezentácia tohtoročnej marmoťáckej akcie – Damavand 2008. Po prezentácii sa opäť rozprúdila debata o vysokých horách, islamských krajinách, cestovaní.
{mosimage}Na pondelok sme prichystali čerešničku na torte. Po letnom a jesennom výstupe prišiel pravý zimný. Výstup na najvyššiu horu Česka, na Sněžku (1602 m), bol krásne ufúkany, mrazivý, zasnežený. Presne taký, aký má v zime byť. Autobusom sme sa doviezli do Horní Malé Úpy, spravili rýchly výsadok a s popraškom snehu pod nohami sme doslova vybehli na pravú horskú chatičku Jelenka. Odtiaľ znovu takmer poklusom po schodoch medzi kosodrevinou až na vrchol. Rýchlosť vetra bola slušná, slniečko sa snažilo predrať cez hmlu a ak sa mu to na chvíľu podarilo, na snehových kryštálikoch vytváralo úžasné farby. Na vrchole sme sa dlho nezdržali, čakala nás cesta do Bratislavy. V rekordnom čase po rovnakej trase sme zišli naspäť k autobusu, dokonca sme stihli aj obed na Jelenke. Cesta domov bola rýchlejšia, šofér Štefan sa tváril absolútne oddýchnuto, hoci na Sněžke bol s nami. Stihli sme dokonca tri filmy, iba jednu prestávku.
Jesenné Krkonoše boli určite dobrou voľbou, v príjemnej spoločnosti, vo výbornom horskom vzduchu každý z nás načerpal novú energiu na zdolávanie bežných problémov.



Bendžo, Miňo, Ivka, Tomáš, Mončika
Bendžo, Miňo, Ivka, Tomáš, Mončika
Bendžo, Ivka
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka, Tomáš, Mončika
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka
Tomáš, Mončika
Tomáš, Mončika
Tomáš, Mončika
Bendžo, Miňo, Ivka, Tomáš, Mončika
Bendžo, Miňo, Ivka, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Miňo, Tomáš, Mončika
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka
Bendžo, Ivka







